Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 20, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/116/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227823
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211227823.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ElenyOndrišovejasudcovMgr.

Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu VARIAKOV a.s., Vstupný areál
U.S. Steel, Košice, IČO: 00 594 750, práv. zast. advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, JUDr. Roman
Kvasnica, advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24 Piešťany, proti žalovanému Národná diaľničná spoločnosť,
a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001 o zaplatenie 245.065,29 EUR s príslušenstvom a o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1098
zo dňa 16.12.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1098

zo dňa 16.12.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o
t v r d z u j e .

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1113
zo dňa 16.1.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu sumu 1.093,50 EUR k rukám

právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
245.065,29 EUR istiny a 6%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 245.065,29 EUR od 17.11.2005
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a
súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.770,25 EUR titulom náhrady trov
konania zo súdnych poplatkov v sume 29.407,34 EUR, zo zaplateného preddavku na trovy znaleckého
dokazovania v sume 500,- EUR a z trov právneho zastúpenia v sume 19.862,91 eura do troch dní
od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení uviedol, že žalobou

doručenou súdu dňa 24.7.2006 sa žalobca - obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice,
IČO: 36 207 195 domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 7.382.837,06 Sk
(245.065,29 EUR) s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania v sadzbe 6% ročne zo sumy 7.382.837,06
Sk (245.065,29 EUR) od 12.11.2005 do zaplatenia z titulu náhrady škody. Žalovaný nárok uplatnený
žalobou neuznal, pričom namietal skutkovú i právnu opodstatnenosť uplatneného nároku.

Písomným podaním zo dňa 31.10.2013, doručeným súdu dňa 11.11.2013, obchodná spoločnosť

VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby súd
pripustil jej vstup do konania na miesto dovtedajšieho žalobcu, a to z dôvodu postúpenia predmetnej
pohľadávky žalobcom na obchodnú spoločnosť VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 26.10.2012. Súd pripustil navrhovanú zámenu účastníkov na stranežalobcu uznesením zo dňa 25.11.2013 pod č. k. 26Cb/174/2011-959, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 21.12.2013.

Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu, splnomocneného zástupcu
žalovaného, vypočutím svedkov N.. I. Š. a N.. T. W., znaleckým dokazovaním prostredníctvom
znaleckéhoústavu,oboznámilsaslistinnýmidôkazmitvoriacimiobsahspisu,akoajspripojenýmispismi
a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav.

Medzi obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 ako kupujúcim a
obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING spol. s r.o. Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim
bola dňa 21.8.2001 uzavretá v písomnej forme kúpna zmluva na výrobu a dodávku dielcov OK,
ktorej predmetom bol záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu jednotlivé dielce nosnej oceľovej
konštrukcie (ďalej OK) pre objekt 221.00 - most na diaľnici D1 v úseku Ladce - Sverepec nad údolím
Záborského potoka v rozsahu výkresovej dokumentácie, ktorú vypracovala projekčná organizácia

BOČKAY - FIGURA Bratislava. Hmotnosť dodávky spolu - ľavý aj pravý most mala byť približne 692
500 kg, pričom výrobu a dodávku jednotlivých dielcov OK mal predávajúci vykonať v termínoch: ľavý
most - expedícia od 20.8.2001 do 30.9.2001 a pravý most - expedícia do 30.10.2001, pričom ako
miesto určenia je v zmluve uvedené D1 Sverepec. Prepravu mal v zmysle uzavretej zmluvy zabezpečiť
kupujúci. Cena za dodávku OK bola stanovená dohodou zmluvných strán v sume 32.884.500,- Sk +

DPH. Predmetná zmluva súčasne v článku VI., ods. 6.6. obsahovala dohodu zmluvných strán o tom,
že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k výrobku až úplným zaplatením kúpnej ceny. V priebehu
konania nebola sporná skutočnosť, že napriek dodaniu tovaru, nedošlo zo strany kupujúceho k úhrade
kúpnej ceny. Listom zo dňa 22.7.2002 predávajúci oznámil kupujúcemu, že odstupuje od predmetnej
kúpnej zmluvy z dôvodu jej podstatného porušenia zo strany kupujúceho predstavujúceho nezaplatenie

kúpnej ceny za dodaný tovar. Predávajúci súčasne týmto listom požiadal kupujúceho o okamžité vydanie
dodanejoceľovejkonštrukcie.Predmetnýlistjesícedatovanýdňom22.7.2002,avšakzpodacejpečiatky
je zrejmé, že kupujúcim bol prevzatý dňa 19.7.2002. V nadväznosti na odstúpenie od zmluvy zo dňa
19.7.2002 predávajúci listom zo dňa 29.7.2002 zaslal kupujúcemu dobropisy k vystaveným faktúram
v celkovej výške 35.651.439,30 Sk s DPH. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.7.2002

pod č. k. 3K 260/01, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.7.2002, bol na majetok kupujúceho, t.j.
obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 vyhlásený konkurz a za správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Jozef Bolješik. Správca konkurznej podstaty listom, ktorý
nie je datovaný, prejavil súhlas so vstupom zástupcov predávajúceho na stavenisko diaľnice D1 Ladce
- Sverepec za účelom zdokumentovania stavu, a to v termíne od 10.9.2002 do 18.9.2002 včítane a

súčasne správca konkurznej podstaty týmto listom oznámil predávajúcemu, že bude súhlasiť s vydaním
dodávky oceľových konštrukcií pre objekt 221.00, nakoľko tieto sú pravdepodobne vo vlastníctve
predávajúceho, pokiaľ sa nedohodnú na inom postupe, prípadne ak iná spoločnosť neprevezme na seba
dlh kupujúceho. Z dokladov predložených žalobcom na preukázanie riadneho dodania predmetu kúpnej
zmluvy je zrejmé, že predmet zmluvy realizoval divízny závod Mostáreň, pričom na preukázanie svojej

aktívnej legitimácie v danom konaní žalobca predložil súdu zmluvu o predaji časti podniku uzavretú
dňa 30.4.2003 medzi obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING, spoločnosť s ručením obmedzeným
Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim a právnym predchodcom žalobcu - obchodnou spoločnosťou
OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195 ako kupujúcim, ktorej predmetom bola časť
podniku - Divízny závod Mostáreň podľa príloh č. 1 až 8 tejto zmluvy.

Medzi Slovenskou správou ciest ako obstarávateľom - objednávateľom a obchodnou spoločnosťou
HYDROSTAV a.s. Bratislava ako zhotoviteľom bola dňa 22.1.1998 uzavretá v písomnej forme zmluva
o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela „Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ a ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli okrem iného aj Všeobecné zmluvné podmienky - príloha č. 3. Zhotoviteľ sa zaviazal

zhotoviť a odovzdať dielo v súlade s Podkladmi pre súťažný návrh zo septembra 1997, prijatým
Súťažným návrhom zhotoviteľa zo dňa 10.11.1997, ako i odstrániť všetky prípadné vady diela.
Zmluvné strany sa dohodli, že konečná faktúra, ako aj dielčie faktúry budú mať náležitosti daňového
dokladu v zmysle zákona o DPH v platnom znení. Zhotoviteľ bol povinný viesť odo dňa prevzatia
staveniska o prácach, ktoré vykonával, stavebný denník. Všeobecné zmluvné podmienky sú obsahom

pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou 2Cb316/2003.
Zo Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že zhotoviteľ predloží po ukončení každého mesiaca
faktúru vykonaných prác za uplynulý mesiac podľa výkazu vykonaných prác. Formu výkazu určí
podľa potreby stavebný dozor. Stavebný dozor do 5 dní od obdržania faktúry vykonaných prác doručíobstarávateľovi potvrdenie takých platieb, ktoré považuje za správne a berie do úvahy. Ani zo zmluvy o
dielo a ani zo Všeobecných zmluvných podmienok nevyplýva žiadna osobitná dohoda zmluvných strán
o čase prechodu vlastníckeho práva k predmetu zmluvy o dielo.

Listom zo dňa 4.9.2002 právny predchodca žalobcu, t.j. obchodná spoločnosť VSŽ INŽINIERING,
spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, oznámil Slovenskej správe ciest, že v súvislosti s výstavbou
mosta na diaľnici Ladce - Sverepec uzavrel so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava zmluvu na
dodávku oceľovej konštrukcie pre objekt 221.00, pričom dňa 19.7.2002 od zmluvy odstúpil a vyzval

HYDROSTAV a.s. Bratislava na vrátenie dodanej oceľovej konštrukcie a o súčinnosť pri vrátení oceľovej
konštrukcie žiadal aj správcu konkurznej podstaty s uvedením, že odstúpenie od zmluvy bolo urobené
pred vyhlásením konkurzu. Predmetným listom právny predchodca žalobcu oznámil Slovenskej správe
ciest, že na ochranu jeho vlastníckeho práva využije všetky právne dostupné kroky a súčasne navrhol
osobné stretnutie na úrovni štatutárnych zástupcov. Právny predchodca žalobcu sa na Slovenskú správu
ciest obracal aj ďalšími svojimi listami, a to listom zo dňa 13.9.2002, v ktorom žiadal Slovenskú správu

ciest o súčinnosť pri uspokojovaní jeho finančného nároku za dodané oceľové konštrukcie, listom zo dňa
1.10.2002, ktorým žiadal doriešenie otázky vlastníctva zaplatením kúpnej ceny. Z písomnej správy zo
služobnej cesty zo dňa 29.10.2002 spracovanej a podpísanej obchodným referentom N.. W. je zrejmé,
že dňa 29.10.2002 právny predchodca žalobcu odviezol zo stavby 24 kusov priečnikov o hmotnosti asi 9
ton s tým, že na stavenisku zostalo 15 kusov priečnikov s hmotnosťou asi 5 ton, pričom nenamontovaná

časť mosta - 3 polia na pravej strane v smere do Žiliny bola uložená asi 1 km od staveniska v obci
Sverepec pred Motorestom - počet veľkých dielov oceľovej konštrukcie 18 kusov, ktoré boli podľa
predmetnej správy uložené na voľnej spevnenej ploche a nestrážené. Správca konkurznej podstaty
úpadcuHYDROSTAVa.s.Bratislavalistomzodňa14.10.2003oznámilprávnemupredchodcovižalobcu,
že nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu oceľové konštrukcie, ktoré

boli predmetom dodávky podľa kúpnej zmluvy a súčasne mu oznámil, že nemá výhrady voči odvozu
nezmontovanej oceľovej konštrukcie (18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov).

