Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 1, 2014

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 12C/125/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812205577
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Kušnírová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2014:7812205577.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdRožňava,sudkyňouJUDr.EditouKušnírovou,vprávnejvecižalobcuI.I.,C..XX.XX.XXXX,

D. S. I., B. X, práv. zast. JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova
č. 4, proti žalovanej Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00151866, v konaní o zaplatenie 300.000,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Náhradu trov konania súd účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 300.000,- Eur, spolu s 9 %

ročným úrokom z omeškania od podania žaloby na súd do zaplatenia a náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje náhradu škody na zdraví, titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom príslušníka policajného zboru, pri výkone jeho pracovnej
činnosti. Ku škodovej udalosti, ktorá mala narušiť jeho doterajší spôsob života, došlo v apríli 2003. V
uvedenom období bola jeho priateľka, X. O., podozrivá z trestnej činnosti krádeží v chatovej oblasti, v
lokalite Č.- M. v I.. Za účelom zdokumentovania tejto trestnej činnosti a za účelom vydania a zaistenia

ďalších vecí pochádzajúcich z krádeží, sa dňa 04. 04. 2003 dostavil nstržm. B. I., spolu s podozrivou
X. O., služobným vozidlom do uvedenej chatovej oblasti. V chate, v ktorej prebývala priateľka žalobcu,
zneužil nstržm. I. situáciu a po príchode začal sexuálne obťažovať priateľku žalobcu a nútil ju k rôznym
sexuálnym praktikám, pod hrozbou možnosti vznesenia obvinenia aj pre ďalšie skutky a pod hrozbou
možnosti dodania do väzby. Žalobca bol v tom čase prítomný v chate, zdržoval sa na povale a vnímal
celú situáciu. Uvedená skutočnosť doľahla na žalobcu takou mierou, že musel byť hospitalizovaný na
Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach. Od uvedeného obdobia bol dlhodobo, asi po

dobu 7 rokov, hospitalizovaný v rôznych psychiatrických zariadeniach, niekoľkokrát aj v Psychiatrickej
liečebni Samuela Bluma v Plešivci, s diagnózou depresívnych stavov, poruchou osobnosti s prejavmi
neurolability s adjustačnou a posttraumatickou stresovou poruchou. Stavy vyvrcholili do takej miery,
že sa pokúsil o samovraždu. Určitý pokrok v liečbe nastal v roku 2006. Následne bol v súvislosti
s trestnou činnosťou opäť vypočúvaný, čo opäť viedlo k tomu, že upadol do totálnej depresie. Na
základe komplexných psychiatrických vyšetrení, bol z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia uznaný
za invalidného občana. Stavy depresie, úzkosti, stáleho pocitu únavy a porúch spánku pretrvávajú aj

v súčasnosti.
Konanie policajta bez akýchkoľvek pochýb je možné nazvať nesprávnym úradným postupom, za
amorálne, zvrátené a trestné. Podľa názoru žalobcu, uvedené konanie je v príčinnej súvislosti s jeho
zdravotným stavom. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu, ktorý v takom prípadezodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom (ust. § 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci). Vzhľadom na daný stav, žalobca nevidí iný dôvod, ako nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorá

mu vznikla konaním policajta pri výkone jeho činnosti. O predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žiadal žalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
žiadosťou zo dňa 10. 11. 2011. Ministerstvo vnútra neuznalo nárok, pretože neboli naplnené zákonné
predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, výsluchom
účastníkov konania, oboznámením sa s pripojenými spismi a zistil nasledovný skutkový stav vo veci.

