Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/204/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200763
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200763.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu
JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Alojz Horváth, Hlavná
992/45, 924 01 Galanta, IČO: 30 347 963, právne zastúpený: JUDr. Ľubica Masárová, advokátka, so
sídlom Púchovská 12, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

1100306/1/348312/2014/4779 zo dňa 31. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č.1100306/1/348312/2014/4779 zo dňa 31. júla 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- Eur za zaplatený súdny
poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr.

ĽubiceMasárovej,č.účtu:XXXXXXXXXX/XXXX,vedenomvM.M.,a.s.,R.:MXXXXXXXXXXXXXXXX
XXXX,BIC: Y., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 16.10.2014 sa žalobca zastúpený advokátkou domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/348312/2014/4779 zo dňa 31.07.2014, ktorý
postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.

9211401/5/541092/2014 zo dňa 10.02.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 4.741,63 eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku.

Žalobca v prvom rade namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo
vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, ktoré je garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontroludanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiajanuár2008-december2011,priktorej správca

dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď daňovému subjektu - žalobcovi
neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených
žalobcom, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil
alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej
kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy.

O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 04.12.2013,
ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 09.12.2013 na
vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa
20.01.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú
písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má

povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, žalobca ako daňový subjekt túto povinnosť
nerešpektoval, vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého
záveru správca dane na ústnom pojednávaní prerokoval pripomienky žalobcu a vydal prvostupňové
rozhodnutie.

Podľa názoru žalobcu ale správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ust. §
13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé
na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008,
podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím
konaním, správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou
úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany

daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo
porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho
predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva svojej
dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek,
zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil

i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby
podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ust. § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR,
konkrétne s čl. 19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4.

Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj

skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60
ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. X. J., generálneho riaditeľa daňovej a
colnejsekcieFinančnéhoriaditeľstvaSRvytvárajúsilnýnáznakjehopresvedčeniaospáchanídaňového
podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď
žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového

konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti
plk. Ing. X. J. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem,
že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole
z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na
rozhodovanie žalovaného je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60

ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal
nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni.

Ďalej žalobca namietal nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená
od 12.04.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval,

keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu
daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani
podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej
kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol

pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom
informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa
ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal
žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka
o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu

správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového
poriadku.

V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie veci, k čomu dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne - rozsudok v

spojených veciach C-80/11 a V-142/11 Mahagében a Dávid zo dňa 21.06.2012, rozsudok vo veci
C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen zo dňa 13.02.2014 a
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.02.2013 C-563/11, z ktorých vyplýva, že dôkaznú povinnosťpreukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že
jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány.

K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom LK
IMPOEXPO, s.r.o., žalobca poukázal na výpoveď konateľa spoločnosti Ladislava Kižňanského (konateľ
spoločnosti v dotknutom zdaňovacom období), ktorý potvrdil, že žalobcovi dodával tovar od svojich
dodávateľov - českých spoločností, popísal priebeh spolupráce so žalobcom, spôsob dodávky a
prepravy tovaru pre žalobcu, potvrdil vystavenie faktúr aj pokladničných dokladov, prevzatie úhrad za

predmetný tovar, označil osobu, ktorá spoluprácu sprostredkovala a zúčastňovala sa obchodu za
spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o., ktorou bol B. I., ktorý pri výsluchu uvedené skutočnosti týkajúce
sa spolupráce medzi dodávateľom LK IMPOEXPO, s.r.o. a žalobcom tiež potvrdil. Správcom dane
zistený skutkový stav nemôže byť dostatočný na prijatie záveru, že dodávateľ LK IMPOEXPO, s.r.o.
nedodal žalobcovi tovar deklarovaný na sporných faktúrach a že to je žalobca, ktorý neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal splnenie podmienok podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ust.

