Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 11, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/181/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221657
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221657.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa
25.02.2015, č. k. 8C/682/2012-51, proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 25.02.2015, č. k.
8C/682/2012-53 a proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 04.06.2015, č. k. 8C/682/2012-82,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25.02.2015, č. k. 8C/682/2012-51, p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 04.06.2015, č. k. 8C/682/2012-82, p

o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 25.02.2015, č. k. 8C/682/2012-51 súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 109 odsek 2 písmeno c/ Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a uviedol, že medzi účastníkmi konania sa vedie spor o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom v exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 15Er/41/2011.

Navrhovateľ sa domáha škody, ktorá podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že Okresný súd Nové Zámky, ako
exekučný súd, v exekučnej veci sp. zn. 15Er/41/2011 nerozhodol v lehote 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Dňa 20.02.2015 navrhovateľ doručil súdu návrh na prerušenie konania a žiadal, aby súd konanie o
náhradu škody prerušil podľa § 109 odsek 2 písmeno c/ OSP dôvodiac, že na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010 sa vedie konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie a v tom
konaní sa riešia otázky, ktoré majú zásadný význam aj pre rozhodnutie v tejto veci.

V prejednávanej veci bol súd toho názoru, že v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010,
sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci, pretože v tejto
veci súd dôvodnosť uplatneného nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov vznikuzodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 z. z., a preto považoval návrh navrhovateľa za
nedôvodný a zamietol ho.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zmeny
tak, že odvolací súd návrhu na prerušenie konania vyhovie. Uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania uviedol, že opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania do zodpovedania
prejudiciálnych otázok vidí v tom, že v danom konaní bude zodpovedaná otázka, či postup
exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
rozsudku rozhodcovského súdu, je v súlade s komunitárnym právom. Poukázal na to, že predmetom
konania, ktoré navrhuje prerušiť je náhrada škody za nesprávny úradný postup exekučného súdu pri

vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.
Argumentoval, že zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu Súdnym dvorom Európskej únie
bude mať význam pre posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a s tým súvisiacim
založením zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone
verejnej moci. Záverom uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že v konaní pred Okresným súdom Prešov

pod sp. zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie budú Súdnemu dvoru
Európskej únie predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o
návrhunavrhovateľavpredmetnomkonaníakonanieniejedoposiaľprávoplatneskončené,malzato,že
je daný dôvod v zmysle § 109 odsek 2 písmeno c/ OSP, a preto je potrebné konanie o zaplatenie prerušiť
až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach v konaní vedenom na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 277,59 eur titulom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 55,52 eur
a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 odsek 1, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16
odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 2 a § 41 odsek 1, odsek 2 zákona č.
233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady škody (277,59

eur titulom majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy 55,52 eur), ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu, pretože o žiadosti
vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 17717/2010 rozhodol o žiadosti na vydanie
poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 74 dní), a to zamietnutím žiadosti
o vydanie poverenia, súd bol bezdôvodne nečinný. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu

Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 15Er/41/2011 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na
vydanie poverenia na začatie exekúcie bola podaná na súd 14.01.2011. Dňa 20.01.2011 exekučný súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením č. k. 15Er/41/2011-9, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 12.02.2011. Dňa 22.02.2011 bola exekúcia zastavená uznesením právoplatným dňom 23.03.2011.
Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania, oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul z formálneho, ale aj
vecného hľadiska. Preto tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s
omeškaním viac ako 74 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Exekučný súd rozhodol do 6 dní od podania
žiadosti.
Mal za to, že neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, exekučný súd konal

priebežne, rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval oprávneného aby doplnil
listinné dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne po doručení všetkých listín
oprávneným, exekučný súd bez meškania rozhodol. Zároveň poukázal aj na skutočnosť, že oprávnený
ani nevyužil možnosť podať opravný prostriedok voči zamietnutiu žiadosti a následne zastaveniu
exekučného konania.