V súlade so zákonom č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti bola dňom 1.2.2005 zapísaná
do obchodného registra obchodná spoločnosť Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, IČO: 35

919001,naktorúvzmyslezákonaprešlovlastníckeprávokdiaľniciam,krozostavanýmstavbámdiaľnic,
ako aj všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov
viažucich sa na činnosť vnútornej organizačnej jednotky Slovenskej správy ciest vkladanej do diaľničnej
spoločnosti. Zaplatenia kúpnej ceny dodaných oceľových konštrukcií sa právny predchodca žalobcu
(obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) domáhal od Slovenskej

správy ciest listom zo dňa 5.4.2005, na ktorý Slovenská správa ciest reagovala listom zo dňa 12.4.2005,
ktorýmoznámilaprávnemupredchodcovižalobcu,ževšetkykompetencietýkajúcesadiaľničnéhoúseku
D1 Ladce - Sverepec prešli zo Slovenskej správy ciest na novovzniknutú Národnú diaľničnú spoločnosť.
Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, t.j. žalovaný, listom zo dňa 27.4.2005 oznámila právnemu
predchodcovi žalobcu, že požiadavka právneho predchodcu žalobcu, aby žalovaný odkúpil od právneho

predchodcu žalobcu oceľové mostné konštrukcie je právne irelevantná vzhľadom na to, že nie je právny
dôvod na plnenie voči subjektu, s ktorým žalovaný nemá právny vzťah a svoju povinnosť zaplatiť za
vec si splnila Slovenská správa ciest, resp. žalovaný v rámci zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou
HYDROSTAV a.s. Bratislava. Listami zo dňa 10.5.2005 adresovanými Slovenskej správe ciest, ako
aj žalovanému sa právny predchodca žalobcu opätovne domáhal zaplatenia kúpnej ceny za tú časť

ním dodaných oceľových konštrukcií, ktoré sa v čase odstúpenia od kúpnej zmluvy nestali súčasťou
rozostavaného mosta (diela), ale boli voľne uložené na stavenisku. Žalovaný na túto požiadavku
právneho predchodcu žalobcu reagoval listom zo dňa 7.6.2005 s tým, že táto požiadavka právneho
predchodcu žalobcu je neprijateľná, nakoľko v rámci zmluvného vzťahu medzi Slovenskou správou ciest
a pôvodným zhotoviteľom diela „Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ si Slovenská správa ciest riadne plnila

svoje záväzky, vrátane povinnosti zaplatiť za oceľové mostné konštrukcie a z toho dôvodu žalovaný
nemá právny titul na plnenie voči subjektu, s ktorým nemá právny vzťah.

Listom zo dňa 2.11.2005 právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť OCEKON Engineering
s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) vyzval žalovaného na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk

s tým, že právny predchodca žalobcu v predmetnom liste uviedol, že v prvej polovici roka 2005
žalovaný ako vlastník rozostavanej stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec umožnil zhotoviteľovi tohto
diela - obchodnej spoločnosti Inžinierske stavby, a.s. vykonať zabudovanie 18 kusov nadrozmerných
oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708 kg, ktoré boli uskladnené na skládke voSverepci, do predmetnej stavby, pričom žalovaný takto postupoval napriek tomu, že vedel, že z
dôvodu platného odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dňa 21.8.2001 vlastníkom uvedených oceľových

konštrukcií bol právny predchodca žalobcu a túto skutočnosť právny predchodca žalobcu opakovane,
pred zabudovaním 18 kusov nadrozmerných oceľových konštrukcií do vykonaného diela, písomne
žalovanému oznamoval a taktiež preukazoval. Súčasne právny predchodca žalobcu (obchodná
spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) v predmetnom liste uviedol, že
v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla právnemu predchodcovi žalobcu škoda vo výške

7.382.837,06 Sk a vyzval žalovaného na zaplatenie spôsobenej škody 7.382.837,06 Sk v lehote do
5 dní od doručenia tejto výzvy. Predmetný list - výzva bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005,
na preukázanie čoho bolo právnym predchodcom žalobcu predložené súdu oznámenie o výsledku
reklamačného konania vydané Poštou Košice 15 dňa 12.7.2006.

Žalobca v konaní uviedol, že ku vzniku škody na strane žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu došlo

tým, že v prvom štvrťroku roku 2005 žalovaný, resp. jeho právny predchodca umožnil zabudovanie 18
kusov dielcov mosta, a to Inžinierskymi stavbami, a.s., čím došlo k porušeniu povinnosti v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka a žalobca zabudovaním týchto vecí stratil k nim vlastnícke právo, nakoľko
vlastníkom diaľnic môže byť len štát - v súčasnosti žalovaný. Podľa jeho názoru existuje priama príčinná
súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, o ktorú bol zmenšený majetok

žalobcu. Žalobca pri určení výšky škody vychádzal z ceny, za ktorú sa tieto nosníky pôvodne predávali,
t.j. 47,- Sk/kg s tým, že pre prípadné ustálenie výšky škody navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Na
otázku súdu, z akého dôvodu nedošlo zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu k odvozu
predmetných 18 kusov dielcov uviedol, že k odvozu nedošlo z dôvodu, že žalobca stále komunikoval s
právnym predchodcom žalovaného o odkúpení predmetných dielcov a mal záujem vec zmierlivo vyriešiť

aj vzhľadom na spoločenský význam stavby. Okrem toho bola dôvodom aj tá skutočnosť, že predmetné
dielce boli vyrobené špeciálne pre daný účel.

Žalovaný nárok uplatnený žalobou neuznával. Uviedol, že vznikol na základe zákona dňa 1.2.2005,
pričom výstavbu predmetného úseku diaľnice D1 začal realizovať ešte právny predchodca Slovenská

správa ciest, ktorá mala uzavretú zmluvu o dielo s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s.
Bratislava. Pod položkou 423.17 bolo dohodnuté množstvo oceľovej konštrukcie, a to dodávka i montáž
za cenu 38.954.868,- Sk bez DPH. Za dodávku oceľových konštrukcií Slovenská správa ciest zaplatila
obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava sumu 33.801.050,90 Sk bez DPH, pričom k montáži
nedošlo vzhľadom na vstup zhotoviteľa do konkurzu. Touto skutočnosťou bol poškodený aj právny

predchodca žalovaného, resp. následne aj žalovaný, keďže potom trvalo dlhý čas, kým sa vybral
nový dodávateľ a mohlo dôjsť k samotnej montáži. Rokovania, ktoré sa žalobca, resp. jeho právny
predchodca snažil viesť so Slovenskou správou ciest o opätovnom odkúpení týchto dielcov, považovala
Slovenská správa ciest, ako aj žalovaný za neopodstatnené, keďže Slovenská správa ciest už raz
za túto konštrukciu zaplatila a preto nebolo možné realizovať za túto konštrukciu duplicitnú platbu,

nakoľko štát už za ňu zaplatil. Podľa názoru žalovaného nemohlo z jeho strany dôjsť k žiadnemu
porušeniu právnej povinnosti, ako to tvrdí žalobca, keďže v tom čase žalovaný ako samostatný právny
subjekt ani neexistoval. Žalovaný súčasne z opatrnosti uplatnil aj námietku premlčania z dôvodu,
že posledná z faktúr vystavených právnym predchodcom žalobcu smerom k obchodnej spoločnosti
HYDROSTAV a.s. Bratislava bola splatná dňa 15.2.2002, k odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo v

júli 2002 a žaloba bola na súd podaná až dňa 24.7.2006, t.j. po uplynutí štyroch rokov. Žalovaný
predložil súdu súpisy vykonaných prác - zisťovacie protokoly za mesiace január až apríl 2002 riadne
potvrdené obidvomi zmluvnými stranami v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.1.1998, t.j. Slovenskou
správou ciest a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, z ktorých je nesporná dodávka
nosných oceľových konštrukcií a súčasne žalovaný predložil súdu mesačné faktúry, ktoré boli vystavené

zhotoviteľom, t.j. obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava za mesiace január až apríl 2002
na základe predmetných potvrdených zisťovacích protokolov. Súčasne žalovaný predložil súdu doklady
preukazujúce úhradu predmetných faktúr, pričom posledná z úhrad započítavaných na predmetné
faktúry bola zrealizovaná dňa 11.4.2002. Žalovaný taktiež predložil súdu časť stavebného denníka, z
ktorého je zrejmé, že k zabudovaniu predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií došlo v mesiacoch

november až december 2004, t.j. ešte pred vznikom žalovanej spoločnosti.

