Rozsudok Judgement was issued on Monday, December 7, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Sp/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201970
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa:

D. G. K. N., narodeného XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky, bez cestovného
dokladu, v krajine pôvodu bytom E. Q., N., na Slovensku naposledy s pobytom v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného pani Mgr. Jarmilou
Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska na Brečtanovej 21, Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie
cudzineckej polície policajného zboru Trenčín so sídlom Jilemnického 2, Trenčín v konaní o opravnom
prostriedku navrhovateľa zo dňa 5.11.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BB8-196-013/2015-AV
zo dňa 24.10.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BB8-196-013/2014-AV zo dňa
24.10.2015 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BB8-196-013/2015-AV zo dňa 24.10.2015 odporca podľa ust. § 88
ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) s poukazom na ust. § 84 ods. 1 písm. c) zákona o po byte
cudzincovdňom24.10.2015zaistilnavrhovateľavÚtvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincovMedveďov
(ďalej len „ÚPZC“) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a to na dobu 3 mesiacov - do

24.1.2016. V odôvodnení rozhodnutia opísal zistený stav veci, poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ
neoprávnene vstúpil na slovenské územie z Maďarskej republiky (ďalej len „Maďarsko“), že nemá
cestovný doklad a ani udelený žiaden druh pobytu či víza, že nie je žiadateľom o azyl, že nemá v
pláne zostať na Slovensku, že jeho cieľovou krajinou bola Nemecká spolková republika (ďalej len
„NSR“), že nemá finančné prostriedky k hradeniu svojho pobytu na Slovensku, resp. k zloženiu peňažnej
záruky, ani zabezpečený pobyt. Skonštatoval, že v jeho prípade existuje reálne riziko nelegálneho
pohybovania sa po území členských štátov EÚ alebo skrývania sa v komunite svojich krajanov z ktorých

dôvodov nie je možné použiť alternatívy zaistenia. Poukázal na skutočnosť, že 24.10.2015 bolo začaté
konanie o readmisii navrhovateľa na maďarské územie. Dĺžku zaistenia odôvodnil nutnosťou vykonania
nevyhnutných úkonov v rámci readmisie, pričom poukázal na aktuálnu situáciu nelegálnej migrácie na
území Maďarska.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa
5.11.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Namietal
v ňom nedostatočné zistenie stavu veci (keď odporca nezisťoval podmienky v akých by sa navrhovateľ

nachádzal v prípade návratu do Maďarska) a jej nesprávne právne posúdenie, resp. že rozhodnutie je
postihnuté inou vadou, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (keď odporca sa nezaoberal
rizikom úteku navrhovateľa, keď celková doba zaistenia - vrátane jeho predchádzajúceho zaistenia -
bude predstavovať viac ako 5 mesiacov, keď odporca navrhovateľa zaistil i napriek tomu, že z totožnéhodôvodu už bol zaistený, tiež keď odporca najprv rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa
a až následne kontaktoval maďarské úrady, čím obmedzil navrhovateľa na jeho právach - konkrétne
možnosť podania odvolania voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, možnosť dobrovoľného

návratu a pod.).
Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu potvrdiť, pričom zotrval na jeho správnosti a jeho odôvodení. Súčasne uviedol, že navrhovateľ
bol 11.11.2015 odovzdaný na Spoločnom kontaktnom pracovisku Čunovo - Rajka na územie Maďarska.
Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom

znení(ďalejlen„O.s.p.“)akomiestneavecnepríslušnýnapojednávanívneprítomnostiodporcu,pretože
i napriek riadne mailom doručenému predvolaniu sa na pojednávanie nedostavil (§ 250g ods. 2 O.s.p.)
a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne.
Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci
sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu Č.p.: PPZ-HCP-
BB8-196/2015-AV z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ bol 11.8.2015 na základe uzatvorenej

readmisnej dohody vrátený z Českej republiky na Slovensko. Počas jeho výsluchu pred českým
správnym orgánom dňa 27.72015 o. i. uviedol, že jeho cieľovou krajinou je NSR, že nemá žiadne
finančné prostriedky. Dňa 24.10.2015 odporca začal konanie o readmisii navrhovateľa do Maďarska a
podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zo Slovenska administratívne
vyhostil. V ten istý deň oznámil následne navrhovateľovi začatie konania o jeho zaistení a tiež vykonal

jeho lustráciu v policajných systémoch. V priebehu výsluchu navrhovateľa (dňa 24.10.2015) tento o.
i. opísal trasu svojho ilegálneho pohybu zo Sýrie na Slovensko (cez Turecko, Grécko, Macedónsko,
Srbsko, Maďarsko kde si kúpil cestovný lístok na vlak do NSR). Uviedol, že jeho cieľovou krajinou je
NSR, pričom iba tam chce požiadať o azyl. Doposiaľ nikde o azyl nepožiadal a o tento nechce požiadať
ani na Slovensku. Tiež uviedol, že v Sýrii trestne stíhaný nebol, nemal tam žiadne problémy a o život

sa obáva z dôvodu, že v Sýrii je vojna, nemá žiadne finančné prostriedky ani zabezpečené ubytovanie
na Slovensku. Uviedol (aj osobitným vyhlásením), že nechce požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat
a že nežiada preskúmanie rozhodnutia o jeho zaistení. Zo „Zápisnice o prijatí a odovzdaní osoby“ z
11.11.2015 je zrejmé, že navrhovateľ bol v tento deň odovzdaný do Maďarska.
Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil
vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy
vrátený na územie zmluvného štátu.