§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, resp., že došlo k zneužitiu práva alebo k
daňovému podvodu zo strany jeho dodávateľa, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť. V tejto časti
žalobca označil rozhodnutie žalovaného za nezákonné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Žalovaným nebola spochybnená existencia plnenia (tovaru) ani skutočnosť, že žalobca bol zdaniteľnou
osobou a použil predmetný tovar na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, faktúra má všetky

náležitosti a osoba, ktorá faktúru vystavila bola v danom čase platiteľom dane z pridanej hodnoty, čím
boli splnené aj podmienky požadované Smernicou 2006/112 tak, ako ich definoval Súdny dvor EÚ vo
svojich rozhodnutiach a dôkazné bremeno preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia,
ktoré sú predmetom sporu sú dotknuté daňovým podvodom sa v plnom rozsahu presúva na daňové
orgány, ktoré sú povinné predložiť konkrétne indície o existencii daňového podvodu.

Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na
základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala
predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a tým splnila povinnosť podať daňové priznanie a

uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov
nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali
u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto
zdaniteľnej. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru
jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne

okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať
s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a
od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto
podmienka z ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba
nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená

tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť
samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu
predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo
žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal

všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na
faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi
v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri
preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné, ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré

mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa
žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie
poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala
predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa.

Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/1/2011,
podľaktoréhodaňovýsubjektvyčerpalvlastnédôkaznébremeno,akdisponujeexistencioumateriálneho
plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb
a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal.Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka Y. N., keď mu nebolo umožnené
byť prítomný na jeho vypočutí dňa 01.02.2014 a klásť svedkovi otázky, čím správca dane porušil

zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca popiera
pravdivosť obsahu úradných záznamov o tom, že dňa 15.01.2013 a dňa 01.02.2013 bol telefonicky
kontaktovaný správcom dane a že neprejavil záujem zúčastniť sa uvedeného výsluchu, čím sa žalovaný
pravdepodobne snažil ospravedlniť nezákonný postup pri výsluchu svedka. Vzhľadom na takýto postup
žalobca nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti LK IMPOEXPO,

s.r.o. špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného považuje za nezákonné, ktoré vychádza z nedostatočne
zistenéhoskutkovéhostavuanesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,priktoromžalovanýnerešpektoval
záväzný výklad Súdneho dvora EÚ o výklade čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a) a čl. 273 Smernice
2006/112.

KnepriznaniuprávanaodpočítaniedanezdodávateľskýchfaktúroddodávateľaSYOMA,s.r.o., žalobca

opätovne poukázal už na vyššie označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-563/11 a uviedol, že pri
prevzatí tovaru vo svojej prevádzke preveril množstvo i kvalitu tovaru, teda konal dobromyseľne, tento
obchod sa ničím neodlišoval od spôsobu obstarávania tovaru od iných dodávateľov a nemal dôvod mať
pochybnosti o tom, že daná transakcia je poznačená akoukoľvek nezákonnosťou a spoločnosť SYOMA,
s.r.o., ako dodávateľ si neplní svoje daňové povinnosti. Žalovaný ani v tomto prípade nepreukázal, že

žalobca disponoval informáciou, podľa ktorej mohol predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho
dodávateľa.

Okrem toho žalobca namietal, že mu neboli predložené všetky doklady, t.j. celý kompletný materiál, s
ktorým nemal možnosť oboznámiť sa.

Konkrétne žalobca v žalobnom návrhu namietal, že správca dane so žalobcom dňa 18.09.2014 spísal v
súvislosti s nazretím do spisu zápisnicu o ústnom pojednávaní, v ktorej na žiadosť zástupkyne žalobcu
uviedol zoznam dokladov tvoriacich spis, keď uvedená listina sa v spise nenachádza.

V záverečnej časti žaloby žalobca stručne zhrnul v žalobe podrobne rozvedené žalobné dôvody a
navrhol, aby súd po prejednaní veci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 12.01.2015 a žiadal žalobu ako

nedôvodnú zamietnuť.

K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej
kontroly viedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil
právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia

boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri
správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov
(zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo
rozhodované.

K námietke porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca
bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa
ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust. §
46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o
vzniknutýchpovinnostiachsprávcomdane,bolotakurobenévovýzvenavyjadreniesakpochybnostiam,

ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola.