Súd vykonal dopyt na správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava za účelom
zistenia dôvodu, pre ktorý nedošlo k reálnemu vydaniu vecí uvádzaných v liste správcu konkurznejpodstaty zo dňa 14.10.2003, t.j. 18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov a ich odvozu
žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom. JUDr. Jozef Bolješik - správca konkurznej podstaty vo
svojej odpovedi zo dňa 11.6.2008 uviedol, že mu nie sú známe konkrétne dôvody, pre ktoré nakoniec

nedošlo k reálnemu odvozu týchto vecí zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Ďalej
uviedol, že ako správca konkurznej podstaty od začiatku poskytoval žalobcovi, resp. jeho právnemu
predchodcovi maximálnu súčinnosť, pričom na základe výziev právneho predchodcu žalobcu zo
dňa 23.7.2002 a zo dňa 21.8.2002 správca konkurznej podstaty listom zo dňa 9.9.2002 súhlasil,
aby zástupcovia právneho predchodcu žalobcu vstúpili na stavenisko diaľnice D1 Ladce - Sverepec

za účelom zdokumentovania skutkového stavu týkajúceho sa predmetných oceľových konštrukcií.
Následne na základe žiadosti právneho predchodcu žalobcu zo dňa 1.10.2003 správca konkurznej
podstaty listom zo dňa 14.10.2003 právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že nemá výhrady voči
odvozu predmetnej oceľovej konštrukcie a že predmetné oceľové konštrukcie, ktoré boli predmetom
dodávky podľa predmetnej kúpnej zmluvy, nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej
podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. v konkurze. Správca konkurznej podstaty ďalej uviedol, že podľa

jeho vedomostí v súvislosti s odvozom predmetnej oceľovej konštrukcie už so žalobcom, resp. jeho
právnym predchodcom neprebehla ďalšia písomná komunikácia. Správca konkurznej podstaty úpadcu
HYDROSTAV a.s. Bratislava vo svojej odpovedi na výzvu súdu súčasne poukázal na skutočnosť, že v
konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava si právny predchodca žalobcu
uplatnil pohľadávku voči úpadcovi v celkovej výške 32.320.206,- Sk, ktorú správca konkurznej podstaty

na prieskumnom pojednávaní v celosti poprel.

Vypočutý svedok N.. I. Š. v konaní uviedol, že je v pracovnom pomere so žalobcom s tým, že bol
aj zamestnancom právneho predchodcu žalobcu, a to od roku 1999, odkedy bol pracovníkom divízie
Mostáreň. Svedok uviedol, že najprv v pozícii riaditeľa sa v mene spoločnosti zaujímal o možnú dodávku

pri výstavbe diaľnice, keďže ich spoločnosť mala certifikát na výstavbu mostov. Tieto rokovania sa viedli
s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava s tým, že v roku 2000 došlo aj k uzavretiu
písomnej zmluvy a následne sa začala spracúvať dielenská projektová dokumentácia. Približne v tomto
období svedok prešiel na pozíciu projektového manažéra pre marketing a predaj a tento obchodný
prípad ďalej viedol N.. W., ktorý bol podriadeným svedka a z toho dôvodu mal svedok o veci priame

informácie.Jednotlivédielcebolizostranyprávnehopredchodcužalobcuriadnezhotovenéaodovzdané
objednávateľovi s tým, že zo začiatku prebiehala aj montáž. Niekedy v marci až v apríli 2002 zistili,
že zo stavby odišli montážnici z právneho subjektu „Montáže Ostrava“, od ktorých sa dozvedeli, že
dôvodom ich odchodu bolo neplatenie záväzkov zo strany objednávateľa. Na základe tejto skutočnosti,
ako aj skutočnosti, že HYDROSTAV a.s. Bratislava neuhrádzal ani ich faktúry, konatelia spoločnosti

následne pristúpili k ukončeniu zmluvného vzťahu s tým, že svedkovi bol zadaný príkaz, aby zabezpečil
žalobcovi vrátenie toho, čo bolo dodané a zatiaľ nedošlo k jeho zabudovaniu. Z toho dôvodu svedok
išiel na stavbu, kde zistil, že sa tam nepracuje, materiál bol voľne položený a nestrážený. Svedok podľa
svojho vyjadrenia na stavbe hovoril s jedným strážnikom, ktorý mu však povedal, že ani jemu nikto
neplatí a len sem-tam sa tam ide pozrieť a nech si kľudne odvezú, čo chcú, lebo takto to robia aj ostatní

dodávatelia. Z toho dôvodu svedok zabezpečil odvoz dielcov, z ktorých časť aj bola odvezená. Keď
však zabezpečili odvoz veľkých kusov, konkrétne aj týchto 18 kusov oceľových konštrukcií, ktoré sú
predmetom daného sporu, súkromná bezpečnostná služba Doprastavu, a.s. im ich odvoz nepovolila.
Toto sa podľa vyjadrenia svedka udialo tiež v roku 2002. Svedok uviedol, že ďalej presne nevie,
čo sa dialo, svedok so správcom konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava priamo

nekomunikoval, túto komunikáciu zabezpečovali konatelia žalobcu. Svedok len vedel, že HYDROSTAV
a.s. Bratislava im postúpil nejakú pohľadávku voči Slovenskej správe ciest, ktorá však túto pohľadávku
v celosti popierala a z toho dôvodu sa od týchto krokov zo strany žalobcu aj ustúpilo. Svedok vo svojej
výpovedi ďalej uviedol, že sem-tam, keď išiel okolo stavby, sa pozrel, či sa tam predmetné dielce ešte
nachádzajú a niekedy v októbri až v novembri 2004 svedok zistil, že už tam tieto dielce položené nie

sú a z toho svedok usúdil, že boli zabudované. Práce na stavbe začali znovu niekedy v období rokov
2003-2004 s tým, že aj žalobca bol oslovený novým zhotoviteľom, či by bol schopný dorobiť niektoré
súčasti, na čo žalobca oznámil, že tieto súčasti má zhotovené a aj ich novému zhotoviteľovi stavby
dodali. Svedok vo svojej výpovedi tiež potvrdil, že výroba predmetných 18 kusov dielcov patrila pod
divíziu Mostáreň.

Vypočutý svedok N.. T. W. v konaní uviedol, že na základe pracovnej zmluvy bol 19 rokov v pracovnom
pomere so spoločnosťou VSŽ OCEKON, a to až do mája 2006. Svedok tam najprv pôsobil ako
konštruktér a posledné roky ako odborný referent na oddelení predaja. Svedok uviedol, že vie, čo jepredmetomdanéhosporu,atopodľajehonázoruskutočnosť,žezostranyspoločnostiHYDROSTAVa.s.
Bratislava nedošlo k úhrade ceny za dielce vyrobené a dodané zamestnávateľom svedka. Predmetnú
agendu svedok prevzal od N.. Š., a to v štádiu, keď už bola podpísaná zmluva medzi právnym

predchodcom žalobcu a spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, t.j. v štádiu, kedy sa už realizovala
výroba. Svedok mal na starosti zabezpečovanie výroby, dodržiavanie termínov a informovanie vedenia
o stave zákazky. Objednané dielce boli postupne vyrábané a dodávané na predmetnú stavbu. Montáž
nebola realizovaná právnym predchodcom žalobcu, ale montáž zabezpečoval HYDROSTAV a.s.
Bratislava, pričom táto prebiehala v roku 2001. Zo strany obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s.

Bratislava nebola právnemu predchodcovi napriek zrealizovaným dodávkam uhradená ich cena, pričom
priebežne sa zisťoval stav montáže dodaných dielcov, keďže v roku 2001 neboli všetky dodané dielce
zmontované, ale boli uskladnené na skládke. V lete roku 2002 bol svedok podľa svojho vyjadrenia jeho
zamestnávateľom vyslaný, aby na mieste stavby zistil aktuálny stav a vtedy svedok dostal aj pokyn k
odvezeniu drobnejších kusov dielcov, ktoré aj boli za prítomnosti svedka v lete 2002 jedným kamiónom
odvezené. Potom trvalo dlhšiu dobu, kým sa vedenie právneho predchodcu žalobcu rozhodlo, aby bolo

odvezených aj ďalších 13 kusov dlhých dielcov, ktoré ešte neboli namontované a boli len uložené na
skládke. Toto sa však už nepodarilo zrealizovať, nakoľko tomu bolo zabránené bezpečnostnou službou.
Pri pokuse o odvoz dlhých kusov dielcov svedok už podľa svojho vyjadrenia osobne prítomný nebol. Na
otázku súdu, z akého dôvodu nebol hneď v lete 2002 daný pokyn na odvoz všetkých nezmontovaných
dielcov, svedok uviedol, že išlo o istú formu nátlaku zo strany právneho predchodcu žalobcu, ktorý

takýmto spôsobom chcel spoločnosť HYDROSTAV a.s. Bratislava donútiť, aby zrealizovala dlžné platby,
avšak napriek tomu k ich úhradám nedošlo. Svedok ďalej uviedol, že on osobne nekomunikoval so
spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, keďže v čase jeho vstupu do obchodného prípadu bola už
zmluva podpísaná, nekomunikoval ani následne so správcom konkurznej podstaty a ani so Slovenskou
správou ciest.

Rozsudkom zo dňa 26.5.2009 pod č.k. 24Cb/77/2006-741 súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom
svoj rozsudok odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako predávajúcim a obchodnou
spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako kupujúcim bola v písomnej forme uzavretá platná
kúpna zmluva v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán o výhrade

vlastníckeho práva, pričom v priebehu konania nebola sporná skutočnosť, že zo strany právneho
predchodcu žalobcu došlo k riadnemu dodaniu predmetu kúpnej zmluvy, ktorý bol následne obchodnou
spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dodaný na stavbu realizovanú na základe zmluvného
vzťahu založeného platnou zmluvou o dielo uzavretou v písomnej forme medzi Slovenskou správou
ciest ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako zhotoviteľom.

