Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 23, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 20C/135/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207218436
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2012:1207218436.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v Bratislave, v konaní pred sudcom: JUDr. Ivanou Štiftovou, v právnej veci

navrhovateľa: G.. U. W., nar. XX.XX.XXXX, W. X, W., proti odporcovi: Spoločnosť pre podporu investícií,
a.s., Priekopy 20, Bratislava, IČO: 35 774 011, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
iné, takto

r o z h o d o l :

Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa
30.4.2007 je n e p l a t n é.

Určuje, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 15.5.2006 s k o n č i l

k 31.7.2007 výpoveďou navrhovateľa danej odporcovi listom zo dňa 27.4.2007.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru v sume 571,84 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy
od 1.9.2007 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V zostávajúcej časti návrh z a m i e t a.

O trovách účastníkov konania a o trovách štátu b u d e rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 26.6.2007 zmeneným so súhlasom súdu dňa 23.9.2010
domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.4.2007 dané odporcom
navrhovateľovi je neplatné, pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom založený pracovnou
zmluvou zo dňa 15.5.2006 trvá do 31.7.2007, kedy sa pracovný pomer končí na základe výpovede
navrhovateľa zo dňa 27.4.2007 doručenej odporcovi dňa 2.5.2007. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal

odporcu na zaplatenie náhrady mzdy v sume 2.987,45 € s 8,5%-ným úrokom z omeškania ročne od
7.8.2007 do zaplatenia a náhradu trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že dňa 30.4.2007 mu odporca doručil okamžité skončenie pracovného pomeru
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s odôvodnením, že porušil pracovnú disciplínu. Do
tohto termínu odporca nemal problém s pracovnou disciplínou navrhovateľa, podľa vyjadrenia p. Č.
mal predpoklady byť úspešným obchodníkom. Okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za

neplatné, pretože dňa 27.4.2007 za prítomnosti svedka dal výpoveď odporcovi on a doručil ju odporcovi
aj poštou. Dôvod uviedol. Podľa Zákonníka práce je navrhovateľ zamestnancom odporcu do 31.7.2007.
Odporca okamžite skončil s navrhovateľom pracovný pomer, aby sa formálne vyhol povinnosti podľaZákonníka práce, zakázal navrhovateľovi prístup na pracovisko, na jeho listy neodpovedá a do
skončenia pracovného pomeru navrhovateľ nemohol vykonávať svoju prácu.

K okamžitému skončeniu pracovného pomeru uviedol, že dňa 30.4.2007 ako vždy prišiel riadne
do práce a zapísal sa v knihe dochádzok. Z pracoviska sa vzdialil iba do sociálnej poisťovne a
zdravotnej poisťovne, čo zaznamenal aj do knihy dochádzok. Aj tento deň bol teda na pracovisku
a prítomnosť riadne vykázal v knihe dochádzok. Odporca nemal dôvod dať mu absenciu ako trest
za jeho výpoveď. Dňa 27.4.2007 mu po jeho výpovedi odporca doručil upozornenie na porušenie

pracovnej disciplíny, ktoré bolo spísané potom, čo dal odporcovi výpoveď. Pretože až po výpovedi
navrhovateľa bolo navrhovateľovi dané odporcom okamžité skončenie pracovného pomeru, považuje
navrhovateľokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzaneplatnéaúčelové,rovnakoakoajupozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny a absenciu zo dňa 30.4.2007.

