Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/127/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223885
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223885.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava Grösslingova č. 4, IČO : 36864421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

vo výške 175,-€ a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64€, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18. februára 2015, č.k. 6 C 165/2012-151 a proti uzneseniu tohto
istého súdu č.k. 6 C 165/2012-180zo dňa 6.marca 2015, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie č.k. 6 C 165/2012-180
zo dňa 6.marca 2015 p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64€, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní a rozhodol,
že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vec prejednal v neprítomnosti účastníkov ktorí sa na pojednávanie
nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili, avšak odročenie pojednávania nežiadali, keď pri posudzovaní
pri posudzovaní oprávnenosti námietky premlčania žalovaného nároku, vznesenej odporcom, s

poukazom na ustanovenia § 1 písm. a/, § 19 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov dospel k záveru, že námietka premlčania nie je opodstatnená, keď zo spisu súdu sp. zn. 36Er
1336/2004 vyplýva, že návrh na zmenu exekútora navrhovateľ doručil súdu dňa 20.07.2009, súd vo veci
rozhodol dňa 24.09.2009, uznesením č.k. 36Er 1336/2004-51, právoplatným dňa 08.12.2010, ktorým
návrhu oprávneného vyhovel. Prvostupňový súd ustálil, že o tvrdenej škode sa navrhovateľ fakticky
dozvedeldoručenímuvedenéhouznesenia,ktorévtedajšíprávnyzástupcanavrhovateľaosobneprevzal

dňa 08.12.2010, v uvedený deň mal teda reálnu vedomosť o tom, že mu mala vznikla škoda a
kto škodu spôsobil. Právo na náhradu škody teda navrhovateľ mohol prvýkrát uplatniť na súde
09.12.2010, trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 09.12.2013. Keďže žalobný návrh bol podaný
dňa 27.9.2012, navrhovateľ dodržal zákonnú trojročnú lehotu, námietka premlčania je neopodstatnená.
Po právnej stránke prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1,2, § 4
ods. 1, § 9 ods. 1,2, 4, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2,3,4, § 25 ods. 1 citovaného zákona č.

514/2003 Z.z. a to v znení účinnom do 31.12.2012 ako aj v znení účinnom od 1.1.2013, keď uviedol,
že podaniu žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu
v zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. musí predchádzať prerokovanie nároku napríslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, a až v
prípade neuspokojenia nároku alebo jeho časti týmto orgánom v lehote šiestich mesiacov od doručenia
žiadosti, sa môže poškodený domáhať svojho nároku na náhradu škody súdnou cestou. V danom

prípade prvostupňový súd nemal za preukázané, že navrhovateľ skutočne podal na príslušný orgán -
Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktorý preukázateľne nevydal rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote. Podľa vyjadrenia odporcu dňa 23.4.2012
mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak obdržanie

žiadosti týkajúcej sa prejednávanej veci odporca nepotvrdil, navrhovateľ v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť ním bola odporcovi doručená a zaevidovaná.
Možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve žiadostí sa nachádzala aj predmetná žiadosť,
relevantný doklad o podaní však nebol súdu predložený, preto súd dospel k záveru, že podmienka
na súdne konanie nebola splnená. Vzhľadom na uvedené nemal prvostupňový súd za preukázaný ani
rozsah nároku, ktorý mal byť predbežne prerokovaný, rovnako ani stanovisko ministerstva k žiadosti

poškodeného . V neposlednom rade treba poukázať na skutočnosť, že prvé žiadosti o prerokovanie
odporca prevzal 23.4.2012 a žalobný návrh navrhovateľ podal na súde 27.9.2012, teda pred uplynutím
šesť mesačnej lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo uspokojiť nárok poškodeného na
náhradu škody, žaloba aj v prípade preukázania podania žiadosti, bola podaná predčasne.
Prvostupňový súd poukázal nato, že navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody

poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, keď na daný
právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004,
nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti uvedeného
zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným druhom
zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných podmienok

vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne a ktorými sú 1./ porušenie právnej
povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom
postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy /§3 ods. 1 písm. a/,b/,
§5 ods. 1, §6, §9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z./; 2./ vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom /§3 ods. 1, §17 ods. 1,2,3,4, §18 zákona č. 514/2003

Z.z. a všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka/; 3./ príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.
Z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 36Er 1336/2004 je nepochybné, že súd o návrhu navrhovateľa na
zmenu súdneho exekútora rozhodol po zákonom stanovenej lehote. Prvostupňový súd sa nestotožnil
s tvrdením navrhovateľa, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom

spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o zmene exekútora rozhodol po 30-dňovej
lehote, nakoľko nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný /čl.48 ods. 2 prvá veta
Ústavy SR/. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol
zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný
prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi
faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale
v neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu,
ktorý nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Navrhovateľ ako poškodený mal postupovať

v zmysle zásady vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje právo/, mal možnosť už v exekučnom
konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po prešetrení
sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu v danom
exekučnom konaní. Keďže sa tak nestalo a k posúdeniu, či v danom prípade existovali faktory, pre
ktoré súd v exekučnom konaní nerozhodol v zákonnej lehote, nemožno nesplnenie zákonnej lehoty