S poukazom na znenie § 541 Obchodného zákonníka mal zhotoviteľ vo vzťahu k predmetným 18
kusom oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec a riadne prevzatých
Slovenskou správou ciest postavenie predávajúceho, a teda Slovenská správa ciest mala v tomto
prípade postavenie kupujúceho. K predmetným dodávkam došlo v období mesiacov január až apríl
2002 a v tomto čase boli Slovenskou správou ciest aj uhradené mesačné faktúry v zmysle zmluvy

o dielo, ktoré v sebe zahrňovali aj cenu dodaných materiálov, čo nesporne preukazujú zisťovacie
protokoly tvoriace prílohu faktúr, t.j. s poukazom na znenie § 443 Obchodného zákonníka v tomto čase,
t.j. január až apríl 2002 prešlo na Slovenskú správu ciest vlastnícke právo k týmto veciam. V tejto
súvislosti súd v predmetnom rozsudku uviedol, že zmluva o dielo uzavretá medzi Slovenskou správou
ciest a spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava neobsahovala ohľadom prechodu vlastníckeho práva

žiadnu osobitnú dohodu odlišnú od zákonnej úpravy. V rámci zmluvného vzťahu obchodnej spoločnosti
HYDROSTAV a.s. Bratislava a právneho predchodcu žalobcu nedošlo zo strany kupujúceho ku splneniu
povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, čo takisto nebolo v priebehu konania sporné a čo vzhľadom na
zmluvne dohodnutú výhradu vlastníctva malo za následok, že vlastnícke právo k dodanému tovaru
neprešlo na obchodnú spoločnosť HYDROSTAV a.s. Bratislava, t.j. na kupujúceho. Písomné dojednanie

výhrady vlastníckeho práva v zmysle § 445 Obchodného zákonníka má však v podstate účinky iba
medzi stranami predmetnej kúpnej zmluvy a kupujúci nie je oprávnený tovar ďalej predávať. Ak však
kupujúci túto svoju povinnosť poruší, nemôžu sa tretie osoby stať vlastníkmi predmetných vecí iba
v prípade, že vedeli o výhrade vlastníckeho práva. V priebehu konania nebolo preukázané, že by
Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k predmetným veciam, t.j. január

až apríl 2002 vedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v kúpnej zmluve uzavretej medzi
právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, v dôsledku
čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciam napriek výhrade vlastníckeho
práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého vedomosť otom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase, keď kupujúci mal
vlastnícke právo nadobudnúť. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo zo strany právneho predchodcu
žalobcu až po tomto čase, a to dňa 19.7.2002 a takisto až po tomto čase sa právny predchodca

žalobcu preukázateľne začal obracať písomnou komunikáciou na Slovenskú správu ciest a následne
na žalovaného ako právneho nástupcu Slovenskej správy ciest (prvý list právneho predchodcu žalobcu
adresovaný Slovenskej správe ciest zo dňa 4.9.2002). V súvislosti s písomnou komunikáciou právneho
predchodcu žalobcu smerovanou na Slovenskú správu ciest a následne na žalovaného, ktorá bola
predložená súdu, súd v predmetnom rozsudku uviedol, že ani v jednom z listov sa právny predchodca

žalobcu nedomáhal vydania predmetných vecí, ale jeho výzvy jednoznačne vyjadrovali snahu dosiahnuť
zaplatenie kúpnej ceny zo strany Slovenskej správy ciest, resp. neskôr zo strany žalovaného, na čo
však neexistoval žiadny právny titul. Naopak vydania predmetných vecí sa právny predchodca žalobcu
domáhal od správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, ktorý s vydaním týchto
vecí aj súhlasil, čo preukazuje jeho list zo dňa 14.10.2003. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že časť
svojich dodávok právny predchodca žalobcu po odstúpení od kúpnej zmluvy z predmetnej stavby

odviezol, a to v októbri 2002. Argumentácia žalobcu, že tak Slovenskej správe ciest, ako aj žalovanému
opakovane oznamoval, že vzhľadom na dohodnutú výhradu vlastníckeho práva je stále vlastníkom
predmetných vecí je skutkovo i právne irelevantná, keďže k oznamovaniu týchto skutočností došlo až
po čase prechodu vlastníckeho práva k týmto veciam na Slovenskú správu ciest, ktorá skutočnosť
riadnej úhrady ceny predmetných vecí takisto opakovane oznamovala právnemu predchodcovi žalobcu.

K zabudovaniu predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií došlo podľa predloženého stavebného
denníka v novembri až decembri 2004, t.j. jednoznačne ešte pred vznikom žalovanej spoločnosti. V
danom prípade žalobca uplatňuje svoje nároky z titulu náhrady škody, avšak vzhľadom na vyššie
uvedené mal súd jednoznačne za to, že ani zo strany Slovenskej správy ciest a ani zo strany žalovaného
nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej a ani právnej povinnosti vo vzťahu k právnemu predchodcovi

žalobcu, resp. k žalobcovi, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a z toho dôvodu nie je v
danom prípade splnená jedna zo základných podmienok úspešného domáhania sa náhrady škody, a to
porušenie zmluvnej povinnosti, prípadne právnej povinnosti s odkazom na Občiansky zákonník. Z toho
dôvodu súd nevykonal žalobcom navrhované znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody,
keďže takéto dokazovanie považoval súd vzhľadom na skutkové zistenia a právne zhodnotenie veci za

neúčelné a nehospodárne. Rovnako súd nevykonal ani žalobcom navrhované doplnenie dokazovania
pripojením konkurzného spisu úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, nakoľko ani v prípade pravdivosti
žalobcom tvrdených skutočností ohľadom prihlášky podanej v konkurznom konaní Slovenskou správou
ciest by táto skutočnosť nemala žiadny relevantný vplyv na skutkový a právny stav danej veci.

Proti rozsudku podal žalobca (v tom čase obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice,
IČO: 36 207 195) v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Bratislave ako
súd odvolací, ktorý svojim rozsudkom zo dňa 7.10.2010 pod č. k. 1Cob/307/2009-792 napadnutý
rozsudok potvrdil, pričom v odôvodnení uviedol, že z obsahu spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré ani
medzi účastníkmi konania neboli sporné. Nepochybné je uzavretie kúpnej zmluvy medzi právnym

predchodcom žalobcu a spoločnosťou Hydrostav, a.s. zo dňa 21.8.2001, ako aj uzavretie zmluvy o dielo
medzi spoločnosťou Hydrostav, a.s. a právnym predchodcom žalovaného Slovenskou správou ciest.
Rovnako bolo nepochybne zistené, že právny predchodca žalobcu ako predávajúci dodal spoločnosti
Hydrostav, a.s. oceľovú konštrukciu a vyúčtoval kúpnu cenu vo výške 32.884.500,- Sk (1.091.565,43
EUR) + DPH. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk

(245.065,29 EUR) s príslušenstvom, ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný umožnil ako vlastník
rozostavanej stavby Diaľnica D1 Ladce - Sverepec zhotoviteľovi stavby zabudovanie 18 ks OK do
predmetnej stavby, a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že uvedené dielce OK patria do
výlučného vlastníctva žalobcu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že v kúpnej
zmluve zo dňa 21.8.2001 v čl. VI. bod 6.6 bola dohodnutá v súlade s ustanovením § 445 Obchodného

zákonníka výhrada vlastníckeho práva, podľa ktorej sa kupujúci (Hydrostav, a.s.) stáva vlastníkom
predmetu kúpy až úplným zaplatením kúpnej ceny. Kúpna cena nebola zaplatená a žalobca listom
doručeným kupujúcemu dňa 19.7.2002 od tejto kúpnej zmluvy odstúpil a k už vystaveným faktúram
vykonal dobropisy v rovnakej výške. Časť dielcov žalobca zo staveniska odviezol, časť zostala na
stavenisku a v priebehu vykonávania diela bola aj zhotoviteľom diela do stavby zabudovaná, a to v

období november - december 2004 podľa zápisov v stavebnom denníku. Uvedená oceľová konštrukcia
bola teda kupujúcim a vtedajším zhotoviteľom diela Hydrostav, a.s. obstaraná na vykonanie diela
Diaľnica D1 Ladce - Sverepec a stala sa tak súčasťou diela. Správne súd prvého stupňa preto poukázal
na ustanovenie § 541 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ohľadne vecí, ktoré zhotoviteľ obstaralna vykonanie diela, má postavenie predávajúceho, pokiaľ z ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo
nevyplýva niečo iné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena týchto vecí je zahrnutá v cene
za vykonanie diela. Nepochybne cena takýchto vecí obstaraných zhotoviteľom diela je súčasťou ceny

za dielo. Žalovaný ako objednávateľ diela sa stáva postupne vlastníkom týchto vecí i v tom prípade,
keď by zhotoviteľ použil na vykonanie diela veci, ku ktorým by v dobe namontovania nemal vlastnícke
právo. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody. Ďalej odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, že pre zistenie tohto nároku žalobcu bolo preto potrebné komplexne posúdiť
kúpnu zmluvu zo dňa 21.8.2001 a teda vzťah kupujúceho a predávajúceho na základe tejto zmluvy, ako

aj zmluvný vzťah medzi objednávateľom a zhotoviteľom diela na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa
22.1.1998. Z týchto zmlúv vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden právny vzťah.
Žalovaný ako objednávateľ zo zmluvy o dielo neporušil z tejto zmluvy žiaden svoj zmluvný záväzok
voči zmluvnému partnerovi a už vôbec žiaden záväzok voči žalobcovi. Žalovaný namietal v konaní, že
Slovenská správa ciest od zmluvy o dielo odstúpila dňa 30.5.2002. K vzájomnému vyporiadaniu práv a
záväzkov z tejto zmluvy musí dôjsť medzi účastníkmi tejto zmluvy bez vzťahu k nárokom žalobcu. Podľa

ustanovenia § 373 v spojení s ustanovením § 757 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť
zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že
porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Žalovaný neporušil ani
žiadnu povinnosť stanovenú zákonom, zmluvou alebo iným právnym predpisom. Zabudovaním OK do
diela žalobca stratil vlastnícke právo k týmto veciam, ich vlastníkom v súčasnosti je žalovaný, teda medzi

vznikom škody a konaním žalovaného nie je príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca
nebolivžiadnomprávnomvzťahusožalobcom.Odvolacísúdvodôvodnenísvojhorozsudkukonštatoval
že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal i s otázkou právneho nástupníctva žalovaného, vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny
právny záver a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v ostatných dôvodoch sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa
podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.. Tým rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa
22.11.2010. Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd SR
rozhodol nálezom zo dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35, ktorým vyslovil, že základné právo
spoločnosti OCEKON Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra
2010 porušené bolo. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že predmetom konania bolo
posúdenie, či napádaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva a práva
žalobcu ako sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl.
6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy. K porušeniu ním označených základných práv a práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa

žalobcu dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že investor diela (stavba diaľnice), ktorý na
jeho zhotovenie použil vec vo vlastníctve sťažovateľky bez jej vedomia, nie je v konečnom dôsledku
zodpovedný za škodu, ktorá sťažovateľke týmto jeho konaním vznikla. V uvedených súvislostiach
ústavný súd predovšetkým konštatoval, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Krajský súd svoje rozhodnutie
založil na závere, že medzi sťažovateľkou na jednej strane a žalovaným (Národná diaľničná spoločnosť,
a.s.) na strane druhej neexistoval žiaden zmluvný vzťah, a keďže Obchodný zákonník upravuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti, tak v tomto prípade, keďže
medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah neexistoval, nemohlo objektívne dôjsť ani k porušeniu
povinnosti z tohto neexistujúceho zmluvného vzťahu, a teda v konečnom dôsledku nemôže nastúpiť
ani zodpovednosť za škodu, ktorá by porušením takejto povinnosti vznikla, a teda že k vysporiadaniu
vzájomných nárokov môže dôjsť iba medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, a nie aj voči

subjektom do tohto záväzkového vzťahu nezainteresovaným. Podľa názoru ústavného súdu v danom
prípade sa však krajský súd vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil viaceré v konaní pred súdmi oboch
stupňov nesporne zistené a ustálené skutočnosti majúce podstatný vplyv na ním vyslovené závery.
Krajský súd v prvom rade nezohľadnil „stav“, resp. charakter záväzkovo právnych vzťahov existujúcichjednako medzi žalobcom a kupujúcim (Hydrostav, a.s.) a tiež medzi zhotoviteľom diela (Hydrostav, a.s.)
a žalovaným ako objednávateľom diela v čase vzniku škody, a to aj napriek tomu, že na ich existencii
založil svoje rozhodnutie. Inými slovami, krajský súd nezohľadnil, že záväzkovo právny vzťah medzi

sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom ako predávajúcim na jednej strane a spoločnosťou
Hydrostav, a.s. ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením sťažovateľky od tejto kúpnej
zmluvy ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže
správca konkurznej podstaty spoločnosti Hydrostav, a.s., na ktorú bol v júli 2002 vyhlásený konkurz,
súhlasil s vrátením žalobcom dodaných oceľových dielcov späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť

upozornila aj právneho predchodcu žalovaného (ďalej len „investor“), a to listami zo 4. septembra
2002, z 13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003, pričom žalobca mu konkrétne
oznámil, že 18 kusov dielcov oceľových konštrukcií uskladnených neďaleko staveniska sú v jeho
vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom diela o ich odpredaji.
Z uvedeného teda podľa ústavného súdu vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď
zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím,

že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito
oceľovýmidielcamidisponovať.Vtejtosúvislostiústavnýsúdtiežpoukázalnaskutočnosť,žekrajskýsúd
sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, že Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú
úpravu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu, takže
táto úprava vylučuje aplikáciu adekvátnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník

však neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada
škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka (podľa
ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich
nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa

zásad, na ktorých spočíva tento zákon.) treba aj na podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o
zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti
predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420
a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti
dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl. Vzhľadom na uvedené sa závery krajského

súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 podľa ústavného súdu javia
ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku
na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia za neudržateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že
pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
a preto vyhovel návrhu žalobcu ako sťažovateľa a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.11.2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.5.2009 č. k.
24Cb/77/2006-741 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení predmetného

uznesenia uviedol, že žalobca namietal na Ústavnom súde SR porušenie základného práva na súdnu
ochranu, právo na spravodlivý proces, ako i základné právo vlastniť majetok. Ústavný súd nálezom
zo dňa 16.6.2011 č. k. II. ÚS 120/2011-35 rozhodol tak, že základné právo spoločnosti OCEKON
Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2010 č. k. 1Cob/307/09-792 porušené bolo a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd SR vytýkal Krajskému súdu v
Bratislave, že nezohľadnil charakter záväzkovo-právnych vzťahov medzi žalobcom ako predávajúcim
a spoločnosťou Hydrostav, a.s. ako kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným ako
objednávateľom diela v čase vzniku škody, hoci na ich existencii založil svoje rozhodnutie. Vyvodil

záver, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielov do diela (rok
2004), tak konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Vytýkal mu tiež, že sa nezaoberal
zodpovednosťou žalovaného podľa ustanovení OZ o náhrade škody. Uzavrel preto, že rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sa javí ako svojvoľné a arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Krajský súd
v Bratislave je v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde právnym názorom

Ústavného súdu SR viazaný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne preskúmal napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi
odvolania žalobcu, ako i vyjadrením žalovaného k nemu a nálezom Ústavného súdu SR dospel k záveru,že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. Ďalej odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že
je nesporné, že žalobou zo dňa 24.7.2006 sa žalobca domáhal zaplatenia 7.382.837,06 Sk istiny s
príslušenstvom a trovami konania, pričom svoj nárok oprel o ustanovenie § 420 ods. 1 OZ. Uviedol,

že žalovaný napriek tomu, že vedel, že z dôvodu platného odstúpenia právneho predchodcu žalobcu
od uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 19.7.2002 je 18 ks oceľových konštrukcií vo vlastníctve žalobcu,
umožnil zhotoviteľovi diela ich zabudovanie do diela, čím mu spôsobil škodu. Vzhľadom k zabudovaniu
predmetných vecí sa žalobca nemôže domáhať už ich vydania, žiadal v súlade s ustanovením §
442 ods. 3 OZ náhradu škody vo výške, o ktorú sa zmenšil jeho majetok. Prvostupňový súd vzťah

posudzoval podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka a uzavrel, že zo strany žalovaného ani
jeho právneho predchodcu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, a to tak zmluvnej ani zákonnej,
ktorá by zakladala právo na náhradu škody. Odvolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu
SR poukázal na skutočnosť, že Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú úpravu náhrady škody
spôsobenej porušením povinnosti z obchodno-záväzkového vzťahu, takže táto úprava nevylučuje
aplikáciu príslušných ustanovení OZ. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti

za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné vzťahy riešiť podľa Občianskeho
zákonníka, najmä podľa ustanovení o všeobecnej povinnosti predchádzaniu škodám (§ 415) a včasnej
zodpovednosti za škodu (§ 420), ako aj zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním
proti dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd tiež nezohľadnil charakter

záväzkových vzťahov medzi predávajúcim a kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným,
hoci na ich existencii svoje rozhodnutie založil. Nezobral tiež do úvahy, že záväzkový vzťah medzi
predávajúcim a kupujúcim zanikol odstúpením predávajúceho od kúpnej zmluvy v roku 2000, pričom
obe zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty úpadcu
súhlasil s vrátením vecí dodaných žalobcom, pričom žalobca správcovi oznámil, že 18 ks oceľových

konštrukcií je v jeho vlastníctve a vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom
o ich odpredaji. Rozhodnutie o zrušení prvostupňového rozsudku uzavrel tak, že úlohou súdu prvého
stupňa bude vykonať dokazovanie v naznačenom smere a opätovne rozhodnúť.

Žalobca v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že uplatnený nárok na náhradu škody má

byť v tejto veci podľa záväzného právneho názoru ústavného súdu riešený podľa predpisov občianskeho
práva, a je preto potrebné aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a
to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka),
o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti
za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a

nasl. Na existenciu nároku na náhradu škody postačuje naplnenie predpokladov čo i len jednej z
vyššie uvedených právnych úprav zodpovednosti za škodu. Právny predchodca žalovaného porušil
právnu povinnosť nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu (ku predmetným 18 kusom
oceľových dielcov) stanovenú zákonom v ustanovení § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právu
každého vlastníka na ochranu vlastníctva pred neoprávneným zásahom voči všetkým (§ 126 ods.

1 Občianskeho zákonníka) zodpovedá povinnosť každého neoprávnene do vlastníctva nezasahovať.
Právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov
do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve
žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať (rovnako
str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca žalovaného takto v rozpore s ustanovením §

126 ods. 1 Občianskeho zákonníka disponoval s predmetnými 18 ks oceľovými dielcami vo vlastníctve
žalobcu tak, že tieto nechal zabudovať (zapracoval) do diela stavby diaľničného mosta (objekt 221-00
diaľnice D1 Ladce - Sverepec - stavebný denník č.l. 539, 542, 545, 548, 552-553 súdneho spisu),
pričom jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať žalobca. Takto vznikla
na majetku žalobcu škoda tým, že právny predchodca žalovaného zapracoval (nechal zabudovať)

predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004) v čase, keď ich vlastníkom bol žalobca,
čím mu ich z majetku odňal zapracovaním (zabudovaním) do diela diaľnice vo vlastníctve právneho
predchodcu žalovaného. Z majetkovej sféry žalobcu tak odňal (zabudovaním prestali tieto dielce v
právnom zmysle existovať ako samostatné veci) právny predchodca žalovaného do svojej majetkovej
sféry predmetných 18 kusov oceľových dielcov. Výška škody je vo výške všeobecnej hodnoty týchto

