Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/447/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5413207799
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5413207799.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľky: H.
C., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume
1.041,91 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný
Kubín č.k. 6C/194/2013-103 zo dňa 13. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku (I) o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke

sumu 893,03 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 18.4.2015 do zaplatenia a vo
výroku (III) o trovách prvostupňového konania.

O d m i e t a odvolanie odporcu proti výroku (II) o zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke na účet jej právneho zástupcu titulom náhrady trov
odvolacieho konania sumu 69,80 eur, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 893,03

eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 18.04.2015 do zaplatenia. Východisko konštatoval, že
v súdenej veci nie je daná prekážka veci rozsúdenej, nakoľko rozhodcovský súd založil svoju právomoc
na neplatnej rozhodcovskej doložke. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je konštatovaný v
(právoplatných) rozhodnutiach Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu Žilina, vydaných v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/5/2009. V dôsledku toho bol rozhodcovský rozsudok
vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, preto s takýmto rozsudkom nemožno spájať žiadne
právne účinky. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.01.2015, sp. zn.

3Cdo/27/2011.
Nadväzne prvostupňový súd dospel k záveru o neplatnosti Zmluvy o úvere č. 5760484 uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 14.12.2007 pre rozpor s dobrými mravmi, spočívajúcom v dohodnutej odplate
za úver dosahujúcej takmer 100 % ročne (konkrétne 96,8 % zo sumy 5.000,- Sk). Priemerné úrokové
mieryzúverovobchodnýchbánkvdecembri2007prispotrebiteľskýchúverochpredomácnostido1roka
pritom predstavovali 13,77 % ročne a pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti od 1 roka do 5 rokov
13,88 % ročne (zdroj www.nbs.sk ). Hoci do určitej miery pripustil opodstatnenosť

argumentácie odporcu, že výška odplaty za úvery poskytované nebankovými spoločnosťami oproti
odplate za bankové úvery je vyššia, v predmetnom prípade však predstavuje 7-násobok priemernej
úrokovej miery. Vo vzťahu k tvrdeniu odporcu, že poplatok predstavuje úroky len v 1/3-ine a 2/3-iny tvoria
náklady na vypracovanie a administratívu, prvostupňový súd konštatoval, že z pohľadu spotrebiteľa jetakéto interné členenie (ktoré navyše zo zmluvy vo veci nevyplýva) bezpredmetné. Pre spotrebiteľa je
rozhodujúca celková suma, ktorú musí zaplatiť. Navyše akceptovateľný by bol len poplatok, za ktorý bolo
spotrebiteľovi poskytnuté skutočné protiplnenie, nie ako je tomu v posudzovanej veci. Zároveň vzhľadom

na úžerný charakter takejto ceny úveru neprichádza do úvahy akákoľvek jej moderácia (rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 21Cdo/1484/204).
Rozvinúc opísanú úvahu, súd I. stupňa pri aplikácii § 451 ods. 1 a 2 OZ ustálil, že plnenie navrhovateľky
na základe neplatnej úverovej zmluvy nad rámec poskytnutej sumy 5.000,- Sk (165,97 eur), predstavuje
bezdôvodné obohatenie na strane odporcu, ktoré je povinný vydať. Vo vzťahu k celkovo zaplatenej sume

súd vychádzal zo sumy evidovanej odporcom, t.j. 1.059 eur, nakoľko táto predstavuje plnenie, o ktoré
sa odporca bezdôvodne obohatil z titulu neplatného právneho úkonu. Pokiaľ súdny exekútor uviedol,
že na pohľadávku oprávneného bolo vymožených 881,25 eur, okresný súd uzavrel, že trovy konania
rozhodcovského a exekučného nie sú plnením získaným na základe neplatnej úverovej zmluvy. Z týchto
dôvodov priznal navrhovateľke čiastku 893,03 eur ako rozdiel medzi celkovo zaplatenou sumou 1.059
eur a sumou poskytnutého úveru 165,97 eur. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Okrem prisúdenej istiny okresný súd priznal navrhovateľke aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ
v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013 (keďže omeškanie sa
odvíja od záväzkového vzťahu, ktorý vznikol pred 31.01.2013) a to počnúc dňom nasledujúcim po dni,
v ktorom bol odporcovi doručený žalobný návrh, nakoľko navrhovateľka doručenie predžalobnej výzvy
odporcovi relevantne nepreukázala. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania ako

nedôvodný zamietol.
O trovách právneho zastúpenia rozhodol súd I. stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že náhradu
trov pomerne rozdelil podľa rozsahu úspechu účastníkov konania. Percentuálny úspech navrhovateľky
predstavoval 71,03 %, úspech odporcu 27,97 %, na základe čoho predstavuje čistý úspech
navrhovateľky 44,06 %. Navrhovateľke preto priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 91,60 eur,

