Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/30/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212202818
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212202818.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: RELCO s.r.o., so sídlom
v Modre, Okružná 3239, IČO: 36 541 818, proti odporkyni: A. P., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. V. B., A. X,
o zaplatenie 1.220,51 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II v Bratislave zo dňa 24. októbra 2012 č.k. 15C/116/2012-44 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh pôvodného navrhovateľa (Stavsit, s.r.o. so
sídlom v Bratislave, Priehradná 44, IČO:36 290 882), ktorým sa tento domáhal uloženia povinnosti

odporkyni zaplatiť navrhovateľovi 1.220,51 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.5.2011 do
zaplatenia, súčasne uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania 73,- € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľ sa v konaní domáhal zaplatenia za navrhovateľkou objednaný tovar, na ktorý riadne vystavil
a odporkyni doručil faktúru č. 042/2011 vo výške 1220,51 € splatnú ku dňu 30.05.2011, ktorú odporkyňa
bez udania dôvodu neuhradila, a to aj napriek opakovaným výzvam navrhovateľa.
Odporkyňa svoju obranu v spore založila na tvrdení, že si od navrhovateľa, prevádzka na Hydinárskej 22

v Bratislave dňa 16.05.2011 (ani v celom roku) neobjednala a ani neprebrala tovar, ktorý je na faktúre č.
042/2011 adresovanej na jej osobu. Takýto tovar nepotrebovala a ani nezakúpila v roku 2011 ani v iných
stavebninách, uviedla, že nie je ochotná uhradiť faktúru, ktorá bola na jej osobu vystavená neprávom
(omylom).
Na základe vykonaného dokazovania predloženými a označenými dôkazmi navrhovateľom do
vyhlásenia uznesenia súdom, ktorým sa dokazovanie skončilo a na základe ním citovaných zákonných
ustanovení, dospel súd prvého stupňa k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že v roku 2009 v súlade s ustanoveniami obchodného zákonníka odporkyňa
ústnou formou osobne alebo telefonicky objednala a navrhovateľ jej dodal tovar, ktorý za ňu prevzala
ňou určená osoba, a ktorý jej fakturoval faktúrou č. 042/2011 vyhotovenou 16.5.2011, teda že s
navrhovateľkou ústnou formou uzavrel kúpnu zmluvu o predaji tovaru v obchode, v prvom rade súd
poukázal na to, že strany konkrétneho záväzkového vzťahu si ústnou formou nemôžu dohodnúť, že sa
na ich vzťah bude vzťahovať režim Obchodného zákonníka. Podmienkou, ktorú ustanovuje tento zákon,
je požiadavka písomnej formy takejto dohody. Zákon písomnú formu vyžaduje aj v tom prípade, ak pre

zmluvu, ktorej sa má voľba pôsobnosti Obchodného zákonníka týkať, sa písomná forma nevyžaduje.
Ustanovenie o forme dohody o voľbe režimu Obchodného zákonníka (§ 262 ods. 2) je kogentné.Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá kúpna zmluva formou zmluvy o predaji tovaru v
obchode, ktorá je vzhľadom k charakteru navrhovateľa (podnikateľ, ktorý predáva tovar v rámci svojej
podnikateľskej činnosti) a odporkyne (fyzická osoba, ktorá kupuje výrobky pre osobnú potrebu) zmluvou

spotrebiteľskou, na základe ktorej vznikol záväzkový vzťah medzi navrhovateľom ako predávajúcim
a odporkyňou ako kupujúcou a že podľa nej bolo predávajúcim kupujúcemu plnené, zaťažovalo
predávajúceho, teda v tomto konaní navrhovateľa.

Súd prvého stupňa mal za to, že ani výpoveďami svedkov navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že

odporkyňa ústne osobne alebo telefonicky objednávala u navrhovateľa (jeho bývalého zamestnanca
I. V.) v predajni stavebnín predmetný tovar a že tento tovar preberala od navrhovateľa osoba (I. G.)
na základe ústnej dohody uzavretej medzi ňou, navrhovateľom a Zoltánom Fábrikom. V tomto prípade
došlo k tvrdeniu týchto svedkov proti tvrdeniu odporkyne, že si predmetný tovar neobjednávala žiadnym
spôsobom, a pokiaľ I. G. predmetný tovar preberal, robil tak bez jej súhlasu a vedomia a bez akejkoľvek
dohody medzi ňou, navrhovateľom a I.Z. G.. Odporkyňa však objektívne toto svoje tvrdenie preukazovať

nemusela a ani nemohla.
Okrem vyššie uvedeného súd bol toho názoru, že tvrdenie svedka I. V., že si odporkyňa osobne ústne
alebo telefonicky objednávala predmetný tovar v predajni stavebnín navrhovateľa, je nevierohodné a
nelogické, pretože na objednávku sa predáva tovar, ktorý predávajúci v dobe uzavretia kúpnej zmluvy
o predaji tovaru v obchode nemá k dispozícii (najčastejšie tovar podľa vzorky) a tento na základe

objednávky kupujúceho predávajúci obstará od inej osoby. V danom prípade navrhovateľ netvrdil, že
predmetný tovar, ktorý mala odporkyňa v jeho predajni stavebnín objednávať osobne, sa v predajni
nenachádzal, teda že by išlo o tovar, ktorý by musel obstarať. V takom prípade by odporkyňa nemala
dôvod tak, ako tvrdil navrhovateľ, predmetný tovar objednávať, ale ho mohla priamo v predajni stavebnín
kúpiť a o kúpe tovaru v obchode a jeho zaplatení mal navrhovateľ povinnosť vydať pokladničný doklad,

a nie po vyše dvoch rokoch vystaviť na údajne predaný tovar v obchode faktúru. Pokiaľ tak urobil s
uvedeným časovým odstupom od údajného predaja tovaru v predajni dôvodiac, že sa mu tak účtovne
jednoduchšie vyporiadavala reklamácia skôr dodaného a odporkyňou zaplateného tovaru tehál na
objednávku, počínal si neobozretne berúc na seba vedome či nevedome riziko, že neskôr nepreukáže
ním tvrdený predaj predmetného tovaru v obchode so stavebninami odporkyni, ktorý mal odovzdať tretej

osobe bez zaplatenia jeho ceny pri kúpe tohto tovaru.
Vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý vyplýval z vykonaných dôkazov, tak súd prvého stupňa uzavrel,
že v prejednávanej veci sa navrhovateľovi nepodarilo nepochybne preukázať, teda uniesť dôkazné
bremeno vo vzťahu ku skutočnostiam, s ktorými hmotné právo spája vznik tvrdeného nároku a o ktoré
navrhovateľ opieral vznik uplatneného práva na zaplatenie peňažnej sumy (ceny dodaného tovaru pri

predaji tovaru v obchode), preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Po zosumarizovaní zisteného skutkového
stavu poukázal na to, že uzavretie zmluvy o dielo medzi zhotoviteľom stavby a odporkyňou bolo
preukázané ich zhodnou výpoveďou. Podľa podpisov na dodacích listoch vystavených na odporkyňu

preberal tovar na dielo zhotoviteľ, ktorý vo výpovedi uviedol, že na preberanie tovaru súhlas mal.
Na dodacích listoch je uvedený rovnaký tovar, ktorý bol fakturovaný odporkyni a v zmysle výpovede
zhotoviteľa bol pri jej stavbách spotrebovaný. Odporkyňa sa vo svojich výpovediach nijakým spôsobom
nezmienila, že by predmetný tovar kupovala od niekoho iného ako navrhovateľa. Podľa zhodného
tvrdenia odporkyne a zhotoviteľa na kúpu materiálu bola oprávnená výhradne odporkyňa. Ak by tvrdenia

odporkyne - že predmetný tovar u navrhovateľa neobjednala - bolo pravdivé, materiál by musel objednať
sám zhotoviteľ, ktorý však v zmysle zmluvy o dielo na to nebol oprávnený. Rovnako navrhovateľ
nesúhlasil s názorom súdu, že je nevierohodné a nelogické, aby si kupujúci objednal tovar, ktorý má
predávajúci už v dobe objednania u seba, keď takáto možnosť neodporuje ustanoveniu § 613 O.z.,
naopak má v ňom oporu. Rovnako pre povinnosť odporkyne zaplatiť kúpnu cenu je bezvýznamné, kedy

bola vystavená faktúra. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil tomuto na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý
rozsudok zmenil a návrhu navrhovateľa vyhovel.
K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa, opätovne vyhlásila, že od navrhovateľa
uvedený materiál neobjednala, neprebrala a ani nepoverila inú osobu konať v jej mene. Materiál, ktorý

v roku 2009 na stavbu rodinného domu u navrhovateľa nakúpila, včas a v plnej výške zaplatila, nikdy
nekúpila nič bez zaplatenia, faktúru navrhovateľovi, ktorá bola neoprávnene vystavená na jej osobu,
uhradiť odmieta. Navrhla preto potvrdenie napadnutého rozsudku prvostupňového súdu.Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu je vecne správny.

Pôvodný navrhovateľ - Stavsit, s.r.o. zanikol v dôsledku zlúčenia 17. júla 2014, jeho právny nástupca
RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o. so sídlom v Bratislave, Zámocká 22 zanikol v dôsledku
rozhodnutia spoločníkov o zrušení obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 písm. b/ Obchodného
zákonníka dňa 25. septembra 2015. Jeho právny nástupca - DEBET INVEST, s.r.o. rovnako zanikol
v dôsledku rozhodnutia spoločníkov o zrušení obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 písm. b/

Obchodného zákonníka dňa 16. decembra 2015, jeho právnym nástupcom je spoločnosť RELCO s.r.o.,
s ktorou odvolací súd pokračoval v konaní v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 ods. 3 O.s.p. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.
Pravdivé zistenie rozhodujúcich skutočností sa dosahuje rozvíjaním kontradiktórneho sporu, v ktorom
má rozhodujúcu úlohu slobodná iniciatíva strán. Subjektívna aktivita každej zo sporných strán je

korigovaná opačnou aktivitou druhej procesnej strany. Každá zo strán má záujem na tom, aby jej
skutkové prednesy boli prehľadné, jednoznačné a obsahovali racionálne informácie.
Komunikačná štruktúra civilného procesu vychádza z určitých pevných procesných rolí strán, ktoré sú
v podstate dané jednoduchým rozlišovaním procesného útoku a obrany. Subjektívny prístup strán k
uplatňovaniu ich záujmu v konaní, sloboda a voľnosť ich skutkových prednesov a dôkazných návrhov

v kontradiktórnom spore, ovládanom zásadou prejednacou, slúži predovšetkým ku zhromažďovaniu
dostatočného materiálu k objektívnemu a nestrannému posúdeniu skutkového stavu súdom.
Zásada prejednacia predovšetkým charakterizuje a vymedzuje spôsob obstarávania informácií v
civilnom sporovom súdnom konaní. Strany nesú zodpovednosť za dostatočné zhromažďovanie
skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a rozhodnutiu sporu. Na základe povinnosti tvrdenia,

bremena tvrdenia a dôkazného bremena majú vniesť do konania potrebné informácie o rozhodujúcich
skutočnostiach.
Dôkaznébremenoohľadnerozhodujúcichskutočnostíležínatomúčastníkovikonania,ktorýzexistencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide pritom o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Dokazovanie skutočností významných pre súdne rozhodnutie sa vykonáva dôkaznými prostriedkami.
Dôkaznými prostriedkami sú všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutkový stav veci. Občiansky
súdny poriadok jednotlivé dôkazné prostriedky vypočítava len exemplifikatívne. Do dôkazných
prostriedkov zahrňuje výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických
osôb, listiny, obhliadku a výsluch účastníkov (§ 125 Občianskeho súdneho poriadku). Pri týchto

dôkazných prostriedkoch zároveň ustanovuje aj spôsob ich vykonávania. V prípade vykonávania
dokazovania pomocou iných dôkazných prostriedkov spôsob ich vykonávania určuje súd podľa
konkrétneho dôkazného prostriedku.
V prejednávanej veci sa aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľovi nepodarilo uniesť dôkazné
bremeno vo vzťahu ku skutočnostiam, s ktorými hmotné právo spája vznik tvrdeného nároku a o ktoré

navrhovateľ opieral vznik uplatneného práva na zaplatenie peňažnej sumy (ceny dodaného tovaru pri
predaji tovaru v obchode). Nebolo ničím preukázané, že tovar zakúpený u navrhovateľa bol použitý na
stavbu vo vlastníctve odporkyne, nebolo preukázané, že by odporkyňa akýkoľvek tovar u navrhovateľa
objednala a tento prevzala, či už osobne resp. prostredníctvom tretej osoby. Vyššie uvedené skutočnosti
už rozhodne nepreukazuje s odstupom značného času vystavená faktúra. Tak ako uviedol súd prvého

stupňa, aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ konal neobozretne, berúc na seba riziko, že
neskôr nepreukáže ním tvrdený predaj predmetného tovaru odporkyni, ktorý mal odovzdať tretej osobe
bez zaplatenia jeho ceny pri kúpe tohto tovaru.Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa vec posúdil správne. Odvolaciemu súdu potom
neostalo než odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť z hľadiska jeho vecnej správnosti podľa § 219
ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224
ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešná odporkyňa náhradu trov neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.),
nebolo tak možné jej náhradu trov odvolacieho konania priznať.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.