Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 18, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223851
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22. októbra 2014, č. k. 24C/177/2012 - 88, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 22. októbra 2014,
č. k. 24C/177/2012 - 88 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť titulom majetkovej ujmy sumu 175,- eur a titulom nemajetkovej ujmy
sumu 553,20 eur, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V,
keďže nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho návrhu na zmenu exekútora. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 1 písm. a), § 19 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 15 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 9 ods. 1 účinným do 31.12.2012, § 9 ods. 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 25 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecne tým, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď v konaní nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že na daný právny vzťah
aplikoval primárne zákon číslo 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004, nakoľko k
nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti tohto zákona s tým, že

z pripojeného spisu, sp. zn. 37Er/9962/2006 síce vyplýva, že súd o návrhu žalobcu na zmenu súdneho
exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, avšak sa nestotožnil s jeho tvrdením, že tým došlo
k porušeniu zákonných povinností nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nečinnosti, resp.
v prieťahoch v konaní, keďže nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný.
Poukázal na skutočnosť, že nedodržanie zákonných lehôt sa automaticky nepovažuje za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže pri posudzovaní, či prieťah v
konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, pričom musí ísť o taký

významný prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Poukázal
naskutočnosť,žežalobcaakopoškodenýmalpostupovaťvzmyslezásadyvigilantibusiura(každý,nech
si stráži svoje právo), keď už v exekučnom konaní mal možnosť poukázať na nečinnosť súdu formou
sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po jej prešetrení mohol konštatovať, že je oprávnenáa došlo k zbytočnému prieťahu v danom exekučnom konaní. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie ani druhej podmienky vyžadovanej zákonom
pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej

škody ako aj majetkovej ujmy, keďže vyúčtované režijné náklady žalobcu nie je možné považovať za
faktickú škodu, nakoľko ide o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu v súvislosti
s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti, pričom podnikateľský subjekt znáša podnikateľské
riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov a administratívne náklady s tým
súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou, výške vynaložených

nákladov. Uviedol, že neprijal tvrdenie žalobcu týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, nakoľko samotné
tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania postačujúcim nie je s tým, že nakoľko v konaní
nebolpreukázanývznikškody,nemohlabyťrovnakopreukázanáanipríčinnásúvislosťmedziporušením
právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti mala vzniknúť. Právnu argumentáciu žalobcu,
týkajúcu sa uplatnenej nemajetkovej ujmy posúdil prvostupňový súd ako špekulatívnu a účelovú obranu,
keď žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval a ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný

súd vydal rozhodnutie o zmene exekútora po zákonom stanovenej lehote, ohrozila jeho subjektívne
práva a nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť,
ktorú preukázateľne vykonáva naďalej s tým, že táto argumentácia sa prvostupňovému súdu javila
ako teoretické zdôvodňovanie možných následkoch nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že z

rozhodovacej činnosti súdov je známe množstvo úverov, ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytuje
s tým, že aj dohodnuté zmluvné podmienky majú často vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok,
pričom finančné profitovanie z týchto úverov, v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného
podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu
žalobcu a dospel k záveru, že je dostatočným konštatovanie, že v exekučnom konaní nebolo vydané

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, a že týmto postupom došlo k porušeniu práva a vzhľadom
na neunesenie dôkazného bremena žalobcom a s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov, je
dané konštatovanie dostatočným zadosťučinením a preto je nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
nedôvodný. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej poukázal na skutočnosť, že nemal
v konaní preukázané podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom žalobcom na príslušný orgán, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a zároveň námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako neopodstatnenú, keď o
návrhu žalobcu na zmenu exekútora zo dňa 25.01.2010, rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo
dňa 19. novembra 2010, č.k. 37Er/9962/2006 - 17, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.12.2010
z čoho vyplýva, že o tvrdenej škode sa žalobca dozvedel doručením tohto uznesenia, ktoré vtedajší

právny zástupca žalobcu prevzal osobne dňa 01.12.2010, t. j. v tento deň mal reálnu vedomosť o
tom, že mu mala vzniknúť škoda a kto škodu spôsobil. Uviedol, že právo na náhradu škody mohol
teda žalobca uplatniť na súde prvýkrát dňa 02.12.2010 a trojročná premlčacia lehota by uplynula
dňa 02.12.2013, nakoľko však žaloba bola podaná dňa 27.09.2012, žalobca zákonnú trojročnú lehotu
dodržal a preto je námietka premlčania neopodstatnená. Pojednávanie v neprítomnosti účastníkov

konania odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že riadne predvolaní účastníci sa na
nariadené pojednávanie nedostavili, pričom prihliadol na obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov
k prejednávanej veci. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O. s.
p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
žalovaný si trovy konania nevyčíslil a vznik trov na jeho strane nezistil. Uviedol, že podľa § 4 ods.

