Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/1/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010670
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113010670.4

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov
senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaného W. C., stíhaného
pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 23.9.2014, sp.zn. 3T/35/2013, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave
dňa 26. januára 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného W. C., O..XX.X.XXXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.9.2014, sp.zn. 3T/35/2013, bol obžalovaný W. C.
uznaný vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. c) Trestného zákona („Tr.zák.“) s poukazom na § 138 písm. a) Tr.zák. na skutkovom základe, že

dňa 27.3.2013 v čase okolo 10.50 hod. v V. viedol ako osoba bez vodičského oprávnenia po P. ulici
smerom ku križovatke P. veľkou rýchlosťou osobné motorové vozidlo zn. X. Z., čiernej farby, W.: V.-
XXXAZ, vo vlastníctve spoločnosti L. F. S., F..E..D.., ktoré mal prenajaté od spoločnosti L. N. F..E..D.., kde
sa v tom čase nachádzali policajné motohliadky I. XXX R. I. XXX, ktoré sa ho snažili služobnými vozidlami
formou zátarasy cesty zastaviť, pričom motohliadka I. XXX vo vozidle s poškodeným U. U. R. U. G.
mu dávali znamenie na zastavenie prostredníctvom VRZ, na čo obžalovaný nereagoval a svoje vozidlo
nasmeroval priamo na motohliadku, ktorá musela vykonať úhybný manéver, aby sa vyhla priamej zrážke,
obžalovaný pokračoval v jazde vpravo po chodníku pri autobusovom pruhu, na ktorom stál poškodený
X. M., člen motohliadky I. XXX, dávajúc obžalovanému znamenie na zastavenie zdvihnutou rukou a
následne 4 varovnými výstrelmi do vzduchu, obžalovaný však stále nereagoval a rútil sa vozidlom priamo
na poškodeného M., ktorý musel uskočiť, aby ho obžalovaný nezrazil, nezastavilo ho ani 12 výstrelov
vystrelených na jeho vozidlo zo služobnej zbrane v držbe U. M. z motohliadky I. XXX, potom pokračoval
v rýchlej jazde ďalej po P. ulici smerom ku križovatke P., kľučkujúc po chodníku pomedzi odstavené
vozidlá, ďalej bol týmito policajnými hliadkami prenasledovaný až na diaľnicu D2 smerom na F. a pri
zjazde z diaľnice D2 pri odbočke na Y. O. X. prerazil vozidlom zvodidlá a havaroval, v dôsledku čoho bol
zadržaný ďalšou policajnou hliadkou, pričom týmto konaním nespôsobil poškodeným policajtom žiadne
zranenia a poškodenej spoločnosti L. F. S., F..E..D.. spôsobil na vozidle škodu vo výške cca 25.000 eur.

Za to bol obžalovanému uložený podľa § 323 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 a § 37 písm. f),
písm. m) Tr.zák. nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením podľa § 48 ods.
2 písm. b) Tr.zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa §
288 ods. 1 Trestného poriadku bol poškodený L. F. S., F..E..D.. odkázaný s nárokom na náhradu škody
na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku podal odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku („Tr.por.“)
obžalovaný na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku, následne aj písomným podaním
doručeným na prvostupňový súd dňa 8.10.2014, v ktorom uviedol, že odvolanie zdôvodní po doručení
rozsudku, čo obžalovaný neurobil.

Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 2.1.2015.

Následne boli určené verejné zasadnutia odvolacieho súdu na rozhodnutie o odvolaní v dňoch
31.3.2015, 12.5.2015 a 21.7.2015, ktoré boli odročené pre neúčasť obžalovaného, na ktorého bol
odvolacím súdom vydaný aj príkaz na zatknutie, pričom obžalovaný bol v období od dňa 7.7.2015
zadržaný, vzatý do predbežnej väzby a vydaný z Českej republiky do Rakúskej republiky na základe
európskeho zatýkacieho rozkazu, kde bol Krajinským súdom (Landesgericht) Eisenstadt rozhodnutím
zo dňa 10.11.2015, sp.zn. 015 HV 54/2015, právoplatným dňa 10.11.2015, odsúdený pre spáchanie
majetkovej trestnej činnosti na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, z ktorého bol podmienečne
prepustený dňa 10.11.2015.

