Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 11, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/353/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222313
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8115222313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Grösllingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou súdu doručenou dňa 27.9.2012 navrhol žalobca uložiť žalovanému zaplatiť sumu 125 EUR z
titulu náhrady škody a sumu 715 EUR z titulu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu (Okresného súdu Humenné), ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. Mal za to, že v danom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej
dobe, hoci prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou kompletnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda vo výške 125

Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti. Žalobca vynaložil v
tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eur. Táto suma by
nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca zároveň uviedol, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú
škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súduvystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktuspovinnýmarizikujehoinsolvencie,keďneexistovalakýkoľvekúčinnývnútroštátnyprostriedok
nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov žalobcu ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej
ujmy odôvodnil požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Výšku nemajetkovej

ujmy vyčíslil s poukazom na doktrínu prijatú Ústavným súdom pričom poukázal na nálezy Ústavného
súdu III. US 203/06-25, III. US 235/04-3, III. US 347/05, III. US 142/06-28, III. US 118/06-40, III. US
110/04-55, III. US 125/04-44, III. US 229/04-52, III. US 21/05-30, III. US 190/05-36, III. US 301/05-38
a III. US 82/03-25. Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej
doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V prvom rade namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu, ktorý
v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody

a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä odkazom na exekučné spisy,
v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných
konaniach sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pričom
neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu zo strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti
žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu napr. pod sp. zn. II. US
211/2012, IV. US 366/2012 a IV. US 374/2012.

Podľa názoru žalovaného nie je splnená ani základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to, predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,
po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať, po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby boli
doručené súdu 27.9.2012, vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale
skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa

práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí
6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou
podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 2CZ 38/76). Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok. Navyše žalobca
podal žiadosti o predbežné prerokovanie daných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie,

nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach,
prípadneoznámiťdátumykedysažalobcadozvedeloškodevrátanedokladovpreukazujúcichvyčíslenie
majetkovej škody, či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu
súčinnosť pri tomto predbežnom prerokovaní a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody.

Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. US 16/2002, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods.

2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone.
Žalovaný zároveň poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosťsúdnehokonaniainéhosúduvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe

ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahu v
súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnomkonaní,vktoromsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorýmá za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej ústavný súd SR

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalovaný ďalej uviedol, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej
lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula pri každom takomto nároku osobitne po troch
rokoch odo dňa, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu zamietnutia žiadosti

na udelenie poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom
nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol, že toto nemôže byť
chápané ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a že zároveň nie sú splnené
ani zákonné podmienky pre posúdenie zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Poukázal pritom

na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorých súd musí ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, ako aj to či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Taktiež zdôraznil, že z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme vyjadril žalovaný názor, že uplatnená suma titulom náhrady
škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom
zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej právnej úvahy.
Žalovaný poukázal aj na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech žalobcu,
vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom

žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a negatívne vnímanie
žalobcu verejnosťou, špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa, resp. skutočnosť, že
štátne orgány, musia na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie
efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Toto

negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo strany
žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými právami.
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či
poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu

súdom a preto žalobca nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom
súdu.

Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p., ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor.

Podľa § 115a ods. 2 O.s.p., pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.

Nakoľko v danom prípade predmet konania nedosiahol sumu 1000 EUR, v zmysle § 115a ods. 2
O.s.p sa jedná o drobný spor a vo veci nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie. Súd žalobu posúdil
na základe predložených listinných dôkazov, a to žaloby, písomného vyjadrenia žalovaného, spisom

Okresného súdu Humenné, sp.zn. 21Er/995/2009, ako aj ostatných listinných dôkazov, ktoré tvoria
súčasť spisu, a zistil tento skutkový stav:

Predmetom tohto konania je žaloba, podaná pôvodne Okresnému súdu Humenné, pod spis. zn.
5C/304/2012, ktorou sa žalobca domáha od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa týka exekučného konania vedeného Okresným súdom Humenné,
pod spis. zn. 21Er/995/2009 proti povinnému K. J. R.. XX.XX.XXXX.
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 4.11.2009. Na základe
podania zo dňa 6.11.2009 súd vyzval oprávneného (žalobcu), ako aj právneho zástupcu oprávneného,
aby súdu v lehote 10 dní oznámili výšku reálne poskytnutého úveru, aká bola dohodnutá odmena

(poplatok) za poskytnutie úveru a akú sumu dlžník doposiaľ reálne zaplatil. Zároveň boli vyzvaní, aby
súdu doručili zmluvu o úvere č. 831194 zo dňa 31.10.2008 a všeobecné podmienky pre poskytnutie
úveru, nakoľko tieto doklady sú potrebné pre preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia. Podaním súdu
doručeným dňa 2.12.2009 oprávnený odpovedal na výzvu súdu, avšak súdu požadované informácie adoklady nepredložil, keďže mu nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu je povinný predložiť
tieto informácie a doklady a žiadal, aby súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Na základe
podania zo dňa 10.12.2009 bol Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.