1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, je od poplatkov oslobodené
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p., v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/, v spojení

s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, žerozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci
rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že

požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá
možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého
stupňaoskutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcu,ktorémubolavecpridelenásystémomsúdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd
v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu možné považovať za nestranného s tým,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 17. októbra 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012 - 24). Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok
nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a zároveň, že základným právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával

úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým, že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré
nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na

prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania právoplatne rozhodnuté a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol
vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu
rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu,
osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s

podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania
ignoroval a to napriek tomu, že na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní
vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady

kontradiktórnostiaporušeniujehoprávanasúdnuochranu,akoajkodňatiumožnostipredsúdomkonať.
Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že
žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez
zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať

nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový
súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie,
nakoľko nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani
možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že

porušiljehoprávonakontradiktórnysúdnyproces,nakoľkovykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvod
nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnomspise.Kuskutočnosti,žesažalovanýkžalobenevyjadrilnapriekvýzvesúduvsúladesust.§
114 ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého

stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd
prvéhostupňajednoznačneanepochybnekpresvedčeniu,žežalobcovimajetkováškodaanemajetková
ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
ajeprejavomjehosvojvôleajepotrebnéhoakoarbitrárnyzrušiť.Nesúhlasilsozáveromprvostupňového

súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie
s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžníknemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom
jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil
iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok

č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca
namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého
stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia
prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s

majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol

bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 18.05.2015 podľa § 211
ods. 2, v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.
Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,

aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu

ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivoodôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných

dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p.
bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci nariadil
pojednávanienadeň22.10.2014,naktorésaprávnyzástupcažalobcunedostavil(predvolaniedoručené
právnemu zástupcovi žalobcu dňa 01.10.2014) a na ktorom konštatoval nedôvodnosť návrhu žalobcu

na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia nestrannosti súdu a sudcu z dôvodu, že
právny zástupca žalobcu podanie sťažnosti na Ústavný súd nepredložil a celé podanie realizoval formou
e-mailu, ktoré do troch dní nedoplnil.
Odvolací súd v tejto súvislosti súčasne poznamenáva, že žalobca v obdobných skutkových veciach
spravidla vždy žiada o zrušenie pojednávania práve z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti voči

rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými neboli vylúčení sudcovia z prejednávania veci. Tieto však
Ústavný súd SR odmieta pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a
rozhodnutie (viď napr. uznesenie I. ÚS 416/2013, II. ÚS 82/2014, III.ÚS 295/2013 a ďalšie). Aj v danej
veci bola ústavná sťažnosť žalobcu smerujúca voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9NcC/110/2012-16, zo dňa 19.10.2012 odmietnutá Ústavným súdom SR uznesením sp. zn. IV. ÚS

689/2013-11, zo dňa 12.12.2013, teda žalobca už v čase doručenia predvolania na pojednávanie mal
vedomosť o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá a teda dôvod, pre ktorý žiadal odročenie
pojednávania nebol daný.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná
možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na

pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého (existujúceho) dôvodu o jeho odročenie, svoju
neprítomnosť ani neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti
prejednal a s prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko
z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. októbra 2012, č. k.

9NcC/110/2012 - 16 rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, JUDr. Mária Filová
nie je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená s tým, že odvolaciemu súdu je už z
jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné
sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svoje právomoci odmietal
(napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS

264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013,
IV. ÚS 518/2013 a ďalších), pričom z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho
argumentáciou použitou v stovkách sťažnostiach, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal a v ktorých
žalobca (sťažovateľ) atakoval právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti

vznesených žalobcom v prvostupňových konaniach, s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sú dôvody
odmietnutiajehosťažnostívobdobnýchprípadoch,akoiustálenýprávnynázorÚstavnéhosúdunadanú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojich rozhodnutiach zároveň uviedol, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a
účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu

podľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V
tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd
Slovenskejrepubliky,ktorésúpovolanénaposkytnutieochranyzákladnýmprávamsťažovateľa/žalobcu.
Ako už bolo uvedené, aj sťažnosť žalobcu smerujúca voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 9NcC/110/2012-16, zo dňa 19.10.2012 bola odmietnutá Ústavným súdom SR uznesením sp. zn.
IV. ÚS 689/2013-11, zo dňa 12.12.2013.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne
náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto dokazovanie
výšky škody je právne irelevantné.
Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe
napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania

vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 12.02.2014 (viď č. l. 49 spisu)
prevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 22.08.2013 žalovaný doručil
prvostupňovému súdu.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na

odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné
právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti

napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.
Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na
nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri
podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci

výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupomavznikomškodyakomajetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodol
vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.