Poukázal na judikatúru Ústavného súdu (sp. zn. I.ÚS 16/02), kde je konštatované, že pri posúdení či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
článku 48 odsek 2 Ústavy SR, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Čiže samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.
S poukazom na ustanovenie § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku takejto
zodpovednosti podľa § 420 odsek 1 OZ, pričom všetky predpoklady musia byť splnené súčasne.
Poznamenal, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich
skutočností. Ukladať súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže dostatočne
zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu, lehoty nemôžu zohľadniť množstvo podaní, o ktorých ten,

ktorý súd v danom čase rozhoduje.
Dospel preto k záveru, že z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním
tvrdeného úradného postupu exekučného súdu, návrh ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej

neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a

je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
povereniazákonnýmimožnosťami.Ďalejuviedol,ženechápe,akýmôžemaťnavýsledokkonaniadopad

skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti

s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,
a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckéhoposudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 8C/682/2012-82 zo dňa 04.06.2015 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je
20 eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov a 6 eur za vyhotovenie rovnopisu
odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré

tvorí súdny spis a rovnopisu tohto odvolania doručeného žalovanej podľa položky č. 20a) Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie (čo do zaplatenia
súdneho poplatku za odvolanie 20 eur), domáhajúc sa ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté

uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho
vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda ako vyplýva z tejto definície spoplatneného

úkonu,spoplatneniupodliehalalenpodaniežalobynanáhraduškodyaspoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku
a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Mal za to, že
uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.marca2007sp.zn.4Cdo39/2007ataktiežvprílohezákona
č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal a takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva

navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na
článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2

ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh
navrhovateľompodanýpred01.10.2012,konanietedazačalopredúčinnosťouzákonač. 286/2012Z.z.,

preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na podporu uvedeného záveru
priložil aj časť zápisnice z rokovania občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 27.11.2013, kde bola rozoberaná otázka vzniku poplatkovej povinnosti.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenia, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,

pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Taktiež dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa proti obom
napadnutým uzneseniam nie je dôvodné.Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
277,59 eur z titulu náhrady škody a sumy 55,52 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 15Er/41/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
15 dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

došlo s omeškaním viac ako 74 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Predmetom odvolacieho konania bolo v prvom rade napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa

zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom odvolací súd po prejednaní veci dospel k
záveru, že takýto postup súdu prvého stupňa bol vecne správny. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu
prvého stupňa, že položené prejudiciálne otázky v konaní Okresného súdu Prešov, sp. zn. 7C/6/2010
neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto prejednávanej veci, pretože
v tejto veci súd dôvodnosť uplatneného nároku posudzoval z pohľadu zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 z. z.. Odvolací súd preto s poukazom na uvedené
skutočnosti súdom prvého stupňa, ako i to, že prerušenie konania podľa § 109 odsek 2 písmeno c/ OSP
nie je povinnosťou, ale len možnosťou súdu, ako aj predmet konaní a skutočnosť, že súd prvého stupňa
vo veci meritórne rozhodol, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 15Er/41/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 14.01.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej T. V., o vymoženie
129 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 21.09.2009, sp. zn. SR 08699/10. Dňa 20.01.2011 exekučný súd uznesením č. k.
15Er/41/2011-9 zamietol žiadosť o udelenie poverenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
12.02.2011. Následne dňa 22.02.2011 bola exekúcia zastavená uznesením č. k. 15Er/41/2011-12,
právoplatne dňom 23.03.2011.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 74 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (v čase začatia exekučného

konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titulpodľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek

8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (14.01.2011), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (20.01.2011). Exekučný súd tak rozhodol po 6 dňoch od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 74 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti
danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (25.02.2015)
navrhovateľ a ani jeho právny zástupca nezúčastnili. Právny zástupca navrhovateľa zaslal súdu
ospravedlneniedňa20.02.2015(e-mailom),hocipredvolaniemubolodoručenévdostatočnomčasovom
predstihu (05.01.2015). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého

stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na 6. deň od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, teda v primeranej lehote a
teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné
exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú

nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní
sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok
navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v
tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval a aplikoval vo
svojom rozhodnutí právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur, podľa položky 1a)
Sadzobníka súdnych poplatkov.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur a podľa položky 20a (časť II. Sadzobníka súdnych poplatkov), je za vyhotovenie
rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných

účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je
návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.
Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,
ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že
po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto

navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak

intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.
K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie

úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej

povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané elektronicky 31.03.2015, bolo potrebné
posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia
k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa

je návrhom na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla
poplatková povinnosť.
Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7a) a položkou 20a Sadzobníka súdnych

poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.