ktorá suma zodpovedá rozsahu jej čistého úspechu v konaní z uplatnenej sumy 207,89 Eur za 3 úkony
právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie návrhu, vyjadrenie po 61,41 eur + 2x režijný
paušál po 7,81 eur a 1 x 8,04 eur. Priznané trovy právneho zastúpenia je odporca povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu navrhovateľky (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku „v celom rozsahu“ podal odvolanie odporca a domáhal sa jeho zmeny v podobe
zamietnutia návrhu, eventuálne zrušenia veci „v napádaných častiach“ a vrátenia veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Okresnému súdu vytýkal „absolútnu ignoráciu“ skutočnosti, že spor medzi
odporcom a navrhovateľkou je právoplatne rozsúdený rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu (ktorý
posúdil zmluvu o úvere ako platný úkon) sp. zn. SR 08728/08 zo dňa 23.09.2008. Prejednaniu

žaloby teda (s poukazom na viaceré rozhodnutia slovenských súdov) bráni prekážka právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pričom prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku
je z tohto hľadiska irelevantná. Zastavením exekúcie sa totiž nezrušuje rozhodcovský rozsudok,
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť exekučný titul, vo svojich dôsledkoch uvedené
znamená len nemožnosť vykonať exekučné konanie na podklade takéhoto exekučného titulu. Zrušenie

rozhodcovského rozsudku je možné dosiahnuť jedine podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.
Odvolateľ sa tiež nestotožnil so záverom, že došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko
zákon č. 258/2001 Z. z. sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 eur. Zmluva bola uzavretá
v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, navyše sa zmluvné strany v zmysle „VPPÚ“ dohodli, že ich

vzťahy sa budú spravovať ustanovením Obchodného zákonníka.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľka žiadala rozhodnutie súdu I. stupňa potvrdiť.
Stotožnila sa s jeho záverom, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola formulovaná vo Všeobecných
obchodných podmienkach poskytnutia úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a následne

absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je
paakt - ničotný akt. Nadväzne realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu vykonaná dobrovoľne alebo
nedobrovoľne (napr. v podobe exekúcie) nemení paakt na platný právny úkon, nie je totiž možná jeho
konvalidácia.
V danej spojitosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa

29.01.2015, v zmysle ktorého len rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluve a rozhodcovskej doložky môže zakladať prekážku res iudicata. A naopak,
Ústavný súd SR v uznesení č. k. I.ÚS 25/2014-11 konštatoval, že nulitný rozhodcovský rozsudok
prekážku právoplatne rozhodnutej veci nezakladá.Nadväzne zdôraznila, že nemožno súhlasiť s názorom odporcu o možnosti zrušenia rozhodcovského
rozsudkulennazákladepodanejžalobyozrušenierozhodcovskéhosúduacitovalaviaceréstanoviskáa
rozsudky okresných súdov, v rámci ktorých bolo vyhovené nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

v obdobných veciach.
Napokon navrhovateľka namietala, že zmluva o úvere je v zmysle § 497 Obchodného zákonníka
zmluvou konsenzuálnou, zatiaľ čo v posudzovanom prípade ide o zmluvu reálnu (§ 657 OZ), nakoľko pri
jej podpise došlo k odovzdaniu peňazí. Predmetná zmluva pritom obsahuje väčšie množstvo ustanovení,
ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky, najrozpornejším ustanovením je však

ustanovenie týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver vo výške 96,80 % ročne, čo je v (zmysle konštantnej
judikatúry) absolútnom rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie v časti o uloženej povinnosti
odporcu zaplatiť sumu 893,03 eur s príslušenstvom podal k tomu oprávnený účastník konania (§
201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu

vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok v tejto
časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Pokiaľ ide o odvolanie odporcu voči výroku
o zamietnutí nároku, odvolací súd ho ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Pokiaľ ide o zásadnú odvolaciu námietku o existencii prekážky veci rozsúdenej, odvolací súd si
v plnom rozsahu osvojil závery prezentované súdom I. stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) podporené
aktuálnymi stanoviskami aplikačnej praxe prezentovanými v navrhovateľkou označených rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Možno preto v tejto spojitosti zhrnúť rezultujúci a určujúci
záver v podobe logického postulátu, že ničotný akt - paakt nemôže predstavovať prekážku veci

rozhodnutej, nakoľko vo svetle právna rozhodnutím nie je. Iným slovami objektívne neexistuje úprava
sporného vzťahu, ktorá by vyvolávala účinky právoplatnej úpravy takéhoto nároku, brániace jeho
posúdeniu. Na tomto závere nič nemení judikatúra, na ktorú poukázal odvolateľ, nakoľko ide/išlo o
vyvíjajúcu sa a spornú problematiku, v čase rozhodovania odvolacieho súdu je však už možné hovoriť
o konštantných záveroch aplikačnej praxe.

Následne je - z obdobného dôvodu - nesprávna aj argumentácia o výlučnej možnosti zrušenia
rozhodcovského rozsudku len v osobitnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zrušiť je totiž
možné len existujúci ale (z určitých dôvodov) vadný rozhodcovský rozsudok, nie však neexistujúci
individuálny normatívny akt.

Nevyhnutné je tiež odmietnuť požiadavku odvolateľa na aplikáciu Obchodného zákonníka vo vzťahu
k dotknutej zmluve o úvere, nakoľko takáto úvaha prehliada zásadný kontext spotrebiteľskej ochrany.
Tým je splnenie si pozitívneho záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy o fungovaní
Európskej únie prispievať aktívnou ochranou (slabšieho) spotrebiteľa k vyššej kvalite života ľudí v
európskom hospodárskom priestore ako jednej z hlavných politík Európskej únie. Komunitárne normy

(vrátene noriem spotrebiteľského práva) sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a musia
sa vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty
postavenej na roveň iných hodnôt verejného poriadku.
Za stabilizovaný je v danej súvislosti potrebné považovať záver aplikačnej praxe, v zmysle ktorého nie
je podstatné, či bola dotknutá zmluva označená ako zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka, ale

rozhodujúcim je, že sa svojím charakterom jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Z toho následne vyplýva
ochrana odporcu v celej škále spotrebiteľsko-právnej ochrany, vrátane aplikačnej prednosti (použitia)
Občianskehozákonníka,ajkebysainakmohlipoužiťnormyobchodnéhopráva.Uvedenésanapokonuž
prejavilo i v explicitnom znení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 2 veta posledná, uprednostňujúceho
aplikáciu Občianskeho zákonníka v prípade právneho vzťahu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ.

Napokon, polemika odvolateľa, či posudzovaná zmluva napĺňa pojmové charakteristiky zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, je z pohľadu konštatovaných záverov nepodstatná. I keby totiž nešlo o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, v každom prípade ide o zmluvu spotrebiteľskú ako širšiu kategóriu (§ 52 a
nasl. OZ), pričom relevantný záver prvostupňového súdu (odvolateľom nijako nespochybnený) o rozpore

dohodnutej odplaty s dobrými mravmi sa neviaže na existenciu (len) zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Z opísaných dôvodov krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu
uhradiť navrhovateľke sumu 893,03 eur titulom bezdôvodného obohatenia.Vecne správnym je i závislý výrok o trovách účastníkov prvostupňového konania, keď súd I. stupňa
primerane výsledku konania uplatnil zásadu úspechu v spore civilnom konaní.

Výrok o odmietnutí odvolania odporcu vo vzťahu k zamietajúcej časti výroku rozsudku vychádza
jednak z toho, že odvolateľ formuloval odvolanie explicitne ako podané voči všetkým výrokom (hoci v
rozpore s tým sa následne zmätočne domáhal vrátenia veci prvostupňovému súdu len “v napádaných
častiach“), predovšetkým však z okolnosti, že odvolacia námietka o prekážke res iudicata sa týka celého
napadnutého rozhodnutia.

Nadväzne z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať
len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu I. stupňa úplne vyhovené. Ujma sa posudzuje
z procesného hľadiska a zároveň z hľadiska objektívnej skutočnosti, nie subjektívneho presvedčenia
účastníka konania.
V súdenej veci bol odporca v časti výroku o zamietnutí návrh nad rozsah priznanej istiny a úroku z
omeškania úspešný, nedisponuje (preto) subjektívnou legitimáciou na podanie odvolania proti tejto časti

rozsudku prvostupňového súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť titulom
ich náhrady navrhovateľke sumu 69,80 eur. V odvolacom konaní bola totiž navrhovateľka úspešná
(odvolaniu protistrany nebolo vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. má

právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za jeden úkon právnej služby -
vyjadrenie k meritórnemu odvolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) - v sume 61,41 eur +
režijný paušál 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), spolu 69,80 eur. Keďže právne zastúpenie
navrhovateľky pretrvávalo aj v odvolacom konaní, taktiež túto čiastku je odporca povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu navrhovateľky.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.