Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/145/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307202715
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4307202715.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava l,
IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokát so sídlom: Pribinova 25, Bratislava 1,
proti povinnému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.. XXX/XX, Z., o vymoženie 537,74 eura s
príslušenstvom, o návrhu na prerušenie konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Levice č. k. 7Er/117/2007-23 zo dňa 7. októbra 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prebiehajúcom exekučnom konaní zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, zastavil exekúciu a rozhodol, že oprávnený je povinný

zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 57,23 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citovanými ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d/, § 58 ods. 1, § 196, § 200
ods. 2, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“), § 3, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 574 ods. 2 zák. č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ a
b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a citovanou vyhláškou č. 288/1995 Zb. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že na stanovisko Súdneho
dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/

EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 09.02.2007
vymoženia sumy 537,74 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľomSlovenskározhodcovskáa.s.
sosídlomvBratislave.Rozhodcovskádoložkajesúčasťouobsahuformulárovejzmluvy,ktorúoprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve

neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej

zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Je namieste si uvedomiť aj
okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský

subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní
zaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľarozhodcovskéhosúdutedazrejmebude,
aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých
bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd

ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem tykajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmistarostlivoposúdilpostavenieapodnikateľskérizikooprávneného,avšakochranespotrebiteľaako
v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a
následnékonaniepredrozhodcovskýmsúdomviedlivosvojichdôsledkochktomu,žespotrebiteľovibola

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice
93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto
je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s
ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma

všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr.
neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich
práv, alebo pravidla rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce
občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. V predmetnom právnom

vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z
omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie
zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a
európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore

so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak
faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Ak ide
o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výška
úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka). Odplata za poskytnutie spotrebiteľského
úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády (§ 10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z.,

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov). Úver pri absencií RPMN mal byť
bezúročný.Zexekučnéhotitulu(rozhodcovskéhorozsudku)niejemožnézistiťzakýchzložiekpozostáva
istina, poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok
jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.

Ustanovenia na ochranu spotrebiteľa majú prednosť. Iba tak súd môže naplniť zmysel a cieľ ratio
legis sledovaný smernicami Rady transponovanými do zákona číslo 258/2001 Z. z. a Občianskeho
zákonníka. Dodávateľ (oprávnený) a rozhodca nemôžu posudzovať spotrebiteľa ako podnikateľa. Prieči
sa to zmyslu práva spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností exekučný súd exekúciu zastavil,
konštatujúc,žeprenepreskúmateľnosťexekučnéhotitulunebolomožnéexekúciulenčiastočnezastaviť.

Zamietol aj žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil s poukazom na
ustanovenie § 58 ods. 1 EP v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde
nedôvodného plnenia, preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sámoprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a
tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti. Toto malo význam pri rozhodovaní
o trovách exekučného konania, preto uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov súdnemu

exekútorovi JUDr. Alene Szalayovej sume 57,23 eura (vrátane DPH), ktoré pozostávajú z odmeny 23,90
eura (vrátane DPH) za 3 hodiny účelne vynaložené na exekúciu - § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyhlášky
č. 288/1995 Zb. Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len
Vyhlášky) - t. j. 3 x 6,64 eura, z odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b/, ods. 3 a § 15 ods. l písm. a/,
c/, g/, i/ a j/ Vyhlášky 31,87 eura (vrátane DPH) (8 x 3,32 eura), z náhrady hotových výdavkov (poštovné)

podľa § 22 Vyhlášky 1,46 eura (bez DPH).

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal
tvrdenie súdu, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou
a uviedol, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv
upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka a v

čase svojho vzniku bola absolútnym obchodom. Je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto
pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá

je pre spotrebiteľa nevýhradná, t. j. dáva mu možnosť voľby sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi
rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde. Je úplne nepochybné, že tzv.
alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva,
ale aj európskeho práva. V danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej
doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného

dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol
úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného) a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu ako aj vzhľadom na skutočnosť,

že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo
výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj
súd rešpektovať. Oprávnený poukázal na to, že v tomto prípade (či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie)
súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Dikcia zákona obsiahnutá v ust. § 44 ods. 2

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) stanovuje
súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí
žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Súd postupom podľa § 44 ods. 2 EP uznal exekučný titul za

súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený
sa nestotožňuje ani s priznanou výškou trov exekúcie, a to z nasledovných dôvodov: Z uvedeného je
evidentné, že súd predmetné uznesenie v napadnutej časti neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust.
§ 157 ods. 2 OSP, keďže neuviedol, z čoho vychádzal pri priznaní exekučných trov, akým spôsobom
posúdil účelnosť počtu hodín vynaložených súdnym exekútorom na exekúciu, ako aj odôvodnenosť

hotových výdavkov v zmysle ust. § 22 vyhlášky účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním
exekučnej činnosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, aké úkony odmeňované v
súlade s ust. §14 ods. 1 písm. b/ a ods. 3 vyhl. č. 288/1995 Z. z. v spojení s § 15 ods. 1 tejto vyhlášky
boli súdnou exekútorkou vykonané. V odôvodnení sa uvádza len to, že súdna exekútora vykonala 8
takýchto úkonov. Oprávnený má značné pochybnosti o účelnosti 8 úkonov. Z odôvodnenia nevyplýva,