vyhlásiť za zbytočný prieťah spôsobilý porušenie ústavného práva navrhovateľa, v dôsledku ktorého
mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.
Prvostupňový súd mal ďalej zato, že konaní navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky
vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť

považovanézafaktickúškodu,nakoľkosajednáonákladyvynaloženénacelkovúpodnikateľskúčinnosť
navrhovateľa v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša
aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne
náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výškevynaložených nákladov. Prvostupňový súd neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa výšky majetkovej
ujmy, samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol
preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Na základe vyššie uvedených
skutočností prvostupňový súd nezobral do úvahy ani znalecký posudok predložený navrhovateľom.
Naviac tento dôkaz považoval súd za neobjektívny, nakoľko si jeho vyhotovenie zadal navrhovateľ.
Posudok tiež súd považuje za nadbytočný, keďže podľa jeho záverov navrhovateľ ani výšku majetkovej
škody neuplatňoval. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného

návrhu ohľadom majetkovej škody, prvostupňový súd v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol
napriek tomu, že nebola súdom dodržaná lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora.
Záverom prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu,
z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným

zadosťučinením. Poukázal na riziká, ktorým bol vystavený nesprávnym postupom exekučného súdu,
nemajetkovú ujmu si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR

za každý mesiac omeškania požadoval priznať sumu 55,32 €. Prvostupňový súd neprijal právnu
argumentáciu navrhovateľa, ktorú vyhodnotil za špekulatívnu a účelovú . Pojem ujma predstavuje
ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej
zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie
serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane podnikateľských aktivít. Na rozdiel

od škody, ktorá sa musí preukázať, ujma sa zdôvodňuje. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je
potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy konania, úmysel konania a
dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania
súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby. Navrhovateľ
nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný súd vydal rozhodnutie o zmene

exekútora po zákonom stanovenej lehote ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že by daná
situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej
vykonáva. Argumentácia navrhovateľa sa javila súdu ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov
nesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu, bezpotrebnejkonkretizácieazdokladovaniaúdajnej
nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako

nebankový subjekt poskytuje aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných
zmluvných podmienok. Finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v
rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú
existenciu navrhovateľa. Prvostupňový súd vyhodnotil za dostačujúce konštatovanie, že v exekučnom
konaní nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, že došlo postupom súdu k porušeniu

práva a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, s poukazom na zvýšenú
ochranu spotrebiteľov (dlžníkov v pôvodných konaniach), samotné konštatovanie súd považoval za
dostatočné zadosťučinenie a žalovaný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodný.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na to, že odporca, ktorý mal
úspech v konaní, nežiadal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie
veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p.,
keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými
listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho

zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom
na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol
dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto,

že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkombude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní
pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k

tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.
Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez

nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi

nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup

exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil
len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil

mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie
dôkazy. Namietal ďalej nevykonanie dokazovania dostatočným spôsobom, keďže prvostupňový súd sa
neoboznámil zo Znaleckým posudkom č. 1/2014.
V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehotea pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,

keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.
Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vykonal vo

veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1
O.s.p.. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných
predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. a dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej
veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným
spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 Os.p. / keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a
odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky

okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.
K otázke vylúčenia konajúceho sudcu odvolací súd uvádza, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu,
ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal v
odvolaní, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom

postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k. 9 NcC/100/2012-14 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Bratislava V, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Nie je preto dôvodná
odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní
neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd
v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len

súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa preto
správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.
Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám

zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejtozásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal
na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na

pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť
s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný

navrhovateľ; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení navrhovateľa a nie nad
rámec navrhovateľovho návrhu. Právne irelevatná je aj námietka navrhovateľa, že prvostupňový
súd sa neoboznámil zo Znaleckým posudkom č. 1/2014, keď prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 jasne vysvetli, prečo predmetný dôkaz nevykonal a
neprihliadol naň.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek

exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie

dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol

prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,

že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže
vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného

dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí

v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.
Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky

doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a

význam.
Záverom odvolací súd len dodáva, že odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na
procesný postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia
(námietkaotom,žekonečnévydanierozhodnutiavovecisamejsúdomneprichádzalodoúvahy ajpreto,
že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie) sa z tohto dôvodu ani
nezaoberal.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods.
1,2 O.s.p. potvrdil.
Napadnutým uznesením č.k. 6 C 165/2012-180 zo dňa 6.marca 2015 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s poukazom
na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov.
Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,

ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri

vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu

Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové

povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov

poslancov Q. M., U. K., V. V. Q. L. C. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia
pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20,-€, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej častištátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred

1.10.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.
Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto o odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.

1 O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v platnom znení, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.
Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s

účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20,-€ (položkač.7asadzobníka;od01.10.2012).Zúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).
Vsúdenej vecisanavrhovateľžaloboupodanounasúdprvéhostupňadňa 27.9.2012domáhalnáhrady
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 18.2.2015 súdom prvého

stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 4.3.2015 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania

poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako
poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).
Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie

konania , keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona
podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom

odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatiamožnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného

možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 4.3.2015 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6 C 165/2012-180 zo dňa 6.marca 2015 ako vecne
správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.

1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.