Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/796/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244772
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244772.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a členov

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: S. A., nar. X. T.F.
XXXX, bytom W. P. XXX, zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č.
2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporcovi: Slovenská republika,
vjejmeneNárodnábankaSlovenska,Bratislava,ImrichaKarvašač.1,onáhraduškodyvsume9.332,48
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
1. júla 2014, č. k. 15C/205/2011-346, a na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 12. septembra 2014, č.k. 15C/205/2011-370, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. júla 2014,
č.k. 15C 205/2011-346, potvrdzuje.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. septembra
2014, č.k. 15C 205/2011-370, potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 1. júla 2014, č.k. 15C/205/2011-346, zamietol návrh

navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody 9.332,48 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala
vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone
dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol
návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň prvostupňový súd odporcovi nepriznal náhradu

trov konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh vo veci samej odôvodnil tým, že
na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/SPI z 21. marca
2002, právoplatný 28. marca 2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou
verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori
získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 2. júna 2008 mal súd
prvého stupňa preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi

vypovedaná listom z 30. marca 2010 s účinnosťou od 01. mája 2010. Po tomto úkone Družstvo listom
z 15. apríla 2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi
o náhradu škody, ale žiadalo Národnú banku Slovenska, aby situáciu riešila. Na základe zistenéhoskutkového stavu do 1. júna 2010 - Národná banka Slovenska ako aj jej právny predchodca Úrad pre
finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov(zákonocennýchpapieroch)predkladaťpolročnésprávyosvojom

hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácií Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych
spoločností družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal okresný súd
preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev
z 24. augusta 2007. Družstvo dňa 10. októbra 2007 doručilo Národnej banke Slovenska list s tým,

že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre
finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva
narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane
náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.

Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev
iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING,
a.s. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou
investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich
ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné,

aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia
družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev
a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by Národná banka Slovenska disponovala nejakou sťažnosťou
voči jednotlivým družstvám. Družstvo až listom doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15. apríla
2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p.,

a.s. potom, čo mu Obchodník s cennými papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu
listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd prvého
stupňapreukázané,žeNárodnábankaSlovenskavykonalavobdobíod20.apríla2010do06.mája2010
u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. Národná banka Slovenska v tomto období vyzvala
Družstvo listom z 20. apríla 2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície

tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka
Slovenska zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných
dôkazov mal súd preukázané, že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28. apríla 2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa §
21 ods.1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10. mája 2010

na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po
opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26. augusta 2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska číslo GUV-1744/2010 z 08. decembra 2010,

právoplatné 16. decembra 2010. Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o
uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona o cenných papieroch za porušenie ustanovenia
§ 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) zákona o cenných
papieroch a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch, rozhodnutím
ODT-10890-4/2010 z 30. mája 2011, právoplatné 18. júla 2011. Týmto rozhodnutím Národná

banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať
inú činnosť, keďže Národná banka Slovenska takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému
subjektu nemala. Súd prvého stupňa dodal, že Národná banka Slovenska na základe získaných
poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27. júla 2010 orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k.
ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 z 16. novembra 2010, bolo dňa 10. augusta 2010 začaté
trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.
Okresný súd vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č.

514/2003 Z.z. Navrhovateľ bol povinný preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol členom. Zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie,nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Navrhovateľ musí nesprávny
úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať ako aj vznik škody v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal, že

by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v
konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti zákona o cenných papieroch
od 1. júna 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície. Národná banka Slovenska nevykonávala
a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s
ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom o cenných papieroch
a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Okresný súd návrh zamietol z dôvodu,
že navrhovateľ nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to
nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými
podmienkami vzniku zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal. Prvostupňový
súd konštatoval, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných
papieroch regulovaná len čiastočne, v § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch. Alternatívne
investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2011/61/EÚ z 08. júna 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene

a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010,
smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22. júla 2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe
vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona o cenných papieroch. Súd prvého stupňa je toho názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu

môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, sp.zn.
3K/95/2010 mal okresný súd preukázané, že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz.
Do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok
v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Je zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku navrhovateľa

voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu, navrhovateľ patril medzi skupinu veriteľov Družstva
oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo navrhovateľ formou prihlášky do konkurzu,
urobil. Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá a z toho dôvodu sa navrhovateľ domáha
určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz vyhlásený na
majetok Družstva, rovnako ako konanie o incidenčnej žalobe nie sú toho času právoplatne ukončené.

