Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/602/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612221878
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7612221878.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu B. V., N., W. XXX/X, zast. W.. W. S.,
advokátom, Advokátska kancelária, O. C. A., J. X, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s.,
Košice, Garbiarska 2, IČO: XX XXX XXX, zast. W.. V. V., advokátom, Advokátska kancelária, I., S. C. XX,
IČO: XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku
8C/174/2013-152 z 9.9.2013 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaná nemá právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok 2C/91/2012 z 19.1.2012

Arbitrážneho súdu Košice, Košice, Alžbetina 41, IČO: XX XXX XXX (ďalej len rozhodcovský rozsudok),
súčasne odložil jeho vykonateľnosť do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho zástupcu W.. W.. S. trovy konania 266,22 € a na účet súdu
súdny poplatok zo žaloby 99,50 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobca žalobou, doručenou mu 7.11.2012, domáhal, čím
ju odôvodňoval, resp. čo v nej uviedol, čo žiadala žalovaná v písomnom stanovisku a na čo poukázala,
resp. čo uviedla (konštatovala). Konštatoval, že vykonal dokazovanie, oboznámil sa s obsahom

listinných dôkazov a zistil skutkový stav, konkrétne, čoho sa žalovaná dožadovala návrhom podaným
na Arbitrážny súd Košice 2.1.2012, čo bolo k návrhu priložené, čo zistil z odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku, doručeného žalovanej 15.10.2012 (právoplatného a vykonateľného 23.10.2013), čo obsahuje
bod 1. a 2. časti XV. s názvom Rozhodcovské konanie Všeobecných poistných podmienok pre
poistenie zjednávané Prvou česko - slovenskou poisťovňou Rapid, a. s. (ďalej len VPP) poistnej
zmluvy č.XXXXXXXXXX, uzavretej 16.1.2008 žalovanou, pôvodne Prvá česko - slovenská poisťovňa
Rapid, a.s., a žalobcom a bod 2. Osobitných zmluvných dojednaní č.01/2007 k poistnej zmluve

č.XXXXXXXXXX, uvedených za VPP, ktoré boli podpísané žalobcom, čo bolo zistené z jeho (súdu)
registra a, čo bolo žalovanej uložené predbežným opatrením (ďalej len PO), nariadeným uznesením
Okresného súdu (ďalej len OS) Trenčín 11C/91/2009-572 z 2.11.2009. Vychádzajúc z § 52,§ 53
ods.1,2,3,§ 53 ods.4 písm. r),ods.5 O. z.,§ 40 ods.1 písm. c),ods.2,§ 41 ods.1 a § 43 ods.1 zák.č.244/02
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ich znenie citoval) urobil záver, že 16.1.2008 uzavreli účastníci konania
poistnú zmluvu, ktorá je podľa všeobecných ust. O. z. zmluvou spotrebiteľskou, pretože žalovaná, ako
poisťovateľ, konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra a žalobca

uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba - spotrebiteľ, že z predloženej poistnej zmluvy, ani rozhodnutia
rozhodcovského súdu nie je zrejme, že by žalobca pri uzatváraní poistnej zmluvy konal v rámci svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, že pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické, že „sa
jedná“ o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchtozmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ tak nemá možnosť zmeniť obsah
takto navrhnutých zmlúv, že aj poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi konania 16.1.2008, o nároku
z ktorej rozhodoval rozhodcovský súd, bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive, do

ktorého boli len vpísané údaje týkajúce sa žalobcu, vo veci preto ide o spor, ktorý má svoj základ v
spotrebiteľskej zmluve a návrh bol podaný žalobcom ako spotrebiteľom, z toho dôvodu je podľa § 4
ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov žalobca
oslobodený od platenia súdnych poplatkov pre toto konanie a teda námietka nesplnenia poplatkovej
povinnosti žalobcu uplatnená žalovanou nie je dôvodná. Pokiaľ žalovaná v priebehu celého konania

namietala miestnu príslušnosť súdu na rozhodovanie vo veci, uviedol, že jeho miestna príslušnosť je
daná podľa § 88 ods.2 posledná veta O. s. p. a poukázal na uznesenie Krajského súdu (ďalej len KS)
v Košiciach 1NcC5/2013-66 z 27.3.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodovanie
veci je miestne príslušný súd v obvode ktorého ma bydlisko spotrebiteľ. Ďalej uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnej doložky a, že
žaloba bola z jeho strany podaná v zák. stanovenej lehote 30 dní, čo je zrejme z toho, že predmetný

rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 15.10.2012 a žaloba bola uňho podaná 7.11.2012.
Vykonaným dokazovaním mal za to, že žaloba bola podaná zo strany žalobcu dôvodne. Zdôraznil,
že dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (ďalej len doložka) a uviedol, že doložka, na základe
ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou VPP, konkrétne je uvedená v ich čl. XV. s názvom

