Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/13/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109212657
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7109212657.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr.

Ladislava Duditša a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v právnej veci žalobcu N.. W. Č., T..X.X.XXXX,
H. Y.V., R. Č..X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o., Rázusova 1,
Košice, proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova 8, Bratislava, v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I
č.k. 25C/250/2009-147 zo dňa 6.9.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 616,61 eur na účet
Advokátska kancelária, JUDr. Peter Kerecman do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 40.000 eur bez príslušenstva do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Kerecman, s.r.o.,
Rázusova 1, Košice trovy právneho zastúpenia vo výške 4.304,09 eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozhodnutieodôvodniltým,žepredmetomkonaniajeuplatnenýnárokžalobcunanáhradunemajetkovej
ujmy.

V konaní mal súd prvého stupňa za preukázané, že vydaním osvedčenia zo dňa 3.3.1992 bývalým
Federálnym ministerstvom vnútra ČSFR pod č. XD-XXXX/X-XXX/X-W.-XX, podľa ktorého bol žalobca
evidovaný ako osoba v § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 451/1991 Zb. došlo k zásahu do jeho
profesného aj osobného života. Daná skutočnosť bola preukázaná listinnými dokladmi, hodnotením

žalobcu za jednotlivé obdobia, podľa záverov ktorých žalobca spĺňal podmienky na povýšenie do
hodnosti plukovník a jediným dôvodom, pre ktorý nebol spôsobilý vykonávať funkciu s touto hodnosťou,
bolo v súlade s rozkazom Ministerstvom obrany ČSFR č. 37/1990 k realizácii ustanovení zákona č.
451/1991 Zb. vydanie osvedčenie, so závermi ktorého žalovaný nesúhlasil. Uvedená skutočnosť bola
preukázaná aj svedeckými výpoveďami, najmä svedeckou výpoveďou V. K., prednostu Okresného
úradu M., ktorý bol súčasne predsedom Rady obrany okresu M.. Vydanie osvedčenia malo teda za
následok zamedzenie kariérneho postupu žalobu, keďže podľa hodnotenia jeho nadriadených patril

medzi najlepších dôstojníkov - tajomníkov Rady obrany okresov v SR, vysoko spĺňal podmienky po
vojensko-odbornej stránke, podľa služobných výsledkov i telesnej spôsobilosti, fyzickej zdatnosti. Nielen
závery hodnotení, ale aj svedecké výpovede potvrdili, že žalobca z pracovného hľadiska bol človekom
odborne zdatným, pracovitým, zodpovedným, schopným, v práci ambicióznym. Tak, ako žalobca tvrdil,pri odchode do dôchodku k XX.X.XXXX, bol ukrátený aj po finančnej stránke. Zo správy vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia (čl. 140) je zrejmé, že pri vydaní rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi
priznaný výsluhový príspevok od X.X.XXXX vo výške X.XXX,- Sk vychádzal z rozkazu riaditeľa Odboru

obrany a bezpečnosti Úradu vlády SR zo dňa XX.X.XXXX, podľa ktorého bol N.. Č. prepustený do
zálohy podľa § 10a zák. č. 76/1986 Zb., teda odvolaný z funkcie tajomníka Rady obrany okresu M..
Dôvodomkprepusteniubolaskutočnosť,žežalobcaakovojakzpovolaniaspĺňalpodmienkynastarobný
dôchodok. Z uvedenej správy je zrejmá transformácia výsluhového príspevku po X.X.XXXX v zmysle
nového zákona o sociálnom zabezpečení č.114/1998 Zb. na výsluhový dôchodok a jeho porovnávanie

so starobným dôchodkom. Z uvedenej správy však nie je zrejmé, kedy by žalobcovi vznikol nárok na
výsluhový príspevok, resp. dôchodok, pokiaľ by pôsobil v hodnosti plukovníka, vo funkcii tajomníka Rady
obrany okresu M., ktorú funkciu pred prepustením zo služobného pomeru vojaka z povolania zastával,
resp. aký výsluhový dôchodok, v akej výške by v takomto prípade poberal. Uvedený Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia tieto podmienky pravdepodobne neskúmal, čo je zrejmé z jeho stanoviska,
keď pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z predloženého rozkazu riaditeľa Odboru obrany a bezpečnosti

Úradu vlády SR. Skutočnosť preukazujúcu finančnú ujmu žalobcu mal súd preukázanú výpoveďou
svedka I.. I., ktorý do dôchodku odchádzal v hodnosti plukovník v roku XXXX s dôchodkom XX.XXX,-
Sk a v súčasnosti poberá dôchodok vo výške X.XXX eur.