Podľa Článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“) pokiaľ sa v osobitnom
prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty
môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom

pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo
odsunu.

Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa ust. Článku 3 bod 7 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra

2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len Návratová smernica“) „riziko úteku“ je
existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom
prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže
utiecť;

Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.Podľa ust. § 250q ods. 3 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany
zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní

rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili
okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku:
K námietke nedostatočne zisteného stavu veci:
Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná.

Odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal všetky úkony, potrebné k tomu, aby získal potrebnú
sumu informácií, na základe ktorých dospel k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Oboznámil sa s
obsahom výsluchu odporcu pred správnym orgánom Českej republiky, navrhovateľa vypočul v konaní
o jeho zaistení. Z obsahu týchto výsluchov jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa nachádza na
slovenskom území neoprávnene, bez cestovného dokladu a náležitých povolení, že na Slovensko
pricestoval vlakom z Maďarska, keď mal v úmysle dopraviť sa do NSR (do Berlína), že nedisponuje

finančnými prostriedkami, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie, že tu o azyl požiadať - o ten
chce požiadať výlučne v NSR. Tiež z obsahu výsluchu pred českým správnym orgánom vyplýva, že sa
chce dostať do NSR. Aj s poukazom na vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa
teda odporca získal všetky informácie, na základe ktorých mohol kvalifikovane rozhodnúť.
Ku konkrétnej námietke, podľa ktorej odporca nezisťoval pomery v Maďarsku vo vzťahu k Článku 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého nikoho
nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, resp.
vo vzťahu k § 81 zákona o pobyte cudzincov: Podľa zaužívaného výkladu pod pojmom „mučenie“
sa rozumie neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné a kruté utrpenie, ktorého cieľom
je získanie informácie, priznania alebo potrestania, pod pojmom „neľudské zaobchádzanie alebo

trest“ sa rozumie spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia, ktoré je v danom prípade
neospravedlniteľné, pod pojmom „ponižujúce zaobchádzanie“ sa rozumie zlé zaobchádzanie, ktoré má
vzbudiťuobetipocitstrachu,úzkostiapodradenostiaktoréjespôsobilépotupiťaponížiťprípadnezlomiť
jej fyzický alebo morálny odpor a ktoré obeť núti konať proti svojej vôli. Z uvedených charakteristík je
zrejmé, že ide o závažné konania, porušujúce základné práva jednotlivca. Maďarsko je členským štátom

EÚ, ktoré naviac pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj ľudských práv. Pokiaľ
nebude preukázané, že tieto medzinárodné zmluvy a dohody nedodržiava, je potrebné ho považovať
za bezpečnú krajinu a teda podľa názoru súdu nebolo v danom prípade potrebné, aby odporca osobitne
skúmal, či v tomto členkom štáte EÚ dochádza (vo vzťahu k tam navracaným cudzincom) k porušeniu cit.
Článku 3 Dohovoru. Pokiaľ by v tomto štáte dochádzalo k systematickému porušovaniu práv Dohovoru,

nepochybne by zo strany Európskeho parlamentu či Rady boli voči Maďarsku uplatnené náležité právne
postupy či sankcie. Pokiaľ je súdu známe, nič také sa nestalo. Naviac ani sám navrhovateľ v podanom
návrhu nijakým spôsobom nenaznačil či nekonkretizoval, žeby Maďarsko vo vzťahu k tam navracaným
cudzincom postupovalo spôsobom, ktorý by znamenal porušovanie ich práv, garantovaných Článkom
3 Dohovoru. Súd tiež poznamenáva, že iba veľký počet migrantov na území Maďarska neznamená a

ani znamenať nemôže, že tento štát porušuje ust. Článok 3 Dohovoru a preto túto čas návrhu považuje
súd za účelovú.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci:
Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná.

