Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, August 30, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/33/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107201191
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4107201191.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnej: G. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U., H. F. XX/XX, prechodne bytom U., N. XX, o
vymoženie sumy 810,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra zo dňa 13. apríla 2012, č. k. 9Er/21/2007-23, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. Posledným výrokom rozhodol o tom, že oprávnený je
povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Anette Demešovej ako nástupcovi súdneho exekútora
JUDr. Milana Striešku, Exekútorský úrad so sídlom vo Vrábľoch, 1. mája 1053, Vráble, trovy exekúcie
vo výške 102,12 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len
Exekučný poriadok), § 2 písm. a), b), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 prvá
veta Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posúdil ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet
činnosti dodávateľa podľa výpisu z Obchodného registra, ako aj vzhľadom k rozhodovacej činnosti
súdu, kde oprávnený vystupuje opätovne v obdobných prípadoch. Konštatoval, že v posudzovanej
veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonania exekúcie vymoženia dlžnej sumy na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave. Uviedol, že rozhodcovská doložka
je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, pričom nie sú
podpísané zmluvnými stranami. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky, ale aj o úroveň informovanosti, čo ho viedlo k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Uviedol, že súčasťou úverovej zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru,

kde obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, dlžník mohol len zmluvu prijať
ako celok alebo odmietnuť. Ťažko možno predpokladať, že si dlžník - spotrebiteľ bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nieslo. Na základe uvedeného dospel
k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Poukázal
tiež na ustanovenie § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z. a predmetné exekučné konanie
v časti neprimeraných úrokov z omeškania, neprimeranej odplaty za poskytnutý úver, neprijateľnej
rozhodcovskej doložky a absencie ročnej percentuálnej miery nákladov ako konanie v rozpore so
zákonom. S poukazom na ustanovenia § 196, § 199, § 200 ods. 1, § 203 Exekučného poriadku,
ustanovenia § 27, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 3, § 14 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, Vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška), ako aj spisový
materiál, dospel súd prvého stupňa k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri vykonávaní
exekúcie vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal oprávneného z dôvodu, že
zastavenie exekúcie zavinil oprávnený, keď predložil návrh na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom. Za nevyhnutné trovy exekúcie súd prvého
stupňa považoval v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sumu 33,20 eura za 5 hodín exekučnej činnosti,
v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 vyhlášky sumu 26,56 eura, podľa § 22 vyhlášky náhradu
hotových výdavkov v sume 26,05 eur. Ustálil, že spolu trovy exekúcie vrátane DPH predstavovali sumu
102,12 eura. Súd exekútorovi nepriznal v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) v spojitosti s ods. 2 vyhlášky
odmenu stanovenú počtom účelne vynaložených hodín tak, ako si ju súdny exekútor žiadal priznať, keď
predložil časovú špecifikáciu s jednotlivými úkonmi exekučnej činnosti a za každý z týchto úkonov si
uplatnil 6,64 eura, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 05. 2007, sp. zn.
MCdo 7/2006. Ďalej mu nepriznal odmenu za úkony: žiadosť o udelenie poverenia a upovedomenie o
začatí exekúcie, pretože odmenu za tieto úkony mu priznal v rámci paušálnej sumy podľa § 14 ods. 1
písm. b) vyhlášky a súdny exekútor si túto časť odmeny uplatnil dvakrát.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých
vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v
neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že
úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je
v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom
právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil
problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj
keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to

vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským
súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto
nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred
exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych
predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu
rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným
súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a
neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa exekučný súd
nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá
vo vyššie uvedenej argumentácií, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na
spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve
a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem
toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého
postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení,
ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd,
navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv
z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania
a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací
súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497
a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov
z omeškania, pričom zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a účtuje sa dlžníkovi len v
prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V neposlednom rade zvýraznil skutočnosť, že
otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne
rozhodol. Záverom zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Mal za to,
že súd prvého stupňa preto nebol oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa § 45
ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise.

K odvolaniu podal písomné vyjadrenie súdny exekútor a uviedol, že rozhodnutie o odvolaní oprávneného
necháva na zvážení súdu, nakoľko v zmysle § 37 Exekučného poriadku v tejto časti nie je účastníkom
konania.

Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4
OSP s vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru
Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v
ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky
súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní
znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo
nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej
situácie nevylučuje.

Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
388/2010 z 19. októbra 2010).

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil z dôvodu, že
rozhodcovská doložka je neplatná a exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
je materiálne nevykonateľný. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v
konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd
nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac, podľa odvolacieho súdu
zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale
rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa svojím návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi JUDr.
Milanovi Strieškovi dňa 21. 12. 2006, domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 24.408,-Sk (810,20
eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 05. 10. 2006, sp. zn. SR 4477/06, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 23. 10. 2006 a vykonateľnosť dňa 26. 10. 2006. Vyššie označený súdny
exekútor doručil dňa 19. 01. 2007 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo, zoznam splátok a pokút
povinnej a Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul. Súd prvého stupňa poveril dňa 21. 03.
2007 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 14. 10. 2009 došiel súdu prvého stupňa návrh na
zmenu exekútora. Podaním zo dňa 15. 04. 2011 súd prvého stupňa vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere vrátane všeobecných obchodných podmienok. Po predložení zmluvy o úvere spolu
so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým
uznesením.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods.
1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv

o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o
fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí,
že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ust. § 45
zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie
zastaviť buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo
veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť
exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného
súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej
istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu
s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako
by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením
platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v
exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský
rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom
konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku
v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon
umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd
poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným
titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo zaväzoval
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci
rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po
vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu
konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 20. 12. 2005 súd prvého stupňa správne posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v
čase jej uzatvorenia, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto
konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a od účinnosti tohto zákona, t. j. 1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j zák. č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; treba posudzovanú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský, a to i napriek
tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa
20. 12. 2005 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú
doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť,
bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom
bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.
Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené
a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bola v odvolacom konaní
úspešná a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.