V konaní bolo preukázané aj to, že vydaním osvedčenia v marci 1992 došlo k podstatným zmenám aj v
osobnom živote žalobcu. Pozitívny výsledok lustrácie tento účastník považoval za poníženie jeho osoby,
s ktorým výsledkom sa nevedel zmieriť, o čom svedčí fakt, že podal žalobu o určenie jeho neoprávnenej
evidencie. Všetci vypočutí svedkovia pred súdom potvrdili, že zmenu správania u žalobcu pobadali či už
pri stretnutiach alebo rozhovoroch, sám celú situáciu ťažko znášal, stal sa z neho uzavretý, podráždený

človek,trpeldepresiou,pocitmiúzkostiaopovrhnutia.Dôsledkomtakéhotostavusamuzhoršilzdravotný
stav, rapídne schudol, čo svedčí o tom, že situáciu ťažko znášal a prežíval, zvýšil sa mu krvný tlak,
zmenila telesná teplota. Tak ako jeho syn, tak aj svedok W. Č. v konaní vypovedali, že za celé to obdobie,
kedy sa žalobca bránil súdnou cestou, sa zmenila jeho povaha.

Otázka neoprávnenosti evidovania žalobcu v materiáloch bývalého ŠTB bola právoplatne vyriešená
rozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachč.k.3Co/294/2007-130zodňa27.11.2008vspojenísrozsudkom
Okresného súdu Košice I č.k. 14C/69/2004-42 zo dňa 1.6.2005. Súd prvého stupňa v súlade s
ust. § 135 ods. 2 O.s.p. v tomto konaní uzavrel, že aj otázka pasívnej legitimácie žalovaného bola

vyriešená právoplatne v skončenom konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 14C/69/2004, ktoré
súd toto konanie musí rešpektovať a takýmto posúdením je viazaný. Súd prvého stupňa sa stotožnil
s tvrdením žalobcu, že neoprávneným zásahom v zmysle § 13 OZ je aj samotné neoprávnené
evidovanie jeho osoby v materiáloch bývalej ŠtB. Pri rozhodovaní o výške finančného odškodnenia
vzal do úvahy aj obdobie takmer 14 rokov, počas ktorého prebiehalo súdne konanie o ochranu

osobnosti žalobcu, resp. jeho neoprávnenej evidencie v materiáloch bývalej ŠtB, počas ktorého danú
situáciu o to intenzívnejšie prežíval a s ktorou sa nevedel stotožniť. Aj keď súd jeho žalobe vyhovel o
neoprávnenom evidovaní jeho osoby v materiáloch bývalej ŠtB vyhovel, teda neoprávnenosť evidencie
v materiáloch štátnej bezpečnosti preukázal, roky plné stresu, hanby, poníženia a vnútorného trápenia
samotné súdne rozhodnutie nenahradilo. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nepovažoval súd

prvého stupňa za dôvodnú, keďže rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 1.6.2005 v spojení s
rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bola preukázaná neoprávnená evidencia žalobcu v materiáloch
ŠtB nadobudol právoplatnosť 15.1.2009, od ktorého termínu začala žalobcovi plynúť všeobecná
trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nemajetkovej ujmy a žaloba bola podaná 1.6.2009. Svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, 13 a 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa poukázal

aj na judikatúru súdov v otázke neoprávneného zásahu do osobnosti občana jeho neoprávneným
evidovaním v materiáloch bývalej ŠtB (R 114/1999).