18 kusov oceľových dielcov, t.j. žalovaná suma. Na preukázanie výšky spôsobenej škody právny
zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení navrhol pribrať do konania znalca z odboru
stavebníctvo, odvetvie 37 10 00 Odhad hodnoty stavebných prác, resp. tiež odvetvie 37 02 00 Dopravné
stavby na podanie znaleckého posudku na zodpovedanie znaleckej otázky, aká je všeobecná hodnota(určenie všeobecnej hodnoty) vyrobených 18 kusov oceľových konštrukcií (nosné oceľové konštrukcie)
o hmotnosti 127 708,65 kg špecifikovaných ako dielce PA7, PB7, PC7, PD7, PA8, PB8, PC8, PD8, PA9,
PB9, PC9, PD9, PA10, PB10, PC10, PD10, PB11, PC11 v zmysle projektovej dokumentácie. Medzi

protiprávnym úkonom žalovaného (jeho právneho predchodcu) a škodou je vzťah príčiny a následku,
bezprotiprávnehozapracovania(zabudovania)oceľovýchkonštrukciíbytietoneprestaliakosamostatná
vec existovať (neodňali by sa z majetkovej sféry žalobcu), zabudovaním nastala skutočná škoda na
majetku žalobcu vo výške hodnoty zabudovaných vecí - predmetných 18 kusov oceľových dielcov.
Zabudovaním tieto veci žalobca zo svojej majetkovej sféry stratil, stali sa súčasťou cudzej veci (bez

možnosti následného oddelenia), a to veci hlavnej - diaľnice D1 Ladce - Sverepec. Príčinná súvislosť je
taktodanávecnáajčasovásúvislosťpríčinyanásledku.Ajnedbanlivostnénevedomézavineniejevtejto
kategórii považované za zavinenie vzniku škody. Zavinenie žalovaného (jeho právneho predchodcu)
je dané tou skutočnosťou, že právny predchodca žalovaného vedel od žalobcu o vlastníckom práve
žalobcu ku predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií. Právny predchodca žalovaného naviac vedel
tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo) a tiež

o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). V tejto veci ide však naviac o vedomé
úmyselné (minimálne však vedomé nedbanlivostné) zavinenie, pretože právny predchodca žalovaného
vedel, že vlastníkom oceľových konštrukcií do času ich zabudovania je žalobca (str. 13 nálezu II. ÚS
120/2011-35). Išlo o vedomé a úmyselné porušenie vlastníckeho práva žalobcu - prisvojenie si cudzej
veci právnym predchodcom žalovaného, vzhľadom na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného

naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy
o dielo) a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca
žalovaného porušil právnu povinnosť neoprávnene nezasahovať do vlastníckeho práva žalobcu (§
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) - právu vlastníka na ochranu pred neoprávneným zásahom do
vlastníckeho práva vlastníka zodpovedá povinnosť každého iného subjektu do tohto práva nezasahovať.

Žalobca tvrdí, že žalovaný zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože žalovaný (jeho právny predchodca) škodu spôsobil porušením právnej povinnosti
stanovenej § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva
žalobcu ku predmetným 18 ks oceľových dielcov. Zásah vykonal právny predchodca žalovaného priamo
svojím konaním tým, že zapracoval (nechal zabudovať) predmetných 18 kusov oceľových dielcov do

diela (rovnako nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011).
Toto konanie je preukázané konkrétne tak, že Slovenská správa ciest svojim písomným záznamom
zo dňa 26.10.2004 do stavebného denníka stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00 (Denný záznam
stavby, list č. 159061) prikázala zabudovať predmetné oceľové dielce do stavby mosta diaľnice, keď
prikázala postupovať „na základe príkazu vedúceho odboru výstavby SSC, N... L. postupovať v zmysle

interného oznámenia SSC.“ (číslo listu 553 spisu). K tomuto písomnému záznamu zo dňa 26.10.2004 je
pripojenévstavebnomdenníku„Internéoznámenie“zodňa7.10.2004,ktorýmSlovenskásprávaciestsa
snaží zdôvodňovať svoje údajné vlastníctvo k oceľovým konštrukciám, ktoré vyrobil právny predchodca
žalobcu (VSŽ OCEKON), t.j. svoje údajné právo zabudovať predmetné dielce. S pohľadom na str. 13
nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35 je tento právny názor Slovenskej správy ciest samozrejme

nesprávny. Naviac, následne dňa 3.11.2004 dal právny predchodca žalovaného (označený ako investor)
do stavebného denníka neoprávnene písomný súhlas na nakladanie s vecami žalobcu (č. l. 548 spisu),
keďdalsúhlasnamanipulovaniepredmetnejoceľovejkonštrukcie18kusovoceľovýchnosníkov.Nataké
konanie ohľadom dielcov, patriacich žalobcovi, nemal žalovaný (ani právny predchodca žalovaného)
oprávnenie. Takto neoprávnene nechal zabudovať dielce do svojej zhotovovanej stavby, vedome a

úmyselne. Vedome preto, že vedel o vlastníckom práve žalobcu, ktoré vylučovalo nakladanie s týmito
vecami, minimálne na základe štyroch písomných upozornení listami zo 4.9.2002, 13.9.2002, 1.10.2002
a 6.2.2003 (rovnako str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35) a tiež z podanej žaloby o
určenie vlastníctva. Predmetná oceľová konštrukcia (18 kusov oceľových nosníkov) bola následne podľa
stavebného denníka zabudovaná do stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00, o čom svedčia aj denné

záznamy stavby, okolnosť zabudovania nie je ničím a nikým spochybnená. Zavinenie tohto konania je
tu takto dané právnym predchodcom žalovaného úmyselné a vedomé (i keď postačuje aj nevedomá
nedbanlivosť), a to aj vzhľadom na skutočnosti konštatované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky
v náleze II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13). Pokiaľ žalovaný nezodpovedá za škodu v
zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením právnej povinnosti

nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak
zodpovedá žalobcovi za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením
všeobecnej prevenčnej právnej povinnosti stanovenej v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný (resp. jeho právny predchodca) si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku žalobcuzabudovaním 18 ks oceľových dielcov do stavby diaľnice tak, že umožnil (v skutočnosti prikázal - č. l.
553 a tiež dal súhlas - č. l. 548) zabudovanie predmetných oceľových konštrukcií do stavby diaľnice. Už
táto okolnosť stačí na vznik zodpovednosti na náhradu žalovanej škody. Naviac, učinil tak úmyselne a

napriek tomu, že od roku 2002 vedel, že predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií je vlastníctvom
žalobcu. Žalovaný vediac, že nemá žiadnu zmluvu so žalobcom, ktorá by ho oprávňovala disponovať
vecami vo vlastníctve žalobcu - konkrétne 18 ks oceľových dielcov - nechal zabudovať do svojej stavby
dielce žalobcu - nekonal v súlade s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby
nedošlo k zabudovaniu týchto dielcov do stavby diaľnice vo vlastníctve žalovaného. Ide o zavinenie,

a to úmyselné (pretože v skutočnosti dala Slovenská správa ciest ako investor diela vedome príkaz
na zabudovanie, t.j. nielenže zabudovaniu nebránila, prikázala to a dala tiež súhlas na manipuláciu
- t.j. nešlo len o nevedomú nedbanlivosť), minimálne vedomou nedbanlivosťou. Úmyselným konaním
žalovaného proti dobrým mravom je úmyselné konanie právneho predchodcu žalovaného, ktorý napriek
tomu, že vedel, že 18 ks oceľových dielcov je vo vlastníctve žalobcu (vedel o výhrade vlastníctva a tiež
o odstúpení od kúpnej zmluvy medzi žalobcom a zhotoviteľom stavby), vedel tiež o tom, že žalovaný

(jeho právny predchodca - Slovenská správa ciest) odstúpil 30.5.2002 od zmluvy o dielo na výstavbu
Diaľnice D1 Ladce - Sverepec a vedel, že z tejto zmluvy, teda po jej zrušení odstúpením, nemôže
mať práva ani povinnosti, napriek viacnásobným písomným upozorneniam žalobcu, že vlastnícke právo
k oceľovým dielcom má žalobca, úmyselne vydal príkaz na zabudovanie dielcov zhotoviteľovi diela
do stavby - č. l. 553 spisu a súhlas s manipuláciou s 18 kusmi oceľových nosníkov (č. l. 548 spisu)

patriacich žalobcovi. Proti dobrým mravom je toto konanie z dôvodu, že v súlade s dobrými mravmi je
konanie neporušujúce vlastnícke právo iných subjektov, neprivlastňovanie si cudzích vecí bez právneho
dôvodu, v súlade s dobrými mravmi je nespôsobovať škodu iným subjektom. Žalovaný si na jednej
strane uplatňoval vrátenie - vydanie bezdôvodného obohatenia za preddavkovo zaplatené faktúry (za
nedodané oceľové konštrukcie na dielo 221-00) voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze, na druhej

strane si neoprávnene privlastnil dielce žalobcu. Zavinenie je tu úmyselné, čo je preukázané nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13. K týmto trom
naplneným právnym titulom vzniku nároku na náhradu škody právny zástupca žalobcu v predmetnom
písomnom vyjadrení uviedol, že stačí naplnenie ktoréhokoľvek z nich samostatne, pričom však sú
naplnené všetky. Ako je zrejmé z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011,

č. k. II. ÚS 120/2011-35, Ústavný súd Slovenskej republiky vyvodil jednoznačný záver, že právny
predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielcov do diela (rok 2004), tak
konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Týmto právnym názorom ústavného súdu
je tak Krajský súd v Bratislave, ako aj Okresný súd Bratislava III viazaný v zmysle ustanovenia § 56
ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde. I keď právnu otázku vlastníctva k 18 kusom oceľových dielcov

vyriešil záväzne už ústavný súd, právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení dodal,
že ku týmto oceľovým dielcom tak nemohol mať objednávateľ stavby žiadne právo, aj keď predtým
platil zálohové faktúry dodávateľovi diela, od zmluvy o dielo následne odstúpil, právny dôvod dodania
tak odpadol (tieto platby si žalovaný uplatňuje na vrátenie voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze,
čo znamená, že sám tieto dodávky nepovažuje za splnené zo strany spoločnosti Hydrostav, a.s.).

