Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 6, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/173/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911203163
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7911203163.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Jolany Fuchsovej a sudcov JUDr.

Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu W.. G. T., bytom P. D. č. 6, XXX
XX P. proti žalovanému C. P., P., M. R. E. XXX, zastúpenému advokátom I.. I. V., Advokátska kancelária
P., M. R. E. XXXX/XX, o zaplatenie 6.122,31 eur s prísl. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trebišov č.k. 12Cb/6/2011-117 zo dňa 13.7.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trebišov, ako súd prvého stupňa, rozsudkom zo dňa 13.7.2012 zamietol žalobu žalobcu a
rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca pôvodne žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť uhradiť mu sumu 11.362,95 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 12.2.2010
až do zaplatenia ako aj nahradiť trovy konania a uvedenú žalobu súd rozsudkom zo dňa 29.10.2010 č.k.
XXCb/XX/XXXX-XXX v časti o zaplatenie 5.240,66 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.2.2010
zamietol a v časti nároku na zaplatenie sumy 6.122,31 eur a úrokov z omeškania z tejto sumy, vylúčil
na samostatné konanie.

Vyčlenený nárok je vedený pod sp.zn. XXCb/X/XXXX a jeho predmetom je nárok žalobcu na zaplatenie
sumy 6.122,31 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 12.2.2010 až do zaplatenia. V žalobe žalobca
uviedol, že žalovaný ani jeho právny predchodca nesplnili riadne a včas svoju povinnosť poskytnúť
mu plnenie zo záväzkového obchodného vzťahu a pre nedostatok prostriedkov musel tieto zabezpečiť
úvermi z bánk, pričom výška úrokov z úverov a poplatkov za poskytnutie úverov predstavuje sumu
6.122,31 eur, ktorú sumu uplatňuje ako náhradu škody. Žalovaný nárok žalobcu neuznal za dôvodný

a navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi neplnením predmetného
záväzku zo strany žalovaného a škodou, ktorú si žalobca uplatňuje. Uviedol, že je nepredstaviteľné,
aby žalobca svoju privátnu finančnú situáciu spájal len s týmto jedným peňažným nárokom, že žalobca
predmetnú pohľadávku voči nemu nadobudol od pôvodných veriteľov svojich právnych predchodcov
ako rizikovú pohľadávku, pričom riziko jej vecnej časovej vymožiteľnosti bolo zohľadnené aj v tom, že
cena za postúpené pohľadávky predstavovala len časť jej nominálnej hodnoty, a teda žalobca si bol plne
vedomý rizika spojeného s kúpou takejto pohľadávky. V ďalšom svojom podaní zo 7.10.2010 žalovaný

vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody, nakoľko podľa § 398 Obchodného
zákonníka lehota plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel, alebo mohol dozvedieť o škode a o tom,
kto je povinný na jej náhradu a končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, kedy došlo k porušeniu
povinnosti. V danej veci subjektívna premlčacia doba v danom prípade je 4 roky, pričom táto plyniemaximálne v rámci plynutia objektívnej 10-ročnej premlčacej doby a poukázal na ustanovenie § 400
Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmena v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby. Na pojednávaní dňa 15.4.2010 žalovaný uviedol, že išlo o postúpenie pohľadávok na

žalobcu v čase, keď boli právoplatné a vykonateľné platobné rozkazy, ktorými bol právny predchodca
žalovaného zaviazaný uhradiť pre právneho predchodcu žalobcu pohľadávky, a teda mal k dispozícii
právoplatné a vykonateľné platobné rozkazy už pred rokom 2008 a nebránila mu žiadna prekážka v tom,
aby nároky voči Mestu P., prípadne predtým proti jeho právnemu predchodcovi vymáhal v exekučnom
konaní a tieto pohľadávky by boli vymožené určite pred rokom 2006, a preto nemôže žalobca uplatňovať

nároky na náhradu škody za úroky z úveru, ktoré mu vznikli v rokoch 2006 až 2008. V podaní zo dňa
10.6.2011 žalovaný uviedol, že právni predchodcovia žalobcu ani žalobca si v konaní o zaplatenie
istiny neuplatnili v súdnom konaní príslušenstvo pohľadávky, t.j. poplatok z omeškania 0,05% v zmysle §
378 Hospodárskeho zákonníka č. 109/64 Zb., pričom tento poplatok je škodou a ujmou, ktorá veriteľovi
vznikla a ak si túto neuplatnil, nemôže ju v súčasnom období žiadať ako škodu v zmysle §§ 367 a 373
a násl. Obchodného zákonníka. Žalobca a jeho právni predchodcovia sa zbavili možnosti vymáhania

poplatku z omeškania a v súčasnej dobe je ich nárok premlčaný, čo si spôsobili sami.