Následne bol určený termín verejného zasadnutia odvolacieho súdu na rozhodnutie o odvolaní na
26.1.2016, pričom obžalovaný prevzal predvolanie dňa 28.12.2015 (doručené cez Obvodné oddelenie
Policajného zboru Stupava).

Obžalovaný písomným podaním doručeným na odvolací súd dňa 21.1.2016 výslovne požiadal, aby sa
verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonalo v jeho neprítomnosti, čomu bolo vyhovené, keďže boli
na taký postup splnené všetky zákonné podmienky.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 26.1.2016 prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaného
zamietnuť, nakoľko napadnutý rozsudok považovala za vecne správny a zákonný.

Podľa § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na
náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie
dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného
na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného
treba označiť jeho menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak
je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a
identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri.

Podľa § 323 ods. 1 Tr.zák. kto použije násilie
a) v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, alebo
b) pre výkon právomoci verejného činiteľa,
potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

Podľa § 323 ods. 2 písm. c) Tr.zák. odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak
spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 138 písm. a) Tr.zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu so
zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, zabitia podľa § 147 a
§ 148, usmrtenia podľa § 149, ublíženia na zdraví podľa § 155, § 156 a § 157.

Podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2 Tr.zák páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Tr.zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 6 Tr.zák. tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac
týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.

Podľa § 38 ods. 2 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 4 Tr.zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 5 Tr.zák. pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenia odsekov 4 a 5 nepoužijú.

Podľa § 38 ods. 8 Tr.zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa
odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie
alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby
sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na
dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 48 ods. 2 Tr.zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu
na výkon trestu

a/ s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin,

b/ so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce
odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre
zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa §
316 ods. 3 Tr.por. Keďže skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil, podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým bolo podané odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo s tým, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Keďže z podaného odvolania obžalovaného nevyplývalo ohľadom ktorých výrokov bolo podané,
odvolací súd preskúmaval všetky výroky napadnutého rozsudku a správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Uvedené zistenie odvolacieho súdu vyplýva
z nasledujúcich skutočností.

Na Okresný súd Bratislava I bola Okresnou prokuratúrou Bratislava I dňa 15.8.2013 podaná obžaloba
č.k. 1Pv 273/13-33 na W. C. pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. c) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.zák. na skutkovom základe v nej uvedenom.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.12.2013 potom, čo sa prokurátorka a obžalovaný vyjadrili,
že nechcú uzavrieť dohodu o uznaní viny a prijatí trestu, bola prednesená obžaloba prokurátorkou.
Následne obžalovaný po príslušnom poučení vyhlásil k obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm. a) Tr.por., že
je nevinný a boli vypočutí obžalovaný W. C., poškodení X. M., U. U., U. G. R. E. U. R. F. U. M., Ľ. U.,
U. M. R. C.. E. U.. Na hlavnom pojednávaní dňa 23.1.2014 bolo rozhodnuté samosudcom o návrhoch
strán na vykonanie dôkazov a na hlavnom pojednávaní dňa 23.9.2014 boli so súhlasom prokurátorky
a obžalovaného prečítané znalecké posudky zabezpečené v konaní, rovnako boli prečítané aj listinné
dôkazy, ďalej bolo rozhodnuté o návrhoch na doplnenie dokazovania a po vyhlásení dokazovania za
skončené bol po záverečných rečiach a poslednom slove vyhlásený rozsudok v znení uvedenom na
začiatku tohto odôvodnenia.

Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že boli riadne predvolané resp. upovedomené
strany trestného konania o termínoch hlavného pojednávania a bola im riadne doručená obžaloba a
výzva na vykonanie dôkazov. Hlavné pojednávanie bolo vykonané v zmysle príslušných ustanovení
Trestného poriadku a prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní rešpektoval zásadu náležitého zistenia
skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr.por. a zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods.
12 Tr.por.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie ohľadom viny zdôvodnil najmä tým, že zo zhodných výpovedí
svedkov - poškodených (príslušníkov PZ) X. M., U. U. R. U. G. je nepochybné, že obžalovaný unikajúci
na motorovom vozidle zn. X. Z., W.: V. XXXAZ vysokou rýchlosťou (podľa samotného obžalovaného išiel
rýchlosťou až 160 km/h) pred policajnými hliadkami, ktorými bol prenasledovaný, následne po znížení
rýchlosti z dôvodu pred ním sa nachádzajúcou zátarasou pozostávajúcou z civilných vozidiel a takisto
tam sa nachádzajúcej motorizovanej policajnej hliadky v zložení U. - G., nasmeroval svoje vozidlo na
služobné vozidlo tejto hliadky, v dôsledku čoho títo museli vykonať úhybný manéver, aby nedošlo k
zrážke s vozidlom obžalovaného a vzápätí nasmeroval vozidlo na jediný voľný priestor medzi zátarasou
a zvodidlami, kde sa nachádzal poškodený X. M., rukou dávajúci obžalovanému znamenie na zastavenie
vozidla, napriek tomu obžalovaný svoje vozidlo smeroval na menovaného poškodeného, ktorý pred ním
musel na poslednú chvíľu uskočiť za zvodidlá, aby ho idúce a unikajúce vozidlo nezrazilo.

Vo vzťahu k útoku na policajnú hliadku v zložení poškodených príslušníkov PZ U. - G. súd uvádza, že
obžalovaný mal dostatočnú vzdialenosť na to, aby musel túto hliadku, používajúcu aj výstražné svetelné
zariadenia (čo sám obžalovaný potvrdil), zbadať v časovom priestore umožňujúcom mu zastaviť ním
vedené vozidlo. Podľa výpovede poškodených príslušníkov PZ (M., U., G.) išlo o vzdialenosť okolo 400
metrov, pričom tento fakt možno oprieť aj o fotodokumentáciu pripojenú k zápisnici o ohliadke miesta
činu, z ktorej si možno urobiť predstavu o približnej vzdialenosti od zátarasy a postavenia policajnej
hliadky, na ktorú obžalovaný musel mať rozhľad. V tomto smere obhajobná argumentácia obžalovaného,
že zátarasy na mieste činu nevidel, resp. že tieto zbadal až asi 50 maximálne 70 metrov pred sebou,
nemôže obstáť. Obžalovaný teda musel vidieť zátarasy a policajnú hliadku na oveľa väčšiu vzdialenosť,
než ako sa to snažil prezentovať súdu. Z fotodokumentácie pripojenej k ohliadke miesta činu, ako
ani z výpovedí svedkov nevyplýva taký stav vozovky, ktorý uvádzal obžalovaný a o ktorý oprel svoje
tvrdenie o nemožnosti zastaviť vozidlo pred zátarasou. Avšak aj v prípade poľadovice na ceste v čase
spáchania skutku, obžalovaný, ako to už bolo uvedené, mal pred sebou dostatočnú vzdialenosť na
to, aby svoje vozidlo zastavil. Paradoxne obžalovaný na jednej strane tvrdí, že pre vysokú rýchlosť
dosahujúcu 160 km/h zastaviť nemohol, na druhej strane uvádza, že po chodníku vedúcom medzi
zátarasami a zvodidlami išiel výrazne nižšou rýchlosťou (cca 60 km/h, pričom na tento chodník vyšiel
niekoľko desiatok metrov pred miestom, kde stál poškodený X. M.). Je zrejmé, že obhajobné tvrdenia
obžalovaného nemajú racionálny a logický základ a z tohto hľadiska ich nemožno považovať za iné, ako
účelové, smerujúce k zbaveniu sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Skutočnosť, či osádka
policajnej hliadky prechádzala z pruhu do pruhu ako reakcia na spôsob vedenia vozidla obžalovaným,
je z právneho hľadiska nepodstatná a so zreteľom na ostatné preukázané skutočnosti nemá vplyv pre
záver o vine obžalovaného. Podstatné je to, že obžalovaný vysokou rýchlosťou smeroval vozidlo na
túto policajnú hliadku a len vďaka úhybnému manévru z ich strany nedošlo k zrážke vozidiel. Svedok -
poškodený U. pritom dostatočne zrozumiteľne pred súdom vysvetlil pohyb so svojim vozidlom, ktorým