K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa
ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom, ako aj žalovaným,
skutkovýstavbolvyhodnotenýzovšetkýchzistenísprávcudane.Vdanomprípadesajednaloorozsiahly

proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených
dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov
nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z
pridanej hodnoty.K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s
odkazomnaust.§3ods.1Daňovéhoporiadkuuviedol,žeprisprávedanísapostupujepodľavšeobecne

záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle
procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej
negramotnostivyhodnotilakoneopodstatnenú,pretožezákonurčujerovnaképravidláprevšetkydaňové
subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo
zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal,
že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú
podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem
podnikanie založené. Spoločnosť SYOMA s.r.o. neopodstatnene vystupuje v obchodnom reťazci ako
priamy žalobcov dodávateľ, ktorý ale nepreukázal, že predmetný tovar nadobudol od svojho dodávateľa

a stal sa skutočným vlastníkom tovaru, čo by ho ďalej oprávňovalo tovar predávať. Predmetná
spoločnosť navyše so správcom dane nekomunikuje, na adrese sídla spoločnosti uvedenej vo výpise z
obchodného registra nesídli, zásielky nepreberá, doklady k daňovej kontrole neboli zo strany spoločnosti
predložené. Za preverované zdaňovacie obdobia spoločnosť SYOMA s.r.o. nepodala daňové priznania
k dani z pridanej hodnoty (mesiac júl až september 2009), táto spoločnosť svoju daňovú povinnosť

žiadnym spôsobom pred správcom dane neobhájila a nebolo možné ju preveriť ani po vyčerpaní
riadnych procesných prostriedkov. Uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od
tejto spoločnosti ako dodávateľa znamenalo iba umelú konštrukciu s dopadom na štátny rozpočet,
nakoľko na strane žalobcu došlo k odpočítaniu dane z deklarovanej dodávky, pričom na strane
dodávateľa nebol vznik daňovej povinnosti preveriteľný.

K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol,
že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné
námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho
konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie
úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového
konania) pri správe daní postupovať podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie

činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu
a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19.

Kneuznaniuprávanaodpočítaniedanezdodávateľskýchfaktúroddeklarovanéhopriamehododávateľa
žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly zistil rozpor pri uplatňovaní práva na

odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca a jeho dodávatelia formálne a vecne nepreukázali,
že na faktúrach deklarované plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobami, ktoré vystupovali
v pozícii dodávateľov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je
súčasne spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového

subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej
judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou“ podmienkou pre odpočítanie
dane. Správca dane preukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach, ktoré mali realizovať
spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. a SYOMA s.r.o. nenesú v sebe ekonomický charakter obchodných

transakcií, preto na takéto transakcie nemožno prihliadať. Predmetné spoločnosti nijakým spôsobom
nepreukázali, že vo faktúrach deklarovaný tovar aj skutočne dodali a zároveň, že práve tieto
spoločnosti boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najskôr preberali a následne ďalej predali svojim
odberateľom. Zo strany dodávateľov nebolo správcovi dane preukázané, že reálne došlo pri dodaní
tovaru k jeho prevodu a tak ku vzniku práva vlastníka s ním nakladať, ako predpokladá ust. § 8 ods. 1

písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty.

Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora
EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačenépodvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar
dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom
tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z

prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím
je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví
daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia
práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej
žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade
je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym
dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení
platiteľa dane.

K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. N.
žalovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého
spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie
osobnéhokontaktustoutoosobouaažpopredvedenímenovanéhomoholbyťsprávcomdanevypočutý.
Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie

menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí
svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu
č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013.

Podľa § 244 O.s.p.

(1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

(3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj
jeho nečinnosť.

Podľa § 247 O.s.p.

(1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

(2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa

tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250i O.s.p.
(1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 Daňového poriadku
Na účely tohto zákona sa rozumie

a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1);

Podľa § 3 Daňového poriadku(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 14 Daňového poriadku

(1) Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má
a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,
c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,
d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 13 Daňového poriadku
(5) Podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne
podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a
musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom 20) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt

chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive
podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane
písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického
doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia.

Podľa § 24 Daňového poriadku
(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú

rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 Daňového poriadku

(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v
rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

(2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

(3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej
príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.(4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať
u toho istého daňového subjektu aj opätovne,
a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním,

b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35)
c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva,
d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa § 45 Daňového poriadku

(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"),
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom

dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 Daňového poriadku
(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly,
druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.

Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie
daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu
nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto
skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový
termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone

daňovej kontroly.

(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontrolyvrátanevyhodnoteniadôkazov;protokolsanevyhotovuje,akjedaňovákontrolaukončenápodľa
odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový

subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa
osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu
aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa mákontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v

sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu
sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a)

(9) Daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,
b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo
c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a)

(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie

daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré
určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety
pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

Podľa § 61 Daňového poriadku

(1) Správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a)

(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

(4)Správcadanepokračujevdaňovomkonanízvlastnéhopodnetualebonapodnetúčastníkadaňového
konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 68 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci
deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia
rozhodnutiadaňovémusubjektu;vyrubovaciekonanienezačne,aksavýzvapodľa§46ods.8nezasiela.

Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení
protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane,
ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné
riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný

správca dane.

(5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.

Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení
(1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú

cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá
referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí;Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z.z.
(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom

dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z.z.
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,

ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané;

Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z.z.

(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71;

Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho
štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a

krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených
v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých
správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a

je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí
zásadazákonnosti,ktoráustanovujepovinnosťpresprávcudanevdaňovomkonanípostupovaťvsúlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady
súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej

súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti
(ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní

rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl.
47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca
dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového
konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust.

§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva
prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti,

pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom
podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi
rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009 vo výške 4.741,63 eur.Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa
23.05.2012 začala v súlade s ust. 46 ods. 3 Daňového poriadku pre dôvodné podozrenie, že účtovné
alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, daňová kontrola dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december
2010 a január - december 2011. O uvedenej skutočnosti bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2012.

Dňa 12.04.2013 bolo vydané rozhodnutie č. 9211401/5/1488990/2013, ktorým príslušný správca dane

podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku
prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej pre vydanie
rozhodnutia a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií Finančnej správe Českej republiky
vo veci vypočutia svedka - konateľa spoločnosti GEWEX s.r.o.. Oznámením č. 9211401/5/3838994/2013
zo dňa 19.08.2013 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly.

Dňa 20.08.2013 bolo vydané ďalšie rozhodnutie č. 9211401/5/3860745/2013, ktorým správca dane
prerušil daňovú kontrolu z dôvodu získania potrebných informácií spôsobom podľa osobitného predpisu.
Oznámením č. 9211401/5/4949345/2013 zo dňa 05.11.2013 (žalobcom prevzatým dňa 11.11.2013)
správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly.

Dňa 04.12.2013 bol pod č. 9211401/5/5397928/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január
- december 2011, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím
august 2009 žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov kúpených v tuzemsku, a to vo
vzťahu k spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. a vo vzťahu k spoločnosti SYOMA s.r.o., v súhrne 4.741,63

eur.

Výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 04.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46
ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol) bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o

doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 bol príslušný Protokol zo strany
splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 09.12.2013.

Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 10.02.2014 pod č.
9211401/5/541092/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane,

ktorýmvyrubildňovémusubjektu-žalobcovirozdieldanevsume4.741,63eurnadanizpridanejhodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2009.

Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom namietal rešpektovanie
maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vo vzťahu k spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. uviedol, že zmena

konateľa spoločnosti v roku 2013, ktorým sa stala cudzia štátna príslušníčka, nemôže mať negatívny
vplyv na nárok na uplatnenie odpočtu, pretože je to vecou daňovej správy, že to umožnila. K povinnosti
preverovať svojich dodávateľov poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-642/11, body 49 a 50,
C-324/11, bod 43 a spojené veci C-80/11 a C-142/11, body 61 a 65). Žalobca popieral, že by sa zúčastnil,
resp. mal vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu, pričom mal za

to, že správca dane uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo vzťahu k spoločnosti
SYOMA s.r.o. žalobca uviedol, že spoločnosťou dodaný a vo faktúrach deklarovaný tovar nakúpil, a
následne z nákupu si uplatnil odpočítanie dane, osoby, ktoré predmetný tovar doviezli nepreveroval,
nebolo jeho povinnosťou preverovať účtovné a iné doklady dodávateľa, nakoľko by to bolo v rozpore tak
s Obchodným zákonníkom ako aj zákonom o ochrane osobných údajov. V závere taktiež poukázal na

už skôr označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-80/11 a C- 142/11, body 61 a 65, C-324/11, bod
43 a C-642/11) a navrhol odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/348312/2014 zo dňa 31.07.2014 postupom podľa ust. § 74 ods.
4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane vydanom pod