Navrhovateľ namietal postup odporcu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu zaisteniu. Predmetom tohto
súdneho konania je rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa z 24.10.2015. Preto súdu neprináleží
hodnotiť postup či rozhodnutia odporcu, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia. Ako to
však vyplýva zo samotného znenia návrhu navrhovateľa, tento bol pôvodne zaistený za účelom jeho
vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy - Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej

republikyoreadmisiiosôbnaspoločnejštátnejhranici(ďalejlen„readmisnádohoda“).Nakoľkonásledne
maďarské orgány odporcovi oznámili, že navrhovateľ je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl,
bol zo zaistenia prepustený, a nanovo zaistený za účelom prípravy a výkonu jeho vrátenia podľa
Dublinského nariadenia. Dublinské stredisko MÚ MVSR začalo konanie podľa Dublinského nariadenia,
ktoré však (následne) bolo zastavené, nakoľko maďarské orgány oznámili, že navrhovateľ nie je v

Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl. Nakoľko však navrhovateľ preukázateľne vstúpil na slovenské
územie z Maďarska a to bez náležitých povolení, pričom bol 24.10.2015 pozitívne lustrovaný aj v
informačných systémoch polície, aktuálne zvolený postup odporcu, ktorý opätovne začal konanie o
readmisii navrhovateľa je dôvodný.Navrhovateľ dôvodil, že mu odporca neposkytol možnosť dobrovoľného odchodu zo Slovenska. Toto
tvrdenie nie je dôvodné, nakoľko navrhovateľ (ako to vyplýva z obsahu jeho opakovaného vyjadrenia
pred odporcom z 24.10.2015) odmietol možnosť dobrovoľného asistovaného návratu.

Navrhovateľ tiež namietal, že odporca sa absolútne nezaoberal vyhodnoteniu rizika úteku navrhovateľa,
pričom namietal stanovenú dĺžku jeho zaistenia. S poukazom na uvedené zrejme navrhovateľovej
pozornosti ušlo, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že navrhovateľ nemá
v úmysle zotrvať na slovenskom území, že chce ísť do NSR (a tam požiadať o azyl) a že na Slovensku
azyl nežiada. Tiež skonštatoval, že s poukazom na tento navrhovateľov cieľ existuje reálne riziko, že

sa bude i naďalej pohybovať v členských štátoch EÚ alebo sa skrývať v komunite svojich krajanov. Je
teda zrejmé, že odporca sa reálnym rizikom úteku, resp. skrývania sa zaoberal i keď nie koncentrovane
na iba jedinom mieste odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že
navrhovateľov úmysel dostať sa NSR, jednoznačne vyplýva tak z obsahu jeho výsluchu pred odporcom,
ako aj z obsahu jeho výsluchu, vykonaného síce nie v konaní pred odporcom, ale v konaní o jeho
navrátení na Slovensko z Českej republiky. U navrhovateľa teda objektívne riziko jeho úteku existovalo a

za stavu, kedy navrhovateľ nedisponoval cestovným dokladom ani iným dokladom totožnosti, povolením
na pobyt na Slovenku, žiadnymi finančnými prostriedkami a nemal na Slovensku ani zabezpečené
žiadne ubytovanie neuplatnenie miernejších donucovacích prostriedkov (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov) bolo dôvodné. Súd ďalej poznamenáva, že konštatovanie existencie rizika úteku (skrývania
sa) tak v zmysle cit. ust. Článku 3 bod 7. Návratovej smernice, ako aj v zmysle ust. § 88 ods. 2 zákona

o pobyte cudzincov neznamená iba výlučne uskutočnenie faktického pokusu o útek či skrývanie sa, ale
tiež existenciu dôvodnej obavy - domnienky, že k takémuto skrývaniu sa (úteku) môže dôjsť. Ak teda
navrhovateľ o azyl na Slovensku požiadať ani zostať nechcel, migroval po Európe s jediným cieľom -
dostaťsadoNSRjedinetampožiadaťoazyl,pričomsatýmtosvojímúmyslomnetajilapodriadilmusvoje
konanie, je potrebné (objektívne) skonštatovať, že u navrhovateľa bol splnený základný predpoklad jeho

zaistenia - teda dôvodná obava z jeho skrývania sa či úteku.
Pokiaľ ide o námietku neprimeranej doby zaistenia navrhovateľa súd je toho názoru, že táto doba nie
je neprimeranou. Príprava navrátenia navrhovateľa a jeho faktického odovzdania si aktuálne vyžaduje
nutný čas, osobitne vo vzťahu k štátu navrátenia (Maďarska). A to vzhľadom k počtu imigrantov
nachádzajúcich sa na jeho území, kedy si vybavenie potrebných náležitostí vyžaduje väčší časový

priestor oproti stavu, ktorý predchádzal tejto migračnej vlne. O tom svedčia poznatky konajúceho
súdu z jeho rozhodovacej činnosti, podľa ktorých zaraďovanie migrujúcich osôb do informačných
systémov príslušných maďarských orgánov vykazovalo nie ojedinelé nepresnosti - príslušné maďarské
orgány často krát v minimálnych časových rozmedziach oznamovali rozdielne informácie o evidovaných
migrantoch. V prejednávanej veci tomu bolo obdobne, keď maďarská strana oznámila, že navrhovateľ