že by sa prvostupňový súd aj reálne oboznámil s príslušným exekútorským spisom, aby sa presvedčil,
či všetky úkony vykázané súdnym exekútorom vo vyúčtovaní boli aj skutočne vykonané a takisto či
reálne vznikli exekútorovi hotové výdavky v ním žiadanej výške. Oprávnený doručil pred rozhodnutím
odvolacieho súdu o odvolaní návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a predložiť
vec Súdnemu dvoru EÚ. Návrh by mal podľa oprávneného smerovať k zodpovedaniu otázok, či: Má sa

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Ďalej, či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej

doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. A tiež, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP,beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2OSPadospelkzáveru,žeodvolanieoprávneného
je nedôvodné, preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 2 OSP, občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď vec prejednávací súd
rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke. Niet
pochybností, že konštrukcia ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prikazuje súdu prerušiť konanie, avšak túto

povinnosť má len v prípade ak rozhodne o tom, že predloží vec Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o
predbežnejotázke.Vnútroštátnysúdrozhodneopotrebepredložiťvecsúdnemudvoruvtedy,akvkonaní
sám z vlastnej činnosti, alebo na návrh účastníka konania „rozpozná“ potrebu predložiť predbežnú
otázku, pretože v konaní vzhliada existenciu rozporu vnútroštátneho práva s právom komunitárnym,
ktoré je pre použitie v konaní potrebné, resp. rozhodujúce. Ak však súd posudzujúci potrebu rozhodnutia

rozhodnúť, že predloží vec súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke nevzhliadne existenciu
takejto potreby, teda takúto potrebu nerozpozná, nie je na mieste obligatórne konanie prerušiť. Odvolací
súd, pri posudzovaní odôvodnenosti prerušenia konania z navrhovaného dôvodu má za to, že v tomto
prípade neexistuje dôvod rozpornosti národných právnych predpisov s komunitárnym právom, či ich
rozporný výklad, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, keďže nezistil dôvody k

tomu, aby prerušil konanie a požiadal súdny dvor o rozhodnutie o uvedenom práve. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 206/08, v ktorom tento súd
uviedol, že: „Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa
čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého

nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania).
Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok,
treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny
poriadok, jeho systém opravných prostriedkov a súčasne judikatúru Najvyššieho súdu SR (ďalej aj„najvyšší súd“) riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania. Z uvedeného vyplýva, že
podľa platného právneho poriadku SR sa súdom poslednej inštancie rozumie najvyšší súd alebo ústavný
súd“.

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Nitre nie je súdom poslednej inštancie v tejto veci, nemal ani
povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES.

Z ustanovenia § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1
písm.b/Občianskehosúdnehoporiadkuvyplýva,žeprerušeniekonaniajeprocesnýmpredpokladompre
podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný
predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný
spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je

prípustný. Pretože od prijatia tohto záveru (PL. ÚS 3/98) nedošlo k zmene právnej úpravy, ústavný súd
zotrváva na tomto stanovisku jeho rozhodovacej praxe (PL. ÚS 16/02 zo dňa 20.05.2002).
Konštatoval ďalej, že možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd domnieva,
že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka

prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo
zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok ústavy
je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť

a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie
konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy. Uvedené sa podľa názoru odvolacieho
súdu vzťahuje aj na prerušenie konania žiadané pre predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke.

Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď súd rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v ktorom sú plne aplikovateľné tie časti občianskeho
súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú.

V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí
zák. č. 99/1963 Zb. v prípade, ak Exekučný poriadok úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť
súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne, či fakultatívne vyplýva z ust. § 109 OSP. V
exekučnom poriadku však z možnosti v exekučnom konaní, konanie prerušiť, vylučuje uplatnenie
zásady „lex specialis, derogat lex generali“, pretože osobitný zákon - Exekučný poriadok, ktorý je

zákonom špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.) stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP,
že exekučné konanie nemožno prerušiť. Z vyššie uvedeného ústavného rámca vyplýva, že exekučné
konanie nemožno prerušiť rozhodnutím súdu tak ako to predpokladá § 109 OSP. Rozhodnutím súdu
možno súdne konanie (a teda aj exekučné konanie) prerušiť podľa podmienok čl. 11 ods. 5 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a

núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté napríklad ani zákonné prerušenie exekučného konania
podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom na
to, že v tomto prípade sa nejedná ani o možnosť, kedy o prerušení súdneho - exekučného konania
môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad, kedy sa exekučné konanie prerušuje zo zákona,
je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a zastavil konanie dospel k záveru, že súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť v tejto časti
napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje
oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanieje integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie. Právny poriadok Slovenskej republiky, resp. spoločenské vzťahy upravované záväznými

pravidlami správania sa, sa vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie „rozšírili“ o jej pramene
práva. Takto možno v základných rysoch uviesť, že prameňom práva Európskej únie, a tiež jej
jednotlivých členských štátov je primárne právo, všeobecné zásady úniového práva, medzinárodné
dohody uzatvorené Úniou a medzinárodné dohody zaväzujúce Úniu, sekundárne právo a napokon
judikatúra Súdneho dvora.

V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade
iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov,
pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých

účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu,
ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však
dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných
orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej
správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na

ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec
spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp.
neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za
takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú
charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických

neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej
povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie
uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone
rozhodcovskéhorozsudkuvydanéhoorgánmiapostupompodľaZák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskom
konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenie §

45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom
konanízaväzuje(exoffo),abyvprípade,akrozhodcovskýrozsudokmánedostatokuvedenýv§40písm.
a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil.
Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba

čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým
mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov
Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993) a postupom v súlade so zákonom
sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a
vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný

na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského
rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia,
poprípadeplnenia,ktoréodporujedobrýmmravom.Navonok(preskúmavanímlenvýroku)totižnemožno
ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká suma - istina alebo
nezvykle vysoký úrok z omeškania, pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia

možno záver o nemožnom, právom nedovolenom alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S
plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto
ponímaný účel noriem umožňujúci takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve
eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti
exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku

(vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej
správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže
byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v
situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je
možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.

Uvedený právny vzťah bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný
kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Predpokladom postupu exekučného súdu pri
vecnom preskúmaní exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku je, že právny vzťah, resp. obsahprávneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru
právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel,
smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu. O podnikateľskom charaktere

a vôli oprávneného v tomto prípade nemožno mať pochybnosti. Ide o podnikateľa, ktorý spĺňa definície
podnikateľa - dodávateľa. Obdobné jednoznačné závery platia aj pre povinného - pokiaľ ide o jeho
postavenie spotrebiteľa.

Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť

exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom ktorý koná a rozhoduje v súlade so
svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju
právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v obchodných podmienkach (čl. 17 VPPÚ). V
zmysle doložky všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní
nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Takto koncipovaná

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa.
Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka vylučuje uplatnenie
pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového plnenia oprávneného (veriteľa
- dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred
povolanýmorgánom,budepráveoprávnenýapovolanýmorgánompremožnéefektívnejšiedovolaniesa

svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská
doložka súčasťou formulárovej zmluvy, aj keď na samostatnom liste (predkladaná spotrebiteľovi ako
dokument majúci sa podpísať v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu,
obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto

doložkyvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnoupodmienkou,ktorájevzmysle§53ods.5Občianskeho
zákonníka neplatná. Na základe takto koncipovanej doložky je nutné konštatovať, že rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky,
založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto

ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné.
Na základe uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Pokiaľ ide o napadnutý výrok týkajúci sa zamietnutia návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a rozhodnutia o trovách exekúcie, odvolací súd konštatuje správnosť tohto výroku. Oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný

súd návrh na zmenu exekútora (§ 44 ods. 8 EP). Napĺňajúc zásadu hospodárnosti, bolo vecne správnym
vyústením rozhodnutia prvostupňového súdu rozhodnutie, ktorým návrh na zmenu súdneho exekútora
zamietol,pretožerozhodnutímozastaveníexekúciejepriebehexekučnéhokonaniapráve„ukončovaný“
a prípadná zmena súdneho exekútora by navýšila nielen trovy exekúcie, ale by celý proces „zbytočne“
rozširovala o ďalší subjekt exekučného konania, čo nie je vzhľadom na predchádzajúce vhodné a

správne. V prípade trov exekúcie, súd nevzhliadol v tejto časti rozhodnutia takú nesprávnosť, ktorá
by mohla mať za následok postup odvolacieho súdu spočívajúci v zrušení alebo zmene napadnutého
výroku rozhodnutia o trovách exekúcie, preto považuje priznané trovy exekúcie vo výške 57,23 eura,
ktoré je povinný nahradiť oprávnený súdnemu exekútorovi za trovy priznané v súlade so zákonom, a
teda tento výrok rozhodnutia

za vecne správny.

Na základe vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v celom rozsahu z
dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.