č. 9211401/5/538247/2014 zo dňa 10.02.2014 potvrdil keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia a jeho použite platiteľom dane na uskutočňovanie
zdaniteľných plnení. Správca dane dostatočne preukázal, že v súvislosti s preverovaním uskutočnenia
zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťami LK IMPOEXPO, s.r.o. a SYOMA s.r.o.došlo k zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty, konkrétne získaním daňovej výhody
u platiteľa na základe prijatých deklarovaných plnení. Správca dane má právo preveriť podrobne
skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti,

avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,
ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne
potvrdili, že predmetný obchod s dodávateľom nebol uskutočnený za účelom získania daňovej výhody.

Žalovaným boli spochybnené obchodné transakcie v oblasti deklarovaných tovarov, k čomu iba
predloženie vyhotovených daňových dokladov nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena
na strane platiteľa dane (žalobcu). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty použiteľný len vtedy ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
Správca dane na základe zistení spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené tuzemskými
dodávateľmi a to spoločnosťami LK IMPOEXPO, s.r.o. a SYOMA s.r.o., ich zapojenie do obchodného

reťazca možno považovať za umelo vytvorený článok bez akéhokoľvek ekonomického a hospodárskeho
cieľa, pretože ani jedna z uvedených tuzemských dodávateľských spoločností nijakým dôveryhodným
spôsobom nepreukázali, že nimi vo faktúrach deklarovaný tovar aj dodali tak, ako je uvedené na
príslušných dokladoch - faktúrach, a že práve oni boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najprv
preberali a následne ďalej predávali pre svojich odberateľov. Konaním žalobcových dodávateľov nebolo

preukázané, že podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. došlo pri dodaní tovaru k prevodu
práva vlastníka nakladať s hmotným majetkom a zo zistení vykonaných správcom dane tak bolo
preukázané, že dodávateľské spoločnosti vystupovali v obchode ako „formálni dodávatelia“, ktorých
deklaroval samotný platiteľ.

Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm.
a) zákona, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo preukázané.
Záverom žalovaný skonštatoval, že bolo úlohou platiteľa dane, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia a starostlivosť plynúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu

jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých zdaniteľných plnení, ktoré
samé o sebe zneužívajú právo poskytované a plynúce zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty.
Žalovaný v súlade s názorom správcu dane dospel k záveru, že neboli zistené dôvody na to, aby mohlo
riadne žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 v spojení s ust. § 51 zák.
č. 222/2004 Z.z., správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy
a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Žalobca má za to, že podmienky na odpočet dane boli v jeho prípade splnené a riadne správcovi

dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal trpí takými vadami konania, ktoré mohli
zákonnosť rozhodnutia výrazne ovplyvniť a preukazujú i hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie.

Pre posúdenie zákonnosti postupu rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal

z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom spisy žalovaného správneho
orgánu podľa § 250d ods. 1 O.s.p. sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál
správneho orgánu v danej veci vrátane originálu dokladov o doručení (R 66/1988).

V prípade, že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, resp. predloží neúplný

spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval a
rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie
o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takejto situácie súd v
správnom súdnictve nemôže posúdiť či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho
alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu

spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu,
pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo o sebe zakladá dôvod nazrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre
nepreskúmateľnosť (8 Sžf/41/2011).

Krajský súd upozorňuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry NS SR je povinnosťou správneho
orgánu predložiť úplný administratívny spis a nie je úlohou súdu aby po predložení nekompletného
administratívneho spisu opakovane vyzýval správny orgán na doplnenie všetkých podkladov, ktoré by
v administratívnom spise mali byť (2 Sžo/158/2010).

