Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/338/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244368
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244368.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: E. C., X.. X.
X. XXXX, L. Ľ.N. X, L., zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského
2, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha
Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu

BratislavaIzodňa3.novembra2014,č.k.9C176/2011-198anaodvolanienavrhovateľaprotiuzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. marca 2015, č. k. 9C 176/2011-240, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu sumu 1.000 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4.
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie

odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonovavecnetým,
že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporkyne, ako ani príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre
finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho
dodatku spolu s prílohou a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. 1. 2003, podľa

ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad
prefinančnýtrhDružstvovupozornenízodňa13.5.2003oboznámilosplnenípodmienokpreschválenie
tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad
činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou

Družstva s tým, že dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiťportfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods.

1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP
zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu,
okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm.
a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie
investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods.
1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď obchodníka s cennými

papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. 4. 2010
Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu
na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s
cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo
Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi,

pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia
finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. 7. 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods.
1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi
povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu

Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie
z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa
1. 3. 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s

ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo
dňa 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z
dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa
30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. 7. 2011, Národná banka Slovenska zakázala

Družstvu,akovyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôtpredajmajetkovýchhodnôtzdôvodu
porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou
skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne
krokyktomu,abystavDružstvauviedlodosúladusúdajmivProspekteinvestícii.Súdprvéhostupňamal
za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách

EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., pričom v zmysle
prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala
prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI
HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45 % a teda Prospekt investície nebol zo
strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné aby sa v aktívach

družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI
HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,
že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 5. 5. 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol
ustanovený H.. H. Z. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že navrhovateľ bol

členom Družstva a škoda, ktorú si v konaní uplatňoval zodpovedala finančným prostriedkom vloženým
navrhovateľomdoDružstva.Navrhovateľsisvojupohľadávkuneprihlásilvkonkurznomkonanívedenom
na majetok Družstva. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že nárok
na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi

iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinnýhovydaťapreto,akmánavrhovateľpohľadávkuvočisubjektu,ktorýjuzískalakoprospechamá
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencieškody. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom
vzťahu, a z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp.

osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že
navrhovateľ si pohľadávku voči Družstvu síce neuplatnil v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok
Družstva, z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich
práv voči družstvu, pričom toho času nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol navrhovateľ
v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná v

prebiehajúcom konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup, a to i po skončení konkurzného
konania, pričom toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu. Taktiež poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľ nepodal ani návrh proti členom predstavenstva Družstva alebo jeho kontrolnej komisie
v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka, pričom až v prípade
bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady
škody voči štátu, a preto dospel k záveru, že navrhovateľ svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ ide

o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do
Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti
družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z., pričom dohľad
vykonávala v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností

uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila
od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície
podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.. Dospel preto k záveru, že v prípade nastania novej
významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu

investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť
v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho
na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že

nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za
pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za
následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska
nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. 4.
2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v

činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch od 20. 4.
do 6. 5. 2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala

Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto
však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj
dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska konala
v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil namietaný
nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup odporkyne a nie obchodníka s cennými papiermi a preto v priamej príčinnej súvislosti s
ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom, ani
inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len
Družstvo. Taktiež poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č.

566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137
ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v
danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt

investície sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a
spôsobstanovenýzákonom.Súdprvéhostupňazároveňdospelkzáveru,žeodporkyňasanesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu
po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti vočiDružstvu nedopustila z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane
navrhovateľa, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty
vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,-Sk) je zrejmé, že Národná

banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou
informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný
a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len
dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Bol názoru, že bolo
primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými

papiermi,zabezpečiťpriamukontroluplneniajehopovinnostíadohľadnadjehočinnosťouvočiDružstvu,
pričom nemožno zanedbať ani povinnosti navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas
zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Rozhodnutie v časti
výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu
dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a navrhovateľ nežiadal o
výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a zároveň mal za to, že zodpovedanie prejudiciálnych
otázok navrhovateľa nie je pre rozhodnutie súdu potrebné. Súd prvého stupňa uviedol, že do zák. č.
566/2001 Z. z. bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ zo

dňa 4. 11. 2003 a jej účel je vyjadrený v čl. 1 ods. 1, podľa ktorého jej účelom je zosúladiť požiadavky
na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke
cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu nachádzajúcom sa alebo
pôsobiacom v rámci členského štátu. Na účely tejto smernice sa za cenné papiere považujú prevoditeľne
cenné papiere definované v čl. 1 ods. 4 smernice Rady č. 93/22/EHS zo dňa 10. 5. 1993 a patria k nim a/

akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností, b/ dlhopisy
alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu a c/ všetky
ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie takýchto
prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo výmeny, alebo ktoré dávajú právo
na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Mal za zrejmé, že navrhovateľom označená

smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4. 11. 2003 sa primárne aplikuje
na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie. Uviedol,
že nakoľko označená smernica bola trasponovaná do nášho právneho poriadku a týkala sa primárne
oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovania pri verejnej ponuke cenných papierov a nie pri verejnej
ponuke majetkových hodnôt a bola transponovaná v jej súlade, vo vzťahu k prejednávanej

veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho
konania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny
1.000,- eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.

f/ O.s.p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu
trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa nepostupovala v súlade s
princípomprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajprincípprávnejistoty,keďzákladnýmatribútomjeistota
subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k

nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu
odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií

nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu z hľadiska
stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila Družstvo, že vykonáva
dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. §
135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplneirelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za

obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti odporkyne vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol
„bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona

o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska,

napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a
obchodníkoviscennýmipapiermistým,žepovinnýzákonnýdohľadzostranyNárodnejbankySlovenska

bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako
tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v
rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka A..

B. E., M.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná

banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, A..