Rozhodcovské konanie, je tak súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami
a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP, že podľa doložky všetky vzájomné spory
a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, doložka tak znemožňuje
poistenému - spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu
alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, tým mu je ako spotrebiteľovi

odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom a, že uvedeným doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V tejto
súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č.93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len smernica), ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa
písm. q) bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva

podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane, podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie
bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy a doložka

je tak, poukazujúc na cit. § 54 ods.4 písm. r) O. z., neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná.
Mal za to, že predmetná doložka nebola individuálne dojednaná tak, ako to tvrdila žalovaná, ktorá
pritom poukázala na osobitné zmluvné dojednania, ktoré žalobca samostatne podpísal. V prvom rade
žalovaná nepreukázala skutočnosť, že by žalobca bol riadne oboznámený so VPP a to, že VPP a
osobitné zmluvné dojednania, ktoré podpísal, ešte neznamená, že sa skutočne mal možnosť s týmito

podmienkami aj oboznámiť, že VPP, ale aj osobitné zmluvné dojednania sú písané malými písmenami,
obsahujú množstvo právnickej terminológie a je nemožné, aby žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal
možnosť si ich prečítať a aby pochopil ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s nimi vopred riadne
oboznámiť, že uvedené je zrejme z toho, že VPP a osobitné zmluvné dojednania boli ním podpísané v
deň uzatvorenia poistnej zmluvy, resp. spolu s poistnou zmluvou, keďže je v nej výslovne uvedené, že jej

súčasťou sú VPP a na uvedenom nemení nič skutočnosť, že podpísal samostatne aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na doložku, ktoré sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných
podmienok. Dospel k záveru, že doložka tak, ako je uvedená vo VPP je neplatnou aj z dôvodu, že
subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom konaní je oprávnená určiť výlučne žalovaná, že uvedené
taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov rozhodcovského konania v neprospech

spotrebiteľa a, že v prípade takého výberu, ktorý nie je dohodou oboch strán, zvlášť vznikajú pochybnosti
o neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom konaní. Poukazujúc na uvedené skutočnosti mal za to,
žedoložkavčl.XV.VPPjeneprijateľnoupodmienkouatedaabsolútneneplatnouzmluvnoupodmienkou,
vzhľadom na jej rozpor s ust. o spotrebiteľských zmluvách a ust. smernice, rozhodcovský súd preto
nemohol rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal právomoc vo veci konať, preto žalobe žalobcu

vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Čo sa týka toho, že žalobca v žalobe žiadal aj
odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku 2C/91/2012, uviedol, že v § 40 ods.2 zák.č.244/02
Z. z. nie sú vymedzené podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, je však nepochybné, že dôvody odkladu musia spočívať na úvahe súduo možnom úspechu vo veci samej a v zabránení výkonu predmetného rozhodnutia, že právoplatný
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom spôsobilým na vymáhanie plnení v ňom
priznaných žalovanému, že účelom odkladu vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia je ochrana toho,

kto o odklad žiada, že je zrejmé, že napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu žalovaná má právo
domáhať sa výkonu predmetného rozhodnutia, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku mal
žalobca úspech, rozhodnutie však nie je právoplatné, mal preto za to, že sú splnené predpoklady
povolenia odkladu vykonateľnosti daného rozhodcovského rozsudku, v opačnom prípade by totiž mohlo
dôjsť k nútenému vymáhaniu plnení z neho vyplývajúcich už v priebehu tohto konania a odkladom

vykonateľnosti sa tak predíde možnému navyšovaniu nákladov, ktoré by mohli vzniknúť prípadnou
exekúciou rozhodcovského rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 a § 149 ods.1 O.
s. p. (ich znenie citoval) a uviedol, že trovy boli priznané žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, že si
uplatnil náhradu trov právneho zast. vo výške 431,98 €, že trovy mu boli priznané vo výške 266,22 €
a pozostávajú z trov právneho zast., určených podľa vyhl.č.655/04 Z. z. (ďalej len vyhl.), že „hodnota“
1 úkonu právnej služby bola určená podľa § 11 ods.1 vyhl., že žalobcovi bola priznaná náhrada trov

