Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/85/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216959
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216959.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 10C/84/2013-53 zo dňa 13. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 275, pričom
o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho
rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody,
ktorú mu mal zapríčiniť exekučný súd svojím nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom), z
dôvodu, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa
14. 05. 2009, a to rozhodnutím o poverení. Navrhovateľ uviedol, že k rozhodnutiu o poverení tak došlo

po uplynutí zákonom stanovenej doby, omeškania viac ako 5 mesiacov. Tiež tvrdil, že v exekučnom
konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote.

Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Levice pod sp. zn.

6Er/157/2009 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na
súd dňa 03. 04. 2009, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 22. 02. 2009. Listom
zo dňa 22. 04. 2009 vyzval súd exekútora o špecifikáciu trov exekúcie. Súdny exekútor listom zo dňa
06. 05. 2009 zaslal súdu opravnú zápisnicu spísanú pred súdnym exekútorom - návrhu na vykonanie
exekúcie. Dňa 14. 05. 2009 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5402 059598*. Exekučné
konanie stále prebieha.

V predmetnom konaní súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
navrhovateľovi nejaká škoda vznikla. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žiadosť o
udelene poverenia bola súdu doručená dňa 03. 04. 2009, exekútor na výzvu súdu zaslalopravnú zápisnicu dňa 06. 05. 2009 a súd rozhodol 14. 05. 2009, teda do 8 dní po obdržaní návrhu
na vykonanie exekúcie oprávneného. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že exekučné
konanie stále prebieha a preto navrhovateľ v tomto štádiu konania nemôže tvrdiť, že mu v dôsledku

oneskorene vydaného poverenia vznikla škoda.

Zároveň uviedol v odôvodnení svojho rozsudku, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd Slovenskej republiky, resp. predseda

súdu na základe sťažnosti na prieťahy v konaní, ale nie je súd v konaní o náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že z exekučného spisu zistil, že exekúcia stále prebieha a preto mal
za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik majetkovej škody v dôsledku oneskorene vydaného poverenia.
Takto by mohla navrhovateľovi vzniknúť škoda v prípade, ak by preukázal, že jeho pohľadávka je
nevymožiteľná a že v prípade, ak by súd bol rozhodol v lehote 15 dní, bol by v exekučnom konaní
úspešný.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody
a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že
zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, ale stačí
preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom
uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 vyššie

citovaného zákona, v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma,
ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení, resp.
úbytku existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť
na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že

navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za
následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom,

tedapostupom,ktorýbybolzhľadiskazmenšeniamajetkunavrhovateľarozhodujúcim,t.j.akbynedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená len v nejakej paušálnej sume, ale musí byť preukázané, že
práve pre nesprávny úradný postup došlo ku škode, ktorej výška musí byť presne vyčíslená a taktiež
musí byť preukázaná i príčinná súvislosť, čo ale navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval

žiadne dôkazy.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa zdôraznil, že táto nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré v odôvodnení
svojho rozsudku konštatoval a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme

nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite. O žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia bolo právoplatne rozhodnuté a na jeho
základejevykonávanáexekúciavprospechoprávneného.Všeobecnýsúdniejeoprávnenýkonštatovať,
či v exekučnom konaní išlo o prieťah, pričom žiadne konanie, v ktorom by bol zistený prieťah v

predmetnom exekučnom konaní sa ani neviedlo.

V predmetnej veci bol súd prvého stupňa nezistil zodpovednosť odporcu, t. j. nesprávny úradný
postup, nie je daný základ nároku a preto sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody aninemajetkovej ujmy a žalobu nedôvodne podanú zamietol. Z dôvodu hospodárnosti konania súd prvého
stupňa neodročil pojednávanie za účelom predloženia znaleckého posudku, ktorý si nechal vypracovať
navrhovateľ v znaleckom ústave.

K vznesenej námietke premlčania, ktorú vzniesol odporca, súd prvého stupňa uviedol, že žiadosť o
udelenie poverenia bola podaná dňa 03. 04. 2009, súd vydal poverenie 14. 05. 2009, ktoré doručil
súdnemu exekútorovi 21. 05. 2009. Navrhovateľ sa mohol dozvedieť o škode nasledujúci deň, t. j. 22. 05.
2009, trojročná premlčacia doba uplynula dňa 22. 05. 2012. Navrhovateľ si uplatnil nárok na predbežné

prerokovanie náhrady škody u odporcu dňa 30. 04. 2012, teda pred uplynutím trojročnej doby. Súd
dospel k názoru, že nárok navrhovateľa nebol dôvodný, lebo exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol
v primeranej lehote, ak by však aj nenastala táto skutočnosť, nárok navrhovateľa by nebol premlčaný.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení
platnom v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase začatia exekučného konania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý
mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej
lehote. Odporca si uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri
vyhlásení rozsudku priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa

sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Odvolateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, načo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že

"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote".

Odvolateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej

činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).
Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celomrozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 5 mesiacov.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v

podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 09.
01. 2009, ku ktorému pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 22. 02. 2009. Na
základe súdnej výzvy zo dňa 22. 04. 2009 zaslal súdny exekútor opravený návrh na vykonanie exekúcie

(spísanýpredzvolenýmsúdnymexekútorom)dňa06.05.2009.ExekučnýmtitulombolrozsudokStáleho
rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol
dňa 14. 05. 2009 tak, že vydal poverenie (exekútorovi doručené dňa 21. 05. 2009). Ak teda súd
vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 14. 05. 2009 rozhodol tak v lehote 8 dní po doplnení
návrhu súdneho exekútora (06. 05. 2009 plus 15 dní podľa zákona) a správne konštatoval, že nebolo

preukázané tvrdenie navrhovateľa.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej

činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, a za tým účelom, po podaní žiadosti zvoleným
exekútora, žiadal o predloženie úverovej zmluvy spísanej s označeným dlžníkom. Tvrdenie odvolateľa
o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol s omeškaním
viac ako 5 mesiacov nebolo preukázané a toto tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. Lehota

uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou lehotou a zákon nestanovuje sankciu za jej nedodržanie.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na
vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v exekučnej veci zo spisu Okresného súdu Levice sp.
zn. 6Er/157/2009 nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Správne uviedol, že otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný iba Ústavný súd SR a nie všeobecný súd v zmysle
nálezu I. ÚS 41/02. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.

V danej veci i odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II ÚS 471/2012, I ÚS

86/02,ktorýkonštatoval,ženedodržanie lehotynarozhodnutieožiadostioudeleniepoverenianemožno
automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s dopadom na tvrdenie
navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej
lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie

exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo

k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad

Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.

rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.