Krajský súd rovnako nezastáva právny názor žalovaného, ktorý bol prezentovaný v inom konaní na
tunajšom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 20 S/75/2014, že doklady ktoré neboli predložené nemôžu
mať vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže túto otázku nemôže riešiť sám
správny orgán, môže ju posúdiť len súd v rámci preskúmavacieho konania a len v prípade, že mu je
predložený kompletný spisový materiál.

Krajský súd ako vecne a miestne príslušný rozhodol o žalobe bez pojednávania postupom v zmysle ust.
§ 250f ods. 3 O.s.p., nakoľko zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 O.s.p..

Krajský súd sa dňa 14.01.2016 na pojednávaní v rovnakom zložení senátu v obdobnej veci vedenej
na Krajskom súde v Trnave pod spis. zn. 14 S/172/2014 oboznámil s listinným dôkazom označeným

v žalobnom návrhu ako zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 18.09.2014, ktorá sa nenachádzala
v pripojenom administratívnom spise a ktorá bola následne žalobcom predložená do spisu dňa
26.01.2016, z obsahu ktorej vyplýva, že táto obsahuje aj doklady chronologicky usporiadané a tvoriace
spis daňového subjektu.

Súd konštatuje, že v predloženom spisovom materiáli je podstatne menej príloh a dokladov ako je
uvedené v predmetnej zápisnici a navyše v spisovom materiáli sa nenachádza predmetná zápisnica
zo dňa 18.09.2014. Je zrejmé, že takýto rozdiel v dokladoch je nespochybniteľným dôkazom, že ani
súdu nebol predložený kompletný spisový materiál, čo je dôvodom nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia.

V danom prípade bolo úlohou daňového úradu, keďže sa jednalo o jednu daňovú kontrolu za viacero
zdaňovacích období minimálne v jednom prípade predložiť kompletný spisový materiál obsahujúci
všetky dôkazy a listiny, (v origináloch) ktoré správca dane zabezpečil v rámci tejto daňovej kontroly
s možnosťou v ďalších spisoch týkajúcich sa ostatných zdaňovacích období poukázať, že kompletný

originál spisového materiálu je obsahom jediného spisu s uvedením značky tohto spisu.

Z uvedeného dôvodu preto krajský súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia pre jeho
nepreskúmateľnosť z dôvodu nepredloženia kompletného originálneho spisového materiálu.

Nad rámec svojej povinnosti krajský súd potrebuje zdôrazniť, že ani postup správcu dane v súvislosti
s neakceptovaním námietok žalobcu zo dňa 08.01.2014 proti Protokolu č. 9211401/5/5397928/2013
zo dňa 04.12.2013 nebol v súlade so zákonom. Je síce pravdou, že § 14 ods. 1 Daňového poriadku
vyžaduje, aby žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty doručoval podania na daňový úrad
elektronickými prostriedkami, avšak v prípade, že nedošlo k doručeniu podania žalobcom v predpísanej

forme, nezakladá dôvod na to, aby sa daňový úrad týmto doručením nezaoberal. Správca dane,
resp. Finančné riaditeľstvo je povinné prihliadať aj na takéto podanie, pričom nedodržanie povinnosti
doručovať podanie elektronickými prostriedkami však môže byť považované za správny delikt, za ktorý
môže byť uložená daňovému subjektu pokuta. Krajský súd považoval za potrebné túto skutočnosť
zdôrazniť, hoci v danom prípade nešlo o námietku, ktorá bola zrušovacím dôvodom, z dôvodu, že podľa

jeho názoru po zrušení rozhodnutia a vrátení veci žalovanému sa žalovaný môže vysporiadať aj s touto
otázkou.

Krajský súd sa ostatnými námietkami žalobcu nezaoberal z dôvodu, že došlo k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 O.s.p..

Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p., keď procesne úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 410,90 eur, spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku
vo výške 70,-Eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 340,90 eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004Z.z. za dva úkony právnej služby á 134 eur (príprava a prevzatie veci, žalobný návrh), 2 x režijný paušál á
8,04 eur + 20% zo sumy 284,08 eur vo výške 56,82 eur, ktorú náhradu trov konania zaviazal žalovaného
zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu v súlade s ust. § 149 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c

ods.1 O.s.p..

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti výroku o náhrade trov konania je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia cestou
tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR.