Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 7, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/341/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217892
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217892.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o..
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10C/22/2013-60
zo dňa 24. júla 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 3.998,52 Eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 799,70 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď
požadoval aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31. 5.2010, do 31. 5.2011 a po 01.06.2011) a

zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom
konaní vedenom na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému Q. S. (registrácia
súdneho exekútora EX 6875/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 31.01.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 245 dní!) a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktorá nečinnosť Okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná a zároveň nebol pri rozhodovaní rešpektovaný právne relevantný exekučný

titul - rozsudok Rozhodcovského súdu vytvárajúceho prekážku právoplatne rozhodnutej veci a teda
neodstrániteľnú vadu konania pre uplatnenie si nároku pred všeobecným súdom v občianskom súdnom
konaní. Opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu exekučným súdom považuje za nelegálny
postup, keď jeho dôsledkom je interalia zrušenie rozhodcovského rozsudku, zamedzením jeho účinkov
na jeho právne postavenie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 3.998,52 Eur predstavujúca náhradu istiny

s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi, keď si tiež uplatňuje aj primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 799,70 Eur, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom
(hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou), pretože samotné konštatovanieporušenia (jeho) práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý bol dôsledkom nesústredenej činnosti Okresného
súdu takej intenzity, ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva.

Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu (konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v
právo a princípu v právnej istoty) a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá
mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho

štátu, keď medzitýmnym rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu nerozhodnutím o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
vo veci rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov
voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu Levice sp. zn.
3Er/585/2010) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 2 v znení platnom pred i po začatí
konania, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3) a citované ustanovenia Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - § 41 ods. 1, § 41 ods. 2, § 44 ods. 1 a 2) tým, že ho považoval

za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho
súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu, že žiadne nešpecifikovala. Poukázal na to, že z exekučného spisu zistil, že návrh na začatie
konania o vydanie poverenia bol vydaný dňa 16.07.2010, o návrhu na vydanie poverenia exekučný
súd rozhodol uznesením zo dňa 14.10.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietol, voči čomu oprávnený odvolanie podal. Napadnuté uznesenie odvolací súd potvrdil a exekučné
konanie bolo zastavené. Navrhovateľ bol v exekúcii vyzývaný a návrh doplnil dňa 06.09.2010

Súd prvého stupňa poukázal na to, že
- návrh (správne nárok) nebol premlčaný, pri začatí exekúcie v roku 2010 a návrhu v roku 2012,

- navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania poverenia v
zákonnej 15-dňovej lehote, resp. v primeranej lehote a že exekučný súd opätovne skúmal jeho právo
bez splnenia zákonných podmienok
- súd rozhodol v primeranej lehota 90 dní, keď 15 dňová lehota platila len pre vydanie poverenia, čo
potvrdila i novela Exekučného poriadku od 01.06.2010.

- všeobecný súd nie je v tomto konaní oprávnený konštatovať prieťah vo veci,
- exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, pričom jeho
rozpor znamená neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu,
- majetková škoda navrhovateľovi mohla vzniknúť v prípade nezákonne vydaného rozhodnutia
exekučného súdu, ktoré by však (pre vznik základu nároku) muselo byť zrušené,

- pre nepreukázanie nesprávneho úradného postupu sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy,
- škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke a príčinná súvislosť musí byť preukázaná, čo
však navrhovateľ nepreukázal a neprodukoval ani žiadne dôkazy,
- návrh na znalecké dokazovanie zamietol preto, lebo by riešilo právnu otázku,

- podmienky náhrady nemajetkovej ujmy sú v zákone koncipované na poškodeného - fyzickú osobu,
- nemajetková ujmy nezávisí automaticky len od nedodržania zákonnej lehoty a že
- priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore a § 1 OSP, keďže sám nerešpektoval
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ, domáhajúci sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňavyčítalto,žeprostredníctvomustanovenia§9ods.2zák.č.514/2003vznenízákonač.412/2012
Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné právo nepozná
zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov (k argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa) a v

čase podávania návrhu nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať, čo však nič nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svojnázor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) a viazaný

rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1) a prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP
v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej
žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka

v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom

súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k
vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V danej veci dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu, ktorého
dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať iba
odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa

pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa
prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym
poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -

článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone

verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným,
druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou
je, aby medzi konaním, vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná
súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený
a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má

charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem "nesprávny úradný

postup orgánu verejnej moci" nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinnostíúčastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom

chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik

zodpovednosti za škodu - škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre
objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platí pätnásťdňová lehota, či postup

exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného
nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku citovaného súdom prvého stupňa

mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu
bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo

vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady "ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia" (veta druhá) a prípad "ak súd zistí rozpor žiadosti" (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca
úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením exekučnému
súdu povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní bez toho, že by rozlišoval jednotlivé

zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie
zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu

nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, i keď jeho postup nemožno považovať za
nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní
o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická
zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní
postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý

nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil
v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto

zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012
Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska
"zbytočnýchprieťahov",atosúdomsamostatne,bezpotrebyexistencierozhodnutiaalebokonaniainého
orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 01.01.2013. Posúdenie zbytočných
prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky

obdobnýchvecípodávanýchnavrhovateľomnapostupexekučnéhosúduivzhľadomkjehomožnostiam.

Čo sa týka namietaného nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti súdneho
exekútoraovydaniemupovereniaprezistenýrozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonom,vdôsledku
čoho nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd poukazuje na to, že mu neprislúcha

preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní a že právne závery ohľadom
rozhodcovských rozsudkov sú bohato riešené judikatúrou Najvyššieho súdu SR a tiež aj Ústavného
súdu SR, od ktorých záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v
dôsledku čoho nebolo potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac pokiaľ navrhovateľ

nedisponoval spôsobilým exekučným titulom nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť
prospech a teda, ak mu nemohol v exekúcii privodiť majetkový prospech, potom mu nemohla vzniknúť
ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie. Konanie exekučného súdu bolo zákonné a v
primeranej lehote.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným

dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania a znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy, bezprostredný a neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by

muselo prísť priamo a len týmto postupom, že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.