za tieto úkony právnej služby: - príprava a prevzatie zast. [§ 14 ods.1 písm. a)] 58,69 €, - podanie
žalobného návrhu [§ 14 ods.1 písm. b)] 58,69 €, - námietka postúpenia veci [§ 14 ods.1 písm. b)] 58,69
€, - účasť na pojednávaní [§ 14 ods.1 písm. c)] 60,08 €, t.j. spolu odmena 236,15 €, že trovy právneho
zast. ďalej pozostávajú z režijného paušálu [§ 15 písm. a)] za 3 úkony v r.2012 po 7,63 € a 1 úkon v
r.2013 7,81 €, t.j., spolu režijný paušál 30,07 € a spolu trovy právneho zast. tak predstavujú 266,22 €.

Nepriznal žalobcovi náhradu trov za písomné podanie z 22.2.2013 - doloženie poistnej zmluvy, ktoré
neobsahuje vyjadrenie vo veci samej - ide len o sprievodný list a predloženie poistnej zmluvy. Za účelne
vynaložené trovy nepovažoval ani písomné podanie žalobcu zo 6.6.2013 - vyjadrenie k výzve súdu, v
ktorom len poukázal na rozvíjajúcu súdnu prax v obdobných veciach a predložil rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) a taktiež návrh na odklad vykonateľnosti, nakoľko ten je

súčasťou žaloby. Napokon citujúc znenie § 2 ods.2 prvá veta zák.č.71/92 Z. z., uviedol, že žalobca je
pre toto konanie oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods.2 písm. za) cit. zák. a jeho žalobe
bolo vyhovené, z tohto dôvodu zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, výška ktorého bola
určená podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. 99,50 €.
Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obaja účastníci.

Žalobca v odvolaní uviedol, že ho podáva v časti náhrady trov právneho zast., že právny úkon -
vyjadrenie k výzve súdu podané 6.6.2013 je riadnym úkonom právnej služby, nakoľko ide jednak o
vyjadrenie vo veci samej, ale aj návrh na vykonanie dokazovania pripojením rozhodcovského spisu, čo
napokon súd „po návrh“ i vykonal, teda podaný návrh je zjavne opodstatnený a účelný a, že uznesenie
NS SR uvedené v predmetnom vyjadrení sa priamo dotýka merita veci, týka sa priamo žalovanej a

identických VPP. Pokiaľ ide o návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, uviedol, že
tento je samostatným návrhom a je nepodstatné, či je priamo zahrnutý v podanej žalobe s poukazom na
§ 14 ods.3 písm. a) v nadväznosti na § 14 ods.8 vyhl. Navrhol teda, aby odvolací súd v napadnutej časti
rozhodol sám tak, že prizná náhradu trov konania za uvedené úkony právnej služby v zmysle vyčíslenia
podaného 10.9.2013.

Žalovaná v odvolaní uviedla, o. i., že ním napáda rozsudok vo všetkých jeho výrokoch s uvedením
odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. [§ 221 ods.1 písm. h) O. s. p.],§ 205 ods.2
písm. c) a písm. f) O. s. p., ktoré nasledovne odôvodnila: I. Rozhodnutie súdu namieta vo vzťahu k
všetkýmjehovýrokomtýmtoodvolaním,atozdôvoduneobjasneniaskutkovéhostavuvecianásledného
nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nesprávnej aplikácie zák.č.244/02 Z. z. na daný prípad.

Zastávaprávnynázor,doloženýpredloženýmidôkazmi,žedoložkabolaplatná,pretožebolaindividuálne
dojednaná a v súlade s ňou a stanovenými podmienkami vo VPP rozhodoval stály rozhodcovský súd,
určenie ktorého bolo v súlade s dojednaním medzi oboma stranami v čl. XV. VPP z 21.5.2007. V
prvom rade poukazuje na právne významnú skutočnosť, že k 29.3.2010 došlo k zániku poistnej zmluvy
č.4021590498 v dôsledku žiadosti žalobcu s vyrovnanou bilanciou poistného. S touto skutočnosťou

sa súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal a tieto skutočnosti celého poistného vzťahu nedokazoval.
Súd vôbec nehodnotil ani skutočnosť, že žalobca vstúpil do dlhodobého poistného vzťahu s ňou,
ktorý mal trvať a v dôsledku jeho postoja v 2.roku trvania poistného vzťahu tento na svoju žiadosť
ukončil. Súd mal túto podstatnú skutočnosť s rovnakou starostlivosťou podrobiť súdnemu prieskumu
pred rozhodovaním o tom, či zruší alebo nezruší rozhodcovský rozsudok, avšak tak vôbec neučinil.

