Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/236/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215208025
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215208025.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom Bratislava,
Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnej: J. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. C., B. U. XXX/X, o
vymoženie sumy 1.979,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-31 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Komárno zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-36 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-31 p
o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-36 z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-31 súd prvého stupňa zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. zo dňa 14. 04. 2015 o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, §

243d ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, 2, 5, 4, § 54 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 546/2010 Z. z., ako aj
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.

Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožnila spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponechávala ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nebol rozdiel medzi
výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie
vnútil, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, a preto bola v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd
prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by
povinná, teda spotrebiteľka, bola zvlášť upozornená, ktoré by bolo s povinnou zvlášť dojednané, ona

by bola s týmto ustanovením zmluvy súhlasila a prejavila by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej
zmluve nebolo možné, podľa názoru súdu, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskoudoložkou, pretože na jej platnosť bolo nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle
účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nešlo o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, bol stav, ak zmluvné podmienky boli

vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo bol bezpochyby daný prípad. Povinná sa tak
bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich práv, čo bolo v rozpore s ustanovením
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský
rozsudok. Takto vydaný rozsudok nebol vykonateľný a nemohol byť ani exekučným titulom, pretože

nebol spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené skutočnosti
súd prvého stupňa zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul
nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci
konať a rozhodovať. Vzhľadom na to bolo možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský
rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiskamateriálneho,exekúciajeneprípustná,čoboldôvodnazamietnutiežiadostisúdnehoexekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okrem toho, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-36 uložil
oprávnenému, aby v lehote 3 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za
vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným

elektronickým podpisom, vo výške 4,40 eura podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-36 podal v zákonnej lehote
odvolanie oprávnený (v dvoch vyhotoveniach s totožným obsahom), namietajúc, že rozhodnutie súdu je
neodôvodnené a arbitrárne, čím bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom. Mal za to, že

objektom poplatkovej povinnosti v zmysle ustanovenia položky 20a ods. 1 sadzobníka je vyhotovenie
rovnopisu za predpokladu, že toto podanie bolo podané elektronickými prostriedkami a podpísané
so ZEP-om. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že doručenie ani prijatie podania podpísaného ZEP-om
poplatkovým úkonom nie je. Keďže v predmetnom konaní oprávnený výslovne nenavrhol súdu, aby
vykonal poplatkový úkon, t.j. nežiadal vyhotoviť rovnopis, bolo možné konštatovať, že takýto výslovný

prejav vôle účastníka konania absentoval. Súd teda vykonal spoplatňovaný úkon bez návrhu účastníka
konania. Ak teda súd vyrubil súdny poplatok za úkon, ktorý vykonal bez návrhu účastníka konania, dal
do pozornosti, že v ZoSP absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za vyhotovenie rovnopisu, a
rovnako tak, že zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda
subjekt tejto poplatkovej povinnosti. Uloženie povinnosti zaplatiť poplatok podľa položky 20a sadzobníka

bolo teda neprípustné v prípade absencie výslovného návrhu na vykonanie tohto úkonu účastníkov.
Keďže účastník konania, ktorý urobil podanie podpísané ZEP-om, návrh na vykonanie poplatkového
úkonu pod položkou 20a sadzobníka nepodal, nemalo uloženie poplatkovej povinnosti za tento úkon
oporu v zákone, pretože ho ZoSP za poplatníka v takom prípade neurčil. Okrem toho mal za to, že
uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným spoplatnením toho istého

úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok bolo tiež v
rozpore so zákonom z dôvodu nedostatku návrhu a nedostatku v ustanovení osoby poplatníka a zároveň
nemohlo vzniknúť skôr, ako bolo rozhodnuté o veci samej. Následne dal do pozornosti uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 7/11 a žiadal odvolací súd, aby predmetné uznesenie zrušil.

Oprávnený následne odvolaním napadol aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k.
8Er/707/2015-31, namietajúc prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol
toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd

alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci
teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než
akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické
dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený

namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom
na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem tohobol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res
iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním

išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a
v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp.
zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca
Poštovej banky, a. s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal
pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,