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa zásady úspechu uvedenej v § 142 ods. 1 O.s.p.,

tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v sume 4.304,09 eur a ktoré mu vznikli z právneho
zastúpenia (7 úkonov právnej služby á 506,21 eur, t.j. prevzatie, príprava zastúpenia, podanie žaloby,
vyjadrenie vo veci zo dňa 27.1.2011, účasť na pojednávaniach dňa 1.3.2012, 12.4.2012, 14.6.2012 a6.9.2012, 2 x režijný paušál á 6,95 eur, 1 x režijný paušál 7,41 eur, 4 x režijný paušál á 7,63 eur + 19%
DPH za prvé dva úkony právnej pomoci, 20% DPH za ďalších päť úkonov.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. V
dôvodoch odvolania poukázal žalovaný na to, že v priebehu súdneho konania vyzval súd prvého stupňa
žalovaného, aby sa vyjadril, či žalobca v rozhodnom období rokov XXXX Z. XXXX spĺňal podmienky na

vymenovanie do hodnosti plukovníka, ak nie, ktoré podmienky na vymenovanie do hodnosti nespĺňal.
Na túto výzvu súdu sa žalovaný vyjadril listom č. ÚPS-302-13/2009 z 15.8.2012, v ktorom uviedol, že
podľa § 5 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení platnom a
účinnomvrozhodnejdobe(ďalejlen„zákonč.76/1959Zb.)dovyššíchhodnostimožnovymenovaťalebo
povýšiť len vojakov s potrebnými duševnými schopnosťami a telesnou zdatnosťou, ktorí spĺňajú odborné
požiadavkyustanovenévšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismivydanýmiFederálnymministerstvom

obrany a Federálnym ministerstvom vnútra. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že z dikcie zákona 76/1959
Zb. § 7 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že na udelenie vyššej hodnosti nemal žalobca právny nárok a preto
aj v prípade splnenia odborných požiadaviek pre vymenovanie alebo povýšenie do vyššej hodnosti je
nutnékonštatovať,žeprávonapovýšenievzhľadomnaneexistenciuprávnehonárokunemôžežalobcovi
priznať ani súd. Podľa lustračného zákona nemohol žalobca zastávať funkciu tajomníka Rady obrany

Okresu M., na ktorú bola plánovaná hodnosť plukovníka. Žalobca bol zo služobného pomeru vojaka
z povolania prepustený až po splnení podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok a žalobcovi
bol po prepustení zo služobného pomeru vojaka priznaný výsluhový príspevok v maximálnej možnej
výške v zmysle § 33 ods. 3 zákona č. 76/1959 Zb. Skutočnosť, že existencia lustračného osvedčenia
Federálneho ministerstva vnútra č. 1D-3484/1-005/1-LO-91 z 3.3.1992 nemala v prípade žalobcu žiadne

negatívnenásledkynajehoslužobnýpomervojaka,potvrdzujeokremsamotnéhozotrvaniavslužobnom
pomere až do dosiahnutia dôchodkového veku, aj v súdnom konaní preukázané zastávanie funkcie
tajomníka Rady obrany okresu M. v rokoch XXXX - XXXX, napriek tomu, že na túto funkciu bola
plánovaná hodnosť plukovník a rovnako aj obsah všetkých osobných hodnotení žalobcu vyhotovených
po X.X.XXXX. Žalovaný preto má za to, že žalobca nebol vydaním predmetného lustračného osvedčenia

vo svojom služobnom pomere nejako postihnutý. Súd prvého stupňa sa s uvedenými skutočnosťami vo
veci nároku žalobcu na povýšenie do hodnosti plukovník žiadnym spôsobom nevyporiadal, v dôsledku
čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
neprihliadol na skutočnosť, že žalobca v žalobe z 1.6.2009 uvádza sumu 6.951 eur ako sumu, ktorú