reagoval na situáciu v cestnej premávke a zakrytý výhľad tak, aby našiel také miesto, ktoré z hľadiska
plnenia úloh považoval za najvhodnejšie. Tento svedok pritom výslovne uviedol, že obžalovaný ich chcel
najprv podbehnúť, v dôsledku čoho sa posunul dozadu a vtedy to vodič vozidla stočil smerom na nich,
následkom čoho musel urýchlene zacúvať, inak by do nich narazil.

Čo sa týka násilného konania a útoku vo vzťahu k poškodenému X. M., obhajoba obžalovaného bola
vyvrátená výpoveďami všetkých svedkov, ktorí mohli svojimi zmyslami vnímať osobu tohto poškodeného
v čase, keď sa na neho rútilo predmetné vozidlo, resp. v čase bezprostredne predchádzajúcemu
uskočeniu poškodeného pred rútiacim sa vozidlom. Všetci svedkovia zhodne uviedli, že tento sa
nachádzal v jazdnej dráhe vozidla vedeného obžalovaným, a to na už zmienenom jedinom možnom
mieste, cez ktorý obžalovaný mohol uniknúť, t. j. medzi zátarasami a zvodidlami. Pritom tak ohrozený
poškodený, ako aj ostatní svedkovia uviedli, že tento musel pred rútiacim sa vozidlom uskočiť, aby ho
vozidlo nezasiahlo. Týmito výpoveďami bolo opäť vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že poškodený X.
M. sa nachádzal medzi stĺpom a zvodidlami a nie v jeho jazdnej dráhe. Túto ním uvádzanú skutočnosť
možno považovať za nepravdivú aj s ohľadom na uvedenú fotodokumentáciu miesta činu, z ktorej je
zrejmé, že poškodený na tomto mieste ani stáť nemohol (okrem iného aj vzhľadom na jeho robustnú
a zavalitú postavu, ktorú súd vnímal pri jeho výsluchu). V neposlednom rade možno uviesť, že ak
by sa poškodený na mieste uvedenom obžalovaným nachádzal, nemal by dôvod pred prichádzajúcim
vozidlom uskakovať a už vôbec nie za zvodidlá.

Súd nezistil žiadnu skutočnosť, pre ktorú by bolo možné spochybňovať zhodné svedecké výpovede
tak poškodených, ako aj ostatných svedkov, naopak v kontexte výsledkov vykonaného dokazovania sú
tieto výpovede dostatočne podporené. Drobné nezrovnalosti vo výpovediach (týkajúce sa jednotlivých
vzdialeností a rýchlosti obžalovaným vedeného vozidla s výnimkou vzdialenosti, na ktorú musel
obžalovaný zbadať zátarasy a pred ňou sa nachádzajúcu policajnú hliadku, ktorá bola v zásade ustálená)
sú zanedbateľného významu a sú len prirodzeným a logickým dôsledkom situácie v cestnej premávke
na mieste činu, v dôsledku čoho nebolo možné od jednotlivých svedkov a poškodených očakávať, aby
sa vedeli presne k uvedeným skutočnostiam. Uvedená teda nemôže mať žiaden vplyv na posudzovanie
vierohodnosti výpovedí týchto osôb.

Odvolací súd k tomu uvádza, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne,
zrozumiteľne a dostatočným spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy
svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako
aj ako sa vyrovnal s obhajobou, z akých dôvodov nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny (rovnako tak aj v otázke trestu a príslušným spôsobom bol odôvodnený
aj výrok ohľadom poškodeným uplatnenej náhrady škody).

Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to bez toho, aby
opakoval správne skutkové a právne závery prvostupňového súdu uvedené a podrobne odôvodnené v
napadnutom rozsudku, na ktorý sa v plnom rozsahu odvoláva vrátane argumentov ohľadom vyvrátenia
obhajobných tvrdení obžalovaného, že vykonaným dokazovaním na prvostupňovom súde (treba
poukázať najmä na výpovede poškodených U. U., U. G. R. X. M. R. F. U. M., ako aj zápisnice o
ohliadke miesta činu a na ne sa vzťahujúcu fotodokumentáciu) bolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané spáchanie skutku obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestného
činu uvedeného v napadnutom rozsudku.

Obžalovaný ako vodič motorového vozidla prenasledovaný policajnými hliadkami tým, že nereagujúc na
znamenia na zastavenie zo strany policajtov, nasmeroval motorové vozidlo jednak na motorové vozidlo
policajnej motohliadky v zložení U. U. a U. G. a následne aj na policajta X. M. stojaceho na chodníku
medzi zvodidlami a zátarasou vytvorenou motorovými vozidlami za účelom zastavenia vozidla vedeného
obžalovaným, naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.zák., keďže úmyselným konaním
(formou priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Tr.zák., keďže chcel spôsobom uvedeným v trestnom
zákone porušiť resp. ohroziť záujem chránený Trestným zákonom) použil násilie (použitím fyzického
násilia proti telesnej integrite inej osoby podľa § 122 ods. 7 Tr.zák.) v úmysle pôsobiť na výkon právomoci
verejného činiteľa (policajt vykonávajúci služobný zákrok je verejným činiteľom a čin bol spáchaný v

súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou v zmysle § 128 ods. 1 Tr.zák.) a čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - so zbraňou, ktorou je podľa § 122 ods. 3 Tr.zák. vec, ktorou možno urobiť útok proti
telu dôraznejším, teda bez akýchkoľvek pochybností aj motorové vozidlo.

Trest uložený obžalovanému zdôvodnil prvostupňový súd predovšetkým tým, že pri určovaní druhu
trestu a jeho výmery preto súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy. U obžalovaného súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, naopak v jeho prípade súd
ustálil dve priťažujúce okolnosti, a to priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno f) Tr.zák. spočívajúcu
v spáchaní trestného činu verejne v zmysle definície upravenej v § 122 ods. 2 písm. b) Tr.zák. a
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) tr.zák., teda že bol už za trestný čin odsúdený. Po zohľadnení
prevažujúceho pomeru priťažujúcich okolností a miery ich závažnosti, trestná sadzba uvedená v § 323
ods. 2 Tr.zák. bola upravená spôsobom uvedeným v § 38 odsek 4 Tr.zák. tak, že sa dolná hranica
zákonom ustanovenej trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu. Základom na zníženie trestnej sadzby bol
rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 38 ods. 8 Tr.zák.
a konkrétna trestná sadzba po jej úprave tak predstavovala 4 roky 8 mesiacov až 8 rokov.

Spôsob spáchania činu spočívajúci v rýchlosti vedenia motorového vozidla obžalovaným, typu
motorového vozidla (X. Z., o ktorom si možno urobiť predstavu z pripojenej fotodokumentácie), v
podstate v rámci jedného skutku spočívajúci v útoku na viacerých verejných činiteľov, iba ktorých
duchaprítomnosť a rýchlosť reakcie zabránila ťažším, ak nie nenapraviteľným následkom (na zdraví
a živote), ďalej v agresívnej jazde unikajúc prenasledujúcim policajným vozidlám, nerešpektovaním
dopravného značenia a ostatných pravidiel cestnej premávky, a to všetko na značne dlhom úseku
pred miestom činu, ako aj za ním, ohrozujúc ostatných účastníkov cestnej premávky, v značenej miere
zvyšuje závažnosť činu a je významným kritériom pre určenie výmery trestu, na ktorý súd prihliadal pri
jeho ukladaní. Rovnako pohnútka obžalovaného, ktorý si bol vedomý, že vedie motorové vozidlo bez
vodičského oprávnenia a po tom, čo sa dopustil trestnej činnosti na území Rakúskej republiky, sa chcel
vyhnúť vyvodzovaniu svojej trestnej zodpovednosti, má nezanedbateľný význam pre ukladanie trestu.

