Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/776/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711215940
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1711215940.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky:
A. F., nar. XX.XX.XXXX, X. XX, J., zast. JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska kancelária, Lužická 7,
Bratislava, proti odporkyni: X. H., nar. XX.XX.XXXX, X. XX, J., zast. Mgr. Gordanou Novomestskou,
advokátkou, Koceľova 9, Bratislava, o vydanie hnuteľnej veci, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 8. júla 2014, č.k. 8C 301/2011-93, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uloženia
povinnosti odporkyni vydať jej fenku, plemennú čivavu KEEP SMILING NUEVA SORPRESA, počúvajúcu
na meno Milinka, narodenú dňa 18.01.2007, tetovacie číslo: XXXX R. - zápis v Slovenskej plemennej
knihe psov Slovenskej kynologickej jednoty, ktorú kúpila dňa 13.04.2007 od chovateľky H. P. (ďalej len
„fenka“). Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 676,04 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr skonštatoval, že navrhovateľka v konaní argumentovala tým,
že fenku, ktorú na základe kúpnej zmluvy kúpila dňa 13.04.2007 od chovateľky H. P., zverila v mesiaci
júl 2010 odporkyni na základe ústnej dohody do opatery počas trvania jej letnej dovolenky, pričom
odporkyňa jej fenku nevrátila. Uviedla, že odporkyňa bola do augusta 2009 priateľkou jej syna, a spolu
s ním absolvovala s fenkou štyri výstavy. Tvrdila, že po návrate z dovolenky zistila, že kúpna zmluva a
preukaz o pôvode psa, vydaný plemennou knihou Slovenskej kynologickej jednoty, očkovací preukaz,
členský preukaz Klubu chovateľov čiváv a papillonov, doklady o účasti fenky na výstavách, na ktorých
je uvedená ako majiteľka fenky ona, a tiež doklady o získaných oceneniach fenky zmizli. Poukazovala
na to, že Slovenská kynologická spoločnosť jej vydala potvrdenie, že sa ako majiteľka fenky zúčastnila
na medzinárodných výstavách, organizovaných pod záštitou uvedenej spoločnosti, a vyhotovila jej
fotokópie príslušných katalógov, ktoré potvrdzujú, že sa s fenkou ako jej majiteľka zúčastnila uvedených
výstav, a tiež jej bol vystavený duplikát preukazu o pôvode psa. Uviedla, že ako majiteľka fenky je členkou
Klubu chovateľov čiváv a papillonov v Poprade a platí členské príspevky. Odporkyňa s tvrdeniami
navrhovateľky nesúhlasila, a tvrdila, že na základe inzerátov kontaktovala chovateľku H. P., s ktorou
dohodla kúpu fenky, ktorá sa uskutočnila dňa 13.04.2007, pričom chovateľka jej pri predaji vystavila
kúpnu zmluvu na jej meno, odovzdala preukaz o pôvode psa, očkovací preukaz a samotnú fenku.
Ohľadom potvrdení o účasti fenky na výstavách, kde bola navrhovateľka uvádzaná ako jej majiteľka,
uviedla, že myšlienka účasti na výstavách napadla syna navrhovateľky, ktorý mal za to, že keby mala

