Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Okresný súd Skalica
Spisová značka: 1Er/1441/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607200746
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Denisa Drúžková
ECLI: ECLI:SK:OSSI:2014:2607200746.2

Uznesenie

Okresný súd Skalica vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: H.J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX M., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom: Mgr. Ing.
Ivan Šteiner, PhD., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom so sídlom Lipová 7, 915 01 Nové Mesto

nad Váhom, pre vymoženie 769,14 eur s príslušenstvom, rozhodujúc o zastavení exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Súd vyhlasuje exekúciu z a n e p r í p u s t n ú .

II. Súd exekúciu z a s t a v u j e.

III. Oprávnený je p o v i n n ý zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 63,96 eur,

a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Senica č. 5205 028130 zo dňa 31.01.2007 bol súdny exekútor Mgr. Ing.
Ivan Šteiner, PhD., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom so sídlom Lipová 7, 915 01 Nové Mesto
nad Váhom poverený podľa § 45 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 2693/06
zo dňa 18.07.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2006 a vykonateľnosť dňa 04.08.2006
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť
zaplatiť sumu 968,30 eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 732,92 eur od 14.06.2006
do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 226,91 eur. Povinný si svoju povinnosť založenú
rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného splnil len čiastočne.

Oprávnený bol súdom dňa 18.10.2013 vyzvaný, aby sa vyjadril k možnému použitiu ustanovení najmä
§ 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p., k
použitiu ustanovení § 40 písm. a/, § 44 ods. 2, § 45 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v z.n.p. a k použitiu ustanovení čl. 2 písm. a, čl. 3 odseku 1 a 3, čl. 6 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS, resp. k použitiu ustanovení na ochranu spotrebiteľa, nakoľko súd bude

posudzovať, či sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie z úradnej povinnosti.

Oprávnený sa na výzvu súdu vyjadril nasledovne: Oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom
na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh
zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch nakoľko:1. spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k
22.11.2005 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme“. Oprávnený poskytuje svojim

klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na
povahuzmluvnýchstrán.Navyšeajúčastnícikonaniasivbode19.Všeobecnýchpodmienokposkytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného

zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. V definícii
spotrebiteľskéhoúverusapojemúverdoplnilažzákonomč.568/2007Z.z.,pričomtátonovelanadobudla
účinnosť až 1.1.2008. Preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský úver a RPMN nemusela byť
uvedená. Rovnaký právny názor zaujal napríklad aj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 43Cob/271/09 a sp. zn. 43Cob/224/08 ako aj Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 20/Cob 406/06.

Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je na jednej strane
záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a
na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného
vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného
zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením

kogentným (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
2. v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 22.11.2005 „zmluvou o
spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom“. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
3. podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 22.11.2005 „zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a

inýchpoplatkov;akjetomožné,trebauviesťajsúčettýchtoplatiebsupozornenímnamožnosťúčtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré
sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na

ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená
ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté
do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ

zaplatiť.
Z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia zákona vyplýva, že okrem všeobecných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj vyššie vymenované
náležitosti. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.
klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch
pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu
predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak
vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby).
Smernica č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola do nášho

právneho poriadku- do Občianskeho zákonníka, implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z., takže
v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere boli podľa predmetných ustanovení Občianskeho
zákonníka spotrebiteľské zmluvy definované nasledujúcim spôsobom: „Spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“
Z uvedeného znenia jasne vyplýva, že za spotrebiteľské zmluvy boli požadované iba zmluvy uzatvárané
podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod
právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vzniklapodľa Obchodného zákonníka. (rozsudok KS Nitra z 26.02.2009, sp.zn. 26Cob/147/2008). Je pravdou,
že znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo od 01.01.2008 rozšírené aj o zmluvy priamo
v Občianskom zákonníku neupravené, ale nakoľko zmluva o úvere bola uzavretá dňa 22.11.2005.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a
povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy
platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
Oprávnený uvádza, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku zákon považuje len rozhodcovskú doložku,
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa dôvodovej správy i odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi
rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v
spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). V danom prípade má spotrebiteľ
kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo.

Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na
tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby
prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo
konanie pred všeobecným súdom (podľa Občianskeho súdneho poriadku).
Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia

rozhodcovskéhokonania.Pritomjezrejmé,žezustanovenia§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka
v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho
obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec (ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry)
neobmedzuje dodávateľa (ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky, t.j.
je možné dohodnúť sa, že rozhodcovská doložka alebo zmluva je pre neho výhradná alebo môže ho

zaväzovaťlennevýhradnádoložka,t.j.budesamôcťpodobneakospotrebiteľrozhodnúť,čisasosvojimi
nárokmi obráti na súd alebo na rozhodcovský orgán).
Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v
zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba zdôrazniť, že v zmysle príslušnej smernice
(č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne

predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho
podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne
v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní.
Oprávnený na záver uvádza, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe
písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský

súd povinnému výzvu na žalobnú odpoveď (možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného),
na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok.
Vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania teda nemala žiaden relevantný
význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka. Všetky podania
sú na Stály rozhodcovský súd doručované prostredníctvom pošty, čiže princíp rovnosti účastníkov je

zachovaný, bez ohľadu na miesto ich bydliska alebo sídla. Z uvedeného jasne vyplýva, že vzdialenosť
súdu, od miesta bydliska/sídla, nemá žiaden vplyv na možnosť domáhať sa súdnej ochrany.

Tunajší súd sa s právnymi závermi oprávneného nestotožnil z nasledujúcich dôvodov:

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 3550109 zo dňa
22.11.2005 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorú povinný riadne a včas neplnil. Zo zmluvy o úvere mal
tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o úver spotrebiteľský, nakoľko
obsahzmluvyspĺňavšetkyzákonompožadovanénáležitosti,t.j.zákonnéznakyspotrebiteľskýchúverov.
Na takúto zmluvu je nutné aplikovať režim spotrebiteľských zmlúv v zmysle kogentných ustanovení

Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jednoznačne jedná i o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na
zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 (ďalej len
„Občiansky zákonník“).

V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o

dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom, nakoľko je označený

menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom ako základnými identifikačnými údajmi fyzickej osoby
a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy preukázateľne nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má
poskytovanie pôžičiek a úverov ako predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere jednoznačne povahu

spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
zmluvnédojednania,ktorépovinnýovplyvniťnemohol,nakoľkobolipripravenéužvopredpreveľkýpočet
spotrebiteľov, keďže sa zmluva o úvere uzatvára na predtlačenom formulári s už priloženými zmluvnými

dojednaniami.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený

výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

V zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa
môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku,

len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v
rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.

preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom

na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul, na
podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom
zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom
oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a
povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkom exekučného konania. Súd je v tomto rozsahu

oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu
konaniananávrhúčastníkakonaniaalebobeznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a

otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom
predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný
titul platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bola najmä rozhodcovská doložka.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17.

obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami
zo zmluvy o úvere budú riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s. alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky; ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu - takúto alternatívnu rozhodcovskú
doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu

bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie). V zmysle zmluvných
dojednaní si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v
zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, bol už dopredu určený na
rozhodnutie rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho

bydliska. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul
v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu tým, že určuje na prejednanie konkrétny rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka je súčasťou
predtlačeného formulára, čiže sa nedá považovať za individuálne dojednanú. Spotrebiteľ svojím

podpisom vyjadrí súhlas s podmienkami poskytnutia pôžičky vrátane akceptácie rozhodcovskej doložky.
Predtlačenú zmluvu mohol spotrebiteľ prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Pre platné dojednanie

rozhodcovského konania sa vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany
spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola
vopred dodávateľom naformulovaná v rámci typovej formulárovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ
jej obsah nemení. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva individuálne

dohodnutou podmienkou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Existuje nebezpečenstvo, že
spotrebiteľ pristúpi v rámci formulárovej zmluvy na arbitráž alebo od nej z dôvodu neinformovanosti
neodstúpi. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 6CoE 256/2012
nevyužitie odstúpenia od neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy nerobí doložku individuálne vyjednanou.Odstúpenie od zmluvy v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3MCdo
14/2011 prichádza do úvahy za predpokladu, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť
nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné

zrušenie zmluvy. Súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda ako
neplatnú rozhodcovskú doložku, ktorá nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej
zmluvy niet, nakoľko práva a povinnosti povinných sú v nej v hrubej nerovnováhe v neprospech
spotrebiteľa.