Odporca s návrhom nesúhlasil. Vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že neexistuje

výpoveď navrhovateľa zo dňa 27.4.2007. Dňa 2.5.2007 mu síce bol doručený list, v ktorom je uvedené
ako "VEC: Skončenie pracovného pomeru - výpoveď", ale v uvedenom liste nie je jasný úmysel
navrhovateľa skončiť pracovný pomer zo strany navrhovateľa podľa Zákonníka práce. Z listu nie
je možné zistiť kto výpoveď dáva a z akého dôvodu. Vo vzťahu k absencii na pracovisku sám
navrhovateľ potvrdil vo svojom návrhu neprítomnosť na pracovisku, ktorá v evidencii dochádzky nebola

zaznamenaná a nebola odsúhlasená nadriadeným. Ďalej poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ
dlhodobo neuspokojivo plnil pracovné úlohy zadané nadriadeným, na čo bol viackrát upozornený na
pracovných poradách. Išlo predovšetkým o to, že počas trvania pracovného pomeru neuzavrel ani
jeden obchod, alt. predaj produktu pre odporcu v zmysle pracovnej zmluvy, nepredkladal požadované
doklady k obchodným príležitostiam, nepredkladal požadované podklady na personálne oddelenie za

účelom preukázania kvalifikácie. Bolo u neho podozrenie na zneužívanie pracovných prostriedkov
a zdrojov zamestnávateľa, predovšetkým počítačového vybavenia, vrátane prostriedkov elektronickej
komunikácie, služobného auta, služobného telefónu a čerpanie prostriedkov reprezentačného fondu
na iné účely ako boli záujmy zamestnávateľa, na čo bol upozornený listom zo dňa 27.4.2007, ktorý
navrhovateľ odmietol za prítomnosti G.. T. a G.. Q. prevziať, preto odporca toto upozornenie považuje

týmto dňom za doručené podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Počas riešenia uvedeného pracovného
problému navrhovateľ síce ústne deklaroval, že dáva výpoveď, avšak odporcovi táto ku dňu 27.4.2007
doručená nebola a uvedený postoj považoval odporca za špekulatívny. Napriek jasným príkazom zo
strany odporcu, navrhovateľ naďalej pokračoval v neplnení si základných povinností zamestnanca
vyplývajúcich mu z pracovnej zmluvy a § 81 Zákonníka práce, najmä neplnil pokyny zamestnávateľa

podľa§81písm.a)Zákonníkapráce,nebolprítomnýnapracoviskupodľa§81písm.b)Zákonníkapráce,
nedodržiaval predpisy (chýbajúci príkaz na jazdu služobným motorovým vozidlom) podľa § 81 písm.
c) Zákonníka práce, riadne nehospodáril s prostriedkami a konal v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa podľa § 81 písm. e) Zákonníka práce. Na základe konania navrhovateľa dňa 27.4.2007
a 30.4.2007 odporca listom zo dňa 30.4.2007 rozhodol o okamžitom skončení pracovného pomeru

podľa § 68 ods. 1písm. b) Zákonníka práce k 30.4.2007 z dôvodov tam uvedených. Okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo navrhovateľovi osobne predložené na pracovisku dňa 30.4.2007 o 15 hod. 15
min.. Po prečítaní navrhovateľ odmietol okamžité skončenie pracovného pomeru za prítomnosti svedkov
P.. Č., G.. T. a G.. Q. prevziať, preto sa k 30.4.2007 v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za doručené.

Odporca ďalej uviedol, že dňa 30.4.2007 navrhovateľ nastúpil do práce cca o 9.00 hod., pred 10.00 hod.
opustil pracovisko bez uvedenia dôvodu a súhlasu nadriadeného a až po svojom návrate si dodatočne
do evidencie dochádzky zaznačil príchod o 8.10 hod. a opustenie pracoviska od 9.30 hod. do 13.00
hod. z dôvodu "návštevy sociálnej poisťovne", ktorá nie je klientom odporcu, preto mu v tento deň bola

vykázaná absencia. Dňa 27.4.2007 navrhovateľ taktiež opustil pracovisko bez uvedenia dôvodu v čase
od 13.00 hod. do 16.00 hod., toto prerušenie ani nevyznačil v evidencii dochádzky a v tomto termíne
dokonca použil služobné motorové vozidlo napriek zákazu jeho použitia a súhlasu k jazde. Uvedené
dôvody viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, štatutárneho zástupcu odporcu -H. Č., výsluchom
svedkov - G.. F. T. a G.. H. T. a čítaním sa oboznámil s listinnými dôkazmi založenými v spiseRozsudkom zo dňa 8.12.2010, č.k. 20C 135/2007 - 93 súd návrh zamietol, o trovách konania rozhodol
tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľa zaviazal zaplatiť štátu na účet
Okresného súdu Bratislava II sumu 179 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom vychádzal