Jej pohľadávka spočívajúca vo vymáhaní ňou vynaložených nákladov na uzavretie poistnej zmluvy
so žalobcom, bola zmluvne dohodnutá a je oprávnená, preto si ju vymáhala žalobou z 2.1.2012
podanou rozhodcovskému súdu, jej pohľadávka sa len sčasti odvíja od provízie, pretože ide o jej
náklady rozrátané do poistného po celú dobu predpokladaného platenia poistného (t. j. v danomprípade od 17.1.2008). Aj pre ňu bol dôležitý postoj žalobcu ako poistníka k uzavretej poistnej zmluve,
ako aj jej záujem na stabilite poistného vzťahu, a to v dôsledku odradenia dotknutých subjektov od
špekulatívneho, krátkodobého uzatvárania poistných zmlúv, nie s cieľom uzavrieť poistenie, ale za

účelom inkasa a deľby provízie medzi nastrčeným poistníkom a tým výhradným sprostredkovateľom
poistenia, ktorý s ním poistenie uzatvára. Vo vzťahu ku poistníkovi mal zároveň slúžiť na zabezpečenie
zotrvania v poistnom vzťahu po dobu, po uplynutí ktorej sa náklady na obstaranie poistenia vyrovnajú.
Predmetnú pohľadávku si uplatnila len voči tým klientom, ktorí v poistení po danú dobu, po ktorú
pohľadávka existuje, nezotrvali. Súd zrejme jednoducho posúdil pohľadávku ako vymáhanie samotného

„provízneho nákladu“ v jednoduchom poňatí, ktorý vyplatila sprostredkovateľovi poistenia. V tomto
smere preto súd absolútne nesprávne vyhodnotil ňou predložené dôkazy v tomto konaní a niektorými
dôkazmi, napr. záznamom sprostredkovateľa poistenia zo 16.1.2008 sa nezaoberal a nehodnotil ho v
celkových súvislostiach. Z označeného pohľadu súd nesprávne právne posúdil aj znenie čl. XV. VPP
(„Rozhodcovské konanie“). Doložka ako hmotnoprávny úkon sa nachádza v osobitnej súčasti VPP, v
tzv. Osobitných zmluvných dojednaniach č.01/2007, ktorú si obe zmluvné strany individuálne dojednali a

opatrili samostatným podpisom, čo však súd nesprávne vyhodnotil, a potvrdili to aj osobitným podpisom.
Rozhodcovský súd vydal 19.1.2012 na základe jej žaloby z 2.1.2012 rozhodcovský rozsudok, ktorým
jej priznal plnenie vo výške 51,45 € a zaviazal žalobcu aj k náhrade trov rozhodcovského konania
v jej prospech. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť, pretože ho žalobca nenapadol
žalobou ako opravným prostriedkom. Súd nevyvodil z priebehu rozhodcovského konania, ktoré bolo

realizované v prvotnom štádiu formou vydania „rozhodnutia v skrátenom konaní“ správny záver, a to že v
rozhodcovskomkonanínebolavyužitímdoložkynarušenárovnováhaobochúčastníkovrozhodcovského
konania nijakým spôsobom, keďže každý z nich mal rovnaký prístup k rozhodcovskému súdu. Súd
nesprávne vyhodnotil, že v rozhodcovskom konaní neboli aplikované v správnej podobe predpisy
(slovenské aj úniové) na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom k absencii slovenskej judikatúry k predmetnej

problematike si dovolila poukázať na nález Ústavného súdu (ďalej len ÚS) ČR I. ÚS 3227/07 z 8.3.2011,
ktorý riešil podstatu rozhodcovského konania a ktorým došlo v ústavnom názore k posunu tak, že ide o
nachádzanie práva súkromnoprávnym subjektom analogickým a ekvivalentným k súdnemu konaniu a v
súlade s platným právom. Tento ústavný nález prekonal doterajšiu zmluvnú teóriu a potvrdil jurisdikčný
základ rozhodcovského konania vychádzajúci zo zmluvnej autonómie strán. Z tohto možno dôvodiť

bezprostrednú záväznosť platného práva pre rozhodcov a ich povinnosť platné právo aplikovať. Z tohto
nálezu vyplýva, že nie je dôvod pochybovať, že v rozhodcovskom konaní by neboli naplnené podmienky
vyplývajúce zo spotrebiteľskej ochrany na európskej úrovni. Rozhodcovské konanie je druhom civilného
procesuaprejednanievecipredrozhodcomniejemožnévžiadnomprípadechápaťakopopretieprávnej
ochrany, ale ako jej prenesenie zo súdu na rozhodcu. Súdy môžu vykonávať aj tu svoju obmedzenú