stratil celkovo na služobnom príjme, hodnostnom príplatku, výsluhovom dôchodku a vo výpovedi pred
súdom spomína inú sumu a to sumu cca 100 eur mesačne za obdobie 20 rokov. Súd prvého stupňa
neuviedol, na ktoré konkrétne okolnosti prihliadal, resp. ktoré pri rozhodovaní do úvahy nebral. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný na to, že súd prvého stupňa v rozsiahlom odôvodnení svojho rozsudku
vôbec neuviedol, či jeho rozhodnutie ovplyvnila aj skutočnosť, že žalovaný žiadnou svojou činnosťou

nespôsobil neoprávnenú evidenciu žalobcu v materiáloch bývalej ŠtB. Priznanú výšku nemajetkovej
ujmy v sume 40.000,- eur považuje žalovaný za neprimeranú.

Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdiť a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 616,61 eur.

Žalobca v dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový
stav veci, vec správne právne posúdil a rozhodnutie presvedčivo, jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Pri
rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prvostupňový súd vzal do úvahy, že neoprávneným evidovaním

osoby žalobcu v materiáloch bývalého ŠtB došlo k závažnému zásahu do profesného i osobného života
žalobcu a následky tohto zásahu v živote žalobcu pretrvávajú doposiaľ, pričom osobitne zohľadnil aj
dĺžku obdobia takmer 14 rokov, počas ktorého prebiehalo konanie vedené na Okresnom súde Košice I
podsp.zn.14C/69/2004,vktoromsažalobcadožadovalurčenia,žeevidovaniejehoosobyvmateriáloch
býv. ŠtB bolo neoprávnené.

Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že prvostupňový súd nevzal do úvahy jeho argumentáciu,
týkajúcu sa nároku žalobcu na povýšenie do hodnosti plukovníka, v ktorej osobitne zdôraznil, že na
udelenie vyššej hodnosti nemal žalobca právny nárok, preto toto právo na povýšenie nemôže žalobcovipriznať ani súd a že súd sa nevyporiadal ani so skutočnosťou, že žalobca zotrval v služobnom pomere
až do dôchodkového veku vo funkcii tajomníka Rad obrany okresu M., z čoho usudzuje, že nebol
v služobnom pomere nijako postihnutý. S týmito námietkami žalobca nesúhlasí a to z nasledovných

dôvodov:

a/ predmetom tohto konania nebolo priznanie práva žalobcovi na udelenie vyššej hodnosti, ale priznanie
práva žalobcovi na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená neoprávneným evidovaním

v jeho osobných materiáloch býv. ŠtB. Pre skutkové a právne posúdenie veci preto nie je podľa
žalobcu podstatné, či na povýšenie do vyššej hodnosti bol alebo nebol daný právny nárok, ale
posúdenie otázky, či neoprávnene evidovanie žalobcu v materiáloch bývalého ŠtB viedlo k zásahu do
jeho osobnostných práv, ako sa prejavilo v jeho osobnom a profesnom živote, pričom zamedzenie
kariérneho postupu žalobcu ako vojaka z povolania bolo len jedným z viacerých závažných následkov,
ktoré žalobcu v dôsledku tohto neoprávneného evidovania postihli. Súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru, že neoprávnené evidovanie žalobcu
v materiáloch bývalého ŠtB malo za následok zamedzenie kariérneho postupu žalobcu, pričom táto
skutočnosť vyplývala zo súhrnu viacerých priamych i nepriamych vykonaných dôkazov, z ktorých
vyplynul jednoznačný záver, že žalobca spĺňal podmienky na povýšenie do hodnosti plukovník a
jediným dôvodom, pre ktorý nebol spôsobilý vykonávať funkciu s touto hodnosťou bolo v súlade s

rozkazom Ministerstva obrany ČSFR č. 37/1990 k realizácii ustanovení zákona č. 451/1991 Zb. vydanie
osvedčenia, so závermi ktorého žalovaný nesúhlasil a zároveň v konaní nebola zistená žiadna iná
skutočnosť, než neoprávnené evidovanie žalobcu v materiáloch bývalého ŠtB, ktorá by bola dôvodom
pre zamedzenie jeho kariérneho postupu a takúto skutočnosť neoznačil ani žalovaný.