Okresný súd zistil, že na tamojšom súde sa vedie konanie pod sp. zn. 19C/56/2011, v ktorom si Družstvo
uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odporcu nárok na náhradu škody, ktoré
rovnako nie je právoplatne skončené. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/1984 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikypodč.4/87),ktoráje spoukazomnazáveryrozsudkuNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky z 31. mája 2006, sp.zn. 4Cdo/199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 25Cdo/1404/2004 platí, že nárok na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je

povinný ho vydať. Preto ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb.
alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. S poukazom na tieto skutočnosti
považoval súd prvého stupňa žalobu za predčasnú. Okresný súd návrh zamietol ako predčasne podaný

aj z dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku
nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody
môže uplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia
§ 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8

explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,
že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu
škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôžeuspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený
konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie
družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva,

ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za
škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie
uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, podľa názoru okresného súdu, aby sa navrhovateľ
domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ nepreukázal, že by bez
svojej viny sa bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou je aj

ujma spočívajúca neuspokojenej pohľadávke navrhovateľa ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú
náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci. Táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.
Podľa názoru prvostupňového súdu v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny
úradný postup, ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo

vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného
postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
by navrhovateľovi vznikla škoda. Navrhovateľ poukázal, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti
so zanedbaním dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými
papiermi, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od

navrhovateľa Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom
a Obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci
zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou
pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo

svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcim zo
zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
Obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla

vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Podľa názoru
súdu z vyššie uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný,
pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad

Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa okresný súd takýmto prípadným nesprávnym úradným
postupomaninezaoberal.Podľanázorusúduprvéhostupňavkonanínebolopreukázané,žebyodporca
nesprávne úradne postupoval tým, že riadne nevykonával bankový dohľad nad uvedenými subjektmi.
Súd sa priklonil k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom
rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade

s ustanoveniami § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými stanoveniami
Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§
127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), t.j. či obsahuje všetky údaje a
vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície
zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky

Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať
len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje [podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10
zákona o cenných papieroch]. Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Národná banka

Slovenska až od 1. júna 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Prvostupňový súd konštatoval, že štát Slovenská
republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom
čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľ ako člen Družstva (podnikateľského

subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého
členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov
v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva. Navrhovateľ nepreukázal, že počasčlenstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že by aktívne zasahoval do
činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov Družstva.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol, podal
navrhovateľ včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.], súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205

ods. 2 písm. c) O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.] a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.]. Rozsudok súdu prvého stupňa
navrhol v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov
konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil,

že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude
zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože

nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný,
nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého
stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie
v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona

o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd
návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému
postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona o cenných papieroch, ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti
dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie

ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím
je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú
ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom odporcu. Dôvodil, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich

činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení na

činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich

aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na to, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.., preukázané,
že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovostiportfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi.
Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte

personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s.

Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, L.. U.
Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná
banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek
tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov

a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie

priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľa vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej

možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol,
že Národná banka Slovenska rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným

dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko
údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010,
spätne k 31. decembra 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí

a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. decembra 2006, z čoho
vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1

písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch
od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v

konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri
tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. apríla 2012, sp.zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť
už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná

právna norma preto podľa navrhovateľa neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a
to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa
názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednostiúpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázal na to, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej
podstaty o stave konkurzného konania zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate
nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych

sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzného konania vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z
konkurzu uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,
že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne
vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii minimálne 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k správnemu,
logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou

všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III.
ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/58/2012).
Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Jeho tvrdenie, že rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň
uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných
dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu
existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny
úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné

pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných
papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené
aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie

povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná

banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že
povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponukymajetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie.
Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú

výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených
povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a
preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú

povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo
obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo

nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom
a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v
zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná

banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola
Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch,

zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ,
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci,

pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody
pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade
prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného
ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe

právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení
konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež
objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti
veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla

žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti
eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne
likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi
stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva
a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú

veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty
Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká
časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve,

pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku
veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K námietkam navrhovateľa, ktorý
vytýkal prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1
O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní
boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého

stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal), pričom presne
špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že prečítal určité listiny alebo
ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej
činnosti prvostupňového súdu, pretože na Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných informáciípodaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na to, že v
súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára

2008, sp.zn. 1Obo/283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu
všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe
voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe,
že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a
právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa navrhovateľ v tejto
súvislosti odvolával, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom
poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisnice prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že
súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril.

