Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 23, 2013

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/115/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112216358
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2013:8112216358.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: P. W., G..

XX.X.XXXX, K. P., F.. U. XX, O. P., právne zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom
Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a ,

o trovách štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodnoužalobouvedenoutunajšímsúdompodsp.zn.14C/317/2003,súdudoručenoudňa18.12.2003
navrhol žalobca (pôvodne žalobca v 1. rade), aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 80.635,-
PLN (poľských zlotých) spolu s 15%-tným ročným úrokom z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia a
pôvodná žalobkyňa v 2. rade navrhla zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 22.143,- PLN spolu s
15%-tným ročným úrokom od 20.12.2001 do zaplatenia a sumy 22.500,- Sk s 15%-tným ročným úrokom
od 20.12.2001 do zaplatenia.
Žalobcovia svoj nárok právne odôvodnili zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom, pričom poukázali na to, že žalobca
bol trestne stíhaný a od 19.7.2000 do 22.5.2001 bol vo väzbe. Rozhodnutím súdu zo dňa 22.5.2001
bol žalobca v 1. rade prepustený z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená peňažnou
zárukou (kauciou) vo výške 80.000,- Sk. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo právoplatne skončené
oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku, pričom prvostupňový súd tak
rozhodoldňa5.6.2001apoodvolaníprokurátorarozhodolodvolacísúddňa20.12.2001tak,žeodvolanie
okresného prokurátora zamietol.

Žalobca (pôvodne žalobca v 1. rade) si uplatnil škodu v súvislosti s úhradou nákladov na liečenie v sume
5.635,- PLN, ďalej škodu v súvislosti so stratou na zárobku počas pobytu vo väzbe v priemere 2.500,-
PLN za jeden mesiac, t.j. za 10 mesiacov celkom 25.000,- PLN a ďalšia škoda súvisí so zhoršením
zdravotného stavu, ktorú odhadol na sumu 50.000,- PLN, t.j. spolu si žalobca uplatnil celkovo 80.635,-
PLN.
Pôvodná žalobkyňa v 2. rade si uplatnila škodu z titulu výdavkov počas pobytu žalobcu v 1. rade vo
väzbe celkovo vo výške 14.368,- PLN (cesty príbuzných žalobcu v 1. rade na návštevy za ním a na

pojednávania, náklady na balíky zasielané žalobcovi v 1. rade, korešpondenčné poplatky, nákupy vo
väzbe, strata na zisku žalobkyne v 2. rade počas návštev žalobcu v 1. rade vo väzbe, kedy musela
zatvoriť firmu atď.). Žalobkyňa v 2. rade si ďalej uplatnila stratu na úrokoch v sume 775,- PLN z dôvodu,
že za obdobie, kedy bola kaucia v sume 80.000,- Sk uložená v depozite súdu, žalobkyni v 2. radeuchádzal úrok vo výške 14,2% ročne, čo je za obdobie 9 mesiacov predstavuje stratu na úroku vo výške
775,- PLN, spolu si teda žalobkyňa uplatnila sumu 15.143,- PLN (v žalobe bola nesprávne uvedená
suma 22.143,- PLN).

Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 14C/317/2003-272 zo dňa 11.5.2011 súd zamietol žalobu žalobkyne v
2.rade,zastavilkonanieožalobežalobcuv1.radevčastiozaplatenie5.635,-PLN 15%ročnýmúrokom
z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia, vylúčil konanie o žalobe žalobcu v 1. rade v časti o zaplatenie
75.000,- PLN s 15% ročným úrokom z omeškania od 20.12.2001 do zaplatenia na samostatné konanie,

nepriznal náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným a zároveň rozhodol,
že o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným bude rozhodnuté v konečnom
rozhodnutí.
Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/94/2011-283 zo dňa 17.5.2012 potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k
žalobkyni v 2. rade a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade a žalovaným.

V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.5.2012.

Žalovaný v rámci odvolaní proti uzneseniam tunajšieho súdu o pribratí znalca a zložení preddavku
na znalecké dokazovanie zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, pričom
poukázal na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v platnom znení. Uviedol, že v danej veci

je nesporné, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Prešove č.k.
3T/115/2000-192 zo dňa 5.6.2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2To/232/2001
zo dňa 20.12.2001, pričom v predmetnej veci oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
20.12.2001 a žalobca si právo na náhradu škody za vykonanú väzbu uplatnil žiadosťou doručenou
Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 22.1.2003, teda po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty podľa

citovaného § 23 zákona č. 58/1969 Zb..

Právny zástupca žalobcu k vznesenej námietke premlčania uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. pozná dve
lehotyatojednoročnúlehotu,ktorásatýkaodškodneniazaväzbuatrestadvojročnúlehotu,ktorásatýka
náhrady škody, teda aj žalobcom uplatňovaných nárokov. Zároveň poukázal na to, že nemal možnosť

dostatočne sa oboznámiť s vecou v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania a po poučení podľa §
120 ods. 4 O.s.p. nemal žiadne ďalšie návrhy a skutočnosti na doplnenie dokazovania, avšak poukázal
na to, že má právo na primeranú lehotu vyjadriť sa k vznesenej námietke premlčania.