Tento záver potvrdzovali jednotlivé hodnotenia odbornej spôsobilosti a pracovných výsledkov žalobcu
jeho nadriadenými (napr. hodnotenie Okresného úradu M. za obdobie od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX),
z ktorých vyplýva, že žalobca patril medzi najlepších dôstojníkov - tajomníkov Rady obrany okresov v
SR, vysoko spĺňal podmienky po vojensko- odbornej stránke, po stránke služobných výsledkov i fyzickej
zdatnosti i dobu výsluhy v hodnosti, ktoré boli vyžadované pre menovanie do vyššej hodnosti a jeho

nadriadení opakovane podávali návrh na jeho povýšenie. Z hodnotenia vojensko-odbornej spôsobilosti
žalobcu ku dňu 31.5.1992 Úradu vlády SR vyplýva záver, že hodnotenie žalobcu svedčí o veľmi
dobrých vojensko-odborných vedomostiach i návykoch, so zodpovedným prístupom k plneniu funkčných
povinností i o kvalitných pracovných výsledkoch, ale aj záver, že menovaný je nespôsobilý vykonávať
funkcie s plánovanou hodnosťou plukovník z dôvodu jeho evidovania v materiáloch býv. ŠtB.

Nadpriemerné výsledky žalobcu potvrdil aj nadriadený žalobcu svedok V.. V. K., ktorý vo svojej výpovedi
na pojednávaní dňa 12.4.2012 uviedol, že „,uvedené osvedčenie bolo jediným dôvodom, pre ktorý
žalobca nakoniec nebol do hodnosti plukovníka povýšený; nič iné to nemohlo byť, pretože všetky
podmienky po každej stránke spĺňal". Tieto skutočnosti potvrdzovali aj výpovede ďalších svedkov I.. N.

I. Z. W. Č..

Z vyššie uvedených dôkazov teda vyplynulo, že neoprávnené evidovanie žalobcu diskvalifikovalo
žalobcu z kariérneho postupu, ktorý s ohľadom na nadpriemerné pracovné výsledky a pozitívne
hodnotenia žalobcu bolo objektívne možné očakávať v prípade, ak by žalobca nebol neoprávnene

evidovaný v materiáloch ŠtB.

b/ Žalobca nepopieral, že vo funkcii tajomníka Rady obrany okresu M. pôsobil aj v období rokov
XXXX - XXXX a nikdy netvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť priamym postihom
žalobcu v jeho služobnom pomere a z tohto skutkového stavu vychádzal aj prvostupňový súd vo svojom

rozhodnutí.

K závažnému zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v jeho profesnom prostredí došlo už tým, že naňho
jeho okolie v čase, kedy spoločnosť tvrdo odsudzovala osoby akýmkoľvek spôsobom zúčastnené na
zločinoch bývalému režimu, hľadelo ako na prisluhovača tohto režimu a osobu so závadnou minulosťou,

čo sa ho dotklo v jeho profesnom živote ešte intenzívnejšie, keďže v dôsledku lustračných zákonov sa
stal nespôsobilým pre výkon funkcie, ktorú zastával, čoho následkom bola aj zamedzenie kariérneho
postupu a nakoniec aj odchod do dôchodku minimálne o dva roky skôr než by tomu bolo, ak by do
dôchodku odchádzal v hodnosti plukovníka.Okrem toho žalobca od vydania lustračného osvedčenia žil v nestálej obave a strachu, že dôjde k jeho

prepusteniu so služobného pomeru, o čom svedčí aj návrh na kádrové opatrenie s vojakom z povolania
k prerušeniu výkonu funkcie TRO okresu M. zo dňa X.X.XXXX, ako aj záznam o personálnom pohovore
pri riešení prerušenia funkcie TRO okresu M. zo dňa XX.X.XXXX, a už tým bolo neoprávnene zasiahnuté
do jeho osobnostných práv.