Okrem návrhu na doplnenie dokazovania pribratím znalca z odboru „Stavebníctvo“ právny zástupca
žalobcuvpredmetnompísomnomvyjadrenítiežnavrholdoplniťdokazovaniezabezpečenímpredloženia
písomnosti - odstúpenie Slovenskej správy ciest od zmluvy o dielo a pripojením konkurzného spisu
úpadcu Hydrostav, a.s..

Žalovaný pred súdom prvého stupňa uviedol, že po nahliadnutí do súdneho spisu zistil, že Ústavný
súd Slovenskej republiky si k vysloveniu právnych názorov uvedených v náleze ÚS 120/2011-35
nevyžiadal predmetný súdny spis za účelom komplexného a kvalifikovaného posúdenia veci. Na
základe uvedeného žalovaný usúdil, že podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu bola len sťažnosť
žalobcu a rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu. Preto sa domnieval, že ústavný súd

bez preštudovania obsahu súdneho spisu prihliadal len k právnej argumentácii sťažovateľa (žalobcu)
obsiahnutej v sťažnosti a k jeho argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu, pričom vo svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal k argumentácii žalovaného a
ani sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Argumentácia žalovaného rozhodujúca pre posúdenie
skutočnosti, kto bol vlastníkom 18 kusov oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce

- Sverepec spočíva v tom, že Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k
predmetným veciam, t.j. január až apríl 2002 nevedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v
kúpnej zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou Hydrostav
a.s. Bratislava, v dôsledku čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciamnapriek výhrade vlastníckeho práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého vedomosť o tom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase,
keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť. Z uvedeného vyplýva, že celá právna konštrukcia,

na ktorej je založený nárok na náhradu škody žalobcu voči žalovanému je založená na nedostatku
dobromyseľnosti žalovaného, ktorý mal neoprávnene zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobcu, čím
sa dopustil vedomého a úmyselného porušenia vlastníckeho práva žalobcu prisvojením si cudzej
veci. Zároveň podľa tvrdenia žalobcu žalovaný vedel o odstúpení žalobcu od kúpnej zmluvy so
spoločnosťouHydrostav,a.s.aovýhradevlastníctva,očomsvedčiaodkazynalistinnédôkazy.Uvedenú

argumentáciu opretú o rozhodnutie ústavného súdu žalovaný rozhodne namietol z dôvodov, že žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k oceľovým dielcom v mesiacoch január až apríl 2002 dobromyseľne
riadnym zaplatením dohodnutej zmluvnej ceny zhotoviteľovi (Hydrostav, a.s. Bratislava), žalovaný v
čase nadobudnutia vlastníckeho práva k oceľovým dielcom nevedel o existencii kúpnej zmluvy medzi
žalobcom a zhotoviteľom (Hydrostav, a.s. Bratislava) a z tohto dôvodu ani o výhrade vlastníctva k
predmetu kúpy a žalovaný nikdy neuznal vlastnícke právo žalobcu z dôvodu, že neexistoval právny titul,

na základe ktorého by ho mohol uznať, žalovaný za vec riadne zaplatil, nemal žiadny právny vzťah
so žalobcom, žalobca ako vyplýva z písomnej dokumentácie adresovanej žalovanému nepožadoval
od žalobcu náhradu škody, ale sa snažil oceľové dielce znovu predať žalovanému za sumu, ktorú mal
dohodnutú s pôvodným kupujúcim (Hydrostav, a.s. Bratislava) a o dobromyseľnosti žalovaného v jeho
presvedčení, že je vlastníkom oceľových dielcov svedčia aj nasledujúce právne kroky, ktoré vykonal

žalobca pred podaním žaloby o náhradu škody v tomto konaní, a to: podanie žaloby zo dňa 12.12.2003
na určenie práva podľa § 80 písm. c) O.s.p. na Okresný súd Bratislava II, pričom toto súdne konanie bolo
zastavené na návrh žalobcu, ktorý žalobu zobral v celom rozsahu späť a uznesením Okresného súdu
Bratislava II č. k. 22Cb/316/2003-104 zo dňa 4.10.2004 bolo konanie zastavené. V uvedenej žalobe na
strane 3, v druhom odseku žalobca okrem iného uvádza, že „odporcovia vykonali čiastočné spracovanie

oceľovej konštrukcie (OK) tak, že tieto zvarmi spojili s betónovými piliermi, čím sa OK stali aj v súčasnosti
sú súčasťou rozostavaného nefunkčného mosta. Tak došlo k spracovaniu OK o hmotnosti 463 398 kg,
ktoré dodal navrhovateľ.“, pričom tak mal vykonať zhotoviteľ (Hydrostav, a.s. Bratislave) zjavne ešte
pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, t.z. pred 30.7.2002.

Súd si v ďalšom konaní vyžiadal od konkurzného súdu fotokópie z konkurzného spisu úpadcu Hydrostav,
a.s. Bratislava týkajúce sa pohľadávok veriteľa Slovenská správa ciest, resp. Národná diaľničná
spoločnosť, a.s. Bratislava. Krajský súd v Bratislave ako konkurzný súd písomným podaním zo dňa
16.4.2013, doručeným súdu dňa 19.4.2013, oznámil súdu, že spisový materiál nie je možné zaslať,
nakoľko v súčasnosti prebieha proces prípravy na schválenie Konečnej správy, voči ktorej boli uplatnené

námietky veriteľov. V prílohe oznámenia konkurzný súd zaslal konajúcemu súdu fotokópie pohľadávok
konkurzného veriteľa Slovenská správa ciest evidovaného pod veriteľským zväzkov číslo 1636 s tým,
že celkovo veriteľ uplatnil nárok vo výške 1.962.680.849,69 Sk v 1. triede. Správca konkurznej podstaty
JUDr. Jozef Bolješik na prieskumnom pojednávaní dňa 21.4.2004 uznal pohľadávku vo výške 749.455,-
Sk v 1. triede, zvyšok poprel. Pohľadávku v plnej výške poprel na prieskumnom pojednávaní veriteľ

evidovaný pod č. zv. 2160: KAJRO, s.r.o., Kollárova 34, Trnava. Z tohto dôvodu prebiehal na Krajskom
súde v Bratislave incidenčný spor sp. zn. 13Cbi 95/2004 navrhovateľa Slovenská správa ciest voči
popierajúcemu veriteľovi KAJRO, s.r.o. Trnava. Súčasne Krajský súd v Bratislave predložil konajúcemu
súdu rozsudok 13Cbi/95/2004-82 o priznaní nároku vo výške 749.455,- Sk v 1. triede.

Žalobca v ďalšom konaní uviedol, že ku všeobecnej záväznosti nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky pre všeobecné súdy, a to nálezov ako celku (výslovne výroku aj odôvodnenia) zaujal právny
názor Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 343/2010 (zverejnený v Zo súdnej praxe 6/2011,
č. 58, str. 233 a nasl.) tak, že: Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno
odvolať, má za následok, že nález vcelku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie

ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť vždy všeobecným súdom rešpektovaný
a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu,
vysloveného hoci aj v odôvodnení jeho predchádzajúceho nálezu, má vždy za následok aj porušenie
práva na fair proces. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení
nálezu zo strany všeobecného súdu, zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj porušenie právnej

istotyobčanov,ktorejneopomenuteľnousúčasťoujedôverajednotlivcovvrozhodovaciučinnosťorgánov
štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom,
že v jednotlivých prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu,
a preto ako orgán s posledným slovom na území SR musí byť jeho právny názor v konkrétnejveci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval princípu „kasačného rozhodovania“ a
právneho štátu (všetko v náleze I. ÚS 343/2010). K obsahu písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa
14.2.2013 právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na princíp

viazanosti všeobecných súdov tiež odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR konštatuje, že vyjadrenie
žalovaného zo dňa 14.2.2013 v tejto veci odporuje nižšie citovanému záväznému právnemu názoru
Ústavného súdu SR vyslovenému v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35
zo dňa 16.6.2011 v tejto veci (str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35): „Z uvedeného teda
vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových

dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve
sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať.“ Taktiež
v konaní zdôraznil, že žalovaný sa snaží tvrdiť niečo iné, než čo právne záväzne pre súd prvého
stupňa vyriešil už Ústavný súd SR v predmetnom náleze. Nie je možné preukázať opak z dôvodu, že
vlastnícke právo v prospech žalobcu posúdil Ústavný súd SR aj vzhľadom na odstúpenie od zmluvy o
dielo, teda neexistencia právneho titulu (zmluvy o dielo) bola konštatovaná už v predmetnom náleze.

Ústavný súd SR jasne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorých skutočností učinil právny
záver, že „právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových
dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve
sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať“. Právny
predchodcažalovanéhonaviacvedeltiežoobochodstúpeniachodzmlúv,takkúpnej,akoajodielo(sám

odstúpil od zmluvy o dielo), a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny
predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v
roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý
jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať (t.j. sťažovateľka v zmysle
str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Tento právny názor ako právne záväzný konštatoval pre seba už

Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 1Cob/360/2011-808 zo dňa 6.10.2011. Z vyjadrenia žalovaného
je zrejmé, že žalovaný sa s tým nemieni zmieriť, i keď ide o právny názor právne záväzný pre súdy v
tejto veci konajúce, ktorý nie je možné zmeniť. K žalovaným uplatnenej námietke premlčania právny
zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že i keď žalovaný námietku uplatnil len
„z dôvodu právnej istoty“, žalobca musí nesúhlasiť s námietkou premlčania, nárok na náhradu škody

nie je za žiadnych okolností premlčaný. Škoda, náhrady ktorej sa žalobca domáha, nevznikla skôr ako
reálnym zabudovaním predmetných 18 kusov dielcov do stavby diaľnice D1, čo prebehlo najskôr podľa
stavebného denníka v novembri, resp. v decembri roku 2004 (č. l. 539 spisu). Premlčacia doba začala
plynúť najskôr v deň zabudovania predmetných 18 kusov dielcov oceľovej konštrukcie do mosta diaľnice
D1, pričom priloženou fotodokumentáciou je zdokumentované, že v októbri roku 2004 konštrukcia bola

uložená na parkovisku pred areálom motokrosu. Konštrukcia nikdy predtým ani nebola dodaná na
stavenisko. Žaloba v tejto veci o zaplatenie 245.065,29 EUR s príslušenstvom (vtedy 7.382.837,06 Sk)
bola súdu podaná už dňa 21.7.2006, t.j. hlboko pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
a taktiež trojročnej objektívnej premlčacej doby, ak by sa vôbec aplikovali tieto doby, a nie štvorročná
premlčacia doba, k čomu žalobca tvrdí, že premlčacia doba je štvorročná podľa Obchodného zákonníka,

avšak i tak bola žaloba podaná do dvoch rokov od vzniku škody, ktorá vznikla zabudovaním dielcov, ktoré
boli aj podľa nálezu ústavného súdu vlastníctvom právneho predchodcu žalobcu až do ich zabudovania
v roku 2004 do stavby diaľnice (podľa č. l. 539 spisu neboli zabudované pred 30.11.2004).

Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru „Stavebníctvo“. Znalecký

posudok č. 13/2014 zo dňa 2.5.2014 spracovala Slovenská technická univerzita v Bratislave, Stavebná
fakulta, Ústav súdneho znalectva prostredníctvom riešiteľov N.. P. Y. - znalec a N.. Y. W., EUR ING -
znalec. Predmetný znalecký posudok určuje, že všeobecná hodnota 18 kusov oceľových konštrukcií o
celkovej hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli I./2002 predstavovala sumu 263.913,90 EUR = zaokrúhlene
263.900,- EUR vrátane DPH 23% a všeobecná hodnota 18 kusov oceľových konštrukcií o celkovej

hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli IV./2004 predstavovala sumu 275.926,76 EUR = zaokrúhlene
275.900,- EUR vrátane DPH 19%.

Žalobca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že s jeho závermi súhlasí. Žalovaný k znaleckému
posudku uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že všeobecná hodnota majetku stanovená v znaleckom

posudku je vyššia ako nárok vyčíslený v petite žaloby, žalovaný z opatrnosti vznáša námietku premlčania
napriek skutočnosti, že žalobca svoj nárok zatiaľ nevzniesol, pričom žalovaný poukázal na skutočnosť,
žezvýšeniepožadovanejnáhradybyznamenalonovýnávrhuplatnenývkonanísovšetkýmidôsledkami,
s ktorými zákon tento právny úkon spája. Rovnako žalovaný namietal skutočnosť, že znalci savo vypracovanom znaleckom posudku nijakým spôsobom nevysporiadali s amortizáciou oceľových
konštrukcií, keď medzi ich dodaním na stavenisko a ich zapracovaním do stavby diaľnice uplynuli viac
ako dva roky a konštrukcie boli uložené na stavenisku pod vplyvom poveternostných podmienok. Na

základe uvedených skutočností žalovaný so závermi znaleckého posudku nesúhlasí.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. §§ 1, 126 ods.
1, 365, 369, 387, 388, 393, 397, 398 Obch. zák. a §§ 415, 420 ods. 1, 2 a 3, 424, 442 ods. 1, 3,
443 Obč. zák. (OZ). Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd rešpektujúc právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35 a rešpektujúc právny názor Krajského súdu v Bratislave
vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808
dospel k záveru, že zabudovaním predmetných 18 kusov oceľových dielcov vo vlastníctve právneho
predchodcu žalobcu do stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec v mesiacoch november - december
2004 na základe príkazu právneho predchodcu žalovaného došlo k odňatiu predmetných vecí z

majetku právneho predchodcu žalobcu, čím došlo na strane právneho predchodcu žalobcu ku vzniku
škody, ktorej výška bola jednoznačne ustálená znaleckým posudkom vypracovaným v danej veci a
stanovujúcim všeobecnú hodnotu predmetných vecí v čase ich zabudovania do stavby diaľnice, pričom
náhrada škody uplatňovaná žalobcom v danom konaní neprevyšuje výšku škody ustálenú znaleckým
posudkom. Vzhľadom na skutočnosť, že ku vzniku škody došlo v priebehu mesiacov november -

december 2004 a žaloba o náhradu škody zo dňa 17.7.2006 bola súdu doručená dňa 24.7.2006, je
zrejmé, že námietka premlčania uplatnená v danom konaní žalovaným je skutkovo i právne irelevantná,
pričomjepotrebnéuviesť,žežalobaonáhraduškodybolasúdudoručenávrámciplynutiatakpremlčacej
doby v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho
zákonníka, pričom však v danom prípade je potrebné podľa názoru súdu posudzovať premlčanie v

zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná škoda jednoznačne vznikla v súvislosti
s obchodnoprávnymi vzťahmi účastníkov, resp. ich právnych predchodcov. Právny predchodca žalobcu
vyzval žalovaného na náhradu škody listom zo dňa 2.11.2005, ktorý bol žalovanému doručený dňa
11.11.2005, pričom v predmetnom liste právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému na úhradu
spôsobenej škody vo výške 7.382.837,06 Sk (245.065,29 EUR) lehotu 5 dní od doručenia tejto výzvy,

t.j. posledným dňom na splnenie predmetného peňažného záväzku žalovaným bol deň 16.11.2005, v
dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti až dňom 17.11.2005, a
nie dňom 12.11.2005, od ktorého žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 6% ročne z dlžnej sumy. S poukazom na zistené skutočnosti a s poukazom na znenie
citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,

t.j. určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 245.065,29 EUR predstavujúcu náhradu škody
spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 245.065,29 EUR
od 17.11.2005 do zaplatenia. V zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania, t.j. v časti úroku z
omeškania za obdobie od 12.11.2005 do 16.11.2005 súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p..

Do vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobu ako nedôvodnú zamietne. V odôvodnení
odvolania argumentoval všetkými dôvodmi, ktoré uviedol pred súdom prvého stupňa, pričom zdôraznil,
že v konaní nebolo preukázané, že by jeho právna predchodkyňa vedela o výhrade vlastníckeho práva

zakotveného v zmluve medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou Hydrostav
a.s.. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR a neinformovanosť tohto súdu, ktorý rozhodol
o sťažnosti žalobcu bez toho, aby preštudoval riadne spisový materiál. Zdôraznil, že neporušil žiadnu
zmluvnú povinnosť, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a tiež vytkol súdu prvého stupňa z
uvedených dôvodov nesprávne právne posúdenie veci.

K odvolaniu žalovaného sa písomne a tiež obsiahlo vyjadril žalobca a navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti ako správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Zopakoval niektoré tvrdenia, ktoré uviedol pred súdom prvého stupňa a zdôraznil, že odvolateľ
nenapadol v podstate naplnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody ani výšku a jediné

čo namietol je vlastníctvo oceľových dielcov a toto bolo právne záväzným spôsobom v prospech
žalobcu vyriešené Nálezom Ústavného súdu SR a následným uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Tvrdenia žalovaného
o nedostatočnom naštudovaní veci Ústavným súdom SR považuje za zavádzajúce a neprípustné.Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový
stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poznamenáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že nevedel o výhrade
vlastníckeho práva žalobcu k predmetným oceľovým konštrukciám, nakoľko toto bolo predmetom
rokovaní zúčastnených strán ako i výzvy právneho predchodcu žalobcu jeho právnemu predchodcovi -

Slovenskej správe ciest. Vznik škody a zodpovednosť za vznik škody vyriešil už záväzne Ústavný súd
SR a preto nebolo možné prihliadať na argumenty žalovaného o tom, že neexistuje žiaden záväzkový
vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 O.s.p. ako správny potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 26Cb/174/2011-1113 zo dňa 16.1.2015 súd prvého stupňa uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu v sume 1.746,81 EUR na účet súdu prvého stupňa.
Rozhodol tak podľa § 148 ods. 1 O.s.p. s ohľadom na výsledok konania, v ktorom bol žalovaný

neúspešný a preto náhradu trov štátu znáša vždy neúspešný účastník konania. Náhrada trov štátu
pozostáva zo sumy 56,16 EUR, ktoré boli vyplatené súdom svedkovi T. W. a zo sumy 1.690,65 EUR
ako znalečné vyplatené za vypracovaný znalecký posudok, na základe uznesenia súdu prvého stupňa
zo dňa 2.6.2014 pod č.k. 26Cb/174/2011-1055.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol ho pre nesprávne
právne posúdenie zrušiť a o trovách štátu rozhodnúť až po rozhodnutí vo veci samej na základe
jeho odvolania. K predmetnému uzneseniu uviedol, že na zaplatenie časti znalečného bol zaviazaný
prvostupňovým rozsudkom v trovách konania v sume 500,- EUR, ktoré žalobca platil ako preddavok a
preto je toho názoru, že súd duplicitne v uznesení v tejto sume rozhodol duplicitne.

Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový

stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na doplnenie poznamenáva, že súd prvého stupňa priznal znalečné uznesením zo dňa
2.6.2014 v sume 2.690,65 EUR, z čoho 1.000,- EUR bolo platené preddavkom (každý z účastníkov po
500,- EUR). 500,- EUR, ktoré platil žalobca má žalovaný uložené mu zaplatiť v rozsudku vo veci samej,
teda v jeho výroku o náhrade trov konania. 500,- EUR platil sám žalovaný a preto keď súd prvého stupňa

uložil povinnosť zaplatiť z tohto znalečného ako náhradu trov štátu sumu 1.690,65 EUR, rozhodol tak
správne a nedopustil sa žiadnej duplicity tak, ako tvrdil žalovaný v odvolaní.

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňapodľa§219ods.1O.s.p.
potvrdil ako správne.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
v spore úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli na nákladochprávneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 911,25 EUR, čo
spolu s 20% DPH predstavuje sumu 1.093,50 EUR (§ 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa osobitného zákona.