Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217243
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217243.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18.12.2013, č. k. 19C/3/2013-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek
1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek

2 písmeno c/, d/, i/ § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Navrhovateľsapodaným
návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eura a nemajetkovej ujmy vo
výške 632,49 eur, pretože exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 343 dní. Zo spisu Okresného súdu Levice,
sp. zn. 14Er/324/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 28.04.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie

exekúcie spísaný dňa 10.03.2010. Súd vyzýval súdneho exekútora 10.05.2010 na predloženie zmluvy o
úvere, dňa 30.08.2010 podal oprávnený sťažnosť na prieťahy v konaní, doklady boli súdu doručené dňa
27.10.2010 a uznesením zo dňa 07.01.2011 súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia. Uznesením zo
dňa 17.08.2011 bolo exekučné konanie zastavené.
Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože navrhovateľ sa obrátil so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v septembri 2012, pričom podal žalobu na súd skôr,
ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď žaloba bola podaná pred uplynutím 6

mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal
nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia
odporcu, a preto mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, a ani z tohto
dôvodu návrh nemožno považovať za predčasne podaný.Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia
nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako aj preto, že exekučný súd skúmal
opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na

takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutia v právnom vzťahu medzi
navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.
Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej,
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného

poriadku, kde zo slovného a logického výkladu § 44 odsek 2 vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len
na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Takýto výklad je logický
aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť
rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj
prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných na rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o
udelenie poverenia doručená súdu 28.04.2010 a súd rozhodol dňa 07.01.2011, ktorému rozhodnutiu

však predchádzala žiadosť súdu o predloženie potrebných dokladov. Súd tak rozhodol po 255 dňoch a
nie po 343 dňoch, ako je uvedené v návrhu navrhovateľa, a teda podľa názoru súdu, v konaní exekučný
súd rozhodol v primeranej lehote a jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže
o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol napokon tak, že ju zamietol, oprávnený odvolanie nepodal a
exekučnékonaniebolozastavené.Oprávnenýsícepodaldňa30.08.2010sťažnosťnaprieťahyvkonaní,

ale žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Mal za to, že navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšení jeho majetku
alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádzal vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručení žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o ňom. Preto mal za to, že navrhovateľ

nepreukázal vznik škody na jeho strane v dôsledku oneskoreného rozhodnutia súdu a taktiež pokiaľ ide
o náklady spojené so správou pohľadávky, túto škodu navrhovateľ nešpecifikoval, preto nie je možné
považovať ním uplatnené položky za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu.
K námietkam navrhovateľa na nesprávny úradný postup exekučného súdu poukázal na ustanovenie §

44 odsek 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom pričom sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale
skúma, či bol exekučný titul vydaný oprávneným orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. V prípade, že exekučným titulom má byť rozhodnutie vydané orgánom, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z

právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce a nie je spôsobilé ani založiť prekážku
res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy,
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so
zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Poukázal taktiež na to, že v štádiu exekučného konania, pri súd ktorom skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v
rozpore so zákonom, vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu a z exekučného titulu. V tomto štádiu
nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie preto v tejto časti

exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nemaril účel exekúcie, o ktorej sa
má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.
Záverom dodal, že návrh na doplnenie dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom, ktorý si
dal navrhovateľ vypracovať zamietol, nakoľko tento znalecký posudok sa zoberá výškou škody, avšak
navrhovateľ v konaní vznik škody, ani dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu nepreukázal.

Nárok navrhovateľa súd za premlčaný nepovažoval, pretože odo dňa, kedy bolo právnemu zástupcovi
oprávneného doručené uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (20.01.2011) do podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu neuplynula lehota 3 rokov.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v

zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupomodňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.

412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej

poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 19C/3/2013-88 zo dňa 03.02.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa
ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové
a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa

položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda
ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala len podanie žaloby na
náhradu škody a spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne

rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdnehopoplatkuzapodanéodvolanie.Malzato,žeuvedenéprávnezáverysúvsúladespublikovaným
rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007 a taktiež v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačnestanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola
v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal a takéto konanie

zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods.
1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd

je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným

odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,
pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Taktiež dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa proti napadnutému

uzneseniu nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu majetkovej škody a sumy 632,49 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
14Er/324/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po

uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 343 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/324/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora Y.. G. W. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej H. S., o vymoženie 152 eur s príslušenstvom, nazáklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 18.11.2009, sp.
zn. SR 18692/09. Exekučný súd uznesením zo dňa 07.01.2011, č. k. 14Er/324/2010-19, zamietol žiadosť
súdneho exekútora po tom, ako ho dňa 30.04.2010 vyzval na predloženie zmluvy o úvere, na ktorú

oprávnený reagoval 27.10.2010 a to až po urgencii zo dňa 14.10.2010, predtým však založil do spisu
sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010,
ktorá bola všeobecná a bola založená do viacerých exekučných spisov. Proti rozhodnutiu oprávnený
odvolanie nepodal a exekučný súd následne exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 17.08.2011,
č. k. 14Er/324/2010-31, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04.10.2011.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol

by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku
(§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia
(28.04.2010), po náležitom preskúmaní, prostredníctvom súdneho exekútora, vyzval oprávneného na
doloženie zmluvy o úvere (30.04.2010), následne výzvu urgoval (14.10.2010), aby mohol po doručení

podkladov (27.10.2010) následne vo veci rozhodnúť (07.01.2011). Hoci exekučný súd rozhodol po 254
dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 343 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom
na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa oboch pojednávaní,
ktoré sa vo veci konali (28.10.2013 a 18.12.2013) právny zástupca navrhovateľa, zúčastnil. K ďalším
námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd
poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne
vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, po doručení žiadosti v lehote 254 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v
primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže
navyše predmetné exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného
pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej

úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o
nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom
do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne

správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného

v sadzobníku.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky

vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,

ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že

po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto
navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o

súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak
intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť

uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.
K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť

nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané 29.01.2014, bolo potrebné posúdiť vznik

poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám
účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa je návrhom
na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť.
Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie

súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7 písmeno a/ sadzobníka súdnych poplatkov.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.