Bratislava požiadaný o poskytnutie spisu sp. zn. SR 12896/09. Podaním súdu doručeným dňa 10.2.2010
Stály rozhodcovský súd súdu predložil fotokópie zmluvy o úvere. Uznesením zo dňa 22.4.2010, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 15.5.2010, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v časti 0,25 % úroku z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 653,28 EUR
od 2.2.2009 do zaplatenia. Uznesením zo dňa 27.5.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 2.6.2010,

súd exekučné konanie v časti o zaplatenie 25 % úroku z omeškania za každý deň omeškania zo sumy
653,28 EUR od 2.2.2009 do zaplatenia zastavil s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov v tejto časti. Na základe pokynu zo dňa 7.9.2010 súd dňa 22.9.2010 vydal poverenie na vymoženie
uloženej povinnosti zaplatiť sumu 661,24 EUR, trov predchádzajúceho konania 184,69 EUR a trov
exekúcie.Podanímzodňa15.8.2011ZdruženienaochranufinančnéhospotrebiteľaOFSsúdupredložilo
návrh na zastavenie exekúcie. Podaním zo dňa 14.6.2012 súd oznámil exekútorovi, že exekúcia v tejto

veci bude zastavená a v tejto súvislosti žiada exekútora, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy súdu
oznámil, či si uplatňuje náhradu trov exekúcie v súvislosti s jej zastavením, v pozitívnom prípade nech
tietošpecifikuje,resp.nechsúduoznámi,ženáhradutrovkonanianežiada.Nazákladeuzneseniezodňa
18.7.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.6.2013 súd exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal. vyššie citované uznesenie bolo potvrdené uznesením odvolacieho

súdu zo dňa 17.4.2013.

Žalobca v tomto spore požadoval náhradu škody vo výške 125 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 715 Eur vychádzajúc z toho, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia s
omeškaním viac ako 13 mesiacov. Vychádzal z toho, že súd rozhodol o žiadosti až 22.9.2010, čo ale

nemôže byť meškanie 13 mesiacov, keďže súdu bola žiadosť doručená 4.11.2009.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa§4ods.1písm.a)zákona514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutímo treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v platnom znení, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise
b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V prejednávanej veci žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol

v 15 dňovej lehote o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia. Vychádzajúc z gramatického
a logického výkladu daného ustanovenia je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej
lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom
v exekučnom titule, prípadne v návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne
len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto logické, že tá istá

lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle
rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Často krát si
pred takýmto rozhodnutím musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský
rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania a to aj bez

návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia
je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v
danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní.Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

K ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd považuje za potrebné uviesť, že je v ňom
zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí
byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu
na exekúciu. Keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, potrebné je vychádzať aj zo
spomínaného zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto kontexte preto 15 dňová lehota na vydanie

poverenia je extrémne krátka na to, aby exekučný súd zodpovedne preskúmal predložený rozhodcovský
rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia (s poukazom na to, že výkon rozhodnutia
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu), vzhľadom na zložitosť veci, posúdenie súladu
exekučného titulu s vnútroštátnym právnym poriadkom, ale aj predpismi EÚ. Napokon aj Ústavný
súd SR uviedol, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočností, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonnom ustanovených

lehotách. Ich nedodržanie nevyvoláva automaticky porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci (IV. US 471/2012 zo dňa 7.5.2013, I.US 86/2002). Práve konkrétne okolnosti tohto prípadu
vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Všeobecne sú známe obchodné
praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali súdy vo viacerých

rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil právomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktorú súdy vyhodnocovali ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy
enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval vydanie poverenia.
Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi

zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch súd zabezpečoval za
účelom posúdenia žiadosti aj ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých obchodných praktík
mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať nadmerné úsilie na
dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú
uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obťiažné konať tak, aby nevznikli

prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon, ak poškodzuje práva
spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie rozhodcovskej doložky a
pod.) s čím sa súd musel dôsledne vysporiadať, nemožno považovať za zbytočný prieťah. Navyše každý
výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

Priposudzovanítoho,čiexekučnýsúdsadopustilzbytočnýchprieťahovmožnopoužiťzáveryÚstavného
súdu SR v rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. Ústavný súd
tu, okrem iného, zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával
žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a

preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že
o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ale ústavne akceptovateľné.
Napokon zákonodarca nedostatok v súvislosti so stanovením zákonnej lehoty v zmysle § 44 ods. 2 EP
napravil jeho novelou zákonom č. 144/2010 Z.z., v zmysle ktorého od 1.6.2010 uvedená lehota neplatí
pri exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 písm. c, d (notárskych zápisníc a vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských súdov a komisií).
Súd teda dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do
vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť zamietnutá, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd uviedol 15 dňová
lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia.

Podľa názoru súdu je nesprávna aj argumentácia žalobcu ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia, ako nesprávneho úradného postupu, pretože je
logické, že výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo

ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia
činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr
nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnenézákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému
uzneseniu nepodal ani riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke

právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v rozhodnutiach
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky,
dôsledkom čoho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi
preto nič nebránilo podať žalobu na súd.

Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu a to existenciu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov
na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady
vznikli. Žalobca nepredložil jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je
potrebné zároveň poznamenať, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný

súd a teda príslušné náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom
povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že keďže
nebol daný základ nároku, súd neskúmal ani jeho výšku, napr. v súvislosti s dodatočne predloženým
znaleckým posudkom zo strany žalobcu.
Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v zmysle

§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvody uvádzané žalobcom sú, podľa názoru súdu, irelevantné.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie
je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v
tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich

podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť
žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobca
uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď mu škoda mala vzniknúť pri
negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu,ktoroubolanútenázaoberaťsaajEurópskakomisia,
ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k rozhodnutiu súdu predo dňom 23.4.2009, t.j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Súd preskúmal vznesenú námietku premlčania a dospel
k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v

tomto prípade nie je premlčané, keďže k rozhodnutiu súdu došlo až po dni 23.04.2009.

Súd taktiež poukazuje na to, že podľa príslušných ustanovení zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie

nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom konaní v tejto veci bola
doručená súdu 27.09.2012. Žalobca teda podal žaloby predčasne, keďže nárok na súde uplatnil pred
uplynutímšesťmesačnejlehotynapredbežnéprerokovanienároku.Akpríslušnýorgánneuspokojínárok
na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi

poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak
tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby
z dôvodu predčasnosti.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, keďže žalovaný si s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov
konania neuplatnil a neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.