Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/155/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217074
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/22/2013-103 zo dňa 19.02.2014 a uzneseniu Okresného súdu
Nitra č. k. 8C/22/2013-122 zo dňa 12.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 8C/22/2013-103 zo dňa 19.02.2014 p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 8C/22/2013-122 zo dňa 12.05.2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa prostredníctvom

právneho zástupcu návrhom podaným na súd dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 3.648,96 eura titulom majetkovej škody a sumy 729,79 eura titulom nemajetkovej
ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý spočíva v tom, že exekučný
súd zapríčinil svojím nelegálnym konaním vznik škody na strane žalobcu. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu charakterizoval nevydaním rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním nelegálneho
úradnéhopostupu,ktorýspočívavtom, žesúdvykonalopätovnéposúdenieprávažalobcunazaplatenie

dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, čím formálne vyvolal stav,
ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom
ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania oboznámil s listinnými dôkazmi, a to so spisom Okresného
súdu Levice sp. zn. 9Er 543/2010, zoznamami žiadostí na prerokovanie nároku na náhradu škodydoručenými žalovanému vedenými na Okresnom súde Nitra pod Spr. 1001/2012, listom Európskej
komisie č. JUST/A3/RM/kb D(2010) I 1360, článkom v denníku SME z 16.07.2012 a dospel k
nasledovnému skutkovému stavu a právnemu záveru: Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er

543/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 8234/10, proti
povinnému: H. V., bytom L.. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 871,- eur s prísl., bola súdnym
exekútorompodanánasúddňa13.08.2010,atonazákladenávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zo dňa 28.06.2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 02702/10.

Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 9
Er 543/2010-13 zo dňa 13.10.2010 tak, že žiadosť zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 27.01.2011.

Zo zoznamu žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyplýva, že žalobca podal
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa

23.04.2012 a dňa 25.09.2012, pričom v súčasnej dobe je nepochybné, že lehota 6 mesiacov od
ich podania už uplynula a k dohode nedošlo, to znamená, že žalovaný neuznal nárok žalobcu a v
rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil a preto mal súd za to, že keď v čase rozhodovania
súdu 6 mesačná lehota uplynula, návrh nemožno považovať za predčasne podaný. Súd prvého
stupňa vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného uviedol, že nárok žalobcu

za premlčaný nepovažuje, keďže od podania návrhu na vykonanie exekúcie do podania žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u žalovaného neuplynula lehota 3 rokov.

Súd prvého stupňa v tomto konaní neskúmal, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože túto otázku je kompetentný

preskúmaťústavnýsúdnapodkladeústavnejsťažnosti,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. je zrejmé, že zákonom stanovená lehota 15-
tich dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, (okrem titulu podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) v prípade, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak však
súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom zákon na vydanie zamietajúceho rozhodnutia
nestanovuje žiadnu lehotu, čo má i logické zdôvodnenie v tom, že skúmanie prípadného rozporu so

zákonom je viazané na zabezpečenie ďalších listín, ich preskúmanie a následné vydanie súdneho
rozhodnutia s odôvodnením, čo je nepochybne odborne i časovo náročnejší úkon ako vydanie poverenia
v prípade riadneho a nespochybniteľného exekučného titulu.

V predmetnej veci bola žiadosť o vydanie poverenia podaná na súd dňa 13.08.2010, pričom exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s. Bratislava sp. zn. SR 02702/10, ktorý bolo potrebné podrobiť skúmaniu prípadného rozporu
so zákonom. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
uznesením č. k. 9Er 543/2010-13 zo dňa 13.10.2010 tak, že žiadosť zamietol, pričom rozhodnutie
obsahuje rozsiahle odôvodnenie. Napriek tomu, že zákon na vydanie zamietajúceho rozhodnutia

nestanovuje žiadnu lehotu, Okresný súd Levice o žiadosti o vydanie poverenia rozhodol v lehote 61 dní
od jej podania, ktorú lehotu nemožno považovať za neprimeranú.

Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol
vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj

vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade,
ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho
vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za nulitné, teda z právneho hľadiska
za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu,ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto

právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku. Zákonný postup exekučného súdu spočívajúci v preskúmaní
exekučného titulu malo za následok zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď exekučný súd dospel

k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná a teda aj exekučný titul je v danom prípade v rozpore
so zákonom, čo znamená že ide o neúčinný resp. nulitný titul, ktorý nezaväzuje na povinnosť plnenia a
preto na základe neho nemôže exekúcia prebiehať.

Súd prvého stupňa konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu

sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody, d/ zavinenie v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti, na ktorej je koncipovaná i zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z., nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda ak vznikla, je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci nebol
preukázaný základný predpoklad pre nárok na náhradu škody a to protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, t.j. v danom prípade nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice, ktorý podľa tvrdenia
žalobcu rozhodol o žiadosti na vydanie poverenia s omeškaním viac ako 216 dní, čo sa ukázalo

ako tvrdenie nepravdivé. Súd vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že vydaním rozhodnutia
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v lehote 61 dní, pre ktoré zákon inak
ani nestanovuje povinnosť rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti a pre uvedený prípad nie je
zákonom stanovená žiadna lehota, nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v
nedodržaní zákonom stanovenej lehoty. Zároveň nebolo ani preukázané, že by oprávneným orgánom

bolo rozhodnuté o zistení prieťahov v konaní, čo by inak mohlo byť považované za nesprávny úradný
postup. K nesprávnemu úradnému postupu nedošlo ani tým, že súd skúmal exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti a podrobil skúmaniu i platnosť rozhodcovskej doložky a
exekučného titulu, na čo je oprávnený v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého v
prípadezisteniarozporurozhodcovskéhorozsudkusozákonom,jepovinnýžiadosťoudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie zamietnuť, čo sa stalo i v danom prípade.

