Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 29, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/215/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814208762
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7814208762.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: E. W. s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v Y.,
J. XXX/A, zastúpený advokátkou G.. J. U., D. XX, Y. proti povinnému: D. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J., H. XXX, o vymoženie 362,60 eura s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom G.. M.. G. C., E.., U.
D. XXX, Z. H., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 30.9.2014,
č.k. 8Er/878/2014-10, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 30.9.2014, č.k.
8Er/878/2014-10 (ďalej len „uznesenie“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený dňa 15.8.2014 navrhol vykonať
exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave zo dňa 29.4.2014, sp. zn. II/XXXX-XXXX. Súd
citoval § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK“), § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný
súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v
rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa zistil, že medzi účastníkmi (E., a.s. a povinný) bola dňa
14.12.2007 uzatvorená zmluva o osobnom účte, na základe ktorej právny predchodca oprávneného

založil a viedol osobný účet a poskytoval ďalšie služby k zvolenému účtu. Túto zmluvu súd prvého
stupňa posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko oprávnený pri poskytovaní úveru postupoval v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný vystupoval v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ,
ktorý nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako ďalej súd
uviedol, z úverovej zmluvy bolo evidentné, že táto bola uzatvorená na pripravenom tlačive, do ktorého
boli vpísané údaje o povinnom a výške úveru. Povinný preto nemal možnosť zmeniť obsah Všeobecných

obchodných podmienok, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Mal len
možnosť zmluvu ako celok akceptovať alebo neakceptovať. Ďalej súd citoval článok II bod 3.2.12
obchodných podmienok, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy o účte, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym
rozhodcovským súdom pri Asociácii bánk SR (teraz Slovenskej bankovej asociácii), a to podľa Štatútu a
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, pričom toto rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany

konečné a záväzné. Týmto bola daná právomoc Rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci samej. Po
preskúmaní rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k záveru, že táto nebola spotrebiteľomosobitne vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy. Neumožňovala spotrebiteľovi dosiahnuť
rozhodovanie majetkového sporu vzniknutého z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou všeobecným
súdom. Rozhodcovská doložka navyše splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Súd mal za to,

že predmetná rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa uplatňovať alebo brániť svoje práva výhradne
pred rozhodcovským súdom. Týmto rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z
takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky

nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Keďže právomoc Stáleho rozhodcovského súdu na
rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, dospel súd prvého
stupňa k záveru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací

súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie exekúcie
vo veci alebo alternatívne, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Oprávnený namietal, že v danom konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm.

a/ O.s.p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), že doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 ods. 2 písm.
e/ O.s.p.), že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie (§ 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a že súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
(§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle
tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku. Exekučný súd
pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci konať či už
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Rozsah právomoci
exekučného súdu je daný aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa oprávneného exekučný

súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK); výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre
všetky orgány, čím tvorí prekážku „res iudicata“. Tiež poukázal na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.

o bankách, ktoré ukladalo povinnosť právnemu predchodcovi oprávneného (E., a.s.) ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku. V ďalšom namietal, že súd prvého stupňa rozhodcovskú zmluvu vyhlásil za neplatnú bez toho,
abyriadnezdôvodnil,včomtátospôsobovalahrubýnepomervprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán
v neprospech spotrebiteľa. Za týmto účelom zároveň vykonal nové dokazovanie, avšak oprávnenému

nedal možnosť sa k takto vykonaným dôkazom či nanovo vytvorenému skutkovému stavu vyjadriť. Mal
za to, že nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu Rady č. 93/13/EHS,
nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je výlučne aktom sekundárnej
povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v
žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda

ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Oprávnený v ďalšom poukázal na rôzne
rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným
súdom, ktorý nahrádzal pasivitu povinného.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací

súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda
neplatnej podmienky.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zo dňa 29.4.2014, sp.
zn. II/XXXX-XXXX vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, Komora
pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov (ďalej len
„rozsudok“). Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný rozsudok zakladala
rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou

zmluvy o osobnom účte zo dňa 14.12.2007 uzatvorenej medzi E. bankou, a.s. (právny predchodca
oprávneného) a povinným.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej

výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Nakoľko v tomto prípade ide o spotrebiteľský spor, je zároveň potrebné poukázať na skutočnosť,
že aj Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor

Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany, a to napr. aj
v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť
exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul.
V rozhodnutí uviedol, že smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatkuv tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v čl. 10.2.2 Všeobecných obchodných
podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o osobnom účte zo dňa 14.12.2007.

Podľa bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“), banka a klient sa dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z Bankových obchodov, ako aj spory, ktoré vzniknú zo Zmlúv alebo
v súvislosti s nimi, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy, predložia na prejednanie a
rozhodnutie Rozhodcovského súdu.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať
práva a povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, odvolací súd uvádza, že citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si
ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom
zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Pod takýmto opatrením môžeme chápať

inštitút neprijateľných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a konkrétne § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje danú problematiku prísnejšie ako v samotnej
smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Občiansky zákonník síce až od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil
aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné
vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda

charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie
§ 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a

Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Pokiaľ ide o samotné znenie rozhodcovskej doložky tak, ako vyplýva z VOP predložených oprávneným,
odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jej posúdením súdom prvého stupňa a má za to, že táto

nebola individuálne vyjednaná, bola súčasťou predtlačeného formulára vypracovaného poskytovateľom
úveru, v danom prípade E., a.s. ako právnym predchodcom oprávneného. Povinný nemal reálnu
možnosť túto zmeniť, ale iba zmluvu o osobnom účte, ktorej súčasťou boli VOP, podpísať alebo
nepodpísať. Z množstva exekučných vecí odvolací súd zistil, že rozhodcovské doložky sú uvedené
vo VOP príp. v obchodných podmienkach pre úver, ktoré sú rozsiahle a predtlačené malým písmom,

takže spotrebiteľ ani nie je reálne schopný sa s týmito riadne oboznámiť a odvolací súd v ani jednej
z prejednávaných vecí nezistil, že by spotrebiteľ uplatnil nejakú výhradu k zmluve alebo k týmto
podmienkam.Dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom je preto potrebné považovať za konanie, v
ktorom poskytovateľ úveru, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje „silnejšie" postavenie a
spotrebiteľovi ako „slabšej" strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v

rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako aj podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 absolútna neplatnosť rozhodcovskej doložky
uvedenej vo VOP.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre

nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 ZoRK, lebo nie je obsiahnutá v
dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, VOP, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto rozhodcovskú doložku v
nich uvedenú nie je možné posúdiť ako platne dohodnutú v zmluve o osobnom účte. Úprava obsiahnutá
v ZoRK o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a
formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za preukázané, že rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán, nakoľko rozhodcovská doložka nebola platne dohodnutá a okrem toho jej znenie

uvedené vo VOP bolo v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka a ako taká bola už od počiatku v celom rozsahu neplatnou. Rozhodcovský rozsudok vydaný
v tomto konaní preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací
súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p..

Oprávnenýnemalúspechvodvolacomkonaníatakmunáhradatrovnepatrí.Ostatnýmúčastníkomtrovy
odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.