Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/130/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110238916
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110238916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: Mestská časť
Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie č. 3, Bratislava, IČO: 00 603 147, zastúpeného právnym
zástupcom Advokátska kancelária LEGAL CARTEL, s.r.o., Ľubinská č. 18, Bratislava, proti odporcovi:
V. W., nar. XX.X.XXXX, A. Č.. X, A., zastúpenému právnym zástupcom Advokátska kancelária JÁNSKY
PARTNERS, za ktorú koná JUDr. Martin Jánský, advokát, Trnavská cesta č. 50, Bratislava, o zaplatenie
89,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.
8C 177/2010-191 zo dňa 1.10.2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhrad trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 8C 177/2010-191, zo dňa 1.10.2013 zamietol návrh
navrhovateľa o zaplatenie 89,62 eur s príslušenstvom a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi trovy právneho zastúpenia v sume 1385,69 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd Bratislava I rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol podaný na okresný súd

dňa 24.9.2010 a ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 89,62 eur s
8,5% úrokom z omeškania od 11.4.2008 do zaplatenia, za neuhradené náklady za odťah osobného
motorového vozidla odporcu.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že dňa 3.4.2008 príslušník mestskej polície Bratislava - Staré
mesto, ako splnomocnený zástupca správcu komunikácie, v zmysle poverenia starostu mestskej
časti Bratislava - Staré mesto rozhodol o odťahu osobného motorového vozidla EČV: A., ktorého

prevádzkovateľom je odporca, z dôvodu, že stálo na chodníku na ulici Slovanská v Bratislave, ktorá
je miestnou komunikáciou tretej triedy, a preto vozidlo tvorilo prekážku v cestnej premávke. Vozidlo
prevzala V. W., bývalá manželka odporcu dňa 3.4.2008 o 12:52 hod. a za odťah neuhradila sumu 89,62
eur, pretože podľa jej názoru išlo o neoprávnený odťah a rovnako neuhradil túto sumu ani odporca, ktorý
v konaní namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, pretože odťah vozidla vykonala
obchodná spoločnosť ASTER s.r.o., ktorá nie je správcom pozemných komunikácií. Táto spoločnosť
odťah vykonala na základe zmluvy č. 48/2006 zo dňa 23.10.2006, ktorá bola uzavretá s rozpočtovou

organizáciou zriadenou navrhovateľom VEPOS. Podľa názoru odporcu, by predmetná pohľadávka mala
súvisieť s činnosťou tejto rozpočtovej organizácie a nie navrhovateľa, pričom navrhovateľ nepreukázal,
že táto pohľadávka bola na neho prevedená. I keď by k prevodu tejto pohľadávky na navrhovateľa
došlo, tak s poukazom na ustanovenie § 40 zákona č. 315/1996 Z.z., aplikácia ustanovenia § 40tohto zákona patrí do oblasti verejného práva, a preto v tejto súvislosti nevznikajú súkromnoprávne,
ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávny akt, pri ktorom je možné
zastúpenie podnikateľským subjektom na základe akéhokoľvek zmluvného vzťahu. Správca cesty

vystupuje pri odstraňovaní vozidla ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť
za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iný subjekt, a to ani po stránke technickej. Faktický
odťah je správca oprávnený vykonať buď sám alebo prostredníctvom právnickej osoby, ňou na tento
účel založenej alebo zriadenej, pričom spoločnosť ASTER s.r.o., ktorá odťah vykonala nie je ani jedným
takýmto subjektom. Navrhovateľ nesúhlasil s názorom odporcu a tvrdil, že samostatná rozpočtová

