Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/53/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215522
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712215522.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 6C/160/2012-48 z 15.10.2014
Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh zamietol a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala proti
žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), že majetkovú škodu vyčíslila
vo výške 125,00 eur (uviedla z akých položiek pozostáva), že si uplatnila ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy sumu 330,00 eur za 6 mesiacov (uviedla ako ju vypočítala). Ďalej uviedol ako
sa k návrhu vyjadrila žalovaná, že s ním nesúhlasila a žiadala ho zamietnuť a čím svoje stanovisko

odôvodnila. Konštatoval, že žalobkyňa sa pojednávania konaného 15.10.2014 nezúčastnila a požiadala
o jeho odročenie z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň navrhla dokazovanie,
resp. jeho doplnenie, pretože zadala objednávku na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli
výšku škody, za ktorú zodpovedá žalovaná. Uviedol, že návrh na odročenie pojednávania neakceptoval,
pretože návrh nespĺňal náležitosti § 119 ods.2 O.s.p., že pojednávajúca sudkyňa nie je vylúčená z
prejednávania veci o čom mala žalobkyňa má vedomosť, pretože o tom rozhodol nadriadený súd a
toto rozhodnutie jej bolo doručené a návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom o výške

spôsobenej škody považoval vzhľadom na dôvody uvádzané nižšie za nadbytočné, poukazuje na to, že
konanie začalo 27.9.2012, preto mala žalobkyňa dostatočný časový priestor a predloženie relevantného
výpočtu tvrdenej škody, ako aj iných dôkazov v konaní. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil
tento skutkový stav: z pripojeného exekučného spisu 21Er/3/2009 zistil, že 9.1.2009 bola doručená
žiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutéhopod Ex11590/08 oudeleniepoverenia navykonanie
exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému Andrejovi Sabolovi o vymoženie
16 640,00 Sk s prísl., že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora

11.12.2008, že exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 08557/08,
že 12.1.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie podľa návrhu oprávneného a 25.9.2010 podal
súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie, pretože povinný zomrel 23.11.2009, že 12.1.2011 bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie zastavené a 15.2.2012 súdny exekútor vrátilpoverenie na vykonanie exekúcie. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa
§ 3 ods.1,2 písm. a),b),c),d), § 9 ods.1,2, § 15 ods.1,2, § 19 ods.1,2,3 zák. č. 514/2003 Z. z. a po
posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003

Z. z. dospel k záveru, že návrh žalobkyne nie je dôvodný, čo odôvodnil tým, že zákon 514/2003 Z. z.
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a
podmienky jej uplatnenia, že štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, že nárok na náhradu škody musí oprávnená
osoba uplatniť postupom upraveným v citovanom zákone. Konštatoval, že žalobkyňa si uplatnila

nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnila si voči
štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.V takom prípade je potrebné
preukázať, že žalobkyňa pred podaním žaloby predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom
(v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené, že druhou
podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a,

že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala
splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, že v návrhu uviedla, že v
súlade s ustanovením § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné
prerokovanie jej nároku a do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej

uplatnila, a dokazovanie odkázala na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná síce nepoprela,
že jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho
všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody,
neuvedenísúdnychkonaní,ktorýchsanárokymalitýkaťapod.Uviedol,ženevidíakceptovateľnýdôvod,
prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaná, že

nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobkyňa prístup, alebo ktorý by jej nemohol byť sprístupnený.
Ak si neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho
konania a z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka
konania. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zák. č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje, že v § 9 ods.1 iba
konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, čo je základom
nároku žalobcu na náhradu škody v tomto konaní. Zistil, že skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že vydal
poverenie na vykonanie exekúcie po 6 mesiacoch sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je
základom nároku žalobkyne na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v nadväznosti na
to aj základom nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na tom základe,

že súd nevydal poverenie v 15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods.2 Exekučného poriadku
a konštatovala prieťahy súdu 6 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia
poverenia bola súdu doručená 9.1.2009 a poverenie bolo vydané 12.1.2009. Teda do troch dní a nie
po 6 mesiacoch, ako konštatoval žalobca. Poverenie súdny exekútor prevzal 19.1.2009. Žalobkyňa
nijakým spôsobom nevysvetlila ani nepreukázala, čo je viedlo ku konštatovaniu 6 mesačného prieťahu.