Súd prvého stupňa uviedol, že medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobca zmluvu o postúpení
pohľadávok z 8.9.1996 nadobudol od vtedajšieho veriteľa V. D., a.s., odštepný závod T., pohľadávky
voči Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii P. vo výške 1.016.756,97 Sk, že zmluvou o

postúpení pohľadávok zo dňa 17.5.2002 nadobudol pohľadávku pôvodného veriteľa O., štátny podnik
v likvidácii J. proti Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii P. vo výške 801.132,00 Sk
a dňa 28.4.2004 podal žalobca na Okresnom súde P. proti žalovanému žalobu a žiadal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť prevziať záväzky zrušeného Mestského podniku, štátny podnik v likvidácii,
Obecný podnik P. do výšky prevzatého majetku a rozsudkom zo dňa 15.12.2008, č.k. XC/XXX/XXXX-

XXX, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.2.2009 súd žalobe vyhovel a zároveň uložil žalovanému
povinnosť organizačne ukončiť likvidáciu Mestského podniku služieb v likvidácii so sídlom P., vrátane
podania návrhu na výmaz z obchodného registra a to všetko do 3 dní od právoplatnosti uvedeného
rozsudku. Žalobou zo dňa 2.11.1998 podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 4.11.1998 uplatnil
žalobca nárok proti vtedajšiemu Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii P. na zaplatenie

sumy 1.016.756,97 Sk a Krajský súd v Košiciach dňa 29.12.1998 postúpil vec Okresnému súdu P., ako
miestne a vecne príslušnému a konanie o tomto nároku navrhovateľa sa viedlo na Okresnom súde P.
pod sp. zn. XC/XX/XXXX a uznesením zo dňa 4.10.1999, č.k. XC/XX/XXXX-XX bolo konanie zastavené
v časti o zaplatenie sumy 74.103,67 Sk a vec o zaplatenie 942.653,30 Sk bola vylúčená na samostatné
konanie a ďalej sa viedla pod sp. zn. XC/XX/XXXX, v ktorom rozsudkom zo dňa 3.3.2000 bola žaloba

zamietnutá a keďže odvolanie podal žalobca oneskorene, uznesením Krajského súdu v Košiciach zo
16.8.2000, č.k. XXCo/XXX/XX-XX bolo jeho odvolanie odmietnuté.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že žalobca uplatňuje ako nárok na náhradu škody vo výške 6.122,31
eur z dôvodu, že v období od 23.3.2007 do 20.2.2009 bol nútený zaťažiť sa úvermi, aby bol vôbec

schopný uhrádzať svoje záväzky a výdavky spojené s úvermi kvalifikuje ako škodu, ktorú mu spôsobil
žalovaný tým, že pred 23.3.2007 neplnil svoje dlhy voči nemu, pretože inak by všetky svoje finančné
záväzky uspokojil z prostriedkov, ktoré mu bol povinný žalovaný uhradiť a uviedol žalobcov výpočet
žalovanej sumy. Žalobca odôvodnil použitie úverových zdrojov tým, že na základe rozhodnutia súdu vo
veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva mu bola uložená povinnosť vyplatiť náhradu

za spoluvlastnícky podiel druhému spoluvlastníkovi 1.400.000,00 Sk a tiež úhradu nákladov, ku ktorým
bol zaviazaný v exekučných konania, v ktorých sa proti nemu viedli exekúcie. Súd zisťoval, z akého
zdroja a v akej výške mal v uvedenom období žalobca príjmy, ktoré mu dovoľovali nielen uhrádzať
náklady na zabezpečenie bežných životných potrieb a na bývanie, ale aj na splácanie úverov a s nimi
súvisiacich úrokov a poplatkov, čo by preukázalo tvrdenie žalobcu, že bol nútený pre nedostatok iných

príjmov získať prostriedky na úhradu svojich vlastných záväzkov z úverových zdrojov a výzvou zo dňa
14.2.2011 vyzval žalobcu aby oznámil, z akého zdroja mal príjmy v rokoch 2007 až 2008, z ktorých
uhrádzal úvery špecifikované v žalobe a aby oznámil ako naložil so sumou 320.643,00 Sk, ktorú podľa
jeho podania z 1.7.2010 mu uhradila K. X. v roku 2005. V podaní z 28.2.2011 na uvedené otázky vôbec
neodpovedal a obmedzil sa iba na vysvetlenie, v čom spočíva protiprávnosť konania žalovaného, v čom

spočíva vznik škody a v čom spočíva príčinná súvislosť medzi omeškaním žalovaného s úhradou dlhu
a vzniknutou škodou. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že rozsudok Okresného súdu
P. zo dňa 15.4.2011, č.k. XXCb/X/XXXX-XX, ktorým súd zamietol žalobu o zaplatenie 6.122,31 eur s
príslušenstvom bol rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 12.10.2011, č.k. XCob/XXX/XXXX-XXzrušený vec bola vrátená na ďalšie konanie a uviedol dôvody, uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu,
v ktorých o.i. je uvedené, že vychádzajúc zo spisových značiek konaní, v ktorých bolo rozhodnuté o
povinnosti žalovaného uhradiť dlžné sumy, nie je vylúčené, že sa jedná o právne vzťahy, ktoré medzi