Z hľadiska zásad pre ukladanie trestu je to napokon osoba samotného obžalovaného (v minulosti
opakovane súdne trestaného za rôznorodú trestnú činnosť, predovšetkým za drogovú trestnú činnosť
a v štyroch prípadoch išlo o nepodmienečné tresty odňatia slobody) a možnosti jeho nápravy, ktorá v
plnej miere odôvodňuje uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

Na území Slovenskej republiky bol naposledy odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 06.02.2007, sp. zn. 3T/49/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
04.04.2007, sp. zn. 1To/23/07, ktorým bol odsúdený (pre drogovú a majetkovú trestnú činnosť) na
súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a na trest zákazu činnosti spočívajúci v
zákaze vedenia akýchkoľvek motorových vozidiel na dobu 3 roky, pričom z výkonu trestu odňatia slobody
bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.10.2012, sp.zn. 4PP/132/2012 podmienečne
prepustený s určením skúšobnej doby 3 roky. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný sa skutku dopustil
počas plynutia skúšobnej doby iba 5 mesiacov po tom, čo bol podmienečne prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody.

Na tomto základe je možné odôvodnene dospieť k záveru, že doterajšie odsúdenia obžalovaného na
nepodmienečné tresty odňatia slobody neviedli k jeho náprave a prevýchove v tom smere, aby viedol
riadny život, a teda účel trestu v prípade týchto odsúdení nebol naplnený. V jeho osobe ide o osobu so
sklonmi k páchaniu trestnej činnosti rôzneho druhu, ktorej možnosti nápravy so zreteľom na uvedené
skutočnosti sú značne obmedzené. Keďže sa obžalovaný dopustil závažného trestného činu - zločinu
krátko po svojom podmienečnom prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, je aj s prihliadnutím
na existujúcu judikatúru, potrebné na obžalovaného pôsobiť prísnejším trestom odňatia slobody v
rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie, zásady
jednoty prevencie a represie pri ukladaní trestu a ostatných kritérií stanovených Trestným zákonom na
dosiahnutie účelu trestu, sa trest odňatia slobody uložený obžalovanému vo výmere 6 rokov javí ako
primeraný, adekvátny a podľa názoru súdu ho možno považovať za spravodlivý, rešpektujúci účel trestu
aj v rámci ochrany spoločnosti pred páchateľom tohto trestného činu.

K uloženému trestu odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti.

Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest
zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne
iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na
výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu,
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby.

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá
je určená trestnou sadzbou ustanovenou Trestným zákonom pri jednotlivých skutkových podstatách
trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia
rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu
zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Tr.zák. páchateľovi
možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom
jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný
čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona
prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody.

Trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 2 Tr.zák. je úmyselným trestným činom, za
ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
prevyšujúcou päť rokov (v § 323 ods. 2 Tr.zák. je ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody 3 až
8 rokov), teda ide o zločin (§ 11 ods. 1 Tr.zák.). Teda v prípade spáchania trestného činu podľa § 323 ods.
2 Tr.zák. zákonodarca ustanovil s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 34 ods. 6 Tr.zák., že súd
musí povinne ukladať trest odňatia slobody, či už vo forme podmienečného odkladu jeho výkonu alebo
ako nepodmienečný. Prvostupňový súd obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo
výmere 6 rokov.

Odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd v súvislosti s uloženým
trestom uviedol všetky relevantné skutočnosti, ktoré zobral do úvahy pri ukladaní trestu a tiež správne
zistil poľahčujúce okolnosti a priťažujúce okolnosti. Z pohľadu účelu trestu vecne správne odôvodnil
uložený druh trestu a jeho výmeru a odvolací súd sa z tohto pohľadu s jeho argumentmi stotožňuje bez
toho, aby ich opakoval v tomto rozhodnutí. Prvostupňovým súdom uložený trest odňatia slobody ako
nepodmienečný vo výmere 6 rokov bol uložený v súlade so zákonom, vecne správne a zodpovedá účelu
trestu, je primeraný a spravodlivý a odvolací súd sa s ním stotožnil.