z toho, že bolo nesporné, že dňa 27. 4. 2007 medzi navrhovateľom a jeho priamym nadriadeným,
H. Č., došlo ku konfliktu. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, a to hlavne svedeckými
výpoveďami ako svedka T., tak aj svedka T., že priamy nadriadený navrhovateľa, H. Č., ktorý bol zároveň
aj predsedom predstavenstva odporcu, následne navrhovateľovi výslovne zakázal použiť služobné
motorovévozidlo.Napriekpredchádzajúcemuvýslovnémuzákazu,navrhovateľvedomepoužilslužobné

motorové vozidlo odporcu a z pracoviska odišiel. Tvrdenia navrhovateľa, že odporca nepodal v tejto veci
trestné oznámenie, je pre posúdenie uvedeného skutku právne irelevantné. Súd zdôraznil, že nebolo
preukázané, že navrhovateľ použil služobné motorové vozidlo so súhlasom štatutárneho zástupcu
odporcu, t. j. G.. T., nakoľko G.. T. uvedenú skutočnosť vo svojej výpovedi nepotvrdil, naviac, nebol
ani priamym nadriadeným navrhovateľa, teda voči navrhovateľovi nemal v pracovnoprávnych vzťahoch
žiadne oprávnenia. Navrhovateľ taktiež sám uviedol, že G.. T. nastúpil u odporcu až potom, ako začal

uňho pracovať navrhovateľ, najskôr ako zamestnanec, pričom až neskôr z výpisu z Obchodného registra
zistil, že sa stal členom predstavenstva. Vychádzajúc z výpisu Obchodného registra je však zrejmé,
že G.. T. bol do Obchodného registra ako člen predstavenstva odporcom zapísaný až 19. 6. 2007,
teda potom, ako bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný pomer. Mal za preukázané, že
dňa 30. 4. 2007 navrhovateľ opustil pracovisko, pričom podľa vlastného zápisu v knihe dochádzok

sa tak stalo v čase od 9.30 do 13.00 hod, a to za účelom návštevy Sociálnej poisťovne, z dôvodu
ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, hoci pracovný pomer u odporcu v tom čase ešte trval.
Mal za to, že navrhovateľ vedome porušil pracovnú disciplínu, za čo mu odporca dôvodne vykázal
neospravedlnenú absenciu, pričom nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že by mu pracovná zmluva
umožňovala úplnú dispozíciu s pracovným časom, keďže podľa Pracovného poriadku, ktorý bol odporca

povinný dodržiavať rovnako ako ostatní zamestnanci, bola kĺzavá iba pracovná doba od 8.00 do
9.00 hod. pri zachovaní osemhodinového pracovného dňa, t. j., zamestnanec mal možnosť voľby iba
pri určení začiatku pracovnej doby. Prestávka na odpočinok a jedenie bola poskytovaná v priebehu
od 11.30 do 14.00 hod., a to v rozsahu tridsiatich minút. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, mal
súd preukázanú neospravedlnenú absenciu zamestnanca, ako aj nepovolené použitie dopravného

prostriedku zamestnávateľa, ktoré porušenia pracovnej disciplíny možno považovať za závažné, ako i s
prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, súd dospel k záveru, že konanie navrhovateľa oprávňovalo
zamestnávateľa okamžite s ním skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Nakoľko k ukončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa došlo platne
skôr, ako bola odporcovi doručená výpoveď zo strany navrhovateľa, výpoveď navrhovateľa považoval

za právne neúčinnú, nakoľko smerovala k zrušeniu pracovného pomeru, ktorý v čase jej doručenia už
neexistoval.

Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30. 4.