pôvodnými účastníkmi konania vznikli do 1.1.1992 a ak tomu tak je, tak aj práva zo zodpovednosti za
porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred 1.1.1992 je potrebné posúdiť podľa
§ 763 ods.1 Obchodného zákonníka a poukázal aj na námietku premlčania práva uplatnenú žalovaným,
ktorú súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neposúdil.

Súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom k záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu ohľadne
použitia hmotného práva zisťoval, ktoré pohľadávky, ktoré postúpením žalobca získal, vznikli do
31.12.1991 a ktoré po 1.1.1992, pretože z pohľadávok vzniknutých do 31.12.1991 je potrebné pri
rozhodovacej činnosti súdu aplikovať ustanovenia Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 účinného
do 31.12.1991 a na nároky vzniknuté z pohľadávok, ktoré vznikli po 1.1.1992 aplikovať príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka a špecifikoval pohľadávky, ktoré vznikli po 1.1.1992, a to v celkovej

výške 375.734,48 Sk /V. T./ a 68 584,00 Sk /O. J./ s tým, že ostatné pohľadávky vznikli do 31.12.1991,
čo súd zistil zo spisov Krajského súdu v Košiciach, ktorých spisové značky v odôvodnení rozsudku
uviedol. Poukazujúc na ustanovenie § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka ako je vyššie citované, právne
vzťahy, ktoré vznikli do 31.12.1991 sa spravujú doterajšími predpismi, teda Hospodárskym zákonníkom
č. 109/1964 a citoval ustanovenia § 145 ods.1,2, § 147 ods.1, 3 § 141, § 130 a § 131a, § 131b ods. 2

Hospodárskeho zákonníka a uviedol, že vychádzajúc z vyššie uvedených zistení a citovaných právnych
ustanovení zamietol žalobu žalobcu na náhradu škody z dôvodu, že nárok žalobcu je v tomto prípade
premlčaný. Podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka objektívna lehota na uplatnenie práva na
náhraduškodyje10rokovatátolehotaplynieododňa,keďdošlokudalosti,zktorejškodavznikla.Medzi
účastníkmi nie je sporné a konštatuje to aj súd, že udalosť, z ktorej škoda vznikla je omeškanie právneho

predchodcu žalovaného so splnením peňažného záväzku a podľa faktúr označených žalobcom, ich
splatnosť nastala v roku 1991 a u niektorých najneskôr v roku 1992 a teda udalosťou, ktorá zakladá
právo na náhradu škody je prvý deň omeškania so splatením peňažného záväzku. Keďže k prvým dňom
omeškania dochádzalo výlučne v rokoch 1991 a 1992, 10-ročná premlčacia lehota podľa § 131b ods.
2 uplynula najneskôr v roku 2001 a 2002. Ak teda podľa vyššie citovaných ustanovení Hospodárskeho

zákonníka došlo k majetkovej ujme oprávnenej osoby z dôvodu, že povinná osoba nesplnila svoj
peňažný záväzok po viac ako 10 rokov, nárok na túto majetkovú ujmu už po uplynutí 10-ročnej lehoty
uplatniť nemožno, pretože je premlčaný. Keďže sa žalovaný premlčania dovolal, súd návrh žalobcu
v tej časti zamietol a uviedol, že žalobca si nárok na náhradu škody na súde uplatnil až 12.2.2010.
K obrane žalovaného o neuplatnení poplatku za omeškanie súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný

ani jeho právni predchodcovia neuhradili žalobcovi ani jeho právnym predchodcom žiadne majetkové
sankcie za omeškanie s úhradou pohľadávok a preto podľa § 147 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka
obrana žalovaného v tomto smere je nedôvodná.

Súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide o právnu úpravu premlčania nárokov na náhradu škody za

porušenie povinnosti zo záväzkových vzťahov po 1.1.1992 platia ustanovenia Obchodného zákonníka,
citoval ustanovenia § 373 a násl. Obchodného zákonníka a uviedol, že zamietol žalobu žalobcu
aj v prevyšujúcej časti, v ktorej sa domáhal náhrady škody za nesplnenie záväzkov, ktoré vznikli jeho
právnemu predchodcovi po 1.1.1992, pretože z vyššie uvedených súdnych spisov zistil, že všetky tieto
záväzky boli splatné v roku 1992 a aj v tomto prípade platí zásada, že 10-ročná premlčacia doba

podľa § 398 začína plynúť odo dňa, kedy došlo k porušeniu povinnosti. K porušeniu povinnosti zo strany
právneho predchodcu žalovaného, teda k neplneniu peňažných záväzkov došlo v roku 1992, kedy sa s
ich úhradou dostal do omeškania a keďže 10-ročná premlčacia doba uplynula v roku 2002 u záväzkov,
ktoré vznikli po 1.1.1992 a žalobca podal žalobu až 12.2.2010, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej
doby, preto na takto uplatnené nároky už nemožno prihliadnuť.

Súdprvéhostupňauviedol,žeajzapredpokladu,žebynedošlokpremlčaniunárokužalobcunanáhradu
škody, jeho nárok hodnotí ako nedôvodný, pretože nepreukázal, že by uhradené úroky z úverov, úroky
z omeškania so splátkami úverov, poplatky spojené so získaním úverov ako aj poistné za poistenie
pre prípad nesplácania úverov mohli byť kvalifikované ako škoda, ktorá mu vznikla, pretože nárok na

náhradu škody v takomto prípade podľa § 373 Obchodného zákonníka vzniká len, ak s ohľadom na
všetky skutočnosti je veriteľ ako podnikateľ „nútený“ z dôvodu splnenia svojich záväzkov zabezpečiť ich
plnenie z úverového zdroja, pretože nemá k dispozícii také finančné a majetkové hodnoty, ktorými by
mohol svoje záväzky voči iným osobám splniť. Úroky z úverov, poplatky súvisiace so získaním úverovako aj iné výdavky nie sú vo všeobecnosti majetkovou ujmou, teda škodou, ale záväzkom dlžníka, ktorý
mu vyplýva z úverovej zmluvy. Je nepochybné, že žalobca v čase uzavretia úverových zmlúv a v čase,
keď plnil záväzky z nich, musel mať zdroj príjmu, pretože uhrádzal náklady na zabezpečenie vlastných

životnýchpotrieb,nákladynabývanieazurčitýchzdrojovpríjmumuseluhrádzaťajpôžičkuaúvery,ktoré
v návrhu špecifikoval. Na výzvu súdu však odmietol uviesť zdroj svojich príjmov, ich výšku, prípadne
iné majetkové hodnoty, z ktorých by mohol uhrádzať svoje záväzky voči iným subjektom. Skutočnosť,
že osoba uhrádza svoje záväzky voči iným subjektom z prostriedkov získaných úverom ešte sama o
sebe neznamená, že táto osoba nemá možnosť tieto záväzky uhrádzať aj z iných zdrojov. V niektorých

prípadoch, ak sú úvery výhodné, je výhodnejšie pre dlžníka uhrádzať svoje záväzky z takýchto úverov
ako použiť na úhradu záväzkov voľné finančné zdroje alebo prostriedky z takého speňaženia hmotného
majetku, ktoré by neohrozilo či už podnikateľskú alebo inú súkromnú činnosť a postavenie dlžníka.
Povinnosťou žalobcu je preukázať vznik škody a to takým spôsobom, ktorý by nevyvolával žiadne
pochybnosti o tom, že ním uvádzané úverové zdroje a pôžička boli jediným možným spôsobom úhrady
jeho záväzkov voči iným subjektom predtým, než prostriedky získal z pôžičiek a úverových zdrojov a

rovnako aj v čase po získaní týchto prostriedkov, čo žalobca nepreukázal.

Súd prvého stupňa sa stotožnil aj s dôvodnosťou tvrdenia žalovaného, že žalobca mohol pohľadávky,
ktoré získal zmluvou o ich postúpení v roku 1996 vymáhať od žalovaného bezprostredne potom, čo
dňa 18.9.1996 uzavrel zmluvu s V., a.s., T. o postúpení týchto pohľadávok ničím nepreukázal, ani zo

žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by vymáhanie jeho záväzkov voči žalovanému v exekučnom
konaní, na základe právoplatných súdnych rozhodnutí od roku 1996 bolo viazané právne na podmienku
prevzatia dokumentácie Mestského podniku služieb P., štátny podnik v likvidácii žalovaným. Okamihom
prechodu právnej povinnosti splniť záväzky pôvodného Mestského podniku služieb, štátny podnik v
likvidácii, P. prešli na Mesto P. zrušením tohto podniku dňa 3.6.1992 a preto v roku 1996 po tom,

čo žalobca nadobudol pohľadávky, mohol ich uplatňovať voči Mestu P.. S poukazom na všeobecnú
prevenčnú a zakročovaciu povinnosť súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si teda nepočínal tak, aby
mu nevznikla škoda a aj keby vznik škody preukázal, nárok na jej náhradu by mu nevznikol z vyššie
uvedených dôvodov.

Keďže v priebehu konania došlo k zmenám v osobách právnych zástupcov žalovaného, súd prvého
stupňa uviedol, že o trovách konania účastníkov rozhodne až po právoplatnom rozhodnutí o veci samej.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvého
stupňa nesprávne posúdil námietku premlčania ako aj dôvodnosť žaloby. K námietke premlčania práva

poukázal na pôvodné rozhodnutie sp.zn. XXCb/XX/XXXX a uviedol, že k porušeniu práva dochádzalo
po celé obdobie omeškania, či už žalovaným alebo jeho právnymi predchodcami až do doby úhrady,
t.j. do roku 2009. Porušenie povinnosti teda nespočíva v jednorazovej udalosti, ale v trvalom stave,
ktorý skončil až úhradou dlhu žalovaným, a je neprípustné, aby v jednom konaní bola táto otázka rôzne
posúdená. Žalobca uviedol, že žaloba bola podaná 12.2.2010 a žalobca sa o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá dozvedel až dňom právoplatnosti rozsudku sp.zn. XC/XXX/XXXX, a to dňa 5.2.2009, kedy
začala plynúť 10-ročná lehota a nie je vôbec významný deň splatnosti faktúr, t.j. rok 1992, nakoľko tento
okamih sa viaže k vzniku záväzku z obchodného vzťahu a nie ku vzniku škodnej udalosti, ktorá vznikla
ako následok už plynúcej doby omeškania s platením záväzku a trvala až do roku 2009, kedy došlo k
zaplateniu, a preto k premlčaniu práva ani podľa Hospodárskeho zákonníka nedošlo. K nedôvodnosti

nároku žalobca poukázal na znenie § 145 Hospodárskeho zákonníka a uviedol, ž porušenie povinnosti
môže spočívať aj v nečinnosti, ak určitému subjektu je uložené konať určitým spôsobom, ktorým v
danej veci bolo prevzatie záväzkov a ich zaplatenie a uviedol, že podmienky vzniku práva na náhradu
škody boli splnené a je bez právneho významu, aké hospodárske výsledky dosahoval poškodený v čase
vzniku škodnej udalosti a súd nemal skúmať a hodnotiť privátnu situáciu žalobcu. Žalobca uviedol, že z

obsahu listín založených v spise vyplýva, že v priebehu rokov 1999-2009 žalovaný odmietol akúkoľvek
snahu o dobrovoľné zaplatenie záväzkov a žalobca bol nútený viesť súdne konanie sp.zn. XC/XXX/
XXXX o prevzatie záväzkov a exekučné konania, a preto nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého
stupňa, že žalobca si nepočínal tak, aby mu nevznikla škoda. Žalobca nesúhlasil ani s nerozhodnutím o
trovách konania, nakoľko sa nejedná z časového hľadiska o náročný proces pri zisťovaní trov právneho

zastúpenia. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby zmeniť a žalobe
vyhovieť a výrok o trovách konania zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Žalovaný, cestou svojho právneho zástupcu, vo vyjadrení zo dňa 10.9.2012 k odvolaniu žalobcu zotrval
na svojom stanovisku, že poplatok z omeškania podľa Hospodárskeho zákonníka je škodou a ujmou,
ktorá žalobcovi ako veriteľovi vznikla a tým, že si tento neuplatnil, nemôže ju žiadať ako škodu podľa

§ 367 a §373 a násl. Obchodného zákonníka. Žalovaný sa nedopustil žiadneho protiprávneho úkonu,
ktorý by spôsobil vznik škody a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym
úkonom. Žalobcovi vznikla škoda tým, že sa pohľadávky včas nesplatili, avšak žalobca a jeho právni
predchodcovia si poplatok z omeškania neuplatnili, a inú škodu si nemôžu vymáhať. Záväzky po
Mestskom podniku služieb š.p. prešli na žalovaného zákonom č.XXX/XXXX Zb. príp. č.XXX/XXXX Zb.

priamo zo zákona a nie je k tomu potrebné žiadne súdne či iné rozhodnutie a aj konanie vedené
na Okresnom súde P. pod sp.zn. XC/XXX/XXXX považuje za zmätočné a naviac z neho vyplývala
povinnosť protokolárne prevziať záväzky po Mestskom podniku služieb š.p., ukončiť likvidáciu a podať
návrh na výmaz z obchodného registra. K zastaveniu exekúcie vedenej pod sp.zn. Er/XXXX/XXXX na
ExekútorskomúradeI..G.uviedol,žeakexekúciabolazastavenánezákonnýmspôsobom,malmožnosť
mimoriadnymi opravnými prostriedkami domáhať sa zrušenia rozhodnutia, ktorú možnosť nevyužil. V

ostatnej časti žalovaný poukázal na správne dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a uviedol, že si
uplatňuje trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Žalobca v podaní zo dňa 15.10.2012 zotrval na podanom odvolaní a dôvodov v ňom uvedených a
uviedol, že samotná existencia omeškania je právnym predpokladom nároku na náhradu škody podľa

§ 145 Hospodárskeho zákonníka a právnu argumentáciu žalovaného považuje za neprijateľnú až
neetickú.Uviedol,žeprávesprávaniežalovanéhobolojedinoupríčinouomeškaniaažalobcapostupoval
v súlade s právnym poriadkom, pričom dĺžku konaní, evidentne účelovo, predlžoval žalovaný, čo malo za
následok narušenie plynulého priebehu podnikateľskej činnosti žalobcu a nutnosť prerušiť podnikanie,
čím stratil jediný zdroj príjmov a uviedol, že verí, že mu bude poskytnutá plná ochrana práva v primeranej

lehote.

Odvolacísúdpodľa§212ods.1,3O.s.p.prejednalodvolaniežalobcuprotirozsudkusúduprvéhostupňa,
vrátane preskúmania konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a to podľa § 214 ods.2 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania.

Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, čo nebolo v odvolacom konaní
spochybnené ani jedným z účastníkov konania, žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody vzniknutú
mu oneskorenou úhradou jeho pohľadávok, ktoré čiastočne, vo výške 68.584,00 Sk /pohľadávky
pôvodného veriteľa O. š.p./ a 375.734,48 Sk /pohľadávky pôvodného veriteľa V. a.s./ vznikli po

1.1.1992, teda v čase účinnosti Obchodného zákonníka a ostatné pohľadávky vznikli v čase účinnosti
Hospodárskeho zákonníka. Vychádzajúc z prílohy podania žalobcu zo dňa 8.11.2011 /č.l. 78/ celkom
boli na neho postúpené pohľadávky vo výške 1.817.888,97 Sk /1.016.756,97 Sk + 801.132,00 Sk/, a
teda vo výške 444.318,48 Sk sa jedná o pohľadávky vzniknuté za účinnosti Obchodného zákonníka a
vo výške 1.373.570,57 Sk sa jedná o pohľadávky vzniknuté za účinnosti Hospodárskeho zákonníka.

Žalobca v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, vzniknutú mu oneskorenou úhradou jeho
pohľadávok, vzniknutých mu podľa Obchodného zákonníka vo výške 444.318,48 Sk, čo v novej mene
činí 14.748,67 eur a podľa Hospodárskeho zákonníka vo výške 1.373.570,57 Sk, čo v novej mene činí
45.594,19 eur, pričom žalobca nespochybnil zistenie súdu prvého stupňa, že všetky pohľadávky boli

splatné v rokoch 1991 a 1992 a uhradené v roku 2009. Ako vyplýva z dokladu založeného v spise, dňa
19.1.2009 bola uhradená suma 27.7817,27 eur a dňa 4.12.2009 bola uhradená suma 33.193,92 eur.

Podľa ustanovenia § 763 ods.1, 2 Obchodného zákonníka „(1) Týmto zákonom sa spravujú právne
vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona

a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a
iných zmlúv uzavretých pred dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy
o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však
spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom. (2) Podľa
doterajších predpisov sa až do svojho zakončenia posudzujú všetky lehoty, ktoré začali plynúť predo

dňomúčinnostitohtozákona,akoajlehotypreuplatneniepráv,ktorésapodľapredchádzajúcehoodseku
spravujú doterajšími predpismi, aj keď začnú plynúť po účinnosti tohto zákona.“Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv
uzavretých do 31.12.1991 sa spravujú Hospodárskym zákonníkom, a teda pri takýchto záväzkov sa
podľa Hospodárskeho zákonníka spravujú aj práva vzniknuté porušením záväzku uhradiť fakturované

sumy v lehote splatnosti.

Podľa § 138 ods.1 prvá veta Hospodárskeho zákonníka „Organizácia je v omeškaní, ak nesplní svoju
povinnosť v ustanovenej dobe.“

Neuhradenie faktúr v lehote splatnosti je teda porušením povinnosti faktúry v lehote splatnosti uhradiť.
Právny predchodca žalovaného, a teda aj žalovaný, porušili povinnosť uhradiť faktúry, a to dňom
nasledujúcim po lehote splatnosti. Žalobca v odvolaní nespochybnil, že pohľadávky, ktoré žalovaný
uhradil v roku 2009, boli splatné v rokoch 1991 a 1992, a preto odvolací súd mal za to, že pohľadávky
žalobcu boli splatné najneskôr dňa 31.12.1992.

Podľa § 147 ods.3 Hospodárskeho zákonníka „Na náhradu škody sa započítavajú majetkové sankcie,
ktoré boli zaplatené za nesplnenie povinností, ktorých porušením bola škoda spôsobená.“

Zo znenia uvedeného ustanovenia, účinného od 1.1.1983 do 31.12.1991 vyplýva, že na náhradu
škody sa započítavajú iba zaplatené majetkové sankcie. Ak teda žalovaný ani jeho právny predchodca

nezaplatili žalobcovi, resp. jeho právnym predchodcom majetkové sankcie, tieto sa na náhradu škody
nezapočítavajú.Ibapodľazneniauvedenéhoustanoveniaúčinnéhodo31.12.1982 sananáhraduškody
započítavali majetkové sankcie, na ktoré vzniklo poškodenej organizácii právo, a teda sa započítavali aj
majetkové sankcie, ktoré neboli zaplatené, avšak v danej veci, vzhľadom na dátum vzniku pohľadávok,
uvedenú právnu úpravu nemožno aplikovať.

Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že škodou, ktorá žalovanému vznikla je poplatok
z omeškania, ktorý nárok si však žalobca v zákonnej lehote neuplatnil ako ani s jeho tvrdením, že
žalovaný neporušil žiadnu povinnosť zo záväzkového vzťahu. K týmto námietkam odvolací súd uvádza,
že predmetom konania nie je nárok na náhradu škody vzniknutý neuplatnením poplatku z omeškania,

ale je ním nárok, vzniknutý omeškaním so splnením záväzku zaplatiť fakturované sumy pričom, ako
je uvedené vyššie, neuhradenie faktúr v lehote splatnosti je porušením povinnosti, ktoré je jednou z
podmienok vzniku práva na náhradu škody.

Odvolací súd má za to, že ak sú splnené všetky zákonné podmienky, veriteľovi, v danom prípade

žalobcovi, vzniká právo na náhradu škody, spôsobenej mu porušením povinnosti dlžníka, v danom
prípade žalovaného, zaplatiť fakturované sumy v lehote splatnosti, pričom na náhradu škody sa
započítavajú iba zaplatené majetkové sankcie a keďže tieto neboli zaplatené, tak ich na náhradu škody
nemožno započítať.

Keďže žalovaný uplatnil námietku premlčania práva, odvolací súd prednostne posudzoval túto námietku.

Podľa ustanovenia § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka „Premlčacia lehota práva na náhradu
škody je dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď došlo k

udalosti, z ktorej škoda vznikla. To platí obdobne o premlčacej lehote práva na vydanie neoprávneného
majetkového prospechu.“

Uvedené ustanovenie stanovuje subjektívnu lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody v trvaní dvoch
rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a

objektívnu lehotu v trvaní desať rokov, ktorý plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.

V danej veci k porušeniu práva žalovaného zaplatiť fakturované sumy došlo najneskôr dňa 31.12.1992
a toto porušenie práva trvalo až do roku 2009, kedy boli faktúry uhradené. Vychádzajúc z podkladov
žalobcu, škoda mu vznikla v rozpätí rokov 2007 až 2009.

Pokiaľideovedomosťžalovanéhootom,ktozaškoduzodpovedá,odvolacísúdsastotožňujesprávnym
názorom žalovaného, že touto osobou bola osoba, ktorá bola povinná žalovanému dlžné sumy uhradiť
a bol ňou Mestský podnik služieb, š.p. v likvidácii, ktorá osoba bola žalobcovi známa a záväzky tejtoosoby zo zákona prešli na žalovaného, a preto je bez právneho významu kedy nadobudol právoplatnosť
rozsudok Okresného súdu P. č.k. XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 15.12.2008, ktorý taktiež poukazuje na
prechod záväzkov Mestského podniku služieb š.p. na žalovaného priamo zo zákona - § 30 ods.3

zák.č. 567/1992 Zb., účinný od 1.1.1993. Podľa § 131c Hospodárskeho zákonníka premlčacia doba sa
započíta právnym nástupcom, čo znamená, že pre právnych nástupcov pôvodného dlžníka neplynie
nová premlčacia doba.

Pokiaľ ide o objektívnu 10-ročnú dobu na uplatnenie práva, táto podľa § 131b ods.2 Hospodárskeho

zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ako je uvedené vyššie,
k porušeniu povinnosti žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu uhradiť fakturované sumy došlo
najneskôr dňa 31.12.1992, a teda aj keď uvedené porušenie práva trvalo naďalej, pre posúdenie
objektívnej 10-ročnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z uvedeného prvého dňa porušenia práva.
Preto odvolací súd má za to, že objektívna 10-ročná premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa
1.1.1993 a uplynula dňa 1.1.2003 a keďže žaloba bola súdu doručená dňa 12.2.2010, bola doručená po

uplynutí objektívnej premlčacej doby na náhradu škody, a preto námietka premlčania práva uplatnená
žalovaným, je dôvodná a podľa § 131 Hospodárskeho zákonníka premlčané právo nemožno priznať.