čistokrvná fenka s rodokmeňom šteniatka, mohli by sa lepšie speňažiť, ak by mala za sebou aj výstavné
úspechy. Pretože poplatky za účasť na výstavách hradila navrhovateľka, navrhla, že sa prihlási ako
majiteľka fenky, pričom na výstavy chodila fenku odprezentovať ona ako jej skutočná vlastníčka.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníčok konania, svedkov H. P., E. H., H. F.,
R. F., E. Š., predloženými listinnými dôkazmi, a to žiadosťou o vystavenie duplikátu PP, listom zo
Slovenskej kynologickej jednoty zo dňa 05.04.2011, preukazom o pôvode psa, Toplistom výstav, Kúpno-
predajnou zmluvou zo dňa 13.04.2007, čestnými prehláseniami „psíčkarov“, spisom ORPZ-704/OJP-
PK-2010/, a po vyhodnotení dôkazov posúdiac vec podľa ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. dospel k záveru, že
navrhovateľka v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou fenky, ktorú žiada vydať. Uviedol, že pri žalobe
o vydanie veci musí navrhovateľka preukázať, že je vlastníčkou veci, a že odporkyňa jej ju napriek
povinnosti nevrátila. Poukázal na to, že navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo k fenke zo
skutočnosti, že bola uvedená ako jej majiteľka na výstavách, čo mal aj vykonaným dokazovaním za
preukázané. Zo svedeckej výpovede svedka E. Š. z Únie kynologických klubov mal však za dokázané,
že psa má právo na výstavu prihlásiť majiteľ, vlastník, alebo ním poverená osoba, pričom usporiadateľ
výstav neskúma, či je vlastníkom psa osoba, ktorá ho prihlasovala, pretože prihlásením psa potvrdzuje,
že má vlastnícke právo k tomuto psovi. Ak navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo aj z
internetovej stránky "Toplistu výstav", kde je uvedená ako majiteľka psa, vyhodnotil, že z tohto toplistu
nemal taktiež za preukázané, že je majiteľkou psa, pretože na tomto topliste výstav je uvedené jej meno
z dôvodu, že vychádza z údajov z prihlášky. Zo Slovenskej kynologickej jednoty mal za preukázané, že
organizátori nie sú povinní a ani oprávnení skúmať vlastníctvo psa, a že pre organizátora konkrétnej
výstavy je majiteľom ten, kto je uvedený na prihláške, pričom vystavovateľom psa môže byť ktokoľvek.
Z uvedeného vyvodil, že na výstavách sa vlastnícke právo nepreukazuje, a ani neskúma. Z fotokópie
kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 13.04.2007, predloženej odporkyňou, mal za jednoznačne preukázané,
že vlastníčkou fenky je odporkyňa, keď poznamenal, že predmetná kúpno-predajná zmluva je tá istá,
akú predložila chovateľka čiváv do spisu na polícii. Zo svedeckej výpovede chovateľky H. P. mal taktiež
za preukázané, že predmetnú kúpno-predajnú zmluvu podpisovala s odporkyňou, s ktorou po odovzdaní
fenky zostala v kontakte, a poskytovala jej rady ohľadom starostlivosti o ňu. Poukázal tiež na to, že i táto
svedkyňa uviedla, že v propozíciách výstav je možné, aby bola uvedená iná osoba, ktorá nie je majiteľom
psa. Vyhodnotil, že z navrhovateľkou predložených z čestných prehlásení mal za preukázané iba to, že
prehlasujúci sa s navrhovateľkou stretávali pri venčení psa a vedeli o kúpe psa. Zdôraznil, že vlastnícke
právo musí byť jednoznačne preukázané, a keďže ho navrhovateľka v tomto konaní nepreukázala, jej
žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnej odporkyni priznal
proti navrhovateľke náhradu trov konania v celkovej výške 676,04 eur, spočívajúcu v trovách právneho
zastúpenia, vyčíslených podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., za sedem úkonov právnej služby, a to prevzatie
a príprava zastúpenia v základnej sadzbe tarifnej odmeny 60,07 eur s režijným paušálom 7,81 eur,
vyjadrenie k návrhu v základnej sadzbe tarifnej odmeny 60,07 eur s režijným paušálom 7,81 eur, účasť
na pojednávaní dňa 14.03.2013 a dňa 05.11.2013 v základnej sadzbe tarifnej odmeny dvakrát po 60,07
eur s režijným paušálom 2x po 7,81 eur, a účasť na pojednávaní dňa 04.03.2014, dňa 10.06.2014 a
dňa 08.07.2014 v základnej sadzbe tarifnej odmeny trikrát po 61,87 eur s režijným paušálom 3x po
8,04 eur, teda odmena s režijným paušálom spolu 481,25 eur, v náhrade cestovných výdavkov podľa
opatr. č. 632/2008 Z.z. za päťkrát cestu vykonanú z Bratislavy (sídla právnej zástupkyne odporkyne) na
pojednávania na Okresnom súde Pezinok a späť v celkovej výške 62,35 eur a v náhrade za stratu času
v celkovej výške 132,44 eur podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 10 začatých polhodín (pri
sadzbe 13,40 eur za začatú polhodinu).