organizácia zriadená navrhovateľom VEPOS vykonávala správu miestnych komunikácií 3. a 4. triedy len
do 31.12.2008, kedy bola svojím zriaďovateľom zrušená. Následne zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 23.9.2009, uzatvorenej medzi postupcom ASTER spol. s r. o. a postupníkom Mestskou časťou
Bratislava - Staré Mesto, došlo k postúpeniu tejto pohľadávky na navrhovateľa, čím sa navrhovateľ stal
aktívne vecne legitimovaným subjektom.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že námietka odporcu, ktorá sa týka
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa je dôvodná, pretože navrhovateľ nie je v
danej veci aktívne vecne legitimovaný na zaplatenie nákladov za odťah osobného motorového vozidla
odporcu, uskutočneného technicky spoločnosťou ASTER s.r.o. Zo zákona č. 135/1961 Zb. a zákona č.
315/1996 Z.z. vyplýva, že jedine správca cesty, ktorým je obec alebo právnická osoba obcou na tento

účel založená alebo zriadená, je oprávnený odstrániť i technicky vozidlo stojace alebo zaparkované na
vyhradenomparkoviskunaSlovanskejulicivBratislave,vprípade,žetvoriloprekážkucestnejpremávky,
a to na náklady prevádzkovateľa, pričom o jeho odstránení mohol rozhodnúť aj mestský policajt. Pokiaľ
navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na zaplatenie nákladov za výkon núteného odťahu motorového
vozidla odporcu na základe zmluvy č. 48/2006 zo dňa 23.10.2006, uzatvorenej medzi rozpočtovou

organizáciou zriadenou navrhovateľom VEPOS Bratislava - Staré Mesto ako príkazcom a spoločnosťou
ASTER spol. s r. o., Bratislava, okresný súd zastával názor, že odťah vozidla vykonaný touto obchodnou
spoločnosťounazákladeuvedenejzmluvyjeneoprávnený.Právnenormy vustanovenízákona
č. 315/1996 Z.z. upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, a správa verejných
komunikácií patrí jednoznačne do oblasti správneho práva a v súvislosti so správou týchto komunikácií

tak nevznikajú súkromnoprávne vzťahy, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie motorového vozidla,
preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by bolo možné zastúpenie podnikateľským subjektom
alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti
verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci
(správy),ktorýnesievplnomrozsahuzodpovednosťzajejvýkonanemôžejuzmluvnepreviesťnainého.

PoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo70/2003,vktorom najvyšší
súd vyslovil právny názor, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom
do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Keďže ustanovenie zákona 315/1996
Z.z. spadádooblastiverejného(správneho)práva,nevznikajúvsúvislostisosprávoutýchtokomunikácií
súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu,

je orgánom verejnej správy, vzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý
nemôže prekročiť, preto môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Vzhľadom na uvedené
by správca verejných komunikácií mohol zákonom jemu zverený výkon verejnej moci (správy) zmluvne

preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len vtedy, ak by mu to zákon dovolil alebo priamo ukladal.
Preto je nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo taxatívnym výpočtom určiť, kto je oprávnený
vykonávaťsprávukomunikáciíaktojesprávcomcestystým,žeodtiahnutievozidlajepovinnývykonávať
jedine správca cesty a zároveň iné osoby, ktoré by boli oprávnené odstrániť prekážku cestnej premávky,
by boli z toho vylúčené, okrem právnickej osoby správcom na tento účel založenej alebo zriadenej.

Preto spoločnosť ASTER spol. s r. o. nebola oprávnená vykonať odťah motorového vozidla, pretože
nebola správcom komunikácie, ani právnickou osobou na tento účel správcom zriadenou. Úkon odťahu
motorového vozidla bola oprávnená vykonať len Mestská časť Bratislava - Staré mesto, t.j. navrhovateľ,
ktorý však, ako z vykonaného dokazovania vyplýva, takýto úkon neurobil, a preto sa navrhovateľ

nemôže úspešne domáhať zaplatenia nákladov za odťah motorového vozidla odporcu. Okrem toho, ak
navrhovateľ ako správca komunikácie zveril zmluvou výkon núteného odťahu obchodnej spoločnosti
ASTER spol. s r. o. postupoval v rozpore so zákonom č. 135/1961 Zb., a preto možno zmluvu o výkone
odťahovacej služby č. 48/2006 považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskehozákonníka.Vrozporesozákonombolvykonanýodťahmotorovéhovozidla,nazákladeneplatnejzmluvy,
a preto nemohla vzniknúť odporcovi povinnosť na náhradu nákladov takto neoprávnene vykonaného
núteného odťahu. Ďalšia námietka odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie podľa názoru

súdu nie je dôvodná, pretože podľa § 40 ods. 4, 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení účinnom ku dňu 3.4.2008, je povinnou osobou na zaplatenie nákladov za odťah
vozidla prevádzkovateľ vozidla, ktorým v danom čase bol, ako to vyplýva zo správy príslušnej dopravnej
polície, dňa 3.4.2008 odporca.

Okresný súd dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa, a preto
návrh navrhovateľa zamietol a v ďalšom nepovažoval za potrebné zaoberať sa jednotlivými námietkami
odporcu, ktorými spochybňoval dôvodnosť nároku navrhovateľa, pretože týmito námietkami, by sa súd
zaoberal v prípade, ak by bol navrhovateľ v danej veci aktívne vecne legitimovaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi trovy konania v sume

1.385,69 eur, ako trovy právneho zastúpenia advokátom.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu
a namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní navrhovateľ poukázal na to, že výklad ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. o
premávke na pozemných komunikáciách spôsobom ako ho podáva súd prvého stupňa je prísne
formalistický a gramatický. Podľa názoru navrhovateľa tieto ustanovenia by mali byť v danej veci

vykladané predovšetkým logicky a teleologicky a vzhľadom na dátum nadobudnutia účinnosti Zákona o
pozemnýchkomunikáciáchajhistoricky.Podstatnýmjevtomtoprípadeteleologickývýkladpojmu„výkon
správy“. Aplikovaním pojmu „výkon správy“ na konkrétny prípad, a to na prípad odstránenia vozidla
zmysle § 40 Zákona o pozemných komunikáciách, možno vyvodiť záver, že úmyslom zákonodarcu
bolo riešiť situáciu, v ktorej vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, a preto hlavným účelom tohto

ustanovenia je, aby bolo predmetné vozidlo odstránené z dôvodu, že ohrozuje alebo obmedzuje vjazd
vozidiel a pohyb chodcov. Účelom tejto úpravy je teda zabezpečenie existencie účinného prostriedku
zabezpečujúceho bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, teda výkon správy, v tomto prípade treba
rozumieť zabezpečovanie bezpečnej cestnej premávky. Dôvodom prečo zákonodarca riešil problém
odstránenia vozidla priamo v zákone je dôležitosť zabezpečenia ochrany cestnej premávky. Výkonom

správy v tomto prípade teda rozumieme zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Tým,
že účel zákona naplnila obec, resp. rozpočtová organizácia VEPOS Bratislava - Staré mesto, ako
správca komunikácie a nie súkromná osoba, do vlastníckeho práva odporcu ako prevádzkovateľa sa
nezasiahlo na základe svojvôle, ale naopak na základe zákonného postupu, navyše zásah bol vykonaný
ako následok porušenia zákona a ako následok toho, že konaním, za ktoré nesie zodpovednosť

prevádzkovateľ vozidla, sa zasiahlo do bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a v prípade, že
by nedošlo k odstráneniu vozidla, hrozilo by nebezpečenstvo, že dôsledkom ohrozenia plynulosti a
bezpečnosti cestnej premávky by došlo ku škodám na živote, zdraví alebo majetku. Podľa názoru
navrhovateľa, súd prvého stupňa ignoruje skutočnosť, že bol porušený zákon, že bola ohrozená
bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutia krajských súdov, a to

Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co 200/2011, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co 150/2012, na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej Republiky sp.zn. 25Cdo 4706/2009 a sp.zn. 25Cdo 813/2007.
Navrhovateľ zároveň v odvolaní poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách, podľa ktorého závady v zjazdnosti diaľnic, ciest a miestnych komunikácií
sú bez prieťahov povinní odstraňovať ich správcovia. K striktným výkladom tohto ustanovenia by došlo

k názoru, že zjazdnosť ciest môže zabezpečiť len správca komunikácie, toto tvrdenie nie je pravdivé
v žiadnom prípade. Mestská časť Staré mesto vykonáva zimnú údržbu, t.j. zmierňovanie dopadu
zimného obdobia na zjazdnosť ciest prostredníctvom svojho zmluvného partnera obchodnej spoločnosti
VEPOS Bratislava s.r.o. Hlavné mesto SR Bratislava, ako správca miestnych komunikácií vykonáva
prostredníctvom sekcie dopravy Magistrátu hlavného mesta a dodávateľských firiem štandardnú a

pravidelnú údržbu. V zmysle zákona o premávke na pozemných komunikáciách je povinnosťou
správcu cesty umiestniť dopravné značenie. V praxi to však vykonávajú obchodné spoločnosti, ktoré
sú zmluvným partnerom správcu komunikácie. Navrhovateľ tvrdil, že zmluva č. 48/2006 o výkone
odťahovacej služby uzatvorená dňa 23.10.2006 neodporuje zákonu č. 315/1996 Z.z. o premávke napozemných komunikáciách, ani inému všeobecne záväznému právnemu predpisu Slovenskej republiky
a preto nejde o neplatný právny úkon a navrhovateľ je v spore aktívne vecne legitimovaný. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby jeho odvolaniu bolo vyhovené.

Navrhovateľ tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania,
keď priznal odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1385,69 eur. Poukázal na ustanovenie § 150
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,
môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade išlo o drobný spor podľa § 200ea ods. 1 O.s.p.,

podľa ktorého, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- eur, od toho okamihu
ide drobný spor. V danom prípade preto jednoznačne išlo o drobný spor, a preto výšku priznaných
trov konania odporcovi navrhovateľ považuje za zjavne neprimeranú oproti hodnote predmetu sporu,
keď nárok navrhovateľa predstavuje sumu 89,62 eur a trovy právneho zastúpenia sumu 1.385,63 eur,
čo je viac ako 15-násobok istiny. Navrhovateľ namietal, že právnemu zástupcovi
odporcu, bola priznaná náhrada za cestovné Nitra - Bratislava - Nitra a strata času spojená s účasťou

na pojednávaniach v predmetnej veci, keď právny zástupca odporcu poskytuje právne služby podľa
zápisu v obchodnom registri, so sídlom v Nitre od 1.8.2013 a podania adresované súdu v predmetnej
veci boli označené so sídlom Štúrová 13, Nitra a Trnavská cesta 50, Bratislava. Preto s prihliadnutím
na hospodárnosť konania, uplatňovanie si náhrady za cestovné Nitra - Bratislava - Nitra v súvislosti s
účasťou na pojednávaniach nie je správne, nakoľko právny zástupca odporcu má sídlo aj v Bratislave na

Trnavskej ceste č. 50, a preto mohol substitučne splnomocniť advokáta alebo advokátskeho koncipienta
za účelom zastúpenia odporcu na pojednávaniach konaných na Okresnom súde Bratislava I. Preto trovy
právneho zastúpenia len za cestovné a stratu času spojené s účasťou na ôsmych pojednávaniach v
sume 804,93 eur považuje navrhovateľ za nehospodárne a neúčelné. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvého
stupňa bol povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p. a využiť svoje moderačné

právo a trovy konania nepriznať, príp. ich primerane znížiť. Z uvedených dôvodov, navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a priznal navrhovateľovi sumu vo výške 89,62
eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2008 do zaplatenia a trovy konania za zaplatený súdny
poplatok a trovy právneho zastúpenia.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1
O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté

rozhodnutie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Rozsudok verejne
vyhlásil podľa § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie
veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotil výsledky vykonaného

dokazovania v súlade s § 132 O.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci
aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne
vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.odôvodnil.Vzhľadom

na skutkový a právny stav, vyplývajúci zo spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani
z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 3 O.s.p.).
Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať
pred súdom. Rozsudok je presvedčivý a odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V

odvolaní navrhovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa
zisteného skutkového a právneho posúdenia danej veci.Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že prenesením výkonu
verejnej správy pozemných komunikácií na súkromný subjekt navrhovateľ konal v rozpore s
čl. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Správu pozemných komunikácií, a to všetky jej zložky, je oprávnený
vykonávať jedine navrhovateľ, a to buď sám, alebo prostredníctvom právnickej osoby, na
tento účel založenej alebo zriadenej. Navyše z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že
o odtiahnutí motorového vozidla rozhodol príslušník mestskej polície, ktorého oprávnenie je
dané rozhodnutím starostu. Odvolací súd má za to, že aj keď podľa § 43 ods. 5 zák. č. 8/2009 Z.z. môže o odstránení vozidla rozhodnúť
policajt, pod týmto pojmom sa rozumie príslušník policajného zboru a nie príslušník mestskej
polície. Z uvedeného vyplýva, že o odstránení vozidla rozhodla neoprávnená osoba. Nič na tom
nemení ani poverenie starostu o zabezpečení odstraňovania vozidiel v Mestskej časti Bratislava
- Staré Mesto, pretože žiaden zákon nepovoľuje správcovi komunikácie jeho právomoci preniesť

na iný subjekt, a to ani na iný orgán verejnej moci. K preneseniu právomoci môže dôjsť
jedine v zmysle zákona (§ 3 ods. 2 zák. č. 135/1961 Z.z. ). Toto oprávnenie nevyplýva príslušníkom mestskej polície ani zo zák. č. 564/1991
Z.z. o obecnej polícii, keď

podľa jeho ust. § 3
mestská polícia nie je oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácie. Odstránenie vozidla nie je
súkromnoprávnym aktom, preto je ho možné vykonať jedine v súlade s Ústavou SR a príslušnými
zákonnými normami.

Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a tiež, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Výkon núteného odťahu navrhovateľ odvodzoval od Zmluvy o výkone odťahovacej služby zo dňa

23.10.2006. Podľa obsahu tejto zmluvy VEPOS Bratislava - Staré Mesto, správca pozemných
komunikácií vykonáva na území Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto miestnu štátnu správu vo
veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií III. a IV. triedy (čl. 2 bod 1/ Zmluvy). VEPOS
Bratislava - Staré Mesto predmetnou zmluvou splnomocnil obchodnú spoločnosť ASTER, s.r.o. na výkon
odstraňovania a následného premiestnenia motorových vozidiel na území Mestskej časti Bratislava -

Starémestonacestách,ktorépatriadojehosprávy(čl.3bod1/Zmluvy).Tútočinnosťvykonánazáklade
opatrenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia správneho orgánu, ale ide o úradný postup v zmysle zák.č.
58/1969 Zb. alebo na základe opatrenia policajta PZ nariaďujúceho odtiahnutie motorového vozidla. V
čl. 5 ods. 3 zmluvy VEPOS Bratislava - Staré Mesto zároveň postúpil pohľadávky podľa § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka na ASTER, s.r.o., ktoré vzniknú v súvislosti s výkonom činnosti podľa tejto

zmluvy.

V zmysle § 4b
zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) sú miestnymi komunikáciami všeobecne prístupné

a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstva, ktoré slúžia miestnej doprave
a sú zaradené do siete miestnych komunikácii.

Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov, kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí,

odstráni ju na jeho náklady správca cesty.

Podľa § 40 ods. 5 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov, ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4,
môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho

prevádzkovateľa.