c/ Žalovaný sa vo svojom odvolaní obmedzuje len na námietky, týkajúce sa následkov neoprávneného
zásahu do osobnosti žalobcu v jeho profesnom živote a úplne ignoruje závažnosť následkov, ktoré u
žalobcu nastali v jeho osobnom živote.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

pre žalobcu bolo neoprávnené evidovanie jeho osoby šokom a obrovským ponížením, s ktorým sa
doposiaľ nevyrovnal. Všetci svedkovia vypočutí na pojednávaní dňa 12.4.2012 potvrdili, že u žalobcu
pobadali výraznú zmenu správania a jeho povahy, keď z veselého a otvoreného človeka sa stal
uzavretý a podráždený človek, žalobca sám celú situáciu ťažko znášal, trpel depresiou, pocitmi úzkosti a
opovrhnutia, čo sa prejavilo aj na jeho zhoršenom zdravotnom stave, rapídnej straty hmotnosti a zvýšení

krvného tlaku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu vyplýva, že prvostupňový súd sa dôsledne
zaoberal zdôvodnením výšky náhrady nemajetkovej ujmy a toto svoje rozhodnutie oprel o celkom
konkrétne a preskúmateľne hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv

žalobcu a prihliadol aj na okolnosti, ktoré tento trvajúci zásah do osobnostných práv žalobcu sprevádzali
(dĺžka obdobia takmer 14 rokov, počas ktorého žalobca bojoval za očistenie svojho mena).

Skutočnosť, že žalovaný sám svojou činnosťou nespôsobil neoprávnenú evidenciu žalobcu v
materiáloch býv. ŠtB, nie je pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podstatná,

keďže k zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo v čase samotného zaevidovania žalobcu do
materiálov býv. ŠtB, ale až neskôr v období po od vydania lustračného osvedčenia z dôvodu, že
neoprávnená evidencia v danom čase trvala, pričom je potrebné zohľadniť aj celkový postoj žalovaného,
ktorý ani po právoplatnom súdnom rozhodnutí, ktorým bola vyslovená neoprávnenosť evidovania, sa
žalobcovi neospravedlnil ani nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k tomu, aby žalobca naďalej v

evidencii evidovaný nebol.

Čo sa týka námietky žalovaného, že prvostupňový súd neurčil, akú presne čiastku, žalobca stratil na
služobnompríjme,hodnostnompríplatkuavýsluhovomdôchodku,ktomujepotrebnéuviesť,ževdanom
prípade sa žalobca z dôvodu neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv domáhal náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorej výška sa nedá presne vyčísliť ani preukázať, nie náhrady škody spôsobenej
stratou na zárobku, resp. dôchodku, ktorá u žalobcu bola len jedným z následkov neoprávneného
zásahu do jeho osobnostných práv. Preto úlohou prvostupňového súdu nebolo presne skúmať a vyčísliť
výšku straty na zárobku, resp. dôchodku a na stratu na dôchodku, pričom prvostupňový súd postupoval
správne, keď na stratu na dôchodku prihliadal ako na následok neoprávneného zásahu do osobnostných

práv žalobcu a zohľadnil ju pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy.

V doplnku vyjadrenia sa k odvolaniu žalovaného žalobca udáva, že je pravdou, že hodnosť plukovníka
bola a je výberovou hodnosťou a udeľuje sa až po úspešnom absolvovaní výberového konania na
funkciu tajomníka rady obrany mesta, resp. okresu, kde musel spĺňať všetky požadované predpoklady

- kritéria, ktoré de facto sú rovnaké ako pre výberovú hodnosť plukovník a navyše táto funkcia zo
zákona predpokladala, že takto vybraný funkcionár bude povýšený do hodnosti plukovníka a to preto, že
tabuľkami mierového počtu pre takúto funkciu je plánovaná hodnosť plukovník. Ak by dôstojník nespĺňal
zákonom - predpisom podmienky pre povýšenie do hodnosti plukovníka, musel by z tejto funkcie byť
skôr, či neskôr odvolaný.