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na
to, že do Topoľčian, kde sa dňa 13.04.2007 uskutočnila kúpa fenky, išla spolu so synom, odporkyňou
a matkou odporkyne svojím autom, na čo by nemala dôvod, ak by nešlo o jej fenku. Uviedla tiež, že
v konaní nebolo preukázané, či kúpnu cenu za fenku vo výške 15.000,- Sk odovzdala predávajúcej
ona alebo odporkyňa, nakoľko predávajúca nevystavila žiaden účtovný doklad, hoci bola živnostníčkou.
S poukazom na ust. § 588 Obč. zák. spochybnila, že by odporkyňa ako študentka mala peniaze na
zaplatenie kúpnej ceny za fenku. Argumentovala, že predávajúca pani Hanesová vypovedala, že pri
predaji psa odovzdáva kúpno-predajnú zmluvu, preukaz o pôvode psa, očkovací preukaz a PET pas,
pričom odporkyňa sa v konaní preukazovala len kúpno-predajnou zmluvou, údajne uzatvorenou dňa

13.04.2007, a ostatné listiny, ktoré mala obdržať nepredložila. Tvrdila, že ich odporkyňa nepredložila
preto, lebo bola na nich ona (navrhovateľka) uvedená ako majiteľka. Mala za to, že v preukaze o pôvode
psa bola uvedená ako majiteľka fenky ona, na základe čoho aj prihlasovala fenku na výstavy. Uviedla,
že ak je odporkyňa majiteľkou fenky, a bol jej pri kúpe odovzdaný preukaz o pôvode psa, ako tvrdí aj
chovateľka, nevie, prečo sa ním odporkyňa nevie preukázať. Za jediné reálne vysvetlenie považovala
to, že na zadnej strane tohto preukazu, ktorá chýba, je uvedená ako majiteľka fenky ona, nakoľko sa ním
preukazovala na výstavách. Uvedená skutočnosť podľa jej názoru spochybňuje vlastníctvo odporkyne.
Za nelogické považovala aj tvrdenie, že fenku prihlasovala na výstavy, a chcela platiť poplatky, nakoľko
by nevynaložila finančné prostriedky na psa, ktorý nie je v jej vlastníctve. Za významnú považovala
skutočnosť, že odporkyňa fenku za účelom platenia dane prihlásila až 14.10.2009, pričom ona ju mala
od počiatku prihlásenú v obci Slovenský Grob. Súdu prvého stupňa vytkla, že nebral do úvahy čestné
vyhlásenia psíčkárov, a že v rozsudku neuviedol, koľkí boli, a čo tvrdili vo svojich prehláseniach. Mala
za to, že ide o dôkaz svedčiaci v jej prospech, lebo ide o komunitu ľudí, ktorí sa stretávajú a vedeli o
kúpe fenky, a o tom, že patrí jej. Mala potom za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, a
nevykonal navrhnuté dôkazy, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. Namietala tiež, že súd prvého
stupňa nezobral pri rozhodnutí o trovách konania do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p., ktoré videla v tom, že odporkyňa neuviedla rozhodné skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, a nevedela predložiť všetky doklady, ktoré mala nadobudnúť pri kúpe psa od chovateľky, čím by
jednoznačne preukázala svoje vlastníctvo k fenke, a preto jej nemali byť priznané trovy konania.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčka konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľky podľa ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením
rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v
celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľkou uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite
v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods.
1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla v konaní
dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o tom, že je vlastníčkou fenky, ktorú žiadala od odporkyne vydať.
Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p..
V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Odôvodnil, z akého
dôvodu návrhu navrhovateľky nevyhovel, keď podrobne vysvetlil závery dokazovania, z ktorých vyvodil,
že navrhovateľka svoje tvrdenia o jej vlastníckom práve k fenke nepreukázala, čo malo za následok
zamietnutie jej návrhu na vydanie fenky. Zároveň logicky zdôvodnil, prečo nepovažoval za dôkaz o
nadobudnutí vlastníctva fenky navrhovateľkou skutočnosť, že bola ako majiteľka uvedená na výstavách
a v topliste výstav (stiahnutého z internetu), ani čestné prehlásenia psíčkarov, keď vyvodil správny záver,
že i keď bola navrhovateľka uvedená ako majiteľka fenky na výstavách a v topliste výstav, ktorý vychádza
z údajov z prihlášky, vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že usporiadateľ výstav vlastnícke
právo k vystavovanému psovi neskúma, a na výstavách sa taktiež vlastnícke právo k nemu nepreukazuje
ani neskúma. Z čestných prehlásení psíčkarov mal preukázanú len skutočnosť, že sa s navrhovateľkou
stretávali pri venčení fenky, a že o jej kúpe vedeli. Správne tiež vyhodnotil, že odporkyňou predloženou
kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 13.04.2007, uzatvorenou medzi chovateľkou H. P. ako predávajúcou
a odporkyňou ako kupujúcou, bolo v konaní preukázané, že odporkyňa je vlastníčkou fenky, čo napokon
vyplynulo i výpovede samotnej chovateľky H. P.R., ktorá fenku odporkyni predala a podpísala s ňou
uvedenú zmluvu. Všetky svoje závery, ako i právne posúdenie veci súd prvého stupňa aj dostatočným
spôsobom odôvodnil.

So všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil,
a osobitne so záverom, ktorý viedol k zamietnutiu návrhu, že navrhovateľka v konaní svoje tvrdenia o
tom, že je vlastníčkou fenky, ktorú žiadala od odporkyne vydať, nepreukázala. Podľa ust. § 153 O.s.p. súd
rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd teda
rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov, a
následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotí a dospeje k rozhodnutiu, čím sa súd
prvého stupňa aj riadil. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého
sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že
z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí.

Ak teda navrhovateľka tvrdila, že je vlastníčkou fenky, ktorú jej odporkyňa bez právneho dôvodu
zadržiava, a ktorú žiadala žalobou vydať (ust. § 126 ods. 1 Obč. zák.), bolo jej povinnosťou označiť
a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie vlastníckeho práva k fenke, v opačnom prípade
nemohla byť v konaní úspešná. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák. možno vlastníctvo veci nadobudnúť
kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu,
alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom, pričom navrhovateľka v prejednávanej veci
tvrdila, že vlastníctvo k fenke nadobudla písomnou kúpnou zmluvou zo dňa 13.04.2007, uzatvorenou s
chovateľkou fenky, H. P.. Kúpnu zmluvu však v konaní nepredložila (odporkyňa kúpnu zmluvu predložila),
a chovateľka fenky jej tvrdenie poprela, keď vypovedala, že kúpnu zmluvu uzatvorila s odporkyňou,
ktorej aj fenku odovzdala, čo napokon v konaní, už v prvom vyjadrení k návrhu, tvrdila aj odporkyňa.
Podľa ust. § 133 ods. 1 Obč. zák. platí, že ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda
sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté
inak. Aj všeobecné vymedzenie v ust. § 588 Obč. zák. ustanovuje, že z kúpnej zmluvy vznikne
predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy
prevziať. Nadobudnutiu vlastníckeho práva ku kúpenej veci tak predchádzajú dve fázy, na prvom
mieste je to titul nadobudnutia, ktorým je uzavretá kúpna zmluva, a na mieste druhom právny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorým je prevzatie veci kupujúcim. Je obvyklé, že po uzavretí kúpnej
zmluvy zároveň dôjde aj k prevzatiu predmetu kúpy. Z vykonaného dokazovania vyplynul jednoznačný
záver, prezentovaný súdom prvého stupňa, že navrhovateľka ňou tvrdenú kúpnu zmluvu nepredložila,
a jej tvrdenie o jej uzatvorení poprela samotná chovateľka fenky, a naopak, odporkyňa predložila kúpnu
zmluvu, uzatvorenú s chovateľkou fenky, pričom chovateľka fenky potvrdila, že fenku predala odporkyni.
Keďže navrhovateľka svoje tvrdenia nepreukázala žiadnymi hodnovernými dôkazmi, je potom namieste
záver, že v konaní neuniesla na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvého
stupňa.

Z týchto dôvodov neobstojí ani argumentácia navrhovateľky v odvolaní, týkajúca sa jej tvrdení, že by
pre fenku nešla svojím autom, ak by nebola jej, že nebolo preukázané, kto zaplatil kúpnu cenu, alebo že
odporkyňa v konaní nepredložila všetky doklady, ktoré jej mali byť odovzdané pri kúpe fenky, čo by malo
podľa jej názoru spochybňovať vlastníctvo odporkyne k fenke. Navrhovateľka si totiž úplne nesprávne
vyložila, akým spôsobom sa v konaní posudzuje unesenie dôkazného bremena a jeho prenášanie.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky, že je vlastníčkou fenky, ktorú je jej odporkyňa povinná vydať,
dôkazné bremeno tohto tvrdenia zaťažovalo práve navrhovateľku, a pokiaľ chcela byť v konaní úspešná,
musela bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutočne, tak ako tvrdila, nadobudla vlastnícke
právo k fenke na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.04.2007, uzatvorenej s chovateľkou fenky, H. P..
Iba v prípade preukázania vlastníckeho práva navrhovateľky k fenke, by navrhovateľka mohla byť s
uplatnením práva v danej veci úspešná, a v dôsledku toho by sa dôkazné bremeno presunulo na
odporkyňu, ktorá by musela preukázať skutočnosti, ktoré by existenciu práva navrhovateľky na vydanie
fenky vylučovali. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností teda leží na navrhovateľke,
a nie na odporkyni, ako sa nesprávne domnieva navrhovateľka. Ak navrhovateľka svoje tvrdenia
hodnoverne nepreukáže, nie je povinnosťou odporkyne preukazovať tvrdenia, ktoré uviedla na svoju
obranu. Taktiež nie je úlohou ani povinnosťou odvolacieho súdu rozptýliť pochybnosti navrhovateľky o
vlastníctve odporkyne k fenke, uvedené v odvolaní. K odvolacej námietke navrhovateľky, že odporkyňa