Z predloženej odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody súd zistil, že dňa 04. 04. 2003 bolo proti príslušníkovi policajného zboru
uznesením vznesené obvinenie za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a pre trestný čin

vydierania /ust. § 158 ods. 1 písm. a.) a ust. § 235 ods. 1 Trestného zákona, účinného do 31. 12. 2005/.
K otázke zodpovednosti štátu v zmysle ust. § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. ministerstvo uviedlo,
že predpokladom pre škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho
úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. V tej súvislosti Ministerstvo vnútra Slovenskej
republikyzdôraznilo,žepokiaľsimienilžiadateľuplatniťnáhraduškodynasúde,podmienkouúspešnosti

by bola aktívna vecná legitimácia, tzn. či žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva. V danom
prípade neboli splnené zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, z toho dôvodu nie je možné uspokojiť nárok žiadateľa v rámci predbežného prerokovania
na náhradu škody.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 31. 10. 2012 navrhla žalobu zamietnuť ako
bezdôvodnú. Poukázala na rozsah zodpovednosti a zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti podľa
Zákona č. 514/2003 Z. z., s tým, že zdôraznila, že pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť splnené
všetky zákonné predpoklady v zmysle ust. § 3 uvedeného zákona súčasne. Nesprávny úradný postup,
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musia objektívne existovať. To

znamená, že nestačí len predpokladať príčinnú súvislosť, ale je potrebné predložiť dôkaz o jej existencii,
čo zaťažuje žalobcu. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom, z toho vyplýva, že zodpovednosť žalovanej nie je daná. Aj v prípade nemajetkovej ujmy
musia byť hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané následky odôvodňujúce priznanie
nemajetkovej ujmy. V tej súvislosti žalovaná poukázala na to, že žalobca bol v tomto prípade v postavení

svedka a nie poškodeného, čo je zrejmé z trestných spisov, kde bol žalobca vypočúvaný v súvislosti s
trestnou činnosťou jeho priateľky a vyšetrovaním vo veci nstržm. B. I..

Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, zmysle ust. § 19 ods. 2 Zákona č. 514/2003
Z.z., s použitím ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „ OZ“). Žalobca podal žalobu na

súd 07. 06. 2012, pričom vedomosti o skutku mal od apríla 2003. Premlčacia trojročná lehota uplynula
v čase pred podaním žaloby a teda došlo k premlčaniu práva žalobcu.

Zo správy Psychiatrickej liečebne Samuela Bluma v Plešivci, zo dňa 12. 08. 2013, súd zistil, že žalobca
bol v liečebni hospitalizovaný v rámci dobrovoľnej ústavnej liečby niekoľkokrát, najskôr v období od

01. 07. 2003 do 01. 10. 2003. Následne bol preložený na liečbu na I. Psychiatrickú kliniku UNsP
Košice. V liečebni v PL Plešivec bol naposledy hospitalizovaný v čase od 03. 09. 2012 do 21. 09. 2012.
Jednotlivé hospitalizácie a pobyty v liečebni boli prerušované ambulantnou liečbou. Problémy u žalobcu
sa prejavovali úzkostne - depresívnymi stavmi a pravdepodobne príčinne súvisia s predmetom súdneho
sporu. K aktuálnemu psychickému stavu žalobcu sa liečebňa vyjadrila v tom zmysle, že sa nevie vyjadriť

k jeho účasti na súdnom pojednávaní. Súdiac však podľa jeho doterajších pobytov v PL Plešivci, jeho
psychika nie je až tak narušená, aby mu v účasti na pojednávaní bránila.

Žalobca bol vypočutý na pojednávaní dňa 18. 09. 2013, na podanej žalobe trval. Uviedol, že v deň,
keď malo dôjsť k uvedenému konaniu príslušníka policajného zboru, sa nachádzal v chate, v chatovej

oblasti v I., ktorá patrila jeho mame. Videl v uvedený deň prichádzať policajta s jeho priateľkou ku chate.
Keďže mal s tým policajtom už skôr konflikt v súvislosti s trestnou činnosťou, skryl sa na povalu v chate.
Do konfliktu s týmto policajtom sa dostal v čase, keď boli on a jeho priateľka predvolaní na policajné
oddelenie, z dôvodu podozrenia za prechovávanie vecí odcudzeným pri rôznych vlámačkách. Z povalyvidel, ako policajt sexuálne obťažoval jeho priateľku, nezišiel dolu, lebo sa ho bál, aby prípadne nepoužil
proti nemu služobnú zbraň. Keď policajt skončil sexuálne obťažovanie priateľky a odišiel z chaty, žalobca
zliezolzpovale.Ihneďvolalsvojejmame,ktorámuodporučila,abycelúzáležitosťnahlásilnapolícii,čoaj