Poštová banka, a.s., postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1
OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010
sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o
rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad

vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/

EHS. Taktiež, pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj

namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na
skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný

titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a. s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný

súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniam
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-31 je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdiť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k.
8Er/707/2015-36 je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 30. 03. 2015,
kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, sp.
zn. IK-C/0613/0241 zo dňa 20. 09. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2013 a
vykonateľnosť dňa 04. 11. 2013. Súdny exekútor dňa 28. 04. 2015 doručil súdu prvého stupňa návrh na
vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,rozhodcovským rozsudkom a zmluvou o úvere spolu s obchodnými podmienkami pre úver. Následne na
výzvu súdu prvého stupňa oprávnený elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom zaslal súdu
aj všeobecné obchodné podmienky a súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutými uzneseniami.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie zo dňa 9. júla 2015 č. k. 8Er/707/2015-31 aj správne a v dostatočnom rozsahu
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a
preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení

tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez
toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v

príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú

vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o

návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučnýsúd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola

uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

Ksamotnémuzáverusúduprvéhostupňavsúvislostisrozhodcovskoudoložkou (jejprijateľnosti,
a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v bode
10.2 Všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.

z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v §
93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient
nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom
sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok).“ Za splnenie podmienky

nemožno považovať klauzulu o možnosti vyjadriť písomne nesúhlas osobitným oznámením, nakoľko
nie je zrejmé, či sa s týmto ustanovením povinná oboznámila, keďže nebolo ňou podpísané. Naviac,
odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená v obchodných podmienkach nebola
platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože rozhodcovská doložka nebola
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čím sa aj vylúčila akákoľvek možnosť

rozhodcovskú doložku neprijať. Čo sa týkalo bodu 5 vyjadreného priamo v zmluve o úvere, odvolací
súd má za to, že uvedené nemožno považovať za splnenie podmienky podľa § 93b Zákona o bankách,
pretože ani toto ustanovenie neumožňuje klientovi rozhodcovskú doložku neprijať, resp. vyjadriť sa k nej.
Má možnosť len rozhodcovskú doložku prijať alebo neuzatvoriť zmluvu o úvere. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname
stálych rozhodcovských súdov a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v
rozpore so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z
uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k.

8Er/707/2015-31 v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré
bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 4,40

eura, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním tohto uznesenia. K námietke oprávneného, uvedenej v
odvolaní, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené a arbitrárne, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 ačlánku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným

uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorého
zákona a ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že
pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré
bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktorý je 4,40
eura podľa pol. č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov, takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá a je nepreskúmateľné, keď v
napadnutomrozhodnutínieje uvedenéanito,podľaktoréhozákonabolapoplatkovápovinnosťuložená,
preto z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015
č. k. 8Er/707/2015-36 podľa § 221 ods. 1 písma. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K tvrdeniu oprávneného, že uloženie povinnosti zaplatiť poplatok nebolo prípustné, odvolací súd
udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený zaslal súdu všeobecné obchodné podmienky
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, za čo mu súd vyrubil súdny poplatok. Súd v prípade
prijatia elektronického dokumentu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom overuje platnosť
kvalifikovaného certifikátu, platnosť zaručeného elektronického podpisu, jeho neporušenosť integrity

a následne priradí dokumentu čas jeho prijatia. Príslušný súd vytlačí dokument prijatý v elektronickej
podobe do listinnej podoby. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne postupoval, keď v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyrubil súdny
poplatok oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré tvorí súdny spis, ako aj správne
zistil, že išlo o podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré urobil oprávnený a podpísal ho

svojim zaručeným elektronickým podpisom. Rovnako tak bolo potrebné súhlasiť s oprávneným, že
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba doplniť písomne alebo
ústne do zápisnice (§ 42 ods. 3 druhá veta OSP). Avšak na rozdiel od oprávneného, súd prvého stupňa
správne vyhodnotil, že povinnosť vyhotoviť jeho listinnú podobu vyplýva súdu ex offo z poznámky
k položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatkovú povinnosť preto znáša ten subjekt, ktorý

alebo v mene ktorého bolo podanie urobené. Čo sa týkalo oprávneným namietaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011 sp. zn. 6MCdo 7/2011 a jeho právnej vety, odvolací súd dáva do
pozornosti predposledný odsek predmetného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že poplatkovú povinnosť
je potrebné posudzovať výlučne podľa Zákona o súdnych poplatkoch, a teda ide o povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za úkon súdu vymedzený v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol

vykonaný súdom v konaní ako nevyhnutný dôsledok zákonom akceptovanej možnosti urobiť podanie
elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom. Keďže v danej veci bolo podané
podanie oprávneného elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom, oprávnený
oslobodený od súdneho poplatku nebol a súd prvého stupňa bol povinný prijatý dokument vytlačiť
do listinnej podoby, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď

oprávnenému za vyhotovenie listinnej podoby jeho podania vyrubil súdny poplatok podľa položky 20a
Sadzobníka súdnych poplatkov.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože

v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.