2007 dané odporcom navrhovateľovi je neplatné a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom
založený pracovnou zmluvou dňa 15. 5. 2006 trvá do 31. 7. 2007, kedy sa pracovný pomer skončí na
základe výpovede navrhovateľa zo dňa 27. 4. 2007, doručenej odporcovi dňa 2. 5. 2007. Zároveň žiadal,
aby odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 2.987,65 eur s 8,5% ročným
úrokom z omeškania od 7. 8. 2007 do zaplatenia a súdne poplatky navrhovateľa vo výške 99,50 eur,

ako aj trovy právneho zástupcu vo výške 643,48 eur do troch dní, od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ustanovenia
§ 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Odvolací súd mal za to, že vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru, neboli naplnené dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a že zamestnávateľ, t. j. odporca, mohol riešiť otázku skončenia
pracovného pomeru aj výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. a), bod 4, resp. písm. e)
Zákonníka práce.

Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa a rozsudok súdu prvého stupňa
podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
pričom uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť, či výpoveď daná navrhovateľom odporcovidňa 27.4.2007, bola odporcovi skutočne doručená dňa 2.5.2007 a či je táto výpoveď platná a účinná
v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce. V súvislosti s neplatným okamžitým skončením
pracovného pomeru, bude úlohou súdu prvého stupňa, posúdiť mzdové nároky navrhovateľa z hľadiska

včasnosti ich uplatnenia, ako aj z hľadiska ich uplatnenej výšky, s poukazom na ustanovenie § 79
Zákonníka práce.

Na pojednávanie súdu, ktoré sa uskutočnilo dňa 23.1.2012 sa odporca nedostavil, hoci predvolanie naň
mal riadne a včas doručené, svoju neprítomnosť na pojednávaní ničím neospravedlnil ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, preto súd pojednával v jeho neprítomnosti podľa § 101
ods. 2 O.s.p..

Navrhovateľ pridržiavajúc sa podaného návrhu v znení jeho zmeny, písomných vyjadrení a ústnych
prednesov ako i skutočnosti uvedených v podanom odvolaní a v konaní na odvolacom súde vo svojej
výpovedi uviedol, že náhrady mzdy sa domáha titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a túto

si uplatňuje za obdobie od 1.5.2007 do 31.7.2007. Potom ako mu odporca doručil okamžité skončenie
pracovného pomeru mu listom zo dňa 9.5.2007 ako aj listom zo dňa 10.6.2007 oznámil, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával. Predmetné listy zaslal odporcovi doporučene, doklad preukazujúci
skutočnosť, že odporca si predmetné listy prevzal nemá. Svoju požiadavku však oznámil odporcovi aj
ústne.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného k 30.4.2007 (ďalej len "Zákonník práce"),
zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť
pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj

zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania, súd viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný v časti určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 30.4.2007 je
neplatné.

Dňa 30.4.2007 doručil odporca navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov,

že nadriadený pracovník H. Č. dňa 27.4.2007 v predpoludňajších hodinách zakázal používať
navrhovateľovi služobné motorové vozidlo a o 13.00 hod. toho istého dňa ho upozornil, že jeho použitie
bude považovať za odcudzenie. Napriek tomu navrhovateľ naštartoval predmetné vozidlo a opustil
priestory spoločnosti. Ďalej ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bola uvedená tá
skutočnosť, že dňa 30.4.2007 sa dostavil navrhovateľ do zamestnania o 9.00 hod. bez akéhokoľvek

zápisu v knihe dochádzky, opustil pracovisko v čase od 10.00 do 11.30 hod, čo sa zopakovalo aj v čase
od 12.30 do 14.30 hod. a preto mu odporca vykázal za uvedený deň absenciu. Zároveň odporca v
predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru poukázal na to, že dňa 27. 4.2007 bol
písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny.

S poukazom na dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru a ustanovenie § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, súd dospel k záveru, že dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany odporcu nie sú dané.