urobil. Žalobca bol kontaktovaný policajtmi ako svedok- poškodený. Takto bol označený v listinách, ktoré
mu boli doručované políciou v priebehu trestného konania. Naposledy mu bolo doručené uznesenie o
prerušení trestného konania voči nstržm. I.. Od uvedeného obdobia nemal o veci informácie, a to aj z
toho dôvodu, že sa s priateľkou rozišiel, potom čo ju zobrali do väzby. O týždeň skončil na psychiatrii.
Podľa jeho poznatkov, priateľka bola odsúdená. K vzájomnému vzťahu s X. O. uviedol, že vzťah trval

4 roky, nebývali v spoločnej domácnosti, ju otec vyhodil z domu a bývala práve na chate, kde došlo k
opísanému skutku. Ako dlho sa tam zdržiavala, nevedel uviesť, ale vlámačky sa stali práve v tej chatovej
oblasti. Ku svojmu zdravotnému stavu uviedol, že v minulosti nemal žiadne zdravotné problémy takéhoto
druhu. Od roku 2004 je na invalidnom dôchodku, má problémy zamestnať sa, pretože pokiaľ aj odišiel
za prácou do zahraničia, stále mal pocit, že ho niekto prenasleduje, chce ho zabiť a spravidla skončil
v nejakom psychiatrickom zariadení. Bojí sa policajtov aj súdov. Tento svoj postoj prezentoval priamo

na pojednávaní. Po konštatovaní, že sa necíti dobre, pretože súd zase rozoberá uvedenú vec, opustil
bez predchádzajúceho súhlasu súdu pojednávaciu miestnosť. Súd naďalej pojednával v neprítomnosti
žalobcu, za prítomnosti jeho právneho zástupcu, berúc do úvahy lekárske správy, z ktorých vyplývalo,
že u žalobcu môže dôjsť k dekompenzácii, pokiaľ je v strese.

Žalovaná rovnako trvala na svojom písomnom vyjadrení k žalobe. Zdôraznila, že skutok opísaný
žalobcom sa stal v apríli 2003, tento nárok je potrebné posudzovať v zmysle prechodných ustanovení
Zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004. Za daného stavu je potrebné
vyvodzovať zodpovednosť štátu podľa predpisov účinných do 30. 06. 2004, tzn. podľa Zákona č.
58/1969 Zb. Práve v súvislosti s aplikáciou uvedeného zákona, namietla žalovaná pasívnu legitimáciu.

Podľa názoru žalovanej, aj keď je žalovaným subjektom Slovenská republika, príslušným orgánom, v
tomto prípade zastupujúcim republiku, má byť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „MS SR“ ) a nie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), a to napriek
tomu, že MV SR prerokovalo žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody, čo bolo v takýchto
prípadoch akceptované. Namietla aj aktívnu legitimáciu, pretože v prípade nesprávneho úradného

postupu, by tento mal smerovať priamo voči osobe žalobcu. Z opísaného skutku je však zrejmé, že
nesprávny policajný postup smeroval voči osobe priateľky žalobcu. Zdôraznila nemožnosť uplatňovania
nemajetkovej ujmy podľa Zákona č. 58/1969 Zb.

Žalobca, v zastúpení právnym zástupcom, trval na tom, že v tomto prípade je stále zodpovedný štát -

Slovenská republika a z toho dôvodu nepovažuje za potrebné navrhnúť pristúpenie iného účastníka do
konania alebo jeho zámenu, keďže sa jedná len o zámenu ústredného orgánu. Právny zástupca žalobcu
oznámil súdu, že po prekonzultovaní uvedenej veci so žalobcom, zváži podanie návrhu na pristúpenie
ďalšieho subjektu - MS SR. Súčasne navrhol, aby súd vyžiadal v rámci doplnenia dokazovania spis
sp. zn. UIS - 217/IOV - V - 2006, prípadne správu od MV SR, pretože právny zástupca žalobcu nemal

dostatočné informácie, na základe ktorých by mohol ustáliť, ktorá z osôb v trestnom konaní vedenom
proti nstržm. I., je poškodená.