Nakoľko v konaní nebol zistený namietaný nesprávny úradný postup, nemohol žalobcovi vzniknúť ani
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a preto nebolo potrebné sa týmto nárokom z hľadiska
jeho špecifikácie a výšky ďalej zaoberať. Vzhľadom na nepreukázanie existencie zodpovednostných

predpokladov, súd prvého stupňa považoval nárok žalobcu za neopodstatnený a preto návrh v plnom
rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu

spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1 písm.
d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov a ustanovení § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že ako
účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru žalobcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musíbyťzrušené.Súdboljednoznačneprisvojomrozhodovaníviazanýust.§9ods.1 vyššiecitovaného
zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím

rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca v podanom odvolaní
zároveňnamietal,žesúdprvéhostupňavôbecnevysvetlil,prečozastávanázor,žeúčastníkomnevznikol
stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania žalobca vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Žalobca
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o

rozporeexekučnéhotitulusozákonom.Podľajehonázoruideoprejavnesústredenejčinnostisúdu,kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 8C/22/2013-122 zo dňa 12.05.2014 uložil žalobcovi povinnosť, aby
v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,-
eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej

lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnutéuznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len
hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným

postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.marca2007sp.zn.4Cdo39/2007.Vprílohezák.č.71/1992
Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade,
kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je
v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10.
2002, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolania žalobcu v súlade s ust. § 212

ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP pričom vo veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení
sa s obsahom odvolaní, rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj konaní, ktoré im predchádzalo, dospel
odvolací súd k záveru, že odvolaniam žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma 3.648,96 eura, ktorej zaplatenie sa žalobca domáha z dôvodu

náhrady majetkovej škody a suma 729,79 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Ako právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn.
exekučného spisu EX 8234/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011 (konanie začalo

dňa 28.06.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac ako 216 dní), pričom zároveň vykonaním postupu podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako
exekučnému súdu neprináleží.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v

prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje
aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone
štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v
samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej mocijenežiadúcimaspoločenskyneprijateľnýmjavom.Orgányverejnejmocivprávnomštátemusiamaťtaké
právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie
zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR,

ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy,
súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.)
ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny
podrobnosti ustanoví zákon.

Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená

orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto

zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí

v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanierozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom

škody vo vzťahu príčiny a následku.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred

Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a

taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice
vedeného pod sp. zn. 9Er/543/2010, súd prvého stupňa správne zistil, že dňa 28.06.2010 bola pred
súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 13.08.2010 požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 02702/10 zo

dňa 22.04.2010. Dňa 13.10.2010 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.01.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh žalobcu žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Žalobca vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu
neprináleží. Odvolací súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožňuje a zdôrazňujúc úmysel zákonodarcu
konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide

o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota

15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a
systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučnéhotitulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto
časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal
úmysel, aby lehota 15 sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho exekútora o

udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach
Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti
alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Svedčí

tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s použitím
slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného slova
„rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne
(§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca

nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania odvolací súd v plnom
rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v tomto smere v plnom rozsahu
stotožňuje. Odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v
konkrétnomprípadeboloporušenézákladnéprávozaručenévčl.48ods.2ÚstavySRaprávopodľačl.6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva

účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní
preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote. Exekučný súd zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa
názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše

žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti ani nebol viazaný.

Odvolací súd vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu prekročenia právomocí
exekučného súdu navyše považuje za potrebné uviesť, že exekučným titulom, na základe ktorého sa
žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť

skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tomto
smere odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Ak totiž žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá

z dôvodu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dojednaná vo všeobecných obchodných podmienkach,
bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, teda ako neplatná, nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Výkon práv oprávneného - dodávateľa
podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je tak nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou
ochrany spotrebiteľa a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o

rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na
podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú
doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania. Exekučný súd bol preto v prípade nespôsobilého exekučného titulu oprávnený

zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Súd
prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom rozhodovaní
aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že
zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona a
teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s ohľadom

na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (prvý dôvod odvolania) odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnomku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení a preto je aj táto námietka žalobcu nedôvodná.

V závere odvolací súd na doplnenie k dôvodom odvolania uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2
písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu.
Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom v
odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkomkonania
(§ 120 ods. 1 OSP). Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom
čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý
súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že
ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok
v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny

poplatok 20,- eur.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že súdny poplatok platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto

bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,

ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový
úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V
prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané

po 01.10.2012, aj keď samo konanie sa začalo pred 01.10.2012, použije sa právny stav účinný po
01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - žalobcovi, ktorý podal

odvolanie (§ 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch) podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o
súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 07.05.2014 a to vo výške 20,- eur, t.j. v rovnakej sadzbe ako vo
veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti s
odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.