Je nesporné, že navrhovateľ podľa predloženej pracovnej zmluvy pracoval u odporcu ako obchodník,

predmetom činností ktorého bolo vyhľadávanie zákazníkov a predaj produktov zamestnávateľa. Bol
dohodnutý týždenný pracovný čas na 40 hodín s polhodinovou prestávkou. Pri nástupe do práce
bol zamestnanec riadne oboznámený s pracovným poriadkom, s jeho pracovnou náplňou a zaviazal
sa vykonávať svoju prácu svedomite. Je nesporné, že podľa Pracovného poriadku čl. 5, bodu 2, sazamestnanec nesmie bez súhlasu nadriadeného, počas pracovnej doby zo svojho pracoviska vzdialiť.
Za oneskorenie podľa bodu 3 je považovaný neskorý príchod na pracovisko, predčasný odchod z
neho, predlžovanie prestávky na jedenie a každé svojvoľné vzdialenie sa z pracoviska. Oneskorenie

musí zamestnanec odpracovať nadčasom, alebo mu bude za túto časť krátená mzda. Podľa bodu 4
Pracovného poriadku, či ide o neospravedlnenú absenciu, rozhoduje priamy nadriadený, alebo riaditeľ
úseku.

V zmysle pracovnej náplne navrhovateľa, ako aj obvyklého spôsobu realizácie jeho práce v danom

prípade nemožno neprítomnosť navrhovateľa na pracovisku dňa 30.4.2007 považovať za absenciu a za
závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže z predloženého listinného dôkazu - knihy dochádzok je
zrejmé, že navrhovateľ svoju neprítomnosť na pracovisku v rozpätí od 9.30 do 13.00 hod. riadne zapísal
a uviedol dôvod neprítomnosti, návštevu Sociálnej poisťovne. Taktiež je v uvedený deň zapísaný príchod
navrhovateľa do zamestnania o 8.00 hod.

Skutočnosť, že podľa tvrdenia odporcu, sa navrhovateľ z pracoviska nevypýtal, resp. neopustil
pracovisko odporcu so súhlasom nadriadeného, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, keďže podľa stanoviska navrhovateľa a jeho konkrétneho pracovného zaradenia, bolo zrejme
bežné, že navrhovateľ sa z pracoviska v priebehu pracovnej doby vzďaľoval v súvislosti s plnením
pracovných úloh bez toho, aby svoju neprítomnosť na pracovisku oznamoval svojmu nadriadenému

pracovníkovi. Navyše, v rámci odvolacieho konania navrhovateľ uviedol, že v uvedený deň nebol jeho
nadriadený pracovník na pracovisku a z týchto dôvodov nemohol svoju neprítomnosť na pracovisku
svojmu nadriadenému oznámiť, resp. sa od neho vypýtať. Navrhovateľ tiež uviedol, že Sociálnu
poisťovňu navštívil z toho dôvodu, že dňa 27.4.2007 dal odporcovi ústnu výpoveď a potreboval si overiť v
Sociálnej poisťovni, či zo strany odporcu boli platené všetky dávky sociálneho poistenia za navrhovateľa.

Zdôraznil, že následne po vybavení tejto veci, sa vrátil na pracovisko a poukázal tiež na skutočnosť,
že v tomto čase, t. j. dňa 30.4.2007, už nemal svoje pracovné pomôcky, vrátane telefónu a počítača
a tak nemohol oznámiť odporcovi, prípadne telefonicky, že z uvedeného pracoviska sa na určitú dobu
vzďaľuje za účelom zabezpečenia si svojich osobných vecí, v súvislosti s podanou výpoveďou.