Podľa ust. § 3d, ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len cestný zákon) miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.Podľa § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona vykonávajú správu pozemných komunikácii ak ide o
prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve

obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že pre posúdenie veci je právne významné, či spoločnosťou
ASTER, s.r.o. uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie,
ktoré vykonala obec (§ 40 ods.1 a
zákona č. 315/1996 Z.z. o
premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách).

Rovnako správne potom dospel k záveru, že ASTER, s.r.o. nie je ani obec a ani právnická osoba obcou

pre tento účel založená alebo zriadená.

Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie a ani
subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods.1 zákona
č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona

č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách. Zmluva „o výkone odťahovacej služby“ zo dňa 23.10.2006 je preto neplatný právny
úkon (§ 39 OZ), lebo
správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na obchodnú spoločnosť ASTER, s.r.o. ako
podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej správy.

Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi úspešne domáhať
náhrady nákladov súvisiacich s odstránením vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj
prevádzkovateľovi. Na tomto závere nič nemení ani prípadné postúpenie pohľadávky na navrhovateľa.

Uvedená skutočnosť, že odťah motorového vozidla odporcu vykonala obchodná spoločnosť ASTER,
s.r.o., ktorá nebola oprávnená na výkon odťahu, z dôvodov uvedených v texte vyššie, viedla k záveru o
nedostatkuaktívnejvecnej legitimácienavrhovateľavkonaní,atedakzamietnutiunávrhunavrhovateľa.

V obdobnej veci, kde predmetom konania bolo zaplatenie nákladov spojených s výkonom odtiahnutia,

rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo
70/2003 uviedol: „Správca miestnej komunikácie (§ 3d ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) pri
odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej moci (správy) a nemôže právomoci

správcu komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej (čo
sa týka samotného výkonu odstránenia vozidla). Odstrániť vozidlo z miestnej komunikácie je oprávnená
vykonať buď obec sama (správa komunikácie), alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo
zriadená.“

Aj keď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je prameňom práva a právny názor v ňom
obsiahnutý, nie je pre odvolací súd v preskúmavanej veci záväzný, odvolací súd sa s týmto názorom
Najvyššieho súdu SR stotožňuje. Odstránenie vozidla bez súhlasu prevádzkovateľa je vážnym zásahom
do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Ustanovenie § 40 zákona o premávke
na pozemných komunikáciách spadá do oblasti verejného (správneho práva), preto v súvislosti

so správou týchto komunikácií nevznikajú súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie
vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským
subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť
v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej
moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť

na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto
oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď
len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená.S uvedeným názorom dovolacieho súdu sa stotožnil aj odvolací súd v danej veci a pri prejednaní veci
na základe podaného odvolania navrhovateľa, z neho vychádzal.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o premávke na pozemných komunikáciách odstrániť prekážku cestnej
premávky môže správca cesty. Kto je správca cesty, resp. pozemných komunikácií upravuje § 3d ods. 5
písm. c, cestného zákona tak, že správu pozemných komunikácií vykonávajú obce, prípadne právnické
osoby nimi pre tento účel založené alebo zriadené. Z uvedeného vyplýva, že iba obec alebo právnická
osoba založená alebo zriadená obcou na správu pozemných komunikácií môže odstrániť prekážku v

cestnej premávke a vykonať nútený odťah vozidla. Preto navrhovateľ, keď nebol obcou založený alebo
zriadený na správu pozemných komunikácií, nemohol vykonať odťah vozidla odporcu. Navrhovateľ má
v predmete činnosti odťahovaciu službu a ak by mal byť vecne legitimovaný, mal by byť zriadený alebo
založený obcou na správu pozemných komunikácií.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa spôsobuje