V konkrétnom prípade žalobcu nastala situácia, že funkciu tajomníka Rady obrany okresu M. vykonával
v hodnosti podplukovník a to iba preto, že lustráciou zistili, že ako držiteľ požičaného bytu držiteľ,
konšpiračného bytu pre VKR a ŠtB nemohol byť povýšený do hodnosti plukovníka, čo zákonite viedlok tomu, že bol prepustený do zálohy, pričom ale ak by dosiahol hodnosť plukovníka, do zálohy by
nebol prepustený, ale naďalej by túto funkciu vykonával. Práve tento postup neoprávnenej evidencie v
zoznamoch ŠtB žalobcu poškodil na príjme za hodnosť plukovníka, ako aj výške výsluhového dôchodku,

ktorý poberá t.č. od X. X.XXXX vo výške XXX,XX eur, čo je o sto eur (a aj viac) menej, ako keby išiel
do dôchodku v mesiaci september 1998.

V rokoch XXXX - XXXX boli spracované nadriadenými prednostami Okresného úradu M. - predsedami
Rady obrany okresu M. a riaditeľmi odboru obrany, bezpečnosti Úradu vlády Slovenskej republiky -

tajomníkmi rady obrany Slovenskej republiky návrhy na povýšenie žalobcu do hodnosti plukovník. Tieto
návrhy neboli ministrom obrany realizované, a to z dôvodu, že v rokoch XXXX - XXXX žalobca bol
nespôsobilým vykonávať funkciu tajomníka Rady obrany okresu Rožňava s plánovanou hodnosťou
plukovník, a to z dôvodu, že žalobca bol evidovaný ako držiteľ požičaného alebo konšpiračného bytu.

Aj keď z rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 14C/69/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 27.11.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.1.2009 je zrejmé, že žalobca bol
neoprávnene evidovaný v materiáloch ŠtB ako držiteľ požičaného alebo konšpiračného bytu, ani po
tomto rozhodnutí žalovaný nepristúpil k povýšeniu žalobcu do hodnosti plukovníka vo výslužbe, hoci
je zrejmé, že s ŠtB nikdy nespolupracoval. Napriek tomu, že žalobca po celý život čestne plnil svoje
povinnosti, v minulosti bol za svoju službu vlasti aj ocenený, po vydaní lustračného osvedčenia sa dostal

do úzadia, nebol morálne docenený ako iní jeho kolegovia, ktorí pracovali rovnako zodpovedne, avšak
u nich nedošlo k neoprávnenému evidovaniu. Žalobca má za to, že zásah do ľudských práv je jedným z
najzávažnejších zásahov štátu voči svojmu občanovi. Vzhľadom k svojmu veku a dĺžke súdnych konaní
má žalobca obavu, že sa konca súdneho konania a satisfakcie nedožije.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil v zmysle ust. § 156 ods. 1 O.s.p. potom, čo miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 156
ods. 3 O.s.p.

Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v

tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie

omyl súdu pri aplikácii práva na nesprávne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti § 11 - 13
Občianskeho zákonníka.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba práva na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje

správnosť dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K právnym dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa so zreteľom
na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd navyše dodáva:

Predmetom tohto konania nebolo priznanie práva žalobcovi na udelenie vyššej hodnosti, ale priznanie

práva žalobcovi na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená neoprávneným evidovaním jeho
osoby v materiáloch bývalého ŠtB. Pre skutkové a právne posúdenie veci nie je podstatné, či na
povýšenie do vyššej hodnosti bol alebo nebol daný právny nárok, ale posúdenie otázky, či neoprávnené
evidovanie žalobcu v materiáloch bývalého ŠtB viedlo k zásahu do jeho osobnostných práv a ako sa
prejavilo v jeho osobnom a profesnom živote.