kontrolnú funkciu, avšak rozsah kontroly musí byť starostlivo vyvážený tak, aby na jednej strane nebolo
upreté pravidlo, že i v konaní pred rozhodcom má byť poskytovaná právna ochrana a na strane druhej
aby tým neboli zotreté výhody rozhodcovského konania, a tak i jeho praktická využiteľnosť. V celom
doterajšom konaní rovnako ako v konaní rozhodcovskom i naďalej zotrvala a zotrváva na svojej žalobe
voči žalobcovi podanej listom z 2.1.2012 rozhodcovskému súdu. Namieta postup súdu, keď sa tento

vôbec nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky vo výške 51,45 € podľa čl.
XVII. bod 7a. VPP od žalobcu. Považuje túto podstatnú skutočnosť za právne významnú, pretože jej
žaloba z 2.1.2012 podaná rozhodcovskému súdu je stále aktuálna a v merite o nej okrem vydaného
rozhodcovského rozsudku, ktorý súd týmto napadnutým rozhodnutím zrušil, doteraz nebolo rozhodnuté.
Bez tohto vyhodnotenia nemohol súd rozhodnúť náležite a so znalosťou veci o žalobnom návrhu, keď

neskúmal ako predbežnú otázku pôvodný záväzkový vzťah a práva a povinnosti z neho plynúce, a to
naviac bez priameho výsluchu účastníkov konania a navrhovaného svedka z jej strany. Preto namieta,
že napadnutým rozhodnutím jej bol s konečnou platnosťou upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie
zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobcu. Napadnutým rozhodnutím súd nenastolil
pre obe strany spravodlivý a právne správny právny stav, ale naopak uprel jej možnosť na ďalší prístup

k súdu. Rovnako namieta, že napadnutým rozhodnutím bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní
konania v merite sporu s poukazom na § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní jej bol s konečnou
platnosťou upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej
zmluvy od žalobcu. Tento právny status poškodzuje jej práva, pretože už nebude mať právny nástroj na
vymáhanie inak oprávnenej pohľadávky od žalobcu. Paradoxne však vyznieva skutočnosť, že pokiaľ by

sa obrátila na všeobecný súd v základnom spore o zaplatenie pohľadávky voči žalobcovi, je takmer s
istotou možné predpokladať, žeby úspešný bol, a to už aj v skrátenej forme konania vydaním platobného
rozkazu. Súd vôbec nehodnotil, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenej forme konania, t.
j. na základe jej žaloby a ňou navrhnutých dôkazov, o čom bol informovaný aj žalobca. Napadnutýmrozhodnutím súd nenastolil pre obe strany spravodlivý a právne správny právny stav, ale naopak uprel
jej právo na spravodlivé súdne konanie tak, ako to predpokladá v § 43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. Súd
v rozhodnutí tak pochybil, keď na daný prípad neaplikoval § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní

tým, že vo výroku napadnutého rozhodnutia mal rozhodovať aj „o tom, že pokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe“ a citovala znenie § 43
ods.1 cit. zák. Súd tento výrok naviac nepojal do výrokovej časti rozhodnutia, a preto toto pochybenie
v postupe súdu namieta týmto odvolaním ako nesprávny právny záver. Záruka postupu ďalej konať vo
veci samej nevyplýva nielen z výroku súdneho rozhodnutia, ale vôbec ani z jeho odôvodnenia. Napáda

týmto odvolaním aj výrok o priznaní trov konania a zaplatení súdneho poplatku, ktoré výroky sú priamo
spojené s 1. a 2. napadnutým výrokom a v prípade zrušenia v odvolacom konaní stratia aj tieto výroky
svoju opodstatnenosť, pretože úspech v spore bude možné vysloviť až po konečnom rozhodnutí vo veci
samej. Napáda aj nesprávny právny záver súdu o tom, že jej v konaní vedenom na OS v Trenčíne pod
č. k. 11C/91/2009 z 2.11.2009 bolo PO uložené zdržať sa používania doložky ako zmluvnej podmienky,
pretože tento právny záver nie je možné takto vykladať a aplikovať ho v tomto súdnom konaní. Takýto

