Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/427/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107201193
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4107201193.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnej: S. J., nar.: XX. XX. XXXX, Q. XXX/XX, R., zastúpená opatrovníkom Mesto Nitra, Štefánikova
60, Nitra, IČO: 00 308 307, o vymoženie sumy 605,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Nitra pod sp. zn. 7Er/21/2007 a u súdnej exekútorky JUDr. Anetty Demešovej, 1. mája 1053, Vráble

pod sp. zn. Ex 9/2007 (nástupkyňa súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, 1, mája 1053, Vráble), o
návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 04. 05. 2012 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 7Er/21/2007-23 zo dňa 12. 04. 2012 zamietol návrh na zmenu
súdnehoexekútora,vyhlásilexekúciuzaneprípustnú,zastaviljuaoprávnenémuuložilpovinnosťzaplatiť

súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi trovy exekúcie vo výške 97,67 eur. Svoje rozhodnutie
odôvodnil citáciou ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, ustanovenia § 45 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov, ustanovení § 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch),
ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, 5, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník a ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým
sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uviedol,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 4023/06

zo dňa 20. 09. 2006, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným
ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 27. 02. 2006, ktorej súčasťou boli všeobecné
podmienky poskytnutia úveru a ktorá bola súdom posúdená ako spotrebiteľská zmluva.

Konštatoval, že rozhodcovská doložka je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého

druhu a neurčitého počtu, pričom nie sú podpísané zmluvnými stranami. Dojednanie rozhodcovskej
doložkyvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnoupodmienkou,ktorájevzmysle§53ods.5Občianskeho
zákonníka neplatná. Svoj názor oprel súd o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky, ale aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Len veľmi ťažko možno predpokladať,

že si dlžník - spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej
doložky nesie.Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd, ako vyplýva z rozhodcovského rozsudku, opomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako

v zmluvnom vzťahu slabšej strany. V predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal neprijateľné
zmluvné podmienky, ale priznal oprávnenému i plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z
omeškania 0,25 % denne (91,25 % ročne).

Poukázal na to, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, v ktorej absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ako údaj, ktorý má za cieľ chrániť
spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

O trovách exekúcie súdneho exekútora súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 196, § 199, §
200 ods. 1, § 203 Exekučného poriadku a podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnychexekútorovúčinnejdo30.04.2008tak,žesúdnemuexekútorovipriznaltrovyexekúcievovýške

97,67 eur vrátane 19 % DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali
z odmeny vo výške 63,08 eur za 5 hodín účelne vynaložených na exekúciu a za 9 úkonov exekučnej
činnosti a z náhrady hotových výdavkov vo výške 18,99 eur za poštovné a archiváciu spisu.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho

zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom

konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v
týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,
že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu

všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia
bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za

súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný
súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému

súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej

veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné
postavenieabolosnímzaobchádzanéodlišneakosdlžníkom. Exekučnýsúdargumentovalpostavením
oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd
bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje
exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek

tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je
platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodnéhozákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania
dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal
i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i
úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len

v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere).
Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,
ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci

dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s
dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie
NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa
najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v

čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten,
kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti

riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust.
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý
pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú

zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre
súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo

vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Vzhľadom na
vyššie uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený sa podaním zo dňa 26. 07. 2012 a označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu“ domáhal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne

otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred

príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornýmipredpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka
znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

O podanom odvolaní oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 12. 04. 2012, vrátane
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ zo
dňa 26. 07. 2012, rozhodol Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 11CoE/79/2013-65 zo

dňa 30. 05. 2013 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie zo dňa 19. 12. 2013, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. 2Ober/167/2014 zo dňa
27. 08. 2015 tak, že návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie

Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 05. 2013 č. k. 11CoE/79/2013-65 v napadnutej časti zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V
tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V

zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že ak iba ak Exekučný
poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej

vecimožnosťprerušeniaexekučnéhokonaniavylučujesamotnýExekučnýporiadok(§36ods.5),ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. b/ OSP zamietnuť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.