Napriek tomu odvolací súd musí k uloženému trestu uviesť, že zo spisového materiálu vyplýva, že
pred spáchaním žalovaného skutku bol obžalovaný opakovane (spolu štyrikrát) odsúdený za spáchanie
úmyselnej trestnej činnosti majetkového a drogového charakteru na nepodmienečné tresty odňatia
slobody, pričom posledným týmto odsúdením pred spáchaním teraz prejednávanej trestnej činnosti bolo
odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 6.2.2007, sp.zn. 3T/49/2006, právoplatným
dňa 4.4.2007, ktorým bol uznaný vinným aj zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1
písm. b), d) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, pričom podľa vymedzenia
skutku obžalovaný prechovával metamfetamín v rozsahu 14 jednotlivých dávok. Toto odsúdenie je treba
posudzovať ako spáchanie zločinu z zmysle § 437 ods. 1 Tr.zák. (ak je potrebné určiť, či trestný čin
podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu,
zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto
zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov), keďže v prípade § 187 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v
znení neskorších predpisov išlo o úmyselný trestný čin s ustanovenou trestnou sadzbou trestu odňatia
slobody vo výmere 2 až 8 rokov, čo zodpovedá zákonnému vymedzeniu zločinu podľa § 11 ods. 1 Tr.zák.

Čiže v prejednávanej veci došlo zo strany obžalovanému k opätovnému spáchaniu zločinu, kedy sa
podľa § 38 ods. 5 Tr.zák. s použitím § 38 ods. 8 Tr.zák. zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej

trestnej sadzby o jednu polovicu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, teda zákonom ustanovená trestná sadzba 3 až 8 rokov sa správne mala upraviť na
5 rokov a 6 mesiacov až 8 rokov a v tkto upravenej trestnej sadzbe mal byť v prejednávanej veci
obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody (teda nie ako nesprávne uviedol prvostupňový súd v
napadnutom rozsudku v rozmedzí 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov). Táto skutočnosť mala byť správne
vyjadrená v napadnutom rozsudku vo výroku o treste, kde malo byť uvedené ustanovenie § 38 ods.
5 Tr.zák., a nie ako nesprávne uviedol prvostupňový súd § 38 ods. 4 Tr.zák. Treba však zdôrazniť, že
napriek uvedenému pochybeniu bol trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom vo výmere 6
rokov v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe aj v prípade, že by bola upravená podľa § 38 ods. 5 Tr.zák.

Tieto úvahy odvolacieho súdu týkajúce sa uloženého trestu však museli zostať iba v akademickej rovine,
keďže odvolanie podal iba obžalovaný a v takom prípade podľa § 322 ods. 3 Tr.por. nie je možné
zmeniť rozsudok v neprospech obžalovaného (zákaz reformatio in peius). To rovnako platí pre úvahu
odvolacieho súdu, že vzhľadom k spáchaniu trestného činu v súvislosti s vedením motorového vozidla,
bolo namieste obžalovanému uložiť aj ďalší druh trestu, a to trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel.

Ohľadom zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia boli úvahy prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku v súlade so
zákonom a vecne správne, keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin (v roku
2012).

Výrok o náhrade škody, ktorým prvostupňový súd poškodeného s uplatneným nárokom odkázal na
občianske súdne konanie (s odôvodnením, že pre uloženie povinnosti obžalovanému na náhradu škody
poškodenej spoločnosti vlastniacej vozidlo X. Z. nie je dostatočný podklad a ďalšie dokazovanie v
rámci adhézneho konania by presahovalo rámec trestného konania a toto by len predĺžilo) je vecne
správny a v súlade so zákonom, keďže do vydania napadnutého rozsudku neboli zo strany poškodeného
predložené príslušné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné rozhodnúť o ním uplatnenom nároku
iným spôsobom.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie ako nedôvodné a zamietol
ho.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.