Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413211316
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8413211316.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO: 35724803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36613843, proti povinnému: M. N., nar. X.X.XXXX, bytom
H. XXX, štátny občan SR, o vymoženie 634,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č.k. 6Er/1053/2013 - 22 zo dňa 21.11.2014, zhodou hlasov členov

senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého v exekučnom konaní vedenom na exekútorskom úrade pod
sp. zn. Ex 26952/13 zamietol.

Ako dôvod uviedol, že exekučný titul tvorí rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
23.4.2013 sp. zn. SR 08498/12. Po oboznámení sa s obsahom spisu, dokladov založených v spise,
no najmä s obsahom rozhodcovského rozsudku zistil, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy o úvere. Podľa názoru prvostupňového súdu je však dojednanie rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol tak len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu
smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/

EHS z 5.4.1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok
riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú
muposkytujúustanovenia§52anasl.ObčianskehozákonníkaatiežSmernice.Rozhodcovskýrozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Preto

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Je toho názoru, že súd prekročil rámec svojej

preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má
tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu v SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný,
teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný
konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne príslušný konať ako súd vyššej inštancie. Nemá ako taký

právomoc vykonávať vo veci samej dokazovanie, ani právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť. V tejto
súvislostipoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoraC-40/08bod37a47.Jetohonázoru,žezeurópskeho
práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal
povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola

narušená zásada rovnocennosti. Do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na
zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o
spotrebiteľských úveroch. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa

nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých
pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). To znamená, že pokiaľ predo dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere,
nie je možné práva a povinnosti vzniknuté z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 OZ. Ak je
účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia ZoSÚ (lex specialis), práva a povinnosti, ktoré
nie sú v tomto zákone podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. Právna

dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných
v čase uzavretia zmluvy. Zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže

založiť zodpovednosť štátu za škodu. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy,
je preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom možné, len pokiaľ ide o dôvod
uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený
toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní.

Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že

aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom
čase platnom a rozhodcovská doložka, uvedená v čl. XI. Obchodných podmienok pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou Úverovou bankou, a.s., v spolupráci
so spoločnosťou Slovenské Kreditné Karty, a.s., nebola súčasťou Žiadosti o vydanie a používanie

pôžičkovej karty Triangel zo dňa 9.11.2005, a teda nebola individuálne dojednaná, čo spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
platnom ku dňu 9.11.2005 neplatná.

Žiadosť o vydanie a používanie pôžičkovej karty Triangel zo dňa 9.11.2005, na základe ktorej došlo k
poskytnutiu úveru povinnej, bola uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnými, je
z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka spravuje Obchodnýmzákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto
úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový
vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tento

zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len
na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné
nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť
podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa

tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka,
ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,
t.j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j.
Občianskeho zákonníka. Jedná sa však o verejnoprávny predpis upravujúci pôsobnosť orgánov verejnej
správy pri ochrane spotrebiteľov, ktorý oprávňuje spotrebiteľa dovolávať sa súdnej ochrany len v

prípadoch upravených v § 6 ods. 4 tohto zákona.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v článku XI. Obchodných podmienok pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s., v spolupráci
so spoločnosťou Slovenské Kreditné Karty sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona

o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 9.11.2005. Samotná zmluva o úvere (Žiadosť o
vydanie a používanie pôžičkovej karty
Triangel zo dňa 9.11.2005) bola účastníkmi riadne podpísaná, pričom však ustanovenia zmluvy o úvere,
v ktorých sa nenachádza rozhodcovská doložka, nie sú súčasťou uvedenej zmluvy. Písomná forma

rozhodcovskej doložky nebola v preskúmavanej veci zachovaná tak, ako to stanovuje § 4 ods. 2 ZoRK,
a preto je uvedená rozhodcovská doložka neplatná, pretože nebola individuálne dojednaná a spôsobuje
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech povinných ako spotrebiteľov (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