Pokiaľ ide o použitie osobného motorového vozidla, bolo preukázané, že osobné motorové vozidlo
mal navrhovateľ pridelené, a že pokiaľ toto používal aj na osobné účely hlavne cez víkendy, platil do
pokladne odporcu sumu 3.000,- Sk mesačne. Túto skutočnosť odporca nenamietal napriek tomu, že
mu odvolanie navrhovateľa bolo riadne a včas doručené a navrhovateľ na tieto skutočnosti v podanom
odvolaní poukázal. Vzhľadom k uvedenému potom skutočnosť, že navrhovateľ dňa 27.4.2007 použil

motorové vozidlo na odvezenie si osobných vecí z pracoviska v súvislosti s podanou výpoveďou,
nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, resp. mohlo dôjsť v danom prípade iba k
porušeniu pracovnej disciplíny, keď navrhovateľ použil motorové vozidlo, napriek zákazu nadriadeného
pracovníka, pána H. Č., aby použil motorové vozidlo potom, ako navrhovateľ oznámil odporcovi, že
podáva výpoveď. Taktiež treba poukázať tiež na tú skutočnosť, že aj napriek tomu, že odporca tvrdil, že

aj v minulosti navrhovateľ závažným spôsobom porušoval pracovnú disciplínu a že nevyužíval efektívne
pracovný čas v prospech odporcu, a že podnikal rôzne nekalé kroky proti odporcovi, mu nebolo dané
zo strany odporcu písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a nebolo zo strany odporcu
vôbec preukázané, že by bol navrhovateľ v minulosti upozornený na porušenie pracovnej disciplíny v
rámci gremiálnych porád, na ktoré sa odporca odvolával.

Zo strany odporcu bolo doručené navrhovateľovi jediné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny
zo dňa 27.4.2007, kde odporca vytýkal navrhovateľovi porušovanie pracovnej disciplíny, ktoré
bolo presne špecifikované a zároveň zo strany odporcu bola stanovená lehota jedného mesiaca,
aby navrhovateľ predmetné vytýkané nedostatky odstránil. Aj napriek tomu, že odporca stanovil

navrhovateľovi lehotu jedného mesiaca na odstránenie zistených nedostatkov, už dňa 30.4.2007, t j.
za tri dni, mu dal okamžité skončenie pracovného pomeru. Taktiež treba poukázať na tú skutočnosť,
že dňa 27.4.2007, kedy bol navrhovateľ upozornený na porušenie pracovnej disciplíny a kedy odporca
ešte uvažoval s tým, že ponechá navrhovateľovi možnosť, aby v lehote jedného mesiaca nedostatky
odstránil, bolo už odporcovi známe, že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu tým spôsobom, že si

zobral bez súhlasu nadriadeného pracovníka auto na odvezenie osobných vecí. Z uvedeného je teda
zrejmé, že odporca nepovažoval toto konanie navrhovateľa za závažné porušenie pracovnej disciplíny,
pre ktoré by musel s ním okamžite skončiť pracovný pomer.Vzhľadom na skutočnosť, že odporca nepreukázal, že by sa navrhovateľ dňa 30.4.2007 bezdôvodne,
bez toho, aby sa zapísal v knihe odchodov, vzdialil z pracoviska, nebol naplnený ani ďalší dôvod, pre
ktorý došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, a to navrhovateľova absencia v práci.

Naplnenie skutkovej podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny najčastejšie súvisí so
zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných právnych povinností zamestnanca zakotvených
v ustanovení § 81 Zákonníka práce. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ
preukázať, pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Týmto disciplinárnym

opatrením je možné postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny (teda úmysel chcieť porušiť
pracovnú disciplínu - nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces a pod.)
a to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca.

Súd má preto za to, že vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru, neboli naplnené dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto návrhu v tejto časti vyhovel.

Navrhovateľ sa ďalej domáhal určenia, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou
zodňa15.5.2006skončil k31.7.2007výpoveďounavrhovateľadanejodporcovilistomzodňa27.4.2007.
Naliehavý právny záujem na takomto určení navrhovateľ vidí v tom, že výpoveď odporcovi doručil a túto

považuje za platnú.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 2.5.2007 (ďalej len "Zákonník práce"), výpoveďou môže
skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak
je neplatná.

Podľa § 67 Zákonníka práce, zamestnanec môže dať zamestnávateľovi výpoveď z akéhokoľvek dôvodu
alebo bez uvedenia dôvodu.

Podľa § 62 ods. 1 veta prvá, veta druhá, ods. 2 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer

končí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a
je najmenej dva mesiace.

Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení
výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je

ustanovené inak.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Súd vyhovel návrhu aj v tejto časti, keď mal za to, že v prejednávanej veci je daný naliehavý právny
záujem na určení, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 15.5.2006
skončil k 31.7.2007 výpoveďou navrhovateľa danej odporcovi listom zo dňa 27.4.2007, nakoľko týmto
rozhodnutím sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a zároveň dôjde k

odstráneniu neistoty v právnom postavení navrhovateľa.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 2.5.2007 bol odporcovi doručený list zo dňa 27.4.2007
označený ako "Skončenie pracovného pomeru - výpoveď". Odporca však namietal, že z obsahu tohto
listu nie je zrejmý úmysel navrhovateľa ukončiť pracovný pomer výpoveďou a nie je z neho možné

zistiť kto výpoveď dáva a z akého dôvodu. Obranu odporcu súd vyhodnotil za právne irelevantnú a
ničím nepreukázanú, keď z obsahu predmetného listu je nepochybne zrejmé, že jeho pisateľom bol
navrhovateľ a list bol ním aj podpísaný. Navrhovateľ v predmetnom liste jednoznačne prejavil vôľu
ukončiť pracovný pomer uplynutím výpovednej doby, naviac zamestnanec môže dať zamestnávateľovi
výpoveď aj bez uvedenia dôvodu (§ 67 Zákonníka práce).

Taktiež treba uviesť, že odporca nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by sa neplatnosti výpovede
danejmulistomnavrhovateľazodňa27.4.2007domáhalnasúdeatonajneskôrvlehotedvochmesiacov
odo dňa, keď sa mal pracovný pomer takto skončiť. Lehota na podanie žaloby o určenie neplatnostiskončenia pracovného je lehotou prekluzívnu (prepadnou) a jej márnym uplynutím nemožno neplatnosť
skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. Uvedené znamená, že skončenie pracovného
pomeru sa považuje za platné a súd sa už ďalej nemôže zaoberať splnením ďalších hmotnoprávnych

predpokladov platného skončenia pracovného pomeru a to ani ako otázkou prejudiciálnou v konaní
o určenie, že pracovný pomer trvá. Tým, že ust. § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkovi
pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, je
zároveň z aspektu ust. § 80 písm. c) O.s.p. (naliehavosti právneho záujmu) vylúčené, aby sa niektorý
z účastníkov domáhal z rovnakého právneho dôvodu (základu) žalobou podanou podľa § 80 písm. c)

O.s.p. určenia, že pracovný pomer trvá, pretože rozhodnutie o takejto určovacej žalobe by predpokladalo
prejudiciálne posúdiť platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ preto neplatnosť
pracovného pomeru výpoveďou zo strany navrhovateľa nebola vyslovená právoplatným rozsudkom,
potom v tomto konaní treba vychádzať z toho, že pracovný pomer zo strany navrhovateľa bol skončený
platne.

O nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru bolo rozhodnuté podľa §
79ods.1Zákonníkapráce,podľaktorého,akzamestnávateľdalzamestnancovineplatnúvýpoveďalebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Vychádzajúczcitovanéhozákonnéhoustanoveniavyplýva,žesúdmôženavrhovateľovipriznaťnáhradu
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru najskôr odo dňa, keď oznámil odporcovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní. V prejednávanej veci navrhovateľ síce uviedol, že odporcovi oznámil, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a to listami zo dňa 9.5.2007 a 10.6.2007, avšak súdu nepredložil
žiaden doklad, ktorým by preukázal, že predmetné oznámenia boli odporcovi aj doručené. Takýmto

dokladom nie je podací lístok, nakoľko tento sám osebe nepreukazuje dátum prevzatia písomnosti
tam uvedenému adresátovi. Rovnako nebolo v konaní ničím preukázané ani tvrdenie navrhovateľa, že
svoju požiadavku oznámil odporcovi aj ústne. Z hmotnoprávnej povahy úpravy nárokov z neplatného
skončenia pracovného pomeru vyplýva, že dôkazné bremeno v tomto smere spočíva na navrhovateľovi.

