Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/546/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111214274
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7111214274.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej
a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci navrhovateľky: O. A., nar. 7. XX.
XXXX, bytom v G., N. 11, zastúpenej JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, proti odporcovi: Richard Pulik, nar. 11. 6. 1960, bytom v Košiciach, Bukureštská 11,
zastúpenému B., TORMA & A. s.r.o., Advokátska kancelária, S. 3, G., o zrušenie spoločného nájmu
bytu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 28. mája 2013 č. k. 15C/546/2011-58

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom zrušil právo nájmu účastníkov konania
k bytu č. XX, 8. poschodie, nachádzajúcemu sa na N. č. XX v G., v bloku XXXE, sekcia L.,
pozostávajúcemu z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva a za výlučnú nájomkyňu a členku družstva určil
navrhovateľku.

Ďalším výrokom odporcovi uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať a odovzdať ho navrhovateľke do 30
dní po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľkou.

Účastníkom náhradu trov konania súd nepriznal.

Rozhodol tak na základe návrhu (aj po pripustenej zmene návrhu), ktorým sa navrhovateľka domáhala,
aby súd zrušil spoločný nájom účastníkov konania k predmetnému bytu s tým, že výlučnou nájomkyňou
bytu sa stane navrhovateľka a odporca nemá nárok na bytovú náhradu, a to na tom skutkovom základe,
že dňa 17. 9. 2007 odporca opustil byt aj s vecami osobnej potreby za účelom spolužitia s inou ženou.
Súd mal za preukázané, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Košice I z 11. júna 2009 č. k. 18C/72/2008-32, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2009. Z manželstva
účastníkov konania deti nepochádzali. Podľa písomného stanoviska prenajímateľa Q. G. - K., N. XX, G.,
z 11. augusta 2011, účastníkom konania bol počas trvania ich manželstva pridelený 2-izbový družstevný
byt č. XX na ulici N. XX v G., vzniklo im spoločné členstvo v družstve a spoločný nájom k bytu. Za
výlučného nájomcu predmetného bytu navrhol prenajímateľ ponechať toho z rozvedených manželov,
ktorého ekonomická situácia umožní hradiť náklady spojené s užívaním bytu.

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že v predmetnom byte býva spoločne so synom z
predchádzajúceho vzťahu, ktorý je plnoletý. Odporca asi pred 5 rokmi opustil byt, zobral si všetky veci
osobnej potreby. V roku 2009 prišiel do bytu s tým, že by chcel prespať v byte, lebo má problémy s
podnájmom. Napokon ostal v byte 5 týždňov a dňa 15. 12. 2009 opätovne odišiel z bytu. Od tej doby
sa do bytu nevrátil. V súčasnej dobe žije v podnájme so svojou priateľkou. Navrhovateľka inú možnosť

bývania nemá. Odporca sa vo svojej výpovedi k návrhu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu pripojil.
Z bytu v roku 2007 odišiel, všetky veci si z bytu nezobral, neodišiel s úmyslom natrvalo opustiť spoločnú
domácnosť. Pokiaľ v byte býval, zúčastňoval sa aj na platbách spojených s užívaním bytu. Nemal k
dispozícii kľúče, lebo bol vymenený zámok na byte navrhovateľkou. Býva v podnájme a inú možnosť
bývania nemá.

Súd poukázal na ustanovenia § 703 ods. 1, 2, § 705 ods. 1, 2, § 712a ods. 8 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), pričom uzavrel, že účastníci konania sa za trvania manželstva stali
spoločnými členmi Územného bytového družstva G. - K., N. XX, G., spoločnými nájomcami 2-izbového
družstevného bytu č. XX na ulici N. XX v G.. Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 11. júna 2009
č.k. 18C/72/2008-32, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2009, bolo manželstvo účastníkov konania
rozvedené, medzi manželmi nedošlo k dohode o zrušení práva spoločného nájmu tohto bytu. Po rozvode
manželstva v byte ostala bývať navrhovateľka so synom z predchádzajúceho vzťahu. Vzhľadom na to, že
v byte býva naďalej navrhovateľka spoločne s plnoletým synom, za výlučnú nájomkyňu a členku družstva
súd určil navrhovateľku, lebo nemá inú možnosť bývania. Odporcovi súd uložil povinnosť byt vypratať do
30 dní po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľkou, lebo neboli navrhovateľkou preukázané žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by odporcovi postačovalo náhradné ubytovanie,
prístrešie alebo neposkytnutie žiadnej bytovej náhrady.

Ďalej súd poukázal na ustanovenie § 97 ods. 1 až 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“) a uviedol, že odporca na pojednávaní konanom 4. decembra 2012 vzniesol vzájomný
návrh, ktorým žiadal vyporiadať členský podiel k predmetnému bytu. Konanie o vyporiadanie členského
podielu k bytu nie je súčasťou spojeného konania s konaním o zrušenie spoločného nájmu bytu, ale
samostatnou časťou konania a vzhľadom na procesný návrh odporcu, o ktorom bude súd konať ďalej,
súd vyzval odporcu na odstránenie vád návrhu postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal,
lebo rozhodnutie, v ktorom sa riešila bytová otázka, bolo v záujme oboch účastníkov konania.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Rozhodnutie súdu, ktorým určil za výlučnú nájomníčku predmetného bytu navrhovateľku, pričom
vychádzal zo skutočnosti, ako uvádza v odôvodnení, že navrhovateľka býva v byte naďalej spoločne s
plnoletým synom, považuje za nesprávne. Odvolateľ má za to, že súd pri svojom rozhodovaní absolútne
nezohľadnil zásadu dobrých mravov, a síce skutočnosť, že aj odporca by bol býval v predmetnom byte,
ak by ho navrhovateľka počas samotných Vianoc „nevyhodila z bytu,“ keď vymenila zámok a odporcu
doň viac nevpustila. V súvislosti s odôvodnením prvostupňového súdu, že navrhovateľke ponecháva
predmetný byt aj z dôvodu, že navrhovateľka nemá inú možnosť bývania, dáva do pozornosti, že tú
nemal ani odporca v čase keď ho navrhovateľka vyhodila z bytu a svoju bytovú otázku musel vyriešiť
formou nájmu, pričom v prenajatom byte žije doposiaľ, a teda ani on nemá inú možnosť bývania.

Odvolateľ poukazuje ďalej na to, že prvostupňový súd si vyžiadal stanovisko Územného bytového
družstva G. - K., ktorý za výlučného nájomcu predmetného bytu navrhol ponechať toho z rozvedených
manželov, ktorého ekonomická situácia umožní uhradiť náklady spojené s užívaním bytu, čo vo veci
konajúci súd absolútne neskúmal a odporca nemal ani možnosť na predmetné stanovisko Územného
bytového družstva Košice - K. reagovať a navrhnúť doplnenie dokazovania v rovine preukazovania
splnenia požiadavky solventnosti.

Na základe uvedeného má odporca za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je arbitrárne,
nepresvedčivé, nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Účel odôvodnenia rozhodnutia
súdu v zmysle § 157 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku spočíva predovšetkým v preukázaní
správnosti súdneho rozhodnutia, pričom odôvodnenie musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom
prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V opačnom prípade dochádza, aj v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (podľa ktorej právo na

spravodlivý proces, ako aj právo na súdnu ochranu vyžadujú, aby rozhodnutie súdu bolo riadne, t.j.
najmä logicky a presvedčivo odôvodnené), k porušovaniu práv účastníka konania na spravodlivý proces
v zmysle čl.6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd v zmysle
čl.46 ods. 1 Ústavy. V súvislosti s tým dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 236/06 a sp. zn. IV. ÚS 150/03 č.327/2003.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 10. februára 2016 o 9,20 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Uvedený rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odporca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom
skutkovom zistení. Uvedený dôvod sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil
po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo
počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd
s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a
nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Odvolacie argumenty odporcu, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Neobstojí preto tvrdenie odporcu,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 157 odsek 2
Občianskeho súdneho poriadku.

Odporca v odvolaní nedôvodne namieta aj skutočnosť, že nemal možnosť reagovať na stanovisko
Územného bytového družstva Košice - K. a navrhnúť doplnenie dokazovania v rovine preukazovania
splnenia požiadavky solventnosti.

Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa
uviedli v žalobnom návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho

procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré
vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom
postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej
súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na odporcovi. Je
potrebné zdôrazniť, že iné než navrhnuté dôkazy súd vykonáva iba výnimočne.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom 28. mája 2013 vyplýva, že pred vyhlásením uznesenia,
ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené, účastníkom bolo dané poučenie podľa § 120 ods.
4 O.s.p., v zmysle ktorého musia predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia
predmetného uznesenia. Účastníci prehlásili, že návrhy na ďalšie dokazovanie nemajú a nevyužili ani
právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny.

Účastníci nenavrhli rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania, preto o ich náhrade nebolo potrebné
rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.