Žalobca písomným podaním zo dňa 24. 09. 2013, reagujúc na obranu žalovanej, uviedol, že nemá
námietky voči tomu, aby súd posúdil vec podľa Zákona č. 58/1969 Zb., pretože je presvedčený, že

konanie nstržm. I. bolo aj v tom období nezákonné. Rovnako oznámil, že nemá námietky voči tomu, aby
žalovaný subjekt - Slovenskú republiku v tomto konaní zastupovalo MS SR. Zdôraznil, že nie je dôležité
to, kto koná za žalovaný subjekt, ale to, že žalovanou stranou je Slovenská republika. K vznesenej
námietke premlčania žalobca oznámil, že s námietkou premlčania nesúhlasí, s poukazom na to, že bol
dlhodobo hospitalizovaný /7 rokov/ a to práve pre konanie, ktoré zakladalo dôvod pre podanie žaloby.

Za týchto okolností by bolo v rozpore s dobrými mravmi akceptovať vznesenú námietku premlčania.
Pobyt v nemocničnom prostredí mu bránil podaniu žaloby, pretože na psychiatrii nie sú materiálne
podmienky na spísanie a podanie žaloby a vôbec nie k tomu, aby človek mohol vec prejednať s osobou
práva znalou. O nejakom období premlčania nároku nemal poznatky a v tom čase nemal ani vedomosti
o výške spôsobenej škody. Tieto skutočnosti majú byť zohľadnené pri posudzovaní začiatku plynutia

premlčacej lehoty. Ďalším dôvodom, pre ktorý nepovažuje uplatnený nárok za premlčaný, je fakt, že
menovanýpolicajtkonalúmyselneatakpremlčaciadobaje10ročná.Súčasnenavrhol,abysúdrozhodol
medzitýmnym rozsudkom o základe a dôvodnosti uplatneného nároku.K otázke pasívnej legitimácie súd konštatuje, že pokiaľ iný orgán prejednal škodu predbežne, nebol daný
dôvod na to, aby bola založená procesná spôsobilosť účastníka v konaní. Pokiaľ MV SR nepostúpilo
žiadosť príslušnému orgánu, ktorý bol oprávnený predbežne škodu prejednať podľa Zákona č. 58/1969

Zb., nespôsobuje to, že sa automaticky stáva príslušným orgánom v súdnom konaní MV SR. V súdnom
konanítotižmusížalobcaoznačiťpríslušnýorgán,oprávnenýzastupovaťSlovenskúrepublikuvkonanío
náhradu škody. Takýmto orgánom bolo MS SR. Žalobca ani po namietanej pasívnej legitimácii a uvedení
príslušného orgánu neoznačil za príslušný orgán MS SR. Poukázal na to, že ani MV SR nepostupovalo
podľa Zákona č. 58/1969 Zb. Uvedené konštatovanie však nemá dostatočnú právnu relevanciu a

nezbavuje žalobcu povinnosti označiť príslušný orgán v zmysle účinného právneho predpisu.

Vznesenú námietku premlčania súd zhodnotil až po oboznámení sa so zapožičaným vyšetrovacím
spisom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Inšpekčným
oddelením Košice, č.k. ÚIS-217/IOV-V-2006. Z vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že dňa 03. 04.
2003 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný

čin vydierania, na základe oznámenia obvinenej, X.Z. O.. X.. O. oznámila, že dňa 03. 04. 2003 v
čase od 11.00 hod až 13.00 hod. na chate v lokalite Č.-M. A. I.Y., počas dokumentovania jej trestnej
činnosti, policajt, ktorý mal zaistiť veci pochádzajúce z krádeže vlámaním, po príchode do chaty ju
začal sexuálne obťažovať a vydierať ju, aby bola ochotná akceptovať jeho sexuálne praktiky. Trestné
stíhanie bolo začaté voči neznámemu policajtovi, služobne zaradenému na OO PZ Košice - Sever dňa

