Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/334/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216750
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216750.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 24. júna 2013 č. k. 10C/7/2013-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v plnom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c)
d) a i), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/1089/2008
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 01. 12.
2008, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný 31. 10. 2008. Okresný súd Levice rozhodol o

žiadosti súdneho exekútora vydaním poverenie dňa 19. 12. 2008 pod reg. číslom 5402 056980* a poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie. Nahliadnutím do Spr 1001/12 súd zistil,
že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovania nároku odporcovi 25. 09. 2012 a navrhovateľ
podal žalobu skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Súd mal však za to, že ku
dňu jeho rozhodovania o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa
a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, preto mal za to, že v čase svojho rozhodnutia 6-
mesačná lehota uplynula. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k

vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Súd v tomto prípade
neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej
lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na
náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním
zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2

je uvedené, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 01. 12. 2008
asúdrozhodolotejtožiadosti19.12.2008,t.j.do18dní,atedapodľanázorusúdu vkonaníexekučnýsúd rozhodol v primeranej lehote, a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému
postupu. V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy
v konaní. Okrem toho má súd za to, že omeškania rozhodnutia o 3 dni je bezvýznamné z hľadiska

vykonávania exekúcie súdnym exekútorom. Rovnako mal súd za to, že ak súd rozhodol s omeškaním
3 dni, nemohla navrhovateľovi vzniknúť ním tvrdená majetková škoda. Súd ďalej poukázal na to, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Súd
dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, pretože i keď nebola celkom dodržaná zákonná lehota, nebolo to preto, že by súdy
nepristupovali zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinnosti, ale z objektívne daného stavu a

neúmerného množstva práce. Súd sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu
voči uplatnenému nároku navrhovateľa. Od podania žiadosti o udelenia poverenia dňa 01. 12. 2008
do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa 23. 04. 2012 uplynula trojročná doba. Odporca
namietal premlčanie návrhu. K námietke premlčania, vznesenej odporcom v jeho písomnom vyjadrení
súd uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 01. 12. 2008, súd vydal poverenie 19.

12. 2008, ktoré poverenie bolo doručené súdnemu exekútorovi 29. 12. 2008. Navrhovateľ si uplatnil
nárok na predbežné prerokovanie náhrady škody u odporcu dňa 23. 04. 2012, teda po uplynutí trojročnej
doby. Súd dospel k názoru, že v konaní uplatňovaný nárok navrhovateľa je premlčaný. Subjektívna
premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil,
pričom táto je trojročná. Subjektívna aj objektívna premlčacia lehota, ktorá je 10-ročná, platí jednotne

pre uplatnenie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v rámci predbežné prerokovania a pre
uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody na príslušnom orgáne premlčacie lehoty odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania
nároku, najdlhšie však 6 mesiacov, neplynú. Súd mal za to, že navrhovateľ sa mohol o škode, o ktorej
tvrdí, že mu vznikla, dozvedieť nasledujúci deň po tom, čo súd doručil súdneho exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, pretože súd predpokladá, že medzi oprávneným a súdnym exekútorom existuje
úzka spolupráca, pričom pri sledovaní lehôt oprávneným zo strany súdu bolo možné takúto informáciu
od exekútora ľahko získať, v prípade, ak by sa o ňu navrhovateľ zaujímal. Náhradu škody v rámci
predbežnéhoprerokovaniauplatnil23.04.2012,tedapouplynutípremlčacejlehoty.Nároknavrhovateľa,
ak by vznikol, by sa premlčal dňa 30. 12. 2011. Do uvedenej lehoty nebol podaný ani návrh na predbežné

prerokovanie nároku navrhovateľa, ani žaloba. Pre premlčanie súd zamietol nielen majetkovú škodu, ale
ajnemajetkovúujmu,ktorúsinavrhovateľvkonaníuplatnil,pričommázato,žeajohľadomnemajetkovej
ujmy sa o nej mohol navrhovateľ dozvedieť nasledujúci deň po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
t.j. 30. 12. 2008 a predbežné prerokovanie nároku podal až 23. 04. 2012. Nárok sa tak premlčal 30.
12. 2011, lebo v uvedenej dobe nebol podaný ani návrh na predbežné prerokovanie nároku, ani žaloba.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postup, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnostiúdajov.Navrhovateľnemalkdispozíciisúdnyspisexekučnéhosúdu,atakmoholniektoréskutočnostilen
usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič

zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a
to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,

na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré
by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil

navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na
zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je
namieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda
neposkytuje. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie
súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu

neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie

veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu
za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. K posúdeniu námietky premlčania uviedol, že s vyhodnotením

vznesenej námietky premlčania súdom nesúhlasí. Navrhovateľ sa o majetkovej škode, spočívajúcej v
náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik škody jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Teda

až vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu
omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. O škode
sa preto nemohol dozvedieť márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v
tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené neboli. O škode sa nemohol dozvedieť
ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené

všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné
určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné
objektívne stanoviť, kedy súd vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy
sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy
sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy

už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková
škoda. Navrhovateľ sa o majetkovej ujme, spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom
návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa
mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v

konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa navrhovateľ dozvedel o
vydanírozhodnutia,pretožetýmdošlozároveňkukončeniunesprávnehoúradnéhopostupu.Nazáklade
ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej
ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva až v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva

nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon
bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,

vo všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálnyprístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti
údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie
nárokuneodôvodnilnedôveryhodnosťouúdajovnavrhovateľa,ktorýpodľajehovlastnéhotvrdenianemal

k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom
Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/1089/2008 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo
k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote, ale s omeškaním viac ako 6 mesiacov je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 01. 12. 2008 a súd poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie dňa 19. 12. 2008. O žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté na 18. deň od doručenia
návrhu súdu. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vydal
poverenie pre súdneho exekútora s omeškaním 3 dní nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Keďže konaním exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od
ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňaznalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo

a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené,
že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom
čase.Sposúdenímnámietkypremlčaniasúdomprvéhostupňasaodvolacísúdtiežstotožňujeadodáva,
že tak, ako navrhovateľ uviedol v odvolaní, že moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je nutné

pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia
súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda, aj súd počiatok plynutia premlčacej doby
začal rátať od tohto dňa (30. 12. 2008), teda odo dňa nasledujúceho po doručení uznesenia súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Keďže do troch rokov od tohto dňa nebol
podaný navrhovateľom návrh na predbežné prerokovanie nároku, nemohla lehota počas predbežného

prerokovania nároku až do jeho skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov podľa
§ 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., neplynúť. Trojročná lehota do dňa podania návrhu navrhovateľa už
uplynula, preto ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľa aj z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.