schvaľovanie protiprávneho konania, keď bol v danom prípade porušený zákon a bola ohrozená
bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, nie je možné súhlasiť s týmto názorom, pretože odstrániť
prekážku cestnej premávky môže správca cesty resp. pozemných komunikácií a tým je obec a v danom
prípade Mestská časť Bratislava - Staré mesto , ktorá v zmysle uvedených ustanovení zákona je
oprávnená odstrániť protiprávny stav a v prípade, že sa navrhovateľ rozhodne, že správu pozemných

komunikáciíbudevykonávaťprostredníctvomprávnickejosoby,zákonmuumožňujezaložiťalebozriadiť
takúto právnickú osobu tak, aby výkon práv a povinností tejto právnickej osoby bol v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona a aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do vlastníckych práv fyzických
a právnických osôb.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvéhostupňaapretorozsudokpodľa§219 ods.1O.s.p.ako
vecne správny potvrdil, pričom sa pri skúmaní dôvodnosti odvolania riadil právnym názorom Najvyššieho
súdu SR vysloveného v rozhodnutí 3Cdo 70/2003, s ktorým sa plne stotožnil.

Navrhovateľ tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania,

keď priznal odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1385,69 eur. Poukázal na ustanovenie § 150
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,
môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade išlo o drobný spor podľa § 200ea ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- eur, od toho okamihu
ide drobný spor a preto výšku priznaných trov konania odporcovi navrhovateľ považuje za zjavne

neprimeranú oproti hodnote predmetu sporu, keď nárok navrhovateľa predstavuje sumu 89,62 eur a
trovy právneho zastúpenia sumu 1.385,63 eur, čo je viac ako 15-násobok istiny.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa ohľadne priznanej výšky trov konania odporcovi, v konaní pred
súdom prvého stupňa, odvolací súd zastáva názor, že táto nie je opodstatnená.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná
nezávislým a nestranným súdom.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné
právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu,
neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník
konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).

Okresný súd Bratislava I v prejednávanej veci rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol
podaný na okresný súd dňa 24.9.2010, a ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť sumu 89,62 eur s 8,5% úrokom z omeškania od 11.4.2008 do zaplatenia za neuhradené náklady
za odťah osobného motorového vozidla odporcu. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že námietka odporcu, ktorá sa týka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na

strane navrhovateľa je dôvodná, pretože navrhovateľ nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný
na zaplatenie nákladov za odťah osobného motorového vozidla odporcu, uskutočneného technicky
spoločnosťou ASTER s.r.o. Súd prvého stupňa priznal v konaní úspešnému odporcovi trovy konania(pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 1 385,69 eur). Vo vzťahu k žalobcovi zamietol návrh
a nepriznal mu trovy konania.
Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že rozhodnutiami všeobecných súdov o

trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno
predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutím o
trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09).
Treba zdôrazniť, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto

ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom
konanímateriálnuochranuzákonnostitak,abybolazabezpečenáspravodliváochranapráv a
oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom na plný
úspech toho-ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za

výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo
na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní, a neposudzuje sa za každé
štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci. Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať
ustanovenie § 150 O.s.p.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 150 ods. 2 O.s.p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže

ich súd nepriznať alebo znížiť.
Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov
k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní" (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní

úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného
záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter" (Zbierka súdnych
rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia §
150 O.s.p. nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom

nároku" (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 23/1989).
V posudzovanej veci okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený, pričom pri svojom
rozhodnutí vychádzal z viacerých rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej veci a z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v obdobnom prípade vyslovil právny názor vo veci sp. zn.
3 Cdo 70/2003, od ktorého nemal dôvod sa súd odkloniť ani v tejto veci.

Navrhovateľ v odôvodnení svojho odvolania svoje námietky oprel najmä o to, že „výška trov právneho
zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky, teda jedná sa o prípad v zmysle v ust. § 150 ods. 2
O.s.p.", ako aj z dôvodu, že právny zástupca odporcu má sídlo v Nitre a aj v Bratislave a preto priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia za cestovné a náhradu za stratu času, spojená s účasťou právneho
zástupcu odporcu (Nitra - Bratislava - Nitra) na pojednávaniach je neúčelná a nehospodárna.

Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť právny názor, že súd nemôže nepriznať nárok na náhradu trov
konania iba na základe všeobecného zdôvodnenia, že v tomto prípade by bolo uloženie povinnosti
nahradiť trovy konania druhému účastníkovi „neprimerane prísne“ alebo „že výška trov právneho
zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky...".
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že námietky navrhovateľa v podanom

odvolaní, týkajúce sa priznanej výšky náhrady trov právneho zastúpenia odporcu, sú vzhľadom na
obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného
hľadiska neakceptovateľné, okrem toho aj z dôvodu, že uplatnený nárok bol už mnohokrát riešený súdmiv prvostupňovom, odvolacom aj v dovolacom konaní a tento právny názor je jednoznačný a nepodporuje
tvrdenie navrhovateľa ani v tejto prejednávanej veci.
Je potrebné rešpektovať vôľu navrhovateľa na prejednanie jeho nároku pred súdom, na základe

podaného návrhu voči odporcovi, ale pokiaľ navrhovateľ nie je v konaní úspešný a tento jeho neúspech
je predpokladaný aj rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach, musí navrhovateľ rešpektovať
právo odporcu, v prípade úspechu v konaní, na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník môže vždy za svojho zástupcu zvoliť advokáta.
Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

V zmysle ustanovenia § 137 O.s.p. sú trovy konania najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov,
včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena
notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej
osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva
a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle článku 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na právnu pomoc v

konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá
alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli

účastníka, a to bez ohľadu na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Dôvody rozhodnutia účastníka
nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale
napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácii na danú problematiku a
podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady konania,
prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné procesné

predpisy (§ 142 O.s.p.) garantujú, že jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené.

Odvolateľ žiadal nepriznať náhradu trov konania odporcovi v uvedenom rozsahu, s odvolaním sa na to,
že neboli účelne vynaložené. Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením
nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované

uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.).
Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc, nie je možné prostredníctvom uvedeného
termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska
právnehozastúpeniamalaodlišnépostavenie,atakjejdefactoprávonazastúpenieadvokátomvkonaní
upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že

mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že si mal zvoliť
advokáta, ktorý má svoje sídlo v obvode súdu, ktorý danú vec prejednáva.

S prihliadnutím na uvedené, v konaní nedošlo k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť
účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR), keďže právo na právnu pomoc využil aj navrhovateľ,

ktorý si zvolil právneho zástupcu, v čom mu nebolo zo strany súdu bránené a mal možnosť si zvoliť
advokáta tak, aby jeho zastúpenie v konaní bolo v súlade s článkom 37 ods. 2 a 3 Listiny základných
práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania s tým, že všetci účastníci sú si v konaní
rovní. V spojení s uvedeným je nutné zdôrazniť, že súčasťou základného práva na právnu pomoc, je aj

právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Tým že okresný súd by podľa názoru navrhovateľa
nemal priznať úspešnému odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona
nárok (§ 142 ods. 1 O.s.p.), odporcovi by tým sťažil prístup k právnej pomoci v konaní na súde, pretože
aj za priaznivého výsledku sporu, by bol odporca nútený hradiť si náklady na právne zastupovanie v
konaní sám, pričom nie je bezvýznamné zdôrazniť, že nárok navrhovateľa bol už opakovane riešený v

rámci rozhodovacej praxe súdov a v danom prípade sa s ňou stotožnil aj vec prejednávajúci súd.
Odvolací súd zastáva v danom prípade názor, že pokiaľ by vyhovel odvolaniu navrhovateľa, jeho postup
by viedol k diskriminácii odporcu a nerovnému postaveniu v konaní. Preto bolo správne aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktoré odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému odporcovi odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania, pretože nebol podaný návrh

na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a odporcovi ani žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.