fenku za účelom platenia miestnej dane za psa prihlásila až 14.10.2009, hoci ona mala fenku od
počiatku prihlásenú, odvolací súd uvádza, že žiadne z týchto tvrdení navrhovateľky nebolo predmetom
dokazovania pred súdom prvého stupňa, a navrhovateľka dôkazy na preukázanie tejto ňou tvrdenej
skutočnosti nepriložila ani k odvolaniu, preto ich nie je možné akokoľvek hodnotiť. V súvislosti s
odvolacou námietkou navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz čestnými vyhláseniami
psíčkarov, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie navrhovateľky je účelové, nakoľko zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 10.06.2014 jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa čítaním všetky listinné
dôkazy vykonal, čo je zrejmé i z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom navrhovateľkou uvedené
čestné vyhlásenia psíčkarov aj vyhodnotil. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Z uvedených
dôvodov nezistil odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa žiadne pochybenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na vydanie
fenky zamietol, rozhodol správne.

Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľke uložil
povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 676,04 eur, dospel odvolací súd
k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142
ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu odporkyne v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval
aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou odporkyňou účelne
vynaložených trov na jej právne zastúpenie.

Záverom odvolací súd už len uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky, ktorá
poukazovala v odvolaní na to, že vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa by odporkyni
nemala byť priznaná náhrada trov konania. Dospel totiž k záveru, že ak navrhovateľka za dôvod
hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov právneho zastúpenia odporkyni považovala ňou tvrdenú
skutočnosť, že odporkyňa údajne neuviedla rozhodné skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, čo sa
nezakladá na pravde, keďže odporkyňa v prvom vyjadrení argumentovala tým, že je vlastníčkou fenky,
a že nevedela predložiť všetky doklady, ktoré mala nadobudnúť pri kúpe psa od chovateľky, čím by
jednoznačne preukázala svoje vlastníctvo k fenke, nejde o dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré
by mal pri rozhodovaní o trovách konania prihliadnuť. Keďže navrhovateľka žiadny iný dôvod pre
použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. netvrdila, ani odvolací súd žiadny výnimočný dôvod pre aplikáciu
tohto ustanovenia nezistil, rozhodol tak, ako je vyššie uvedené. V tejto súvislosti považuje za potrebné
poukázať na znenie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára
sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v
zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania,
než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy najmä vtedy, ak ide o prípad
charakteristický sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže
uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými
ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru
o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve
s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Možno však konštatovať,
že takáto situácia v posudzovanom prípade nenastala, nakoľko majetkové pomery navrhovateľky neboli

v konaní s akcentom na sociálny aspekt ani preukazované, a navrhovateľka ani týmto smerom v
odvolaní neargumentovala, pričom odporkyňa bránila svoje práva v konaní bez toho, aby spôsobovala
neodôvodnené trovy konania. Naviac, navrhovateľka, ako už bolo uvedené vyššie, žiadne relevantné
dôvody pre použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., neuviedla, keď ňou tvrdená skutočnosť, že odporkyňa
nepreukázala všetkými, podľa navrhovateľky relevantnými dôkazmi, svoje vlastníctvo k fenke, nie
je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie trov odporkyni, ale nepochopením inštitútu
dôkazného bremena navrhovateľkou, ktorá bola v konaní povinná preukázať svoje tvrdenia dôkazmi.
Dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania odporkyni nemôže byť nepredloženie
navrhovateľkou požadovaných dôkazov odporkyňou za stavu, keď ona sama svoje tvrdenia v konaní
nebola schopná preukázať.

Možno potom uzavrieť, že výrok, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania odporkyne tak,
že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 676,04 eur, je
správny. Keďže navrhovateľka v odvolaní nenamietala nesprávnosť výpočtu výšky odporcovi priznaných
trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto
časti, keď výška priznaných trov je v súlade s počtom vykonaných úkonov právnej služby, a trovami
vynaloženými advokátom a v súlade s ustanoveniami vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal, nakoľko absentoval návrh na jej priznanie
(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.