Z. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že odporkyňa naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.
s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v
rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných

ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje
kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Mal za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva

aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov
do Družstva, pričom odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu odporkyňa
svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť,
že odporkyňa tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť

a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011
Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že odporkyňa svojím rozhodnutím
zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že odporkyňa ustálila

trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, sktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej

činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo
svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak
odporkyňa voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. V ďalšom
navrhovateľ uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania

žaloby, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný
je podľa názoru odporkyne, ako aj prvostupňového súdu, povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani
zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Mal za to, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo
podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i

trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania
a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol, že zo
zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom
prvého stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129

ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára
2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľ sa účelovo

snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu
a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.
Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie

Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny

výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Bola názoru, že navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej

zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť
známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.

3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla
Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, žepovinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície, pričom informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu
dohľadu sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho
zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom

verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani
krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona
o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že

s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,
že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových

hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
akovyhlasovateľverejnejponukymajetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávyvzmyslebývaléhoust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie odporkyňa nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami §
129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov

Družstva. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej
oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj
Ústavou SR. Zároveň uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto

pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré

účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v
tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je známe, že na Okresnom súde Bratislava I
sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa5. mája 2011, voči ktorému mu vnikla pohľadávka na vyplatenie do Družstva vložených finančných
prostriedkov (členského vkladu), ktorú si však v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu
neprihlásil.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná 1, Bratislava, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve

sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV
- 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5.
2011, č. ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
(ďalej „rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu škodu v sume
1.000,- eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorý mu mal vzniknúť

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci

neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany
Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné
prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná

banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20.
8. 2008 do 4. 3. 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné
opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už
skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú
mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení
§ 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise
upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z
hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeranýchlehôtnajehovydanie,leboznakynesprávnehoúradnéhopostupumáajnečinnosťštátneho

orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,

že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení,

že povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojenísust.§125cods.1.zák.č.566/2001Z.z.ocennýchpapierochapretosanaodporkyňunemohla

vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j.
pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z
dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ Družstvo

od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani
túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti odporkyne v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani odporkyni z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť
ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv

subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
odporkyne a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak
by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže
vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z

toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym
spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu
orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií

nie je zaručená a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a
odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s
cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV -

274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať

primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými
papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo
dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške

9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací
súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne, nakoľko
nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala

podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne
zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia,
ktoréododporkynenavrhovateľočakávalanamietalichnedostatočnosť,nemôžubyťnaujmuodporkyni.
V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a
vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia

a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom
navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup
odporkyne. Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v
tom, že odporkyňa pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jehovydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia
však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia.
Navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný postup odporkyne v konaní nepreukázal, pričom odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľa,
bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne
zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k.

3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ si pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu neuplatnil v prebiehajúcom konkurznom konaní, škoda mu preto ešte nevznikla,
a preto nemôže byť ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by

mohol navrhovateľ úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania
v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani
ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie

Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanou odvolaní, týkajúcej sa procesného

pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti

ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť v lehote
10 dní od právoplatnosti uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedol, že predmetom konania je jeho nárok
na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zák. č.

514/2003 z. z. a konanie sa začalo do 30. septembra 2012 a na toto konanie sa vzťahuje s poukazom
na ust. § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zák. o súdnych poplatkoch neobmedzené vecné oslobodenie
od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych
poplatkoch.Malzato,žesúdprvéhostupňapostupovalprivyrubovanísúdnehopoplatkunesprávne,keď
nezohľadnil to, že vecné oslobodenie sa vzťahuje na toto konanie ako celok bez ohľadu na to, kedy bolo

odvolanie podané, nakoľko právne relevantné je to, že konanie sa začalo v čase, kedy bolo toto konanie
vecne oslobodené. Na podporu svojej argumentácie záverom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 29. apríla 2014, č. k. 4Co 128/2014-310 v skutkovo i právne totožnej veci.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci

samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú

aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne
uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný

prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods.
4 zákona). Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm.
a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá,

druhá zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v
konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie
o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým
sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od

poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 1. 1. 2006 zákonom č. 621/2005 Z. z.. S
účinnosťou od 1. 7. 2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od
poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia

§ 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. 10. 2012. Z
dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú
predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky
žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu

škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy,
keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy
nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v
súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup
a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci náhrady trov konania súd

prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky
č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník)
aupravujespôsobvýpočtusúdnehopoplatkuznávrhunazačatiekonania,akniejeustanovenáosobitnásadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby
sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej
zákonomč.465/2008Z.z.súčinnosťouod1.1.2009).Zapodanienávrhunanáhraduškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená
osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka; od 1. 10. 2012). Z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď
sa stanú splatnými po 30. 9. 2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, ako správne uviedol aj navrhovateľ v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. novembra 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011
domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 17. 12. 2014 podal odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 3. novembra 2014, č. k. 9C 176/2011-198.

Od 1. 10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľ podal návrh na začatie konania pred dňom 1. 10. 2012, jeho
časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 1. 10. 2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012, a preto navrhovateľovi vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení
účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je
v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012), pričom za irelevantnú

je potrebné považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za
odvolanieprotirozsudkusúduprvéhostupňavydanéhovkonaníonáhraduškody,náhradunemajetkovej
ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po
1. 10. 2012, sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. vzťahovalo vecné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa
3.novembra2014,č.k.9C176/2011-198stým,žeprvostupňovéuzneseniespĺňanáležitostivyplývajúce
z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný

a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti. K rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, na ktoré navrhovateľ v
odvolaní poukazoval, odvolací súd uvádza, že rozhodnutím iného senátu odvolacieho súdu v obdobnej
veci odvolací súd nie je viazaný (§ 135 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.
júna 2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky
súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať
zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre

ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za
obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.