Zamedzenie kariérneho postupu žalobcu ako vojaka z povolania bolo jedným z viacerých závažných
následkov, ktoré žalobcu v dôsledku neoprávneného evidovania postihli. Prvostupňový súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru, že neoprávnené evidovanie žalobcu
v materiáli bývalého ŠtB malo za následok zamedzenie kariérneho postupu žalobcu a táto skutočnosť

vyplynula z vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa (jednotlivých hodnotení odbornej spôsobilosti
a pracovných výsledkov žalobcu jeho nadriadenými). Nadpriemerné výsledky žalobcu potvrdil aj
nadriadený žalobcu svedok V.. V. K., ktorý vo svojej výpovedi doslovne uviedol, že jediným dôvodom,
pre ktorý žalobca nebol do hodnosti plukovníka povýšený bolo uvedené osvedčenie, keďže všetky
podmienky spĺňal. Preto záver súdu prvého stupňa, že neoprávnené evidovanie žalobcu diskvalifikovalo

žalobcu z kariérneho postupu je správny. Rovnako je správny záver súdu prvého stupňa, že
neoprávnené evidovanie žalobcu malo za následok aj materiálnu ujmu - stratu na dôchodku. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal zdôvodnením výšky
náhrady nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie oprel o hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu
do osobnostných práv. Žalovaný v dôvodoch odvolania sa obmedzuje len na námietky týkajúce sa

následkov neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcovi v profesnom živote a neberie zreteľ na
následky, ktoré u žalobcu nastali v jeho osobnom živote. Z vykonaného dokazovania súdu súdom
prvého stupňa bolo preukázané, že pre žalobcu bolo neoprávnené evidovanie jeho osoby obrovským
ponížením, s ktorým sa nevyrovnal. Všetci svedkovia v konaní vypočutí potvrdili, že u žalobcu pobadali
výraznú zmenu správania sa, keď z veselého a otvoreného človeka sa stal uzavretý a podráždený

človek,trpeldepresiou,pocitmiúzkosti,opovrhnutia,čosaprejavilovjehozhoršenomzdravotnomstave,
rapídnej straty hmotnosti a zvýšení krvného tlaku. K zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu došlo aj
v jeho profesnom prostredí už tým, že na ňho jeho okolie v čase, keď spoločnosť trvale odsudzovala
osoby zúčastnené na zločinoch bývalého režimu, hľadelo ako na prisluhovača tohto režimu a osobu so
závadnou minulosťou. Česť a dôstojnosť ako výraz úcty, ocenenia, vážnosti a dobrej povesti človeka,

ktoré požíva u ostatných členov spoločnosti (v určitom okruhu osôb), významne ovplyvňujú hodnotenie
jeho postavenia a uplatnenia v rôznych sférach spoločenského života a preto česť a dôstojnosť je jednou
z najzávažnejších hodnôt osobnosti človeka. Teda k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v jeho
profesnom prostredí nedošlo len tým, že v dôsledku lustračných zákonov sa stal nespôsobilý pre výkonfunkcie, ktorú zastával a došlo k zamedzeniu jeho kariérneho postupu. Napokon súd prvého stupňa v
dôvodochsvojhorozhodnutiazohľadnilajokolnosti,žetrvajúcizásahdoosobnostnýchprávžalobcutrval
takmer 14 rokov, počas ktorého žalobca súdnou cestou bojoval za „očistenie svojho mena“. Námietka

žalovaného, že svojou činnosťou nespôsobil neoprávnenú evidenciu žalobcu v materiáloch bývalého
ŠtB, nie je dôvodom pre nepriznanie, prípadne zníženie nároku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Napokon ani po právoplatnom súdnom rozhodnutí, ktorým bola vyslovená neoprávnenosť evidovania
sa žalovaný žalobcovi neospravedlnil a nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k tomu, aby žalobca v
evidencii naďalej evidovaný nebol.

Vecne správny je i výrok o trovách prvostupňového konania.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 2119 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224 ods. 1

O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto vo vzťahu k neúspešnému žalovanému mu patrí
náhrada trov odvolacieho konania. Tie pozostávajú z trov právneho zastúpenia + odmeny za 1 úkon
právnej služby, ktorým je vyjadrenie k odvolaniu, ktorému parí odmena 506,21 eur + 1 x režijný paušál
7,63 eur + 20 % DPH (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. d/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., celkove
trovy odvolacieho konania vo výške 616,61 eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť trovy konania žalobcovi k rukám
jeho právneho zástupcu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.