V čase uzavretia zmluvy nemal Občiansky zákonník medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Toto bolo doplnené
až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008. To však neznamená, že
v čase uzavretia zmluvy nebolo možné podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Umožňovalo
to ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 obsahuje indikatívny výpočet neprijateľných
podmienok

Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom
v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký

stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či je rozpor
exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z
noriem európskeho práva.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so

smernicou č. 93/13/EHS. Jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby rozhodnutie vyvolalo
právne účinky, s ktorými ich zákon spája je podmienka, aby ho vydal orgán na to oprávnený, teda
orgán, ktorému zákon priznal právomoc na vydanie takéhoto rozhodnutia. Keďže rozhodnutie označené
oprávneným ako exekučný titul vzniklo v rozhodcovskom konaní, právomoc rozhodcu je možné odvodiť
v zmysle § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní z existencie platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Za zistenia, že neexistovala platná rozhodcovská
doložka v dôsledku existencie neprijateľnej podmienky, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v konaní daná povinnosť exekučnému súdu skúmať, či žiadosť o vydanie poverenia je v súlade
so zákonom aj z hľadiska procesných podmienok. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiťprávomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto je rozhodcovský rozsudok nulitný
a ako exekučný titul je neúčinný. Nakoľko bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v

rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Za zistenia, že rozhodca vydal rozsudok bez právomoci vydať ho, súd dospel k záveru, že neexistuje
exekučný titul v dôsledku ničotného rozhodnutia, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky pre rozpor so
zákonom a preto bolo potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju.

Ak súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo
zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Rozhodcovský rozsudok je síce podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku exekučným titulom,
avšak podľa názoru súdu exekúcia na základe predmetného rozhodcovského rozsudku nie je podľa §

57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku prípustná z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať. Na základe uvedených skutočností súd v zmysle citovaného ustanovenia vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,

kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Súd skúmal, či k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. Nakoľko exekučný titul, na základe
ktorého oprávnený navrhol vykonať exekúciu nie je spôsobilým exekučným titulom, súd dospel k záveru,
že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie a uložil mu povinnosť uhradiť trovy exekúcie v zmysle § 203
ods. 1 Exekučného poriadku.

V zmysle § 37 ods. 1 posledná veta Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,
účastníkom konania je aj poverený súdny exekútor.

Súdny exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Súdny exekútor
žiadal priznať trovy exekúcie v súlade s § 14, § 15 a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov v znení do 30.4.2008 (ďalej len „vyhláška“) a § 196 Exekučného
poriadku.

Podľa § 27a vyhlášky v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena
podľa doterajších predpisov.

Podľa § 14 ods. 1, 2 a 3 vyhlášky ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak
exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje
a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,
b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 200 Sk (6,64 €) za každú aj začatú hodinu. Súdny
exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.
Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk (3,32 €).

Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:

a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,

h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,
i) každé zisťovanie účtu povinného,
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.

Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov

účelne vynaložených v súvislosti s vykonaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné
náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň

z pridanej hodnoty.

Súdny exekútor vyčíslil a žiadal priznať trovy exekúcie v celkovej sume 273,07 €, trovy exekúcie vyčíslil
nasledovne:
1) v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky žiadal súdny exekútor priznať odmenu za štrnásť

hodín vynaložených na exekúciu v sume 92,96 €, a to za úkony: výzva na odstránenie nedostatkov
návrhu na vykonanie exekúcie 30 min., žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 30 min.,
upovedomenie o začatí exekúcie - peňažné plnenie s označením spôsobu 30 min., výzva na splátky 30
min., súčinnosť 4 x SP, ODI, MsÚ, 2 x zamestnávateľ v trvaní 8 x 30 min., príkaz na začatie exekúcie
zrážkami zo mzdy 30 min., exekučný príkaz - zrážky zo mzdy 30 min., vyčíslenie zostatkovej dlžnej

sumy 30 min., návrh na zastavenie exekučného konania 30 min., vyjadrenie k zmene exekútora 30
min., predloženie špecifikácie 30 min., oznámenie 30 min., výzva 30 min., predloženie špecifikácie 30
min., súpis listín 30 min., oznámenie o ukončení ex. konania pre ODI, SP, MsÚ, zamestnávateľ 4 x
30 min., vyúčtovanie trov exekúcie 30 min., vrátenie poverenia súdu 30 min. Súd nepriznal súdnemu
exekútorovi časovú odmenu za úkony: žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 30 min.,

upovedomenie o začatí exekúcie - peňažné plnenie s označením spôsobu 30 min., súčinnosť 4 x SP,
ODI, MsÚ, 2 x zamestnávateľ v trvaní 8 x 30 min., príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 30 min.,
exekučnýpríkaz-zrážkyzomzdy30min.,keďžesúdnyexekútorsizaoznačenéúkonyuplatňovalokrem
časovej i paušálnu odmenu, ktorá mu bola za ich vykonanie priznaná. V opačnom prípade by došlo
k duplicitnému odmeňovaniu toho istého úkonu exekučnej činnosti. Je nesporné, že napr. k získaniu

poverenia je potrebný úkon exekútora, ktorým je vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia. Získanie
poverenia na vykonanie exekúcie v sebe zahŕňa aj vyhotovenie a podanie žiadosti o jeho udelenie
na súd a tak je to aj v prípade ďalších taxatívne vymedzených úkonov exekučnej činnosti, za ktoré
je vyhláškou ustanovená paušálna odmena. Iný výklad by viedol k neúmernému zvyšovaniu odmeny
exekútoraatýmajtrovexekúcie.Súdďalejnepriznalsúdnemuexekútoroviodmenuzaúkonyoznámenie

o ukončení ex. konania pre ODI, SP, MsÚ, zamestnávateľ 4 x 30 min., vyúčtovanie trov exekúcie 30 min.,
vrátenie poverenia súdu 30 min., nakoľko sa z časového hľadiska ešte ani neuskutočnili, nie sú súčasťou
spisu súdneho exekútora, nesmerujú k vymoženiu pohľadávky a preto ich nemožno odmeňovať. Súd
nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za súpis listín v trvaní 30 min., nakoľko ide o administratívne
práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou, odmena ktorých je už v zmysle § 25 vyhlášky

zahrnutá v odmene súdneho exekútora., ktoré naviac nesmerujú priamo k vymoženiu pohľadávky, preto
nimi nemožno zaťažovať účastníka konania. Súd rovnako nepriznal exekútorovi odmenu za úkony
vyjadreniekzmeneexekútora30min.,oznámenie30min.,výzva30min.,nakoľkoichsúdnepovažujeza
účelné úkony exekučnej činnosti, ktoré by bolo potrebné samostatne odmeňovať, pretože komunikácia
medzi exekútorom a oprávneným alebo exekútorom a súdom je samozrejmosťou konania, pričom

nesmeruje priamo k vymoženiu pohľadávky a preto by ani nemala ísť na ťarchu účastníka konania.
Naviac súdny exekútor sa vyjadroval k návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v čase, keď
oprávnený nepodal návrh na zmenu súdneho exekútora a preto sa tento úkon javí ako nadbytočný.
Súd ďalej nepriznal súdnemu exekútorovi 2 úkony predloženie špecifikácie, lebo tieto úkony nie je
možné považovať za čas účelne vynaložený na exekúciu. Tieto úkony nie sú vlastnou exekučnou

činnosťou, ktorou by sa smerovalo k dosiahnutiu cieľa, teda vykonávaniu núteného výkonu súdnych
a iných rozhodnutí. V danom prípade ide iba o takú činnosť súdneho exekútora, ktorú nevykonáva
za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného, ide o činnosť vykonávanú vo svoj vlastný prospech,
inak je vyčíslenie trov imanentnou súčasťou tak upovedomenia o začatí exekúcie ako aj príkazu nazačatie exekúcie a ďalších úkonov vykonávaných súdnym exekútorom. Navyše, pokiaľ súdny exekútor
má postavenie účastníka konania v časti rozhodovania o trovách exekučného konania, ide o náklady,
ktoré znáša účastník konania. Súd priznal súdnemu exekútorovi časovú odmenu za úkony výzva na

odstránenie nedostatkov návrhu na vykonanie exekúcie 30 min., výzva na splátky 30 min., vyčíslenie
zostatkovej dlžnej sumy 30 min., návrh na zastavenie exekučného konania 30 min., čiže súd tak priznal
súdnemu exekútorovi odmenu za 2 hodiny vynaložené na exekúciu v sume 13,28 €.
2) v zmysle § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 ods. 1 vyhlášky žiadal súdny exekútor priznať paušálnu
odmenu za 22 úkonov exekučnej činnosti vo výške 73,04 €, a to za tieto úkony exekučnej činnosti:

získanie poverenia na vykonanie exekúcie 1 úkon, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie (povinný,
oprávnený) 2 úkony, zisťovanie bydliska povinného (MsÚ) 1 úkon, zisťovanie účtu povinného (MsÚ, 4 x
SP) 5 úkonov, zisťovanie majetku povinného (MsÚ, ODI, kataster, ORSR, ŽRSR) 5 úkonov, zisťovanie
platiteľa mzdy povinného (4 x SP) 4 úkony, doručenie príkazu na začatie exekúcie (zamestnávateľ)
1 úkon, doručenie exekučného príkazu (zamestnávateľ, povinný, oprávnený) 3 úkony. Súd nepriznal
súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za 2 úkony „doručenie upovedomenia o začatí exekúcie“ a

za 3 úkony „doručenie exekučného príkazu“, nakoľko podľa § 15 ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky patrí
exekútorovi odmena len 3,32 eura, bez ohľadu na to koľko upovedomení o začatí exekúcie a koľko
exekučných príkazov doručí alebo koľkým subjektom boli doručované. Ak by zákonodarca chcel, aby
za každé jednotlivé doručenie príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu patrila exekútorovi
paušálna odmena, tak by toto vyjadril tak, ako v ďalších písmenách § 15 ods. 1, napr. písm. g), h), i),

j), preto súd priznal v tejto časti odmenu súdnemu exekútorovi za jeden úkon doručenie upovedomenia
o začatí exekúcie a jeden úkon doručenie exekučného príkazu. Súd upozorňuje na to, že pri úkonoch
zisťovanie bydliska povinného MsÚ, zisťovanie účtu povinného MsÚ a zisťovanie majetku povinného
MsÚ ide o jeden úkon vykonaný súdnym exekútorom a preto zaň nie je možné priznať odmenu ako za
tri úkony, preto súd priznal odmenu za jeden takto vykonaný úkon. Z rovnakých dôvodov súd nepriznal

súdnemu exekútorovi odmenu súčasne za zisťovanie účtu povinného 4 x SP a za zisťovanie platiteľa
mzdy povinného 4 x SP, nakoľko sa v spise súdneho exekútora nachádzajú reálne iba 4 úkony vykonané
smerom k SP, súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu iba za 4 úkony SP. Súd ďalej priznal súdnemu
exekútorovi odmenu za získanie poverenia na vykonanie exekúcie 1 úkon, doručenie príkazu na začatie
exekúcie - zamestnávateľ 1 úkon, zisťovanie majetku povinného ODI 1 úkon. Súd nepriznal súdnemu

exekútorovi 3 úkony zisťovanie majetku povinného (katasterportal, ORSR, ŽRSR), nakoľko vykonanie
týchto úkonov nebolo v spise súdneho exekútora žiadnym spôsobom preukázané, nenachádzali sa tam
žiadne záznamy o týchto úkonoch, príp. negatívne výstupy z týchto lustrácií. Súd tak priznal súdnemu
exekútorovi odmenu za vykonaných 10 úkonov exekučnej činnosti v sume 33,20 €.
Súdny exekútor si uplatnil zaokrúhlenie svojej odmeny v zmysle § 26 vyhlášky. Súd je však toho názoru,

že podľa § 26 vyhlášky sa zaokrúhľuje iba odmena vypočítaná zo základu na určenie odmeny, a preto
súd v danom prípade zaokrúhľovanie nepoužil.
3) v zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky žiadal súdny exekútor priznať náhradu hotových výdavkov v celkovej
výške 61,56 €, a to za poštovné 31,82 €, bankový poplatok SLSP 0,15 €, použitý papier a toner
14,55 €, obálky 2,90 €, účtovná firma 3 €, spisový obal 0,27 €, manipulácia so spisom - náklady

spojené s uložením spisu 8,07 €, predtlačené poštové šeky 0,02 €, účtovné doklady 0,02 €, euroobal
0,26 €, internet 0,50 €. Predpokladom na priznanie hotových výdavkov nie je len ich vyčíslenie,
ale aj ich preukázanie a to takým spôsobom, ktorý nevyvoláva pochybnosti jednak čo do výšky, a
jednak ich dôvodnosti a účelnosti. Súd skúmal, či vynaloženie a reálna výška hotových výdavkov boli
dostatočne preukázané v exekučnom spise, pričom ich vynaloženie súd posudzoval z hľadiska účelnosti

a hospodárnosti. Súd vychádzal výlučne z obsahu spisu súdneho exekútora. Súd priznal súdnemu
exekútorovi náhradu za poštovné vo výške 6,82 €, nakoľko vynaloženie poštovného v tejto výške bolo
v spise súdneho exekútora riadne preukázané pripojenými doručenkami a poštovné vo zvyšnej sume
nepriznal, nakoľko sa v spise žiadne ďalšie doklady preukazujúce vynaloženie poštovného a jeho výšku
nenachádzali, a preto ho súd považuje za nepreukázané a nepreskúmateľné. Súd zároveň upozorňuje

na skutočnosť, že nie je možné priznať náhradu nákladov, ktoré exekútorovi zatiaľ nevznikli (poštovné za
vrátenie poverenia, oznámenie o ukončení ex. konania...). Súd nerozhoduje o priznaní trov, ale len ich
náhrady. Nahradiť možno len skutočne vynaložené trovy, nie tie, ktoré prípadne vzniknú v budúcnosti.
Pre všetky hotové výdavky platí, že nárok na ich náhradu exekútorovi vzniká len vtedy, ak už boli
vynaložené, a to len ak boli vynaložené účelne. Zo znenia ustanovenia § 22 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že

exekútorovi prislúcha náhrada hotových výdavkov už účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním
exekučnej činnosti. Hotové výdavky teda musia byť už exekútorom vynaložené, aby mu súd mohol
priznať ich náhradu. Súd rovnako nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu za bankový poplatok SLSP
0,15 €, použitý papier a toner 14,55 €, obálky 2,90 €, účtovná firma 3 €, spisový obal 0,27 €, manipuláciaso spisom - náklady spojené s uložením spisu 8,07 €, predtlačené poštové šeky 0,02 €, účtovné doklady
0,02 €, euroobal 0,26 €, internet 0,50 €, nakoľko vznik ani výška takýchto výdavkov nebola v spise
súdneho exekútora preukázaná pripojenými dôkazmi (faktúrami, dokladmi) a preto súd považuje tieto

hotové výdavky za nepreskúmateľné. Z ustanovenia § 30 Výnosu Ministerstva spravodlivosti SR č.
1618/1998-60, ktorým sa vydáva kancelársky poriadok pre súdnych exekútorov, vyplýva, že všetky
písomnosti týkajúce sa konkrétnej exekučnej veci, tvoria exekučný spis. Platí to rovnako pre listiny
zachytávajúce priebeh vykonávanej exekúcie ale aj pre všetky doklady o výdavkov, ktorých náhradu
si súdny exekútor mieni uplatňovať. Tieto listiny a doklady o výdavkoch by sa do spisu mali zakladať

neodkladne po ich vzniku, inak exekučný spis nemôže poskytnúť reálny prehľad o exekúcii.
4) súdny exekútor si zvýšil svoju odmenu a náhradu hotových výdavkov o daň z pridanej hodnoty vo
výške 20 %. Súd priznal súdnemu exekútorovi zvýšenie jeho odmeny a náhrad o 20 % DPH v sume
10,66 €.

Súd na základe uvedeného priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v celkovej sume 63,96

€.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trnave, v troch vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods.1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach (§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205 a )
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.2
O.s.p. ).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).