záver je jednoznačný a vyplýva aj z rozhodnutia NS SR 3Cdo/65/2011 zo 7.3.2013 o jej dovolaní, a
to vzhľadom na to, že PO súdu možno vykonať len v konaní a voči tým jeho účastníkom, ktorí vedú
spor na OS v Trenčíne pod č. k. 11C/91/2009. II. Individuálne dojednaná a platná doložka a jej platné
VPP z 21.5.2007. Považuje za nesprávny skutkový a právny záver súdu o tom, že doložka nebola
platná, pretože ju nepovažoval za individuálne dojednanú. Zo znenia doložky vyplýva, že bola predtým

vysvetlená žalobcovi tretím - nezávislým subjektom, ďalej bola doložená podpisom oboch strán, a teda
bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v
spore. Záver súdu o neplatnosti doložky preto považuje za nesprávny. Aj u žalobcu ako spotrebiteľa
je nutné vyžadovať „primeranú a obvyklú mieru zodpovednosti za svoje právne jednanie, t. j., i za
uzatváranie zmlúv a za preberanie svojich záväzkov“ (Alexander J. Bělohlávek: Ochrana spotřebitelů

v rozhodčím řízení - C-H-Beck 2012) a v tomto konaní túto vedomosť spotrebiteľa o dobrovoľnom
pristúpení k doložke aj preukázala a toto dôkazné bremeno uniesla. V tejto súvislosti poukazuje aj
na stabilizovanú judikatúru ÚS SR, v zmysle ktorej nedeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa čl.1 Ústavy je princíp právnej istoty. Tento spočíva, o. i., aj v tom, že všetky subjekty
práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišné rozhodnutia súdov o tej istej otázke nezakladá právnu

istotu na strane žiadneho z účastníkov konania, keďže okresné súdy rozhodujú nerovnako o rovnakých
veciach. V tomto odvolaní namieta argumentáciu súdu s odkazom na rozhodnutie NS SR 6Cdo/l/2012
z 21.03.2013, vo veci ktorého (ale aj iného obdobne formulovaného rozhodnutia NS SR 2Cdo/5/2012)
bola úspešná so svojimi sťažnosťami pre porušenie svojich ústavných práv na ÚS SR, a to vo forme
prijatia ústavnej sťažnosti, resp. nálezu ústavného súdu. Naviac týmto rozhodnutím nebolo konané

vo veci samej, pretože jej dovolanie bolo odmietnuté z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti, a preto
odvolávanie sa na toto rozhodnutie, ktoré je, o. i., úspešne napadnuté jej ústavnou sťažnosťou, ktorú
ÚS SR prijal na ďalšie konanie, a preto argumentácia súdu je pochybná a neadekvátna, ktorá vzbudzuje
pochybnosti o objektivite rozhodnutia súdu o platnosti doložky. Jej zástupca už súdu oznámil, že v
obdobnej veci bol úspešný so svojou sťažnosťou na ÚS SR pod č. k. II. ÚS 499/2013, keď tento

svojím rozhodnutím z 10.7.2013 na neverejnom zasadnutí rozhodol o zrušení uznesenia NS SR
2Cdo 5/2012 z 31.1.2012 a vrátení veci na ďalšie konania pre porušenie ústavných práv sťažovateľa.
Predmetná vec bola v prvom stupni vedená na OS v Lučenci pod sp. zn. 17Er/1074/2010 a na KS v
Banskej Bystrici pod sp. zn. 15CoE/139/2011 a dotýkala sa posudzovania identickej doložky ako v tomto
prejednávanom prípade. V tlačovej informácii ÚS SR pod bodom 9. taktiež súd informovala o prijatí

svojich 2 ústavných sťažností na ÚS SR spojených v jednom konaní pod č. k. II. ÚS 382/2012 vo veciach
2 konaní vedených na NS SR pod č. k. 6Cdo 1/2012 a pod č. k. 5Cdo 112/2012 a tieto sa rovnako týkajú
namietnutia nesprávneho posúdenia identických doložiek vo veciach v prvom stupni rozhodovaných
na OS v Lučenci pod č. k. 17Er/1101/2010 a pod č. k. 12Er/286/2011. Z označených podkladov je
zrejmé,žeažvyužitímústavnejsťažnostiponiektorýchpreňuneúspešnýchprvostupňových,odvolacích

a dovolacích konaniach dochádza k obratu v náhľade na platnosť doložky v konaní pred ÚS SR
ako poslednou inštanciou dodržiavania jej ústavných práv, ktorá nemôže zostať bez povšimnutia zo
strany civilných súdov, ktoré rozhodujú jej obdobné spory. Súd sa s týmito okolnosťami, ktoré mali
tvoriť predbežnú otázku vo forme vyhodnotenia „svojin právnych zákrov“ opierajúcich sa o ústavnenapadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, vôbec nezapodieval a svojím rozhodnutím nevyvrátil právnu
neistotu na jej strane, ktorá spočíva v diametrálne rozlišných rozhodnutiach súdov o tej istej právnej
otázke, a to platnosti doložky. Právna argumentácia súdu s poukazom na obsah rozhodnutia NS SR