Neuviedla, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie
lehoty na vydanie poverenia počítala. Ako sama tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a
odkázala na exekučný spis, ktorého spisovú značku v návrhu ani neuviedla a dokazovanie v tomto
smere preniesla na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku začína
plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného

konania. Ak súdny exekútor doručil žiadosť o udelenia poverenia súdu po lehote stanovenej v § 44
ods.1 Exekučného poriadku, za prípadný prieťah od začatia exekučného konania do doručenia žiadosti
o udelenie poverenia nezodpovedá.
V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania poukázal na to, že argumentácia žalobkyne
neobstojí v žiadnej rovine, pretože jej tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy

bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je
zavadzajúce. Žalobkyňa je účastníkom exekučných konaní ako oprávnená. Nič jej ako účastníkovi
nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka
súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie, že táto povinnosť
zo strany žalobkyne absolútne absentuje. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti

skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Nárok žalobkyne na náhradu škody nebol uplatnený v
súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nie je daný ani
samotný základ nároku žalobkyne, ktorým mali byť tvrdené prieťahy exekučného súdu, preto návrh na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142ods.1 O.s.p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal úspešnej žalovanej, ktorá ich nevyčíslila v lehote 3
pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto jej ich v konečnom
dôsledku nepriznal (§ 151 ods.1,2 O.s.p.).

V podanom odvolaní tak ako v desiatkach iných vecí, žiadala žalobkyňa zrušiť rozsudok a vec vrátiť
súdu na ďalšie prejednanie.
V odvolaní namietala, že došlo k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., lebo sa jej odňala možnosť konať pred
súdom, je tu dôvod podľa § 221 ods.1 O.s.p. lebo rozhodoval vylúčený sudca v spojení s § 221 ods.1

písm.g/ O.s.p. a nesprávne vec právne posúdil podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p., neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§205
ods.2 písm. c) O. s. p) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods.2
písm. f) O. s. p.) a preto je treba napadnutý rozsudok zrušiť.
K dôvodom odvolania bližšie uviedla, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej právneho
zástupcu postupujúc podľa §101 ods.2 O. s. p. pričom ona riadne a včas požiadala o zrušenie

pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi,
že uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiťaupozornila,žejejprávnynázorvyslovilKrajský
súd v Trnave napr. v rozhodnutí zo 17.10.2012 sp.zn. 11NcC/46/20 12-24 v právne a skutkovo zhodnej

veci,pričomvylúčilvšetkýchsudcovOkresnéhosúduDunajskáStredazrozhodovaniaavecsťažovateľa
prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galantaa uviedla, že rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV. ÚS 345/09), že koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia a
poukázala na rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods. 73. Konečné (meritórne)

rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania
podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobkyne o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že nemala možnosť vyjadriť k

tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za
takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobkyne na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, rozhodol bez toho, aby umožnil
žalobkyni s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam

veci, nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach,
o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým

dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila
k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny
otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou
spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo
žalobkyne na kontradiktórny súdny proces. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo

na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na
podporu úspešnosti, napr. rozsudky Nideröst-Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods. 24 a Mantovanelli
v. Francúzsko z 18. marca 1997, ods. 33, Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 03.03.2000
vo veci sťažnosti č.35376/97. Tvrdí, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle §114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.. Predložila ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku. Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku
konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda

pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie
pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v
žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom.V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou, preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným

medzitýmnym rozsudkom.
Knávrhunaprerušeniekonaniauviedla,žeakbolsúdudoručenývčasepredchádzajúcomnariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol

súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, na podporu
uvedeného tvrdenia poukázala na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiada, aby odvolací súd zrušil
rozsudok a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (lebo v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu uvedenom v § 212 ods. 1,
3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny, odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu
prvého stupňa stotožňuje v celom rozsahu, lebo sú správne a zákonné a so skutočnosťami namietanými
v odvolaní sa vyrovnal už prvostupňový súd (§ 219 ods.1, 2 O.s.p. a podľa § 156 ods.3 O.s.p. rozsudok

verejne vyhlásil).

Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy, zavedenej zákonom č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou.

Z čl. 46 ods.1 Ústavy SR vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR.

Podľa § 212 ods.3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd, len ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132

O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.

Súdvzaldoúvahyibaskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,resp.vyšlipočaskonania

najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s.

p., preto tento odvolací dôvod tiež nie je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušnéhoprávneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.] je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny

predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania).

Zákonná úprava obsiahnutá v § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým

konaním.Okremtohoakceptujetúskutočnosť,ževzhľadomkpovaheobochtýchtokonaní,dokazovanie
v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom. V sporovom
konaní účastník má preto povinnosť tvrdenia ( § 79 ods. 1 O.s.p. ) a povinnosť dôkaznú. To ale
neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta
tretia O.s.p. vychádzal z toho, že súd síce nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované

dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie
vo veci. Ide tu o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon
ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania
neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti.

Súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu a z vykonaných dôkazov podľa § 153 ods.1 O.s.p.
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Odvolacísúdhodnotíodvolanieakoneopodstatnené,súdprvéhostupňavdostatočnomrozsahuvykonal
dokazovanie, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 13NcC/30/2014
z 25.7.2014 nebola sudkyňa JUDr. Agáta Štefaničová vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci
vedenej na OS Michalovce pod sp. zn. 6C/160/2012.

Aj ďalšie námietky v odvolaní žalobkyne sú neopodstatnené. Je treba konštatovať, že súd mohol
aplikovať § 101 ods.2 O.s.p. a v neprítomnosti žalobcu rozhodnúť vo veci. Je len samozrejmé, že
nemohol súd prvého stupňa akceptovať s poukazom na § 6 O.s.p. návrh na zrušenie nariadenia
pojednávania, ktorý podal žalobca, ale rozhodol vo veci samej. K jednotlivým dôvodom zamietnutia
žaloby na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa výstižne a

presvedčivo vyporiadal súd je potrebné zvýrazniť, že pri náhrade škody na základe zákona č. 514/2003
Z.z. je treba splniť niekoľko podmienok a to:
1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne,
2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a vznikom škody, ako aj ďalšiu podmienku s tým, že ak chýba čo i len podmienka, nie je

možné nárok na náhradu škody priznať. O.i. je potrebné predložiť a preukázať žalobcom aj zrušenie
nezákonných rozhodnutí, z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku tomuto konaniu nevyplýva, že by
pred súdom prvého stupňa, aby tieto uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá,
boli zrušené, žalobca o tomto súdu žiadne dôkazy nepredložil a o.i. to v žalobe ani netvrdil. Nesprávnosť
rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, nie je vyčerpávajúco odôvodnená, avšak podľa súdu prvého

stupňa a aj odvolací súd súhlasí s takýmto názorom, predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o
vecnejsprávnostizamietajúcichuznesenívexekučnomkonaníasúdnevyhodnotilanisprávnosťprávnej
argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam a ani pritom nemá povinnosť vyhodnocovať takúto
správnosť, avšak súd v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu výlučne na náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. a iba podľa týchto zákonných podmienok tohto citovaného zákona o nároku žalobcu

potom môže rozhodnúť (zák. č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd o.i. má vedomosť aj o tom, že ústavný súd pre nedostatok právomoci nielenže neprijal
ústavné sťažnosti Pohotovosti, s.r.o., ale rozhodol o nich tak, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu
na prerušenie konania (ÚS SR odmietol sťažnosti žalobcu, napr. I.ÚS 293/2013, I. ÚS 311/2013, III.

ÚS 351/2013, pozri aj uznesenie NS SR 7Cdo 3/2013, 7CoE/90/2013, keď všeobecný súd správne
interpretoval právne predpisy v exekučnom konaní).Aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp.zn. 3Cdo 102/2013 z 11.3.2013 v konaní o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy ohľadne tých istých účastníkov rozhodol tak, že dovolanie odmietol a tým rozhodol
o otázke povinnosti súdu prvého stupňa vyrubiť súdny poplatok za námietku zaujatosti a keďže všetky

rozhodnutia sú právoplatné tak najvyššieho súdu ako aj ústavného, a preto odvolacie dôvody sú
nepodstatné. Aj napokon Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 9/2014 riešil porušenie ústavy s tým, že v
rozhodnutí z 22.1.2014 správne poukázal na povinnosti spoločnosti s.r.o., ktorá sa sťažovala a žalobca
v riešenej veci práve namietal porušenie práv všeobecných súdov voči právnickej osobe.

Výčitky žalobkyne nie sú opodstatnené, keď výslovne žalobkyňa v námietkach opakuje stále, že sa
jej podarilo získať časť jednej exekučnej veci a že dôkazmi nedisponuje a že vylúčení sudcovia
rozhodovali a pod., lebo nemožno sa vracať spätne k už právoplatným rozhodnutiam o námietkach
a to aj z pohľadu podaných návrhov žalobcom a ustálenej súdnej praxe tak Najvyššieho súdu ako aj
Ústavného súdu SR (dôkazná povinnosť je na strane žalobcu podľa § 79, § 120 O.s.p. Podobne pozri
aj exekučnú vec Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 234/2012 z 11.9.2013). Argumenty žalobkyne v

odvolaní nevyvrátili skutočnosť, že nepreukázal v tomto konaní podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p.

Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., lebo žalobkyňa bola
neúspešná a žalovanej nevznikli trovy.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.