Žiadosťouoodškodneniezavykonanúväzbuvtrestnejvecizodňa20.1.2003žiadalžalobcažalovaného

(odbor odškodňovania) o náhradu škody, pričom podaním zo dňa 11.2.2003 žalovaný právnemu
zástupcovi žalobcu oznámil potvrdenie prijatia žiadosti o náhradu škody. Listom zo dňa 20.8.2003
žalovaný oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že žiadosť, ktorou bola uplatnená náhrada škody
nemohla byť doposiaľ prerokovaná z objektívnych dôvodov, pre množstvo skôr obdržaných žiadostí,
pričom vzhľadom na to, že už uplynula 6-mesačná lehota má žalobca možnosť postupovať súdnou

cestou (§ 10 zákona).

Prejednávanú vec súd právne posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. v znení účinnom ku dňu
20.12.2001,kedynadobudolprávoplatnosťoslobodzujúcirozsudoktunajšiehosúdusp.zn.3T/115/2000.

Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v platnom znení (ďalej len zákon), právo na náhradu škody podľa prvej
časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie
alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie
zastavené.

Podľa prvej časti zákona - „Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím“, druhej hlavy
„Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste“
Podľa § 5 („Náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe“) ods. 1 zákona, právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu
trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods. 2 zákona, právo na náhradu škody nemá ten,
a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre
obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie
je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný.

Podľa § 5 ods. 3 zákona, za väzbu nariadenú v konaní o vydanie do cudziny sa náhrada škody podľa
predchádzajúcich ustanovení neposkytuje.
Podľa § 6 („Náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o treste“) ods. 1 zákona, právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak
v neskoršom konaní bol spod žaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.

Podľa § 6 ods. 2 zákona, právo na náhradu škody má i ten, kto bol v neskoršom konaní odsúdený na
miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na podklade zrušeného rozsudku.
Podľa § 6 ods. 3 zákona, právo na náhradu škody podľa predchádzajúcich odsekov nemá ten,
a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne alebo
b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po
právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný

trest uložený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s
ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred

štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti
tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie
vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom
ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom,
a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,

do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa § 9 ods. 2 zákona, ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý
nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú.
Podľa § 10 zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa
podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 22 ods. 3 zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),

premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynie.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená rozhodnutím o väzbe z dôvodu, že bol spod obžaloby oslobodený. Rozsudok,

ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2001. Keďže sa
jedná o právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy zákona, toto právo sa premlčí za rok
odo dňa keď nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Vzhľadom na to, že rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 20.12.2001 a žalobca nárok na náhradu škody predložil žalovanému na predbežné
prerokovanieaždňa22.1.2003,resp.podalžalobunasúdaždňa18.12.2003,nárokžalobujepremlčaný

a z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, súd žalobu zamietol. V prejednávanej
veci nemožno ani aplikovať ustanovenie § 22 ods. 3 zákona o prerušení plynutia premlčacej doby, po
dobunajdlhšiešesťmesiacov,keďžežalobcaanižalovanémunepodalnávrhnapredbežnéprerokovanie
v lehote jedného roka od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku a v tejto lehote ani nepodal žalobu
na súd.

Pokiaľ právny zástupca žalobcu argumentoval v prejednávanej veci tým, že zákon pozná dve lehoty a to
jednoročnú lehotu, ktorá sa týka odškodnenia za väzbu a trest a dvojročnú, ktorá sa týka náhrady škody,
súd v tomto ohľade poukazuje na skutočnosť, že predmetný zákon síce pozná aj ďalšie premlčacie
lehoty (napr. § 22), avšak tieto ustanovenia sa týkajú iných nárokov (napr. nesprávny úradný postup),

pričom je nesporné, že žalobca náhradu škody uplatňuje z dôvodu rozhodnutia o vzatí do väzby a
následného oslobodzujúceho rozsudku, teda v danom prípade sa jednoznačne jedná o špeciálnu lehotu,
ktorá sa vzťahu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona), resp. náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o treste (§ 6 zákona). V tomto ohľade teda nie je namieste obrana žalobcu,keďže súd má nepochybne za to, že na prejednávanú vec sa vzťahuje jednoročná premlčacia lehota,
ktorá začala plynúť v prejednávanej veci od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku.

Podľa § 120 ods. 1, ods. 4 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd je povinný okrem
vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú
odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Podľa § 123 O.s.p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Právny zástupca žalobcu vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania navrhol pojednávanie
odročiť aj s poukazom na to, že túto okolnosť by mal prejednať so svojím klientom. V tejto súvislosti súd
poukazuje na to, že podania, ktorými žalovaný vzniesol námietku premlčania boli súdom oboznámené,
pričom sa jednalo dá sa povedať o stručné podanie v rámci podaných odvolaní voči uzneseniam o
pribratí znalca a uložení povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie a súd mal za to, že

sa nejednalo o skutočnosť, na ktorú by bolo potrebné právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý bol prítomný
na pojednávaní, poskytovať dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k vznesenej námietke premlčania aj za
situácie, že právny zástupca mal možnosť nahliadať do súdneho spisu.

Podľa § 142 Ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, pričom úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a neúspešný žalobca nemá
právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Vzhľadom na zložitosť veci a väčší počet nárokov, s poukazom na vykonané znalecké dokazovania,
ktoré boli realizované aj cestou dožiadaného súdu v cudzine, súd o trovách štátu rozhodol tak, že o nich
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.