Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/44/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244858
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244858.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a členov

senátuJUDr.MárieHajdínovejaJUDr.MichaelyKrálovejvprávnejvecinavrhovateľa:maloletýK.N.,nar.
XX. S. XXXX, zastúpený matkou O. N., obaja bytom J. X, H., právne zastúpený spoločnosťou: FUTEJ
& Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel
Futej, CSc., proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava,
Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody vo výške 605,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 10. decembra 2014, č. k. 12C/209/2011-516, na odvolanie
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 27. januára 2015, č. k. 12C/209/2011-544,

a na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 27. januára 2015, č. k.
12C/209/2011-546, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava zo dňa 10.
decembra 2014 č.k. 12C 209/2011-516 potvrdzuje.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. januára
2015, č.k. 12C 209/2011-544 potvrdzuje.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. januára
2015 č.k. 12C 209/2011-546 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. decembra 2014, č. k. 12C/209/2011-516, zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody 605,91 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu

nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol návrh
navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň prvostupňový súd odporcovi nepriznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh vo veci samej odôvodnil tým, že podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá

objektívne za súčasného splnenia troch podmienok:
1. že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu,
2. že poškodenému vznikla škoda,
3. že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného
postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v
jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. V
zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou
priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Navrhovateľ

nesprávny úradný postup odporcu špecifikoval v doplnení žalobného návrhu z 11. apríla 2013 takto:
1. oneskorené zistenie neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým spôsobenej
neplatnosti Prospektu investície a následné oneskorené zakázanie činnosti Družstva.
2. prijatie nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní
nedostatkov.
3. prijatie nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení

obchodníka pri činnosti voči družstvu.
1. K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúceho v oneskorenom zistení neaktuálnosti
údajov zahrnutých do Prospektu investície a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva súd
prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch.

Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje podnikanie a následne tiež prospekt
investície, ktorý bol na základe žiadosti Družstva schválený Úradom pre finančný trh. Úrad pre finančný
trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť údajov uvedených v prospekte investície
s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt investície. Podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.

za pravdivosť údajov v prospekte investície zo zákona zodpovedá a zodpovedal štatutárny orgán
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt vykonával v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom
a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, §

127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
(§ 130 zákona č. 566/2001 Z. z.), splnenie povinnosti predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej
ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov
zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.). Až od 01. júna 2010 išlo aj o

dodržiavanie schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.).
Národnej banke Slovenska v súvislosti s výkonom dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi v roku
2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31. decembru 2005 a k 31. decembru 2006
pričom boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície. Podľa zákona č. 566/2001 Z.
z. v relevantnom znení účinnom v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt

uložiť sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto
povinnosť v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. Národná banka Slovenska
ako štátny orgán môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán
svojvoľneprisvojiťkompetencienadrámeczákonnejúpravy.PovinnosťaktualizácieProspektuinvestície

sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu
investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil
povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná
banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení
zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas celej

doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície [§ 128 ods.
1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.], pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok
aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich
odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných
služieb, ktoré poskytuje [§ 128 ods. 1 písm. a) bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.]; Národná banka

Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.
apríla 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo
Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti Obchodníka s
cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20. apríla do 06. mája 2010 Národnábanka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie
majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože
zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre

neaktuálnosť jeho údajov. Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o
schválenie dodatku Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 26.
augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce
predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké
nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek

viacnásobnémupredĺženiulehotynadoplneniežiadostiadodatkuodstránenéakonaniebolozastavené.
Medzičasom Národná banka Slovenska iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním
rozhodnutia dňa 30. mája 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Je teda zrejmé, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených
zákonom a súd v jej postupe nezistil nesprávny úradný postup.

2. K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov okresný súd uviedol, že
predmetom konania je nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vo vzťahu k Družstvu
a nie Obchodníka s cennými papiermi. Navrhovateľ nebol v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s
Obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení

portfólia bolo len Družstvo a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len
jeho účastníkom. Ako už bolo uvedené dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č.
566/2001 Z. z. a preto informácie a podklady, ktoré mala Národná banka Slovenska zisťovať v rámci
predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ako vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon
Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná
banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31. decembru 2005 a 31. decembru
2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy
platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať

Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala.
Národná banka Slovenska, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2, ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom a preto
zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho
orgánu Družstva dňa 24. augusta 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Národná

banka Slovenska v danom období (po 24. auguste 2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej
sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície
podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 01. júni 2010.
3.K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na

nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu
prvostupňový súd uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení
pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie z 08. januára 2008 č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,-
Sk (rozhodnutie z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007), je zrejmé, že Národná banka Slovenska
činnosť Obchodníka s cennými papiermi sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o

výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad
dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred Národnou bankou Slovenska vo veciach dohľadu
rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo
opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia
uložiť. Naviac je okresný súd toho názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Obchodníkom

s cennými papiermi a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou
Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti Obchodníka s cennými papiermi, aby
zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V
tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen
Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom, v zmysle

zásady „práva patria bdelým“ a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových
a iných práv súvisiacich s Družstvom. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru,
že v prejednávanej veci nie je preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu, ako jedna z
podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalšiepodmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, vznik škody a
príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, už z dôvodu hospodárnosti konania okresný súd
skúmať nemusel, pretože všetky tri vyššie uvedené podmienky musia byť pre úspešné uplatnenie

práva, splnené súčasne. Pre úplnosť však prvostupňový súd uviedol, že podľa jeho názoru, navrhovateľ
nepreukázal ani tieto podmienky. Navrhovateľ za škodu, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom odporcu, označil sumu 605,91 eur, ako Družstvom nevyplatený vyrovnávací podiel po
zániku jeho členstva v Družstve dňa 30. marca 2011, splatný do 30. septembra 2011. Okresný súd
na základe vykonaného dokazovania, žiadosťou o zrušenie členského podielu z 11. februára 2011 a

potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel z 11. apríla 2011, mal za
preukázané, že navrhovateľ bol členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE,
do ktorého vložil členský vklad pod por. č. 12619, jeho členstvo v Družstve zaniklo dňa 30. marca
2011 a navrhovateľovi vzniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške
605,91 eur, ktoré bolo splatné do 30. septembra 2011. Družstvo mu vyrovnávací podiel nevyplatilo.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, sp. zn. 3K/95/2010, právoplatným dňa 05.

mája 2011, bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený S.. S.
X.. Navrhovateľ na pojednávaní dňa 10. decembra 2014 uviedol, že si predmetnú pohľadávku prihlásil
v konkurze, ale pre formálne vady bola správcom konkurznej podstaty odmietnutá. Navrhovateľ sa
ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v dôsledku zániku členstva
vznikloprávonavyplatenievyrovnávaciehopodielu,prioritne maldomáhaťzaplateniasvojejpohľadávky

voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka/povinného. Navrhovateľ si svoj
nárok voči Družstvu aj skutočne uplatnil v konkurznom konaní, vyhlásenom na majetok Družstva, ale
pre formálne vady nebola jeho pohľadávka, správcom konkurznej podstaty, zaradená do zoznamu
pohľadávok. Navrhovateľ vlastné pochybenie pri uplatňovaní nároku v konkurznom konaní ale nemôže
žalobou z titulu náhrady škody nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, podľa

zákona č. 514/2003 Z. z., prenášať na štát. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla
následkom nesprávneho úradného postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo
vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že ak by nebolo nesprávneho úradného
postupu ku škode by nebolo bývalo došlo. V predmetnej veci podľa názoru súdu prvého stupňa na
základe vyššie uvedeného, neexistuje príčinná súvislosť medzi navrhovateľom uvádzanou škodou a

vytýkaným(nepreukázaným)nesprávnymúradnýmpostupomodporcu.Okresnýsúdvkonanínevykonal
dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v celom rozsahu, upustil od dokazovania výsluchom svedkov
V.. K. P., F.. S. Š., F.. Z. H. a F.. N. P. a účtovnej dokumentácie Družstva od roku 2002 do roku
2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody navrhovateľom, nakoľko z listinných dôkazov založených
odporcomvpriebehukonania maldostatočnepreukázanýskutkovýstavopísanýodporcomvovyjadrení

k žalobnému návrhu.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol, podal
navrhovateľ včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“], súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2
písm. c) O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.] a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.]. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol v

napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní
navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu
zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa
výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií

nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na
odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že
vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu,

ktorým bol porušený zákon o cenných papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval
záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými

mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti,
resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jeho názoru
výklad zákona o cenných papieroch, ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko
takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí
ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v

rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím je takéto investovanie dané na úroveň investovania do
nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom
odporcu. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona
o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o

cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôt,akoajobchodníkscennýmipapiermi,patriliapatriakpovinnedohliadaným
subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania
tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt

investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane

rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa.
Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/206/2011
bolo výpoveďou svedka F.. L. Z., U.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom

čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti
portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI

HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, F.. X. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými

papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými
papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov
a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľa vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou

a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol,
že Národná banka Slovenska rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným

dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko
údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010,
spätne k 31. decembra 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007
k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a

problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. decembra 2006, z čoho
vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods.
1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.

decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy
činnosť Družstva zakázala. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľa neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna

zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Taktiež namietal,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa
§ 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára
2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii minimálne 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa.
Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že

je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať
odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III.
ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/58/2012).
Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Jeho tvrdenie, že rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň
uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných
dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu
existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny
úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z ÚstavySlovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné
pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných
papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených

kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je
spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že
Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a
neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 552/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01. januára 2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej
ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom

uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba
jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch

spočívajúcuvtom,žezverejnenéalebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkových
hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené
aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako
štatutárny orgán, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto

povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa §
126 až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti
predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje
finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto

informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla
postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla
potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo
vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom

o cenných papieroch, zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ,
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci,

pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody
pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Zodpovednosť štátu
v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna. Až po vyčerpaní
všetkých zákonných možností veriteľov (navrhovateľov) úpadcu - Družstva k uspokojeniu nárokov zo

svojich právnych vzťahov proti súkromnej právnickej osobe a jej zodpovedným predstaviteľom môže
byť nastolená otázka vzniku škody a prípadnej zodpovednosti za ňu. K námietkam navrhovateľky, ktorá
vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1
O.s.p. uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaníboli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého
stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal). Pokiaľ aj v
zápisnicivýslovneneuviedol,žeprečítalurčitélistinyaleboichčasti,taksúdu,akoajprocesnýmstranám,

bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na
Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom
skutkovom a právnom základe. Navyše poukázala na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006, vyplýva,

že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporkyni je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú
proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa navrhovateľka v tejto súvislosti odvolávala, poukázala

na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázala na jeho inú časť a
skutočnosť, že zo zápisnice prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril.

Napadnutým uznesením z 27. januára 2015, č. k. 12C/209/2011-544, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol.
7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov (ďalej iba „zákon o súdnych poplatkoch“), do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa s tým, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do

30. septembra 2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázal
aj na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch účinného k 01. októbru 2012 (Prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 01. októbra 2012) s tým, že poplatok za odvolanie nie je povinný zaplatiť, pretože
konanie o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, sa začalo do 30. septembra 2012. Na toto
konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa
týka všetkých položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch.

Napadnutým uznesením z 27. januára 2015, č. k. 12C/209/2011-546, súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,
ktorý je 36,40 eur podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch, do 10
dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom

svojho právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa s tým, že v zmysle § 4 ods. 1 písm.
k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do 30. septembra 2012, od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázal aj na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch účinného k

01. októbru 2012 (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012) s tým, že poplatok
za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní nie je povinný zaplatiť, pretože konanie o náhradu
škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, sa začalo do 30. septembra 2012. Na toto konanie sa vzťahuje
neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek

Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l, § 206 ods. 2
veta prvá, § 355 O.s.p. v znení účinnom od 01. mája 2015), túto prejednal bez nariadenia pojednávania(§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli
splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd

prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa smerujúce tak
proti napadnutému rozsudku ako aj proti napadnutým uzneseniam, nie sú dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 18.11.2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavovýroku,ktorýmzamietolnávrhnavrhovateľanazaplatenie
sumy 605,91 eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel. Dôkazy

hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na
všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 25. septembra 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.
59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. septembra 2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. júna 2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo na

spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS

252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Jenepochybné,ženavrhovateľsasvojímnávrhomdoručenýmsúdudňa30.decembra2011,doplneným
dňa 11. apríla 2013, domáhal od odporcu zaplatenia 605,91 eur spolu s 9,25 % úrokom

z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska špecifikovaným
v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska
oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie §
129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a § 125c ods. 1 v spojení

s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011,
kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu
investície bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej
banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné

prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná
banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.
augusta 2008 do 04. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05. mája 2011.
Členstvo navrhovateľa v Družstve zaniklo dňa 30. marca 2011 a vzniklo mu právo na vyplatenie

vyrovnacieho podielu. V konaní nebolo sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku
navrhovateľa, navrhovateľ proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie
nie je doposiaľ právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako

obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných
papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať

cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30. marca 2010 zo strany

obchodníkascennýmipapiermiNárodnábankaSlovenskarozhodnutím z21.decembra2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01. marca
2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu

porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papieroch
a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení
§ 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na

neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení

otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým

majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj
v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v

posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci
s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych
práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospektinvestície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1 o
cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať

na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009. Z
toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona o cenných papieroch vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ
Družstvo od 31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska
v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto

povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených
povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej

banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že
nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si pritom ako
člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných

trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska
z 01. marca 2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako

regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom
čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich
zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné
riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či

sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 08. januára 2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennýmipapiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad

zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,
odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v
súladesčl.2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska
zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom
nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a

iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť,
nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať
(za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľ v

priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým,
že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti
úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu

v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011,
č. k. 3K/5/2010-21, právoplatným dňa 05. mája 2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže

byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu
by mohol navrhovateľ uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v
konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody

ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
mája 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom
spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti

odporcovi.

Čo sa týka výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním navrhovateľa
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 27. januára 2015, č. k. 12C/209/2011-544, jepotrebné uviesť, že odvolacia námietka navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci spočíva v
podstate v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred 01. októbrom 2012 (konkrétne
dňa 30. decembra 2011), je v zmysle § 18ca zákona o súdnych poplatkoch nutné v súvislosti s podaným

odvolanímaplikovaťprávnystavplatnýdo30.septembra2012,dokedybolokonanievoveciachnáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Z toho vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v
súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku z 10. decembra 2014, č. k. 12C/209/2011-516.
Tento právny názor navrhovateľa však nie je správny.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa§2ods.1písm.a)zákonaosúdnychpoplatkoch,poplatníkomjenavrhovateľpoplatkovéhoúkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní
vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v
sadzobníku.

Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra
2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.

Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré

vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona
za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol
správne, keď uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
a za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, aj keď konanie o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. (čo je predmetom konania v prejednávanej veci) bolo do 30. septembra 2012 od
poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Položka 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, bola do sadzobníka
vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. októbra
2012. Touto novelou bol tiež zrušený § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch, ktorým bolo od
poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je

od 01. októbra 2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť
poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30. septembra 2012. Pretože odvolacie
konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku z 10. decembra 2014, č. k. 12C/209/2011-516, až
dňa 07. januára 2015, t. j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., navrhovateľovi ako odvolateľovi (navrhovateľovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur. Obdobne navrhovateľ by
nebol povinný zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní iba v prípade, ak

by podanie podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov urobil do 30. septembra 2012. Pretože
podanie podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov bolo urobené až v dňoch 25. januára 2013,
30. januára 2013 a 17. júna 2014, t. j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zákona č.
286/2012Z.z.,navrhovateľovipoplatkovéhoúkonuvzniklapoplatkovápovinnosťzaplatiťsúdnypoplatok
za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške 36,40 eur.

Keďže odvolacia námietka navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, odvolací súd
napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.