je žiadateľom o azyl, neskôr túto skutočnosť poprela (ako to vyplýva z obsahu podaného návrhu).
K námietke, že odporca opakovane zaistil navrhovateľa za účelom prípravy a výkonu jeho readmisie,
keď k realizácii predchádzajúcej readmisie nedošlo súd poznamenáva, že (ako to vyplýva aj z podaného
návrhu) maďarská strana v poradí prvú readmisiu navrhovateľa odmietla iba z dôvodu, že navrhovateľ
je v Maďarsku evidovaný ako žiadateľ o azyl a teda je na mieste aplikácia Dublinského nariadenia.

Toto tvrdenie sa však nakoniec nepotvrdilo (v dôsledku čoho Dublinské stredisko MÚ MVSR dublinské
konanie zastavilo). Teda v danom prípade nejde o svojvoľné konanie odporcu (o „vyskúšanie
možnosti vrátenia navrhovateľa podľa readmisnej dohody s Maďarskom“), ale o konanie, ktorého dôvod
je potrebné vidieť jednak vo výpovediach navrhovateľa, hlavne však v rozporných informáciách, ktoré
Maďarsko poskytovalo odporcovi. O skutočnosti, že navrhovateľ v Maďarsku o azyl nepožiadal a že boli

splnené podmienky jeho readmisie svedčí aj fakt, že navrhovateľ bol 11.11.2015 vrátený (odovzdaný)
na maďarské územie.
K námietke, týkajúcej sa odporcom zvoleného postupu pri zaistení navrhovateľa súd poznamenáva,
že ani táto nie je dôvodná. Ako to je zrejmé z rozhodnutia odporcu z 24.10.2015, ktorým vyhostil
navrhovateľa zo slovenského územia, stalo sa tak s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o

pobyte cudzincov - teda z dôvodu, že navrhovateľ mal na Slovensku neoprávnený pobyt. Tento dôvod
skutočne existoval, nakoľko navrhovateľ v skutočnosti nedisponoval žiadnym cestovným dokladom ani
povolením k pobytu na Slovensku. Je zrejmé, že odporca nemal dôvod navrhovateľa administratívne
vyhostiť z niektorého z dôvodov ust. § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V odôvodnení tohto
rozhodnutia o administratívnom vyhostení odporca poukázal na skutočnosť, že 24.10.2015 začal

konanie o readmisii navrhovateľa do Maďarska. Osobitne tiež poukázal na ust. § 84 ods. 1 písm. c)
zákona o pobyte cudzincov - teda na povinnosť zabezpečenia výkonu rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, ak má byť vyhosťovaná osoba (v danom prípade navrhovateľ) vrátený na územie zmluvného
štátu podľa medzinárodnej zmluvy (v danom prípade Dohody medzi vládou Slovenskej republiky avládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej štátnej hranici). V napadnutom rozhodnutí
odporca výslovne uviedol, že k zaisteniu navrhovateľa dochádza z dôvodu ust. § 88 ods. 1 písm.
d) zákona o pobyte cudzincov (teda na účel jeho vrátenia podľa readmisnej dohody) s poukazom

na ust. § 84 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Teda napadnutým rozhodnutím odporca
zákonom stanoveným postupom (§ 84 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov) zabezpečil výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa a to tak, že navrhovateľa zaistil na účel jeho
vrátenia podľa readmisnej dohody. Vydaním napadnutého rozhodnutia odporca nijakým spôsobom
neukrátil navrhovateľa na jeho právach (ako to navrhovateľ tvrdí), pretože tak voči rozhodnutiu o jeho

administratívnom vyhostení, ako aj proti napadnutému rozhodnutiu o zaistení má navrhovateľ možnosť
podať odvolanie.
Pretože námietky vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podľa názoru
súdu neboli spôsobilé spochybniť správnosť postupu odporcu v konaní a ani správnosť a zákonnosť
napadnuté rozhodnutia, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť
ako správné a zákonné.

O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok
konania.
Zdôvoduust.§138ods.4O.s.p.súdnezaviazalvkonaníneúspešnéhonavrhovateľakplateniusúdnych
poplatkov.
Súd poznamenáva, že predmetná vec bola podľa platného Rozvrhu práce na rok 2015 zapísaná do

súdneho oddelenia 9Sp, v ktorom je zákonnou sudkyňou pani JUDr. Beáta Jurgošová. Nakoľko táto
zákonná sudkyňa v období od 16.11.2015 do 11.12.2015 čerpá dovolenku, vec prejednal a rozhodol
podľa Rozvrhu práce na rok 2015 zastupujúci sudca JUDr. Ľubomír Šramko

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd

Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba
predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde

a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).