Napadnutým uznesením z 12. septembra 2014, č. k. 15C/205/2011-370, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol.
7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov (ďalej iba „zákon o súdnych poplatkoch“), do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa s tým, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do

30. septembra 2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.Poukázalaj
na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch účinného k 1. októbru 2012 (Prechodné ustanovenie k úpravám
účinným od 1. októbra 2012) s tým, že poplatok za odvolanie nie je povinný zaplatiť, pretože konanie
o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, sa začalo do 30. septembra 2012. Na toto konanie sa
vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých
položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l, § 206 ods. 2

veta prvá, § 355 O.s.p. v znení účinnom od 01. mája 2015), túto prejednal bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli
splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd
prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa, smerujúce tak proti
napadnutému rozsudku ako aj proti napadnutému uzneseniu, nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 18.11.2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavovýroku,ktorýmzamietolnávrhnavrhovateľanazaplatenie
sumy 9.332,48 eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel. Dôkazy

hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo

sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 25. septembra 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. septembra 2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. júna 2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom z 22. decembra 2011, doručeným súdu prvého
stupňa 30. decembra 2011, doplnený podaniami z 17. januára 2013 doručené okresnému súdu dňa 25.
januára 2013, z 11. apríla 2013 doručené prvostupňovému súdu dňa 14. februára 2014, 11. júna 2013
doručenésúduprvéhostupňadňa17.februára2014, z10.apríla2014doručenéokresnémusúdu

dňa 24. júna 2014 sa navrhovateľ domáha uloženia povinnosti odporcovi nahradiť mu škodu v sume
9.332,48 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo

porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a § 125c ods. 1
v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011,
kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu
investície bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej
banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti

portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t.j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4.
marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia

a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že
obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011.
Členstvo navrhovateľa v Družstve zaniklo a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
V konaní nebolo sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku navrhovateľa,
navrhovateľ proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie nie je
doposiaľ právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných
papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi

hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny vportfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30. marca 2010 zo strany
obchodníkascennýmipapiermiNárodnábankaSlovenskarozhodnutím z21.decembra2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 1. marca
2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj

majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných
papieroch a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení
§ 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise
upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z
hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo

primeranýchlehôtnajehovydanie,leboznakynesprávnehoúradnéhopostupumáajnečinnosťštátneho
orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou

zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,

alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku

musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení

otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým

majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanejvecibolnesprávny,jevymedzenie"správnehoúradnéhopostupu"azistenie,žeNárodná
banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať
aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v

posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci
s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych
práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného

ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods.
1 o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať
na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t.j. pred 1. januárom 2009. Z toho
potom vyplýva, že v rozhodnom období, t.j. do novelizácie zákona o cenných papieroch vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy

veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ

Družstvo od 31. decembra 2006 do 1. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska

v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených

povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej
banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že

nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si pritom ako
člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných

trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska
z 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť

ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom
čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich
zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné
riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu,

či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 8. januára 2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21. decembra 2010,

č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho

posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,
odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v
súladesčl.2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska

zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom
nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a
iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť,
nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom

prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať
(za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľ v
priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým,
že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti

úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá
nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla
2011, č.k. 3K/5/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd

uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od
štátu by mohol navrhovateľ uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania

v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2006, sp.zn. 4Cdo/199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom

spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti
odporcovi.

Čo sa týka výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním navrhovateľa
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 12. septembra 2014, č.k. 15C/205/2011-370, je

potrebné uviesť, že odvolacia námietka navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci spočíva v
podstate v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred 1. októbrom 2012 (konkrétne
dňa 30. decembra 2011), je v zmysle § 18ca zákona o súdnych poplatkoch nutné v súvislosti s podaným
odvolanímaplikovaťprávnystavplatnýdo30.septembra2012,dokedybolokonanievoveciachnáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom od poplatku vecne oslobodené. Z toho vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v
súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku z 1. júla 2014, č.k. 15C/205/2011-346. Tento právny
názor navrhovateľa však nie je správny.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo

konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa§2ods.1písm.a)zákonaosúdnychpoplatkoch,poplatníkomjenavrhovateľpoplatkovéhoúkonu,

ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní
vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v
sadzobníku.

Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra

2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol
správne,keďuznesenímuložilnavrhovateľovipovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokzapodanéodvolanie,aj

keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (čo je predmetom konania v prejednávanej
veci) bolo do 30. septembra 2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v Sadzobníku
súdnych poplatkov. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych
poplatkoch, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. októbra 2012. Touto novelou bol tiež zrušený § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych

poplatkoch, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto
súdne konanie teda nie je od 01. októbra 2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že navrhovateľ
by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30. septembra
2012. Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku 1. júla 2014, č.k.

15C/205/2011-346, až dňa 29. júla 2014, t.j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zákona č.
286/2012 Z.z., navrhovateľovi ako odvolateľovi (navrhovateľovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla
poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur.

Keďže odvolacia námietka navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi

konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.