03. 04. 2003, na dokumentovanie trestnej činnosti voči obvinenej X. O.. Súd sa osobitne oboznámil
so znaleckými posudkami, založenými vo vyšetrovacom spise, z odboru psychiatrie a psychológie,
predmetom hodnotenia ktorých bola aj osoba žalobcu.

Zo znaleckého posudku znalkýň z odvetvia psychiatrie, B.. Q. J.- Š. X. B.. K. B., zo dňa 05. 08. 2003

vyplynulo, že predmetom psychiatrického vyšetrenia boli okrem X. O., aj B. I. a žalobca, I. I.. Z osobnej
anamnézy žalobcu a jeho vyšetrenia k trestnému činu bolo zistené, že pri aktuálnom psychiatrickom
vyšetrení u I. I. neboli zistené príznaky endogénnej duševnej choroby, bola prítomná porucha nálady,
zvýšená dráždivosť, stavy úzkosti, ktoré pravdepodobne vznikli ako reakcia na trestné stíhanie. K
týmto prejavom sa pridružili poruchy vnímania, ktoré znalkyne považovali za simulovanie. V čase

spáchania skutku menovaný netrpel duševnou poruchou, ktorá by znižovala jeho schopnosť posúdiť
nebezpečenstvo konania obvineného.

Zo znaleckého posudku č. 162/03 zo dňa 30. 10. 2003, vypracovaného M.. Q. N., znalkyňou z odboru
psychológie, bolo zrejmé, že predmetom vyšetrovania bol I.T. I., pričom cieľom znaleckého dokazovania

bolo posúdiť celkový intelekt I. I.Á., jeho schopnosť vnímať jednotlivé okolnosti a tieto reprodukovať,
časovú orientáciu, posúdiť a vyjadriť sa k vierohodnosti výpovede I.. I.X. ako svedka, či je schopný
objektívne a pravdivo popísať okolnosti a udalosti, ktoré prežil a či je u neho tendencia opis udalostí
skresľovať, resp. vymýšľať si ich. Zo záveru znaleckého posudku vyplynulo, že I. I. cítil hlboké sklamanie
z nevery priateľky. Má priemerné intelektové schopnosti, je schopný správne vnímať bežné udalosti

a tieto reprodukovať, rovnako je schopný reprodukovať podstatné skutočnosti aj v chronologických
súvislostiach, unikajú mu však detaily. Časová orientácia je správna. Z psychologického hľadiska je
vierohodnosťvýpovedeI.I.znížená,vpsychickyzáťažovýchsituáciáchjeprežívaniesvedkaovplyvnené
hystericko-úzkostnou emocionalitou a predstavivosťou, skonmi k fabulovaniu, čo sa negatívne prejavuje
pri reprodukcii prežitého. Bol u neho zistený sklon skresľovať prežité udalosti v smere ich zveličovania

a domýšľania - fabulovania.

Podľaust.§27ods.1Zákonač.514/2003Z.z.,ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ku skutku, ktorý mal viesť k nesprávnemu úradnému postupu,
došlo dňa 03. 04. 2003. Z toho dôvodu bude súd posudzovať uplatnený nárok s poukazom na ust. § 27
ods. 2 uvedeného zákona, v zmysle príslušných ustanovení Zákona č. 58/1969 Zb.Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v účinnom znení do 30. 06. 2004, štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto

organizáciu prešli.
Podľa ust. § 2 uvedeného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa ust. § 18 ods. 1 uvedeného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 22 ods. 1 uvedeného zákona, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho

rozhodnutia.
Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Žalovanávznieslanámietkupremlčania,ztohodôvodusúdprednostneposudzovaldôvodnosťnámietky.
Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občiansko-právnych vzťahov je, aby oprávnený subjekt
pod hrozbou sankcie premlčania upravil svoje právo v stanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné
vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo
priznať, keďže jej vznesením zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento

inštitút poskytuje východisko, ako predísť situácii, keď po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového
práva, čím sa do právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota. V inštitúte premlčania platí
pravidlo „vigilantibus iura scripta sunt“ /právo patrí bdelým/.

Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje v ust. § 22 premlčaciu lehotu v rozsahu troch rokov odo dňa keď sa

poškodený dozvedel o škode alebo od doručenia oznámenia alebo odo dňa doručenia zrušujúceho
rozhodnutia, pokiaľ sa jednalo o nezákonné rozhodnutie. V tomto prípade si žalobca uplatňoval nárok
na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu. Pojem nesprávny úradný postup nie je v
zákone presne vysvetlený alebo vymedzený. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku
škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou. Rozhodovanie o náhrade

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé aj na príčinnej súvislosti medzi postupom a
vzniknutou škodou. Ani príčinná súvislosť nie je nejako vymedzená uvedeným zákonom a musí sa riešiť
konkrétne v jednotlivých prípadoch zhodnotením všetkých okolností. Za tohto stavu vznikajú ťažkosti
pri zisťovaní skutkových podkladov pre záver, v čom bola napr. príčina zdravotných ťažkostí, za ktoré
požaduje žalobca odškodnenie s tvrdením, že k poškodeniu zdravotného stavu došlo u neho v súvislosti

s väzbou alebo s neprimeraným zákrokom, napr. príslušníkom policajného zboru. Nestačí teda len
konfrontovanie súčasného zdravotného stavu so zdravotným stavom pre vznikom určitej udalosti. V
tomto prípade žalobca tvrdil, že nesprávnym úradným postupom, ktorého sa dopustil nstržm. I. vo vzťahu
k jeho bývalej priateľke, X. O., boli vyvolané následné zdravotné ťažkosti žalobcu. K uvedenému postupu
malo dôjsť dňa 03. 04. 2003, žiadna iná okolnosť, ktorá by viedla k zdravotným následkom žalobu,

nebola tvrdená, ani preukázaná. Z toho teda vyplýva, že momentom pre posúdenie počiatku plynutia
lehoty by mal deň, kedy sa dozvedel žalobca o škode. Pokiaľ žalobca tvrdil, že škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom, deň vzniku škody bol žalobcovi známy, keďže bol pri tomto skutku
prítomný. Aj keď sa žalobca liečil, nemožno akceptovať, že by počas celého obdobia liečby nemohol
odkonzultovať s osobou práva znalou svoje prípadne nároky na náhradu škody. Schopnosť žalobcu

správne vnímať bežné udalosti a ich reprodukovať, aj časová orientácia žalobcu bola správna, čo
vyplynulo z oboznamovaných znaleckých posudkov, preto súd považuje tvrdenia žalobcu o nemožnosti
včas sa domôcť nároku, za tendenčné. Pokiaľ bol žalobca schopný správne vnímať situáciu a orientovať
sa v nej počas trestného konania, nepochybne bol schopný posúdiť aj svoj prípadný nárok zo škodyna zdraví. Takúto možnosť mal až do 03. 04. 2006, kedy uplynula trojročná premlčacia lehota. Nielen o
vzniku škody, ale aj o jej výške nadobudol poznatky najneskôr v čase, kedy mu bol priznaný invalidný
dôchodok, v roku 2004. Žalobca podal žalobu po 9 rokoch od konania, ktoré malo byť podľa jeho tvrdenia

pôvodcom jeho zdravotného poškodenia.

Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody po uplynutí trojročnej premlčacej doby, právo žalobcu
zaniklo uplynutím premlčacej lehoty. Z toho dôvodu súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V danom prípade mala úspech v konaní žalovaná, ktorá však vyslovene uviedla, že si neuplatňuje
náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie, v lehote do15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský
súd v Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.
Podľa ust. § 205 ods. 1,2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.