6Cdo 1/2012 z 21.3.2012, resp. jeho odôvodnenia teda neobstojí, považuje ju za nesprávny právny
záver založený na neúplných skutkových zisteniach, a preto je namieste, aby odvolací súd prerušil
konanie o tomto odvolaní až do ukončenia konania na ÚS SR pod č. k. II. ÚS 382/2012. Navrhla
prerušiť konanie o odvolaní z dôvodu, že na ÚS sa bude prejednávať dôležitá právna otázka súvisiaca
s týmto sporom, a preto z dôvodu hospodárnosti je namieste konanie o odvolaní do toho času prerušiť.

Domnieva, že súd nesprávne vyhodnocoval aj postup a rozhodovanie rozhodcovského súdu v skrátenej
forme konania, v rámci ktorého nejasne a arbitrárne konštatoval, čím tento mal porušiť predpisy na
ochranu spotrebiteľa. Zastáva názor, že rozhodcovský súd vykonal prvotné konanie v skrátenej forme
a so zohľadnením všetkých noriem aplikovateľných aj v rámci ochrany spotrebiteľa v spore, ktorý
mohol využiť opravný prostriedok smerujúci k automatickému zrušeniu rozhodcovského rozsudku a
vykonania riadneho konania pred rozhodcovským súdom za rovnocennej účasti oboch účastníkov v

spore. Na základe uvedených skutočností navrhla zrušiť ako predčasne vydaný rozsudok vo všetkých
jeho výrokoch a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie a dovtedy rozhodnúť o prerušení konania
do ukončenia sťažnostného konania pred ÚS SR pod č. k. II. ÚS 382/12.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na
základe prijatia návrhu na uzatvorenie poistnej zmluvy a spĺňa všetky znaky spotrebiteľského vzťahu,

že dostal vopred nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohol nijakým spôsobom vyjednať,
nemožno mať teda pochýb, že obsah zmluvy nebol individuálne dojednaný, že základnou zásadou
spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ust., ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to
pod sankciou neplatnosti takejto podmienky, že neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, teda

nie je potrebné sa ich neplatnosti osobitne dovolávať, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany
zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,

C-240/98 až C-244/98, Zb. s I -4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s.
I - 10421, bod 25, tiež čl.37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/Krčkovská), že
smernica ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami
a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl.6) a, že cieľ
je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom

bod 51). Ďalej, citujúc znenie čl.3 ods.1 smernice, uviedol, že Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl.6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie súdneho dvora EÚ vo
veci C-76/10 Pohotovosť/Krčkovská), že § 53 O. z., zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere

uzatvára zmluvu s dodávateľom od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú
službu alebo tovar koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo
tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní, že pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa
sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná,
že ods.1 veta druhá zakotvuje širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám

zmluvy, že § 53a O. z. sa týka iba podmienok, ktoré zák. označuje za neprijateľné (§ 53 ods.1,4), ide
o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zák.
sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.5), že vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi a, že spotrebiteľ z povahy veci
v súčasných podmienkach má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré

sú mu od dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť,
nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Tvrdil, že súd nemal možnosť žalobe
nevyhovieť, nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného práva (princíp proporcionality),
ale došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva v Európskej únii, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zák., ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá

vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského rozsudku,
nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne, že súdom v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej
zmluvy, resp. jej neplatnosti, že žalovaná mu mala predložiť taký návrh na uzatvorenie rozhodcovskejzmluvy, pri ktorom by mal možnosť návrh prijať alebo ho odmietnuť, na rozdiel od toho bol nútený svojim
podpisom poistnej zmluvy vyhlásiť, že „bol oboznámený so Všeobecnými poistnými podmienkami pre
životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s., ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy“,

že rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, že slobodná voľba
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktoré voľba
znamená, že žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris
non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), nakoľko pri dôslednej ochrane spotrebiteľa tento

princíp musí ustúpiť a citoval z odôvodnenia uznesenia 6MCdo 9/2012 zo 16.1.2013 NS SR. Uviedol
tiež, že súd v preskúmavanej veci konštatuje neprijateľnosť a tým aj neplatnosť doložky z dôvodu, že
nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa [§ 40 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z.], že tento nedostatok nemožno
odstrániť ani dodatkami k VPP, a to hlavne pokiaľ by šlo o dodatky jednostranné, bez toho aby bolo
preukázané, že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámil a im i porozumel, že prípadné dodatky ani

nemôžu konvalidovať absolútne neplatné doložky, že doložku si osobitne nevyjednal a nemal na výber,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť,
že doložku je potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl.3 ods.1 smernice a teda § 53 O. z.
pre hrubý rozpor s dobrými mravmi [§ 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z.], že postup žalovanej pri
výbere rozhodcovského súdu podľa čl. XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zák.,

nakoľko nemal možnosť túto voľbu ovplyvniť, že z rozhodcovského rozsudku sa taktiež nedozvie, na
akom právnom základe sa mu uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej, chýba akákoľvek špecifikácia, že
trovy rozhodcovského konania sú zjavne neprimerané k výške dlhu, rozsudok ho teda navyše zaväzuje
na plnenie neobjektívne a odporujúce dobrým mravom (uzn. NS „RS“ z 31.1.2013 2Cdo311/2012),
že predmetné rozhodcovské konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť účastníkom konania v

jeho neprospech [§ 40 ods.1 písm. g) zák.č.244/02 Z. z.], že doložka nadiktovaná žalovanou bola už
opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami NS SR 3Cdo 122/2011, 2Cdo 245/2010, 6Cdo
1/2012, 2MCdo 1/2012 a keďže SR neaplikuje ust. na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany
Európskej komisie výzve pre porušenie č.2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov
Slovenska nesplnenie povinností podľa čl.2,6,7 smernice, čl.3 písm. a), čl.5 ods.6, čl.10 ods.2, čl.22

a 23 a čl. 24 ods.1 smernice 2008/48/ES, čl.2 písm. b) a čl.3 ods.1 smernice 2005/29/ES, ako aj
čl.47 Charty základných práv. Poukázal hlavne na str.20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej
doterajšej judikatúry na Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje
dostatočné záruky pre ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov a pozitívne hodnotí uznesenie NS SR z
21.3.2012 6Cdo1/2012 (rovnaká žalovaná a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je

dostatočné odôvodnenie a absencia odkazov na judikatúru Súdneho dvora. Uvedené zhrnul teda tak, že
súd rozhodol vecne správne ak žalobe vyhovel. Navrhol jeho rozhodnutie potvrdiť ako správne. Uplatnil
i náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní 135,78 € (za úkony právnej služby a to 1. príprava
a prevzatie zast. v odvolacom konaní a 2. podanie tohto vyjadrenia k odvolaniu, odmena spolu 120,16
€ + 2 x režijný paušál 7,81 €, všetko spolu 135,78 €).

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,

pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani odvolania (v odvolaní žalovanej sa iba
opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal).
Účastníkmi konania uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil nachybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania, čo v celom rozsahu platí aj vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania žalobcu.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou
súdnou praxou, na ktorú poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, preto odvolací súd nepovažuje za
potrebné k tomu nič dodávať. Povinnosť súdu pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
vyplýva priamo z § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní a nie je potrebné, aby to bolo uvedené vo

výroku rozsudku, ktorým sa zrušuje rozhodcovský rozsudok.
Pokiaľ ide o prerušenie odvolacieho konania až do ukončenia konania na ÚS SR II. ÚS 382/2012 , nie
sú dané dôvody na jeho prerušenie.
Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa§ 109 ods.2 O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia ,môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie , v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet.
Z cit. ust. vyplýva, že k prerušeniu konania súd pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal
podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje (má byť posudzovaná) otázka, ktorá môže mať

význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod
prerušenia tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie preruší,
postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu.
V prejednávanej veci podmienky cit. § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. neboli splnené, lebo konanie vedené
pred ÚS pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 nie je také konanie, v ktorom sa posudzuje konkrétna vecná otázka,

keďže predmetom konania pred ním nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, teda otázka zrušenia
predmetného rozhodcovského rozsudku, ale skúmanie, či došlo alebo nedošlo v danom konaní a daným
rozhodnutím k porušeniu ústavne zaručených práv sťažovateľa.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.Podľa § 142 ods.2 O. s. p. ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal právo na náhradu jeho trov a to za
vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jeho zástupcu mu nemohla
byť priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti, z toho dôvodu trovy
spojené s týmto úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva a žalovaná

nemala ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na ich náhradu.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.