Súd však priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 16.7.2007, kedy bol odporcovi doručený
rovnopis žaloby, do 31.7.2007, kedy došlo k ukončeniu pracovného pomeru uplynutím výpovednej
doby zo strany navrhovateľa, t.j. za 12 pracovných dní, keď vychádzal z toho, že oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho po neplatnom skončení pracovného pomeru
ďalej zamestnával, nahrádza nielen žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil okrem neplatnosti skončenia

pracovného pomeru požiadavku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ale aj taká žaloba,
ktorou zamestnanec požaduje okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru tiež určenie,
že pracovný pomer účastníkov trvá i po dobe (po dni), ku ktorému mal podľa neplatného skončenia
pracovného pomeru skončiť. Za okamih rozhodujúci pre priznanie náhrady mzdy je v tomto prípade
potrebné považovať okamih, kedy bol odporcovi doručený rovnopis žaloby.

Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z ust. § 134 Zákonníka práce, pričom podkladom pre
výpočet náhrady mzdy bol mzdový list navrhovateľa za rok 2007. Rozhodným obdobím pre výpočet
náhrady mzdy bol kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom nastala právna skutočnosťou
zakladajúca nárok na náhradu mzdy, tj. január, február, marec 2007.

V rozhodnom období, tj. január, február, marec 2007, mal navrhovateľ hrubú mzdu:

- január 2007 …… 30.000,-Sk
- február 2007 ….. 30.000,-Sk

- marec 2007 …….. 30.109,-Sk
Celkom ……….. 90.109,-SkNavrhovateľovi boli v rozhodnom období vyplatené náhrady mzdy celkom v sume 8.291,-Sk. Po
odpočítaní vyplatenej náhrady mzdy hrubá mzda za rozhodné obdobie činí 81.818,-Sk (90.109,-Sk -
8.281,-Sk).

Navrhovateľ odpracoval v tomto období 472 hodín (január 184, február 160, marec 128).

81.818,-Sk : 472 hodín = 173,3432,-Sk (priemerný hrubý hodinový zárobok)
173,3432 x 40 hodín/týždeň = 6.933,728,-Sk (priemerný hrubý týždenný zárobok)

6.933,728 x 4,348 (koeficient - priem. počet týždňov ) = 30.147,90,-Sk (priemerný hrubý mesačný
zárobok)

V mesiaci júl 2007 bolo 21 pracovných dní. Náhrada mzdy potom za obdobie od 16.7.2007 do 31.7.2007,
t.j. za 12 pracovných dní činí: 30.147,90,-Sk: 21 = 1.435,61,-Sk/deň x 12 = 17.227,32,-Sk, t.j. 571,84 €.

Nakoľko navrhovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy v sume 2.987,45 €, súd návrh v presahujúcej
časti ako nedôvodný zamietol.

Odporca sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal tiež na zaplatenie
úroku z omeškania, ktorého výšku si navrhovateľ uplatnil v súlade so zákonom (§ 517 ods. 2 Obč.

zákonníka, § 3 NV č. 87/1995 Z.z..). Pokiaľ však ide o okamih omeškania, súd priznal navrhovateľovi
úrok z omeškania až od 1.9.2007, nakoľko v zmysle čl. VII bod 3 Pracovného poriadku odporcu, mzda
bola splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca. Splatnosť
mzdy za mesiac júl potom nastala k 31.8.2007 a k omeškaniu odporcu mohlo dôjsť najskôr dňa 1.9.2007.
V zostávajúcej časti úroku z omeškania, t.j. od 7.8.2007 do 31.8.2007, súd preto aj v tejto časti návrh

ako nedôvodný zamietol.

O trovách účastníkov konania a o trovách štátu bude podľa § 151 ods. 3 O.s..p rozhodnuté do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1,
2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O.s.p.).