V období do 1.1.2008 právny poriadok Slovenskej republiky neobsahoval osobitnú úpravu pojmu
„individuálne dojednané zmluvné ustanovenie“ v spotrebiteľskej zmluve. Rovnako ku dňu uzavretia
zmluvy zo dňa 9.11.2005 neobsahoval ani zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník,
ale ani zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by
bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného

rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho
zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu
upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice, ktorá označila za nekalú podmienku
takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní
práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa,

aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne až s účinnosťou
od 1.1.2008 boli do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenia § 53 ods. 2, 3, podľa ktorých za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne

dohodnuté.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú
považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie za súčasť
súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva

pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/
EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, je považovaná za neprimeranú, ak v

rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2, vety prvej, podmienka
je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto
nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou.Podľa čl. 3 ods. 3 prílohy, Smernica obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa
pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať

žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory
výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie
uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k
dispozícii alebo ukladanie dôkazného bremena, ktoré by podľa použiteľných právnych predpisov malo
prislúchať druhej zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.

Smernicu nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť
vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlúčiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky súdny dvor
vo veci C-17/83 von Colson & Komman (tzv. nepriamy účinok Smerníc). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Commercial Internationale de Alimentation

S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ako aj vykonávajúcu národnú úpravu, treba vykladať iba v kontexte Európskej únie, a nie práva

národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu a spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,jeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou.Takéto

zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a § 23a zákona o
ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská zmluva či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať

postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v rámci
súdneho konania.

To všetko platí aj na vec, v ktorej k uzavretiu dohody o rozhodcovskej doložke došlo v súlade s § 93b zák.
č. 483/2002 Z.z. o bankách. Zo spisu nie je zistiteľné, že by poučenie zo strany právneho predchodcu

oprávneného spĺňalo stanovené požiadavky.

V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka dohodnutá ako výlučná s právomocou rozhodcovského
súdu.Takétodojednanierozhodcovskejdoložkyspĺňapodmienkuneprimeraného(nekalého)zmluvného
ustanovenia.

Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej doložky
v porovnaní s právami a povinnosťami podľa Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcich sa sídla
rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa, jedná sa o neprijateľnú, a preto
neplatnú rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd konštatuje, že dojednanie rozhodcovskej doložky v čl. XI. Obchodných podmienok pre
vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s., v
spolupráci so spoločnosťou Slovenské Kreditné Karty nespĺňa podmienky individuálneho dojednania.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž nepovažujú také, s ktorými nemal spotrebiteľ

možnosť sa oboznámiť pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Dôvodom je aj nedostatočné poučenie povinného o jeho
procesnom postavení v rozhodcovskom konaní v porovnaní so súdnym konaním. Slobodná vôľa
vyžaduje nielen informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami, ale aj informácie o tom,

čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená. Právnym dôsledkom toho, že výlučná rozhodcovská doložka
nebola s povinným ako spotrebiteľom individuálne dohodnutá, je oprávnenie a zároveň povinnosť
exekučného súdu preskúmavať, či takáto zmluvná doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Základným dôvodom značnej nerovnováhy procesných práv a povinností je takmer výlučná písomná
forma rozhodcovského konania, jeho neverejnosť a neprípustnosť riadneho opravného prostriedku

proti rozsudku rozhodcovského súdu. Vzhľadom k nedostatku odborných vedomostí a citeľnejšiemu
finančnému zaťaženiu zabezpečenia právnej pomoci výrazne znevýhodňuje rozhodcovské konanie
priemerného spotrebiteľa.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia

právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti
a v súvislosti s ďalšími odvolacími dôvodmi poukazuje odvolací súd na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR prejednávajúce túto problematiku. Tak v uznesení č.k. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012 Najvyšší
súd SR zaujal názor, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského
súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosťou, nebránia ust. § 21
ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2012 Z.z.. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v
konkrétnej veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúcim materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takouto skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je aj
neprijateľnosť zmluvného ustanovenia o rozhodcovskej doložke z dôvodu, že táto nebola individuálne

dohodnutá a že spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 z.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.