Pokiaľ ide o náhradu škody vzniknutú porušením povinnosti žalovaného uhradiť pohľadávky žalobcu,
ktorévznikli po1.1.1992,atedapodľaObchodnéhozákonníka,odvolacísúd poukazujenaustanovenia,

citované súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku, z ktorých vyplýva, že podľa § 393 ods.1 pri
právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť
porušená a podľa § 398 pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr
uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa právnej úpravy uvedenej v Obchodnom zákonníku,
je na uplatnenie práva na náhradu škody stanovená objektívna 10-ročná premlčacia doba, ktorá sa
končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Ako je uvedené
vyššie, k porušeniu povinnosti žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu uhradiť fakturované sumy

došlo najneskôr dňa 31.12.1992, a teda aj keď uvedené porušenie práva trvalo naďalej, pre posúdenie
objektívnej 10 ročnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z uvedeného prvého dňa porušenia práva.
Pokiaľ ide o zmenu v osobe dlžníka, táto podľa § 400 Obchodného zákonníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby. Preto odvolací súd má za to, že objektívna 10-ročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu škody začala plynúť najneskôr dňa 1.1.1993 a uplynula dňa 1.1.2003 a keďže

žaloba bola súdu doručená dňa 12.2.2010, bola doručená po uplynutí objektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva, a preto námietka premlčania práva uplatnená žalovaným, je dôvodná a podľa § 388
ods.1 Obchodného zákonníka premlčané právo nemožno priznať.

Pôvodne žalobca uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 11.362,95 eur a to ako náklady exekučných

konaní vo výške 5.240,66 eur, úroky a poplatky z flexi úverov vo výške 1.871,22 eur a úroky a poistné z
hypotekárneho úveru na bývanie vo výške 4.251,07 eur. Pokiaľ ide o náhradu škody vo výške 5.240,66
eur ako nákladov na exekučné konanie, uvedený nárok bol zamietnutý rozsudkom Okresného súdu
P. č.k. XXCb/XX/XXXX-XXX z 29.10.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.12.2010 a ktorým
bol zvyšný nárok žalobcu vo výške 6.122,31 eur vylúčený na samostatné konanie, a ktorý nárok je

predmetom tohto konania.

Predmetom tohto konania teda zostal iba nárok žalobcu na náhradu škody spočívajúci v úrokoch a
poplatkoch vo výške 728,15 eur a 914,47 eur z dvoch flexi úverov uzavretých v dňoch 23.3.2007 na
sumu 90.000,00 Sk a 14.1.2008 na sumu 30.000,00 Sk a úrokov a poistného vo výške 4.251,07 eur z

hypotekárneho úveru z 18.8.2008 na prefinancovanie bývania.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením podmienok vzniku práva veriteľa na náhradu škody spôsobenej
oneskorenou úhradou fakturovaných súm súdom prvého stupňa a má za to, že uvedené právo nevzniká
veriteľovi automaticky oneskorenou úhradou jeho pohľadávok, bez splnenia ďalších podmienok, ale

iba v prípade, že je reálne nútený splnenie svojich záväzkov zabezpečiť z iného zdroja, napr. z
poskytnutého úveru, pretože vlastné zdroje na ich splnenie nemá. Okrem toho je potrebné preukázať
konkrétne záväzky, ktorých úhradu veriteľ nemal možnosť zabezpečiť z vlastných zdrojov, čo ho nútilo
prostriedky na ich úhradu zabezpečiť z poskytnutého úveru. Žalobca však na preukázanie splneniatýchto podmienok neuniesol dôkazné bremeno a jeho tvrdenie, že je bez právneho významu aké
hospodárske výsledky dosahoval, je vzhľadom na uvedené, nedôvodné. Pokiaľ ide o hypotekárny úver
z 18.8.2008, tento si žalobca nezobral na plnenie záväzkov, ale na prefinancovanie bývania. Odvolací

súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca ani nepreukázal vznik škody, spôsobenej
mu omeškaním žalovaného s úhradou dlhu.

Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, právna úprava v ustanovení § 151 ods.3 O.s.p. umožňuje súdu
v zložitých prípadoch rozhodnúť o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej a súd prvého stupňa mal za to, že sa o takú vec jedná z dôvodu, že v priebehu konania došlo
k zmenám v osobách oprávnených konať za žalovaného. Odvolací súd má za to, že rozhodovanie o
veci v dvoch konaniach (XXCb/XX/XXXX a XXCb/X/XXXX) a tiež rôznosť právnych zástupcov, ktorá
si vyžaduje podrobnejšie posúdenie účelnosti jednotlivých úkonov právnych zástupcov, odôvodňuje
použitie ustanovenia § 151 ods.3 O.s.p. súdom prvého stupňa.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, preto podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. je povinný
nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Keďže právny zástupca žalovaného si nárok na

náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, ale tieto nevyčíslil do 3 dní od vyhlásenia rozsudku, odvolací
súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.