Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/259/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208202107
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3208202107.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ W. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX, 2/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, B., 3/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. 8,
Z., K., všetci právne zastúpení JUDr. Michaelou Kajabovou, Jurkovičova 6/A, Bratislava, proti odporcovi
B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. 5. apríla XXX/XX, Z. nad Z., právne zastúpený Pavlom Trnkom,
advokátomsosídlomNovomeského1322/16,BánovcenadBebravou,ourčenie,ženehnuteľnostipatria
do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo
dňa 23.decembra 2014, č.k. 4C/340/2008-489, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a vyslovil, že o náhrade trov konania
rozhodne do 30 od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
pôvodnýnavrhovateľV.N.sadomáhal,abysúdurčil,ženavrhovateľjevpodiele5/12-ínspoluvlastníkom
pozemku, zapísaného Správou katastra Bánovce nad Bebravou, obec Nedašovce na LV č. 439, parc.
č. 240/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 21 m2 a parc.č. 241/2 zastavené plochy a nádvoria o
výmere 8 m2. Pôvodný navrhovateľ zomrel dňa 13.03.2009, teda po podaní žaloby a ako dedičia po ňom
do úvahy prichádzajú manželka poručiteľa W. N. a jeho deti V. M. a W. N.. Keďže títo dedičia vyslovili,

že žiadajú, aby súd pokračoval s nimi v konaní, súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 107 ods. 1,
3 O.s.p. a pokračoval v konaní s dedičmi pôvodného navrhovateľa. Podaním zo dňa 15.04.2009 noví
navrhovatelia požiadali, aby súd pripustil zmenu petitu tak, že bude znieť na určenie, že V. N. bol ku dňu
svojej smrti, t.z. ku dňu 13.03.2009 v podiele 5/12-tín spoluvlastníkom sporného pozemku, pričom súd
prvého stupňa túto zmenu návrhu pripustil.

Súd prvého stupňa v poradí prvým rozsudkom zo dňa 20.12.2013 návrh zamietol, pričom krajský

súd ako súd odvolací uznesením zo dňa 26.02.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa po doplnení dokazovania zistil, že pôvodný
navrhovateľ V. N. bol do 17.07.2007 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa
v obci Nedašovce, zapísaný na LV č. 694, parcela 41 o výmere 290 m2 a parcela 42/3 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 285 m2, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu bola 5/12-tín. Ján N.
sa stal vlastníkom týchto pozemkov v dedičskom konaní v roku 2002, keď predtým bol ich vlastníkom
jeho otec F. N.. Podľa vyjadrenia navrhovateľov F. N. získal spoluvlastnícky podiel 2/12-tiny v roku

1941 a spoluvlastnícky podiel 3/12-iny v roku 1969. Z pozemnoknižnej vložky č. 68 tiež vyplýva, že
rodina N. vlastnila tieto pozemky od roku 1913. Tieto pozemky previedol V. N. darovacou zmluvou z
20.06.2007 na PhDr. V. N.. Vlastníkom susedného pozemku zapísaného na LV č. 248 parcela 40/1 o
výmere 508 m2 bol S. Z. a po jeho smrti zdedila tento pozemok jeho dcéra Z. Z. a tá ho darovacouzmluvou previedla na odporcu. V roku 1978 bol vypracovaný geometrický plán V. N. a v tom istom
roku bola pravdepodobne O. N. postavená hospodárska budova, ktorá podľa súčasného zameranie
sčasti leží na pozemkoch, ktoré sú dnes označené ako parcela č. 240/2 a 241/2 a sú predmetom

sporu. Užívacia hranica nezodpovedá vlastníckemu stavu. Sporné parcely 240/2 a 241/2 boli práve z
hľadiska pôvodného vlastníctva súčasťou pôvodnej parcely 40/1. Najneskôr od stavby hospodárskej
budovy boli tieto parcely v užívaní právnych predchodcov navrhovateľov. V rokoch 1989 až 1991 bolo
v k.ú. Nedašovce vykonané nové mapovanie. V rámci tohto mapovania bolo v roku 1989 vyhotovený
vyšetrovací náčrt č. súčasne so súpisom nehnuteľností k vyšetrovaciemu náčrtu. Tento súpis podpísali

F. N. a W. Z., manželka S. Z.. Vo vyšetrovacom náčrte bol zakreslený priebeh hranice medzi rodinou
navrhovateľov a rodinou odporcu, t.j. medzi parcelami č. 40/1 na jednej strane a parcelou 41 a 42/3 na
druhej strane tak, že prebieha poza hospodársku budovu postavenú rodinou navrhovateľov v roku 1978.
Dňa 28.10.1997 bol vyhotovený geometrický plán Ing. Petra Žiklu, v zmysle ktorého sa odčlenili nové
parcely č. 240/2 o výmere 21 m2 a č. 241/2 o výmere 8 m2, ktoré sú predmetom konania. Vo výkaze
výmer tohto geometrického plánu sa uvádza, že parcely 240/2 a 241/2 boli podľa súpisu popisných

informácii KN odčlenené od parciel č. 240, resp. 241 a podľa stavu právneho vznikli odčlenením parcely
40/1. O tomto geometrickom pláne sa pôvodne navrhovateľ V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel
až v roku 2004, keď odporca na obecnom úrade ohlásil, že si chce postaviť drobnú stavbu, ktorá má
zasahovať do sporných pozemkov.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1, 2 zák.č. 22/64 Zb. o
evidencii nehnuteľností a ďalej ust. § 49 ods. 5 a § 31 ods. 2 zák.č. 266/92 Zb. o katastri nehnuteľností
a tiež ust. § 134 ods. 1, 3, § 130 ods. 1, § 865 ods. 3, § 872 ods. 6, § 135a ods. 1, 2, 4, § 132a ods.
1 Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka vznesenej námietky ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie pôvodného navrhovateľa a jeho
právnych nástupcov, súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanom prípade došlo darovacou
zmluvou k prevodu parcely č. 41 a 42/3 z darcu pôvodného navrhovateľa na obdarovaného PhDr. V.
N. v čase, keď už tá časť pozemku, ktorá je predmetom sporu mala v katastri nehnuteľnosti pridelené
vlastné parcelné číslo a nebola vedená ako súčasť pozemku darcu. Predmetom darovacej zmluvy bola

teda len tá časť pozemku, ktorá nebola a nie je sporná. Keďže k prevodu parcely č. 41 a 42/3 darovacou
zmluvou došlo až po zápise oddelenia sporných parciel do katastra nehnuteľností, nemôže mať tento
prevod právne účinky voči parcelám, ktoré sú predmetom tohto konania a preto súd dospel k záveru, že
námietku nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov vznesená odporcom je nedôvodná.

Čo sa týka pôvodu parciel 240/2 a 241/2 súd prvého stupňa v náväznosti na znalecké dokazovanie
dospel k záveru, že sporné parcely boli práve z hľadiska pôvodného evidenčného vlastníctva súčasťou
parcely 40/1 a F. N. a po ňom V. N. neboli ich pôvodnými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi. Napokon aj
navrhovatelia uviedli, že nebudú spochybňovať závery znaleckého posudku Ing. Romana Wágnera aj
keď sa s nimi nestotožňujú a ďalej chcú len argumentovať vydržaním.

Ďalej sa súd prvého stupňa zaoberal samotným vydržaním parciel č. 240/2 a 241/2. Po zistení, že F.
N., resp. V. N. neboli pôvodnými vlastníkmi sporných parciel, súd ďalej skúmal, či sa stali vlastníkmi
parciel titulom vydržania. Aj keď navrhovatelia nepredložili žiadne listinné dôkazy preukazujúce dôvod
nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 5/12-tín k parcele 41 a 42/3 F. N., súd prvého stupňa považoval

túto skutočnosť za nespornú rovnako ako to, že pôvodní vlastníci, ktorí nadobudli parcelu 41 a 42 ešte v
roku1913,boliprávnymipredchodcaminavrhovateľov,teda,žeparcelač.41a42,resp.42/3boliodroku
1913 vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľov. Podstatou sporu nie je dobromyseľnosť držby
pôvodne vedených pod parcelami 41 a 42/3 právnymi predchodcami navrhovateľov, ale dobromyseľnosť
držby len sporných častí na hranici medzi pozemkami navrhovateľov a odporcu, ktoré sú súčasne

označené ako parcely registra C, parcela č. 240/2 a 241/2.

Teda skutočnosť, že parcela č. 41 a 42/3 boli vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľa, že tieto
pozemky boli predmetom dohody o majetkovoprávnom vysporiadaní medzi O. a F. N. z 25.08.1978 a že
boli neskôr zahrnuté do osvedčenia o dedičstve po neb. F. N. nepreukazuje, že v tom čase za súčasť

týchto parciel boli považované aj dnešné parcely 240/2 a 241/2. Práve naopak v osvedčení o dedičstve
zo dňa 10.04.2002, sp.zn. 4D/74/01 sa k parcelám č. 41 a 42/3 výslovne uvádza, že sú podľa registra
CKN neidentické a je potrebný geometrický plán a majetkovoprávne vyporiadanie.Z výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že pozemky pred hospodárskou budovou a priľahlé
pozemky, teda aj parcela 240/2 a 241/2 najneskôr od postavenia hospodárskej budovy v roku 1978
až do svojej smrti 22.01.2001 užíval právny predchodca pôvodného navrhovateľa F. N. spoločne so

svojím bratom O. N.. Odporca poukazoval na to, že hospodársku stavbu postavil a užíval O. N., avšak
súd k tomu uvádza, že v tom čase boli O. a F. N. spoluvlastníkmi parcely 41 a 42/3. Ak jeden z nich
užíval sporné parcely a postavil na nich hospodársku budovu v presvedčení, že ide o súčasť parcely
z č. 41 alebo 42/3, nešlo o držbu výlučne pre seba, ale v prospech všetkých spoluvlastníkov parcely
41 a 42/3. Sporné zostalo, či boli predmetné pozemky v držbe právnych predchodcov navrhovateľov aj

pred stavbou hospodárskej budovy. K tomu, či a aký plot bol medzi pozemkami rodiny navrhovateľov a
rodiny odporcu vypovedali svedkovia podstatne odlišne, keď niektorí svedkovia navrhnutí navrhovateľmi
tvrdili, že tam bol plot neustále, len sa menilo jeho vyhotovenie a iní svedkovia navrhnutí odporcom
uvádzali, že plot bol pri stavbe hospodárskej budovy rodiny N. posúvaný. Svedkovia O. a V. N., Z. Z.
a B. Z. sa zhodli v tom, že v niektorých obdobiach bol plot čiastočne porušený a v roku 1978 sa plot
prestavoval. Podľa O. a V. N. pritom nedošlo k posunutiu plotu a to ani svedkovia navrhovateľa sa

nezhodli v tom, kto plot staval. Samotná navrhovateľka 3/ vtedy do zápisnice dňa 06.04.2010 uviedla,
že hranica medzi pozemkami nebola nikdy vyznačená plotom. Za takýchto okolností súd nepovažoval
za preukázané, že pozemky, ktoré sú v súčasnosti vedené ako parcela 240/2 a 241/2 boli v držbe
právnych predchodcov navrhovateľov aj pred postavením hospodárskej stavby z roku 1978. Svedok V.
N. ďalej uvádzal, že v roku 2008 upozornil starostu a vedúceho stavebného úradu na staré pôvodné

ploty. Aj znalec Ing. Špaček v znaleckom posudku 16/2010 uvádza, že v teréne sa zachovali pozostatky
podmurovky oplotenia. Išlo však o pozostatky základov oplotenia v spojnici bodových 87 - 91, teda v
časti hranice, ktorá nie je sporná. Počas obhliadky na mieste samom v sporných miestach neboli zistené
žiadne pozostatky plota. Samotná existencia plota by dokazovala len držbu súčasnú, resp. držbu v
nedávnej minulosti, ktorú súd tak či tak považuje za preukázanú od roku 1978.

Súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, ktorí uviedli, že hospodárska budova, teda drevená pajta,
ktorú postavil právny predchodca odporcu pred rokom 1978 mala zadnú stenu zošikmenú, čo však
nepreukazuje, že rovnako zošikmená bola už vtedy aj vlastnícka alebo užívacia hranica medzi
pozemkami. Súvislosť medzi stenou pôvodnej drevenej pajty a hranicou medzi pozemkov zoslabuje

aj vyjadrenie svedka B. Z., otca odporcu, ktorý dňa 15.08.2012 na pojednávaní uviedol, že tam bola
medzera, kade sa chodilo k úprave ich hospodárskej budovy. Rovnako svedkyňa Z. Z. počas obhliadky
uviedla, že medzi drevenou pajtou a drevenou šopou bol voľný priestor, aby mohli opravovať pajtu. Dalo
sa tade tesne prejsť táčkami. Aj bez zreteľa na toto vyjadrenie, keďže ide o svedkov z rodiny odporcu,
tvrdenie navrhovateľov, že zošikmenie zadnej steny drevenej hospodárskej budovy postavenej právnym

predchodcom odporcu už pred rokom 1978 kopírovalo vtedajšiu užívaciu hranicu pozemkov, považuje
súd za ničím nepodloženú úvahu navrhovateľov. Aj keby súd prihliadol na výpovede svedkov z rodiny
navrhovateľov, ktorí tvrdili, že plot bol na tom istom mieste celý čas odkedy si ho pamätajú, teda aj
pred stavbou hospodárskej budovy v roku 1978 poukazuje to len na nepretržitosť držby. Pre vydržanie
sa však vyžaduje nielen samotná nepretržitá držba počas vydržacej doby, ale aj dobromyseľnosť

tejto držby. Vzhľadom k tomu, že v rozsudku z 20.02.2013 súd vyslovil prerušenie dobromyseľnosti
právnych predchodcov navrhovateľa počas vydržacej doby, nepovažoval vtedy za potrebné zaoberať
sa dobromyseľnosťou vstupu do držby. Potom čo odvolací súd zrušil vec a vrátil na ďalšie konanie, bolo
potrebné zaoberať sa aj touto okolnosťou. Súd prvého stupňa preto doplnil dokazovanie obhliadkou na
mieste samom a po vykonaní tejto obhliadky uviedol, že považuje naďalej za sporné za akých okolností

došlo k zmene držby, pretože navrhovatelia nepredložili a ani nenavrhli súdu také dôkazy, ktoré by
preukazovali, kedy a na základe akých skutočností vstúpili ich právni predchodcovia do držby sporných
pozemkov. Navrhovatelia teda nepreukázali existenciu, hoci domnelého právneho titulu vstupu do držby
sporných pozemkov, prípadne ospravedlniteľného omylu svojich právnych predchodcov, od ktorého by
mohli odvodiť dobromyseľnosť v tom, že im pozemky patria aj vlastnícky. Z listinných dôkazov, ani

z výpovedí svedkov nebolo možné zistiť, kedy, akým spôsobom a prečo došlo k zmene užívacieho
stavu oproti vtedy platnej pozemnoknižnej mape. Nebolo ani preukázané, že súčasný užívací stav,
teda užívanie parciel 240/2 a 241/2 právnymi predchodcami navrhovateľov existoval už v čase, keď
sa stal vlastníkom pozemku parcely 41 a 42/3 F. N.. Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno
pokiaľ ide o dobromyseľnosť uchopenia držby F. N.. B. ide vstup do držby V. N. ako už bolo vyššie

uvedené, jeho dobromyseľnosť je spochybnená tým, že v osvedčení o dedičstve notárky JUDr. Anny
Pčolovej sa výslovne uvádza, že tieto parcely sú podľa registra C neidentické a je potrebné geometrický
na majetkovoprávne vysporiadanie. Okrem toho od vstupu V. N. do držby sporných pozemkov v roku
XXXX po smrti F. N. do času, kedy sa V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel o geometrickom pláneIng. Petra Žiklu z roku 1997, teda o tom, že parcely č. 241/2 a 241/2 majú v katastri nehnuteľností
zapísané vlastníctvo odporcu a začal sa spor o vlastníctvo predmetných pozemkov, neuplynula 10-ročná
vydržacia doba. Súd preto u žiadneho z právnych predchodcov navrhovateľov nemohol dospieť k záveru

o dobromyseľnej držbe tej časti pozemku, ktorá je dnes vedená ako parcely č. 240/2 a 241/2, ktorá je
predmetom sporu, a preto z tohto dôvodu návrh zamietol.

V súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. súd o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Protitomutorozsudkupodalivčasodvolanienavrhovatelia,ktorížiadali,abykrajskýsúdakosúdodvolací
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. Namietali,
že súd prvého stupňa nesprávne posúdil skutkový stav, na základe ktorého došiel k nesprávnemu
právnemu záveru. Uviedli, že dobromyseľnosť držby F. N. odvíjajú od skutočnosti, že minimálne od
roku 1913 užívala rodina N. parcelu 240 (42/3) a parcelu 241 (41), ktorej faktickou súčasťou boli aj

novovytvorené sporné parcely. Logickejšie potom vysvetlenie a tvrdenie navrhovateľov a najmä svedkov
V., O. a S. N., ktorí sa narodili a žili na dvore parcely č. 240 s tým, že aj pred rokom 1978 viedla
hranica tak, že súčasťou parcely č. 240 bol a neskôr aj reálne oddelený pozemok parcela 240/2
a preto drevená pajta právneho predchodcu odporcu postavená ešte pred rokom 1978 mala šikmú
zadnú stenu klopenú do dvora pozemku odporcu tak, aby jej zadná strana aj ďalej tvorila prirodzenú

hranicu medzi susednými pozemkami. Rovnako aj O. N., brat V. N. sa rozhodol v roku 1978 postaviť
hospodársku budovu tak, ako bolo zvykom na hranici susedných pozemkov. Hranica medzi pozemkami
nebola nikdy menená. Bol menený vzhľad plotu, ale nikdy neboli menené jeho základy. Svedok V. N.
rovnako vo svojej výpovedi potvrdil, že základy menené neboli. Nie je teda pravdou, že by tvrdil, že
by plot bol vynechaný v tom zmysle, že by určité obdobie niekde vôbec nebol, alebo bola zmenená

hranica.Doslovnetvrdil,žezákladyplotumenenéneboliahranicamedzipozemkamizostalaneidentická
aj po výstavbe hospodárskej budovy. Takto zhodne vypovedali aj O. a S. N.. Čo sa týka výpovede
svedkyne Z. Z., túto považujú za nevieryhodnú, účelovú s cieľom pomôcť svojmu synovi, teda odporcovi.
Pokiaľ ide o geometrický plán z roku 1978, ktorý si objednala rodina N., tak v tejto časti uvádzajú, že
geometrický plán bol vyhotovený za účelom rozdelenia spoluvlastníctva pozemkov, resp. ich užívania

medzi ich bratmi F. a O.. Ani podľa tohto geometrického plánu z roku 1978 nemohol F. N. a už vôbec
nie V. N. vedieť, že by parcela 240/2 a 241/2 neboli súčasťou ich pozemku. Zákonnými predpokladmi
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním patrí splnenie dvoch podmienok a to oprávnenosť držby
a nepretržitosť držby. V prejednávanej veci bolo preukázané, že sporné pozemky mal v držbe F. N.
a následne Ján N. a táto držba bola oprávnená po celú vydržaciu dobu, až do roku 2003 bola držba

pokojná bez toho, aby si odporca, resp. jeho právny predchodca uplatňoval vlastnícke právo k nej.
Bola aj dobromyseľná v tom, že po celý čas držby, ktorá predstavovala faktickú moc F. a následne
V. N. nad sporným pozemkom vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/12-tín bol tento objektívny stav
doplnený aj subjektívnym presvedčením, že sú podielovými spoluvlastníkmi sporných parciel, takto
ich majú aj oplotené, pričom oplotenie robil aj samotný právny predchodca odporcu S. Z. a svedok

V. H.. Dobromyseľnosť držby dokazujú pri F. N. faktickým stavom užívanie sporných nehnuteľností v
nezmenených hraniciach od roku 1941, kedy získal na pozemku parcely č. 41 a 42/3 spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 2/12-tín ako vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. 68. Nikdy až do roku 2004 nevznikli
žiadne konflikty ohľadne spornosti hranice. Prvý spor vznikol až v súvislosti s legalizáