Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213806
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412213806.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu

majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 680,- eur s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12. novembra 2014 č.k. 5C
107/2012-66, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8. októbra
2012 č.k. 5C 107/2012-8, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
20. februára 2015 č.k. 5C 107/2012-97 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 5C 107/2012-66
zo dňa 12. novembra 2014 p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 5C 107/2012-8 zo dňa 8. októbra 2012
p o t v r d z u j e .
Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 5C 107/2012-97 zo dňa 20. februára
2015 p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 12. novembra 2014 č.k. 5C 107/2012-66,

zamietol návrh na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v
sume 680,- eur s príslušenstvom a o trovách konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, lebo mu žiadne trovy konania nevznikli.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 sa
navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
voči štátu, Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Návrh odôvodnil

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci. Súdny exekútor
predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne
príslušnému exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie, čím došlo podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku k založeniu zákonnej povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť
do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia

navrhla vykonať.
Pohľadávka navrhovateľa vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 1790257
dlžníkom (povinným) O. I., (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelilregistráciou exekučnej veci číslo EX 2744/08. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23.5.2008 a vydal súdnemu exekútorovi poverenie č.
5104 039370, na vymoženie uloženej povinnosti 286,43 eur s príslušenstvom v prospech navrhovateľa

ako oprávneného.
Vykonaným dokazovaním mal sú preukázané, že návrh nie je dôvodný. V predmetnej veci si navrhovateľ
uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy sume 680,- eur.
Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nedôvodne namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu,
ktorý mal spočívať v oneskorenom rozhodnutí o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol nečinný viac ako 12
mesiacov nie je pravdivé. Zo spisu sp. zn. 15Er 1718/2009 vyplýva, že exekučný súd vydal poverenie
dňa 23.5.2008, teda po 3 dňoch od doručenia žiadosti súdneho exekútora dňa 20.5.2008. Nebola preto
preukázaná nečinnosť súdu podľa tvrdenia navrhovateľa v rozsahu viac ako 369 dní.
Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že exekučný súd v danej veci rozhodol v zákonom stanovenej
lehote a navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu v predmetnej veci a

neuniesol tak dôkazné bremeno. Pretože nebol splnený základný predpoklad zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup). Súd preto v celom rozsahu
návrh ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal trovy konania,
pretože mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal
rozsudok zrušiť a vrátiť veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne
zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou

úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,

na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súd znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku

materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne
udržateľné dôvody. Taktiež podľa jeho názoru súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody. Súdu
neprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Súdmáaplikovaťplatné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.

Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote. Ďalej namietol aj nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil námietku premlčania, pričom
tvrdil, že k premlčaniu nedošlo. Mal za to, že sa o škode nemohol dozvedieť ani v deň spísania podaniav ktorom poukazuje na prieťahy, nakoľko v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch.
Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, nakoľko nebolo možné objektívne stanoviť kedy súd vydá

rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode
je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní
rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda. Taktiež uviedol, že ak bol súdu
doručený návrh na prerušenie konania, bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto

návrhu rozhodnúť tak, že konanie preruší.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Súd prvého stupňa následne uznesením č.k. 5C/107/2012-97 zo dňa 20.2.2015 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 3 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je
20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov a 3 eurá podľa položky 20a) Sadzobníka
súdnych poplatkov s poučením o možnosti podania odvolania a o tom, že ak poplatok v určenej lehote

nezaplatí, bude ho súd vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na

náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na

platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn.
4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom.Navrhovateľovipretobola

v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo
strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a/ Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho

poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 1.10.2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny

stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady.

Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 8.10.2012 č.k. 5C 107/2012-8 uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania vo výške 66,-
eur, ktorý je vyrubený podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zákonov,
vo veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ, žiadal napadnuté uznesenie zrušiť ako
neopodstatnené a bez právneho významu, pretože on nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ust. §
15 ods. 1 O.s.p. a tak mu nevznikla ani poplatková povinnosť v zmysle zákona. V podanej žalobe len
uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci

konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení pre ich pomer k veci a účastníkom
konania (§ 14 O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa Okresný súd Bratislava IV mal postupovať zákonným
spôsobom a podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. požiadať
príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Vo veci nejdeo vhodnosť, ale nutnosť prikázania veci inému súdu, aby bolo konanie spravodlivé a vo veci samej
rozhodovalnestrannýzákonnýsudca.Zjudikatúryústavnéhosúdumožnovyvodiť,žetvrdenieúčastníka
konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti z

objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/09). Ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za
vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a ZoSP, nie je možné navrhovateľovi uložiť povinnosť
platiť súdne poplatky. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP je súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatkov oslobodené a rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké

dokazovanie,činávrhynavylúčeniesudcov.Vzmyslecit.ust.pretonavrhovateľvkonanísúdnepoplatky
neplatí.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30.9.2012 (ďalej
ZoSP), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh
a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov

a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ ZoSP poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok za návrh.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.

Podľa § 4 ods. 4 ZoSP sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní,
obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti účastníkom
konania podľa osobitného predpisu.

Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy ZoSP predstavuje súdny poplatok za

vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania 66,- eur.

Z obsahu spisu vyplýva, že v preskúmavaných veciach sa navrhovateľ návrhom vo veci samej domáha
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu

vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV. V návrhu súčasne požiadal,
aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému
súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava IV sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. O
žiadosti navrhovateľa prikázať vec inému súdu z dôvodu zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava

IV (návrh na prikázanie veci z dôvodu nutnosti), rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn.
6NcC 210/2012-14 zo dňa 22.10.2012. Z podania navrhovateľa podľa obsahu vyplýva, že navrhovateľ
uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 14 a § 15a O.s.p.
a práve z dôvodu ich vylúčenia z rozhodovania veci sa domáhal, aby podľa § 12 ods. 1 O.s.p. nadriadený
súd prikázal vec inému súdu. Navrhovateľovi vznesením námietky zaujatosti v zmysle citovanej položky

17a Sadzobníka súdnych poplatkov vznikla poplatková povinnosť vo výške 66,- eur.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že navrhovateľovi nie je možné
uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, pretože súdne konania vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom do 30.9.2012, od
platenia súdnych poplatkov oslobodené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, vyjadrenom v uznesení 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého
sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona osúdnych poplatkoch nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č.
17aSadzobníkasúdnychpoplatkov.Odpovinnostizaplatiťtentopoplatokmožnooslobodiťúčastníkaiba
postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho

poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods.
1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia
a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenia súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 O.s.p.,
pričom vo veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po oboznámení sa s obsahom odvolaní,
rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré im predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru,
že odvolaniam navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáhal z dôvodu
náhrady škody a z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ návrhu na
začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní č. EX 7574/11. Nesprávny úradný postup
mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty. Podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu

územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny
orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.
Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví

zákon.Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťou
štátu a zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady,
keď bola škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda
spôsobená orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon
pôsobnosti štátnej správy podľa osobitného predpisu. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú

orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa
tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom
verejnej moci, b) vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a
b). Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej mociorgánom, ktorý vykonáva verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik
škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku
škody a samotnou škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu,

akým bola škoda spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý
okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona).
Zároveňjevrámcizákonasamostatneupravenázodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaní
(§ 7 zákona), väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).Nesprávnym úradným postupom

je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo
vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného
orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez
ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska
posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je teda rozhodujúce, či
boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon verejnej moci v súvislosti s činnosťami
uvedenýmivustanovení§3ods.1zákona,vznikškodyapríčinnásúvislosťmedzikonanímaškodou).Pri

koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti. Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu
preukázané. Vyššie uvedené podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom

súdnom konaní o náhradu škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu. V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny
úradný postup považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho
orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej
činnosti. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie

či oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie
správne či v ustanovenej lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v
spôsobe vedenia konania. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená
aj nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu
zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a

ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a taktiež vec správne právne posúdil.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom, nesprávne
právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu. Odňatím možnosti konať pred súdom v
zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv

na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov vkonaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka
konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú
predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä
práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia
je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd
právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Z obsahu súdneho spisu
však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade navrhovateľa nerešpektoval
niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v ustanoveniach § 205
ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu k
napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému

odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto
dôvod nezistil. Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému
dokazovaniu.Vovzťahuktejtoskutočnostiodvolacísúdkonštatuje,žeObčianskysúdnyporiadokukladá
účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1
O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd

navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecouúčastníkovkonania.Účastníkmájednakpovinnosťtvrdenia,akoajpovinnosťdôkaznú(§120ods.
1 prvá veta O.s.p.). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 O.s.p.,

podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj
na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá
dôvodné a závažné pochybnosti. V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p. len súd má právo rozhodnúť,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné
a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na

druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je
ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania
umožňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 O.s.p.,
v zmysle ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces,

ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť
za konanie zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie
dôkazuoznačenéhoúčastníkomkonania,akjenadvšetkypochybnostizrejmé,žemôžemaťrozhodujúci
význam pre ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci čo sa týka znaleckého posudku, ktorý predložil a dal vypracovať navrhovateľ, ako

dôkazný prostriedok, súd prvého stupňa uviedol, že je pre súdenú vec bez väčšieho významu a preto
nie je na mieste si uplatňovať pri takom množstve žiadostí o udelenie poverenia navrhovateľom náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, keď nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie takýchto
náhrad, jednak v súlade s zákonom č. 514/2003 Z.z., ako aj v súlade s Občianskym zákonníkom.
Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2014 je nutné uviesť, že stanovuje výšku majetkovej škody

navrhovateľa, tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom,
pretože predpoklad škody je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané
zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú
nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V
tomtopostupesúduprvéhostupňanemožnovzhľadomnavyššieuvedenékonštatovaťodňatiemožnosti

konania pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona. Odňatie možnosti konať
pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči
dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.
K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003Z.z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na
vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval v správnom znení

a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii
súdny spis, z ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie
zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a nie
nedôveryhodnosť údajov ako to namietal navrhovateľ v podanom odvolaní. Ďalej vo vzťahu k námietke
oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami,

odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval nad dĺžkou konania.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa. Odvolací
súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa jeho

názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor exekučného
titulu so zákonom), konštatuje, že ani táto námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením
rozhodnutia. K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že po preskúmaní celého spisového materiálu dospel k
záveru, že v súdnom spise sa žiadna listina obsahujúca návrh oprávneného na prerušenie konania

nenachádza, preto je aj táto námietka nedôvodná. O neexistujúcom návrhu oprávneného na prerušenie
konania nebolo potrebné rozhodovať. Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia
návrhu na začatie konania, ktoré navrhovateľ v odvolaní nenamietal, je nepreukázanie podmienok na
uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku obsahuje právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh
navrhovateľa na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí,
že súd v súlade s týmto ustanovením nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa

uvedenými tvrdeniami nestotožňuje. S prihliadnutím na úmysel zákonodarcu odvolací súd konštatuje,
že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 1.6.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania
odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a
faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa
prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak
poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. Zároveň týmto uznesením súd
prvého stupňa vyrubil aj súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania podpísané zaručeným

elektronickým podpisom, ktorý je 3,- eur podľa položky č. 20a) sadzobníka súdnych poplatkov. Vo
vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (RuizTorija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s

ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v
určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1

písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto
podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods.
1 písm. a/ citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a

dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za
konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v
odvolacom konaní vo veci samej. Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom

konaní podľa osobitného predpisu 3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti. Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ citovaného zákona v znení účinnom do 30.9.2012, od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o
súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok20,-eur.Vovzťahuknámietketýkajúcejsasúdnypoplatoksaplatízažalobuaniezaodvolanie,
odvolací súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej,
preto bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť. Podľa §

18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou
účinnou od 1.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou
novely zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z.z. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba

vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,
ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový úkon
navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie a to bolo
začaté pred 1.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012.
V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až

podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané po
1.10.2012, aj keď samo konanie sa začalo pred 1.10.2012, použije sa právny stav účinný po 1.10.2012.
Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam
začatým pred 1.10.2012.
Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý

podal odvolanie (§ 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch) podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a/
zákona o súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 26.3.2015 a to vo výške 20,- eur, t.j. v rovnakej sadzbe
ako vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.Okresný súd správne tiež dospel k záveru, že neexistuje žiaden dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 O.s.p., teda ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol krajský súd ako súd nadriadený. V danej
veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/

O.s.p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v
riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný
súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenie § 109 ods. 2 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.

Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto
návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. Odvolací súd dodáva, že o ústavných

sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti
navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára
2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II.
ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2016, preto súd dospel k názoru,
že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože neprebieha

žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.
So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi

v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a nebol ani podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť
trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.