Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/398/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222233
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222233.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 3. júla
2013 č. k. 15C/703/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a z vykonaného dokazovania
zistil, že dňa 17. 12. 2009 bol do zápisnice u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný návrh
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného spoločnosti Pohotovosť s. r. o. so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému O. M., bytom XX. F. XX/XX, B., pre vymoženie sumy 318,02

eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 02. 11.
2009 sp. zn. SR 16624/09. Dňa 08. 01. 2010 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 13767/09. Dňa 17. 02.
2010 vyzval exekučný súd právneho zástupcu oprávneného, aby v lehote 20 dní predložil exekučnému
súdu úverovú zmluvu č. 4024060, ktorá bola uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 15. 04. 2008.
Dňa 07. 07. 2010 exekučný súd požiadal oprávneného o doručenie úverovej zmluvy č. 4024060 zo
dňa 15. 04. 2008 a zároveň urgoval právneho zástupcu oprávneného na zaslanie uvedenej zmluvy.

Dňa 10. 09. 2010 bola na exekučný súd doručená úverová zmluva č. 4024060 spolu so všeobecnými
obchodnými podmienkami poskytnutia úveru. Dňa 18. 11. 2010 exekučný súd vyzval právneho zástupcu
oprávneného na predloženie rozpisu platieb povinného k úverovej zmluve č. 4024060 zo dňa 15. 04.
2008. Exekučný súd uznesením č. k. 14Er/11/2010-15 zo dňa 14. 01. 2011 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 03. 2011 a následne
dňa 14. 06. 2011 exekučný súd uznesením č. k. 14Er/11/2010-21 exekučné konanie zastavil, pričom
zastavujúce uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 08. 2011.

V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 800,30 eura z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa24. 02. 2011. Súd skonštatoval, že v exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 105/2011). Na základe
uvedeného mal súd za to, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných

prieťahov, pričom s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002 samotné
nedodržanie zákonnom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s
ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka
exekučného konania od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom

súde (08. 01. 2010) do vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (14. 01. 2011), vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu zákonnosti vedenej
exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nebol splnený zákonný predpoklad spočívajúci v
konštatovanínesprávnehoúradnéhopostupuspôsobenéhoprieťahmivkonaní.Nároknanáhraduškody
si navrhovateľ uplatnil podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa §

17 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa navrhovateľa príslušný exekučný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne
Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení, by

len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody, citované ustanovenie je účinné od 01.
01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno
brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., účinného v čase začatia exekučného konania. Súd konštatoval, že
v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup (existencia prieťahov v predmetnom exekučnom

konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Súd zároveň dospel k záveru, že navrhovateľ nijakým relevantným spôsobom nepreukázal vznik
a výšku škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s predmetným exekučným konaním a rovnako tak
vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie je možné konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Súd z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na

náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd
rozhodolpodľa§142ods.1OSP,pričomodporcovi,ktorýbolvkonanívcelomrozsahuúspešnýnáhradu
trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani ich v konaní nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,

odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenieprostredníctvomustanovenia §9ods.2zák.č.514/2003Z.z.vznení zák.č. 412/2012Z.z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancietrvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú

a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na

rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k

záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k
tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa

zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciuprocesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzaložiadentakýtodôvod
nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkomkonania
(§ 120 ods. 1 OSP).

Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s
exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/11/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa,
že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote, ale s omeškaním viac ako 434 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Nové Zámky dňa 08. 01.
2010, súd výzvou zo dňa 17. 02. 2010 vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby súdu predložil
úverovú zmluvu. Výzvou zo dňa 26. mája 2010 (výzva súdu bola opísaná dňa 07. 07. 2010) bola
opätovne od oprávneného a jeho právneho zástupcu vyžiadaná úverová zmluva. Oprávnený na výzvusúdu reagoval až dňa 10. 09. 2010. Následne bol právny zástupca oprávneného výzvou zo dňa
18. 11. 2010 vyzvaný na predloženie rozpisu platieb povinného k úverovej zmluve. Na túto výzvu
právny zástupca oprávneného nereagoval a následne bolo dňa 14. 01. 2011 vydané uznesenie č.

k. 14Er/11/2010-15, ktorým bola žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 20. 12. 2009 zamietnutá. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté po troch výzvach súdu na predloženie dokladov, potrebných
pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Vychádzajúc z okolností daného
prípadu odvolací súd dospel k záveru, že takýmto rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia, ani

preskúmaním exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti
preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v
tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo

146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013). Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z
právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného
titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný
postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd rovnako ako súd 1. stupňa dospel

k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ
súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k
odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval
ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po

vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný
súd odstraňoval vady návrhu na vykonanie exekúcie a následne rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý

je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd
po opakovaných výzvach na doplnenie dokladov oprávneným a jeho právnym zástupcom rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR
samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o
udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne
okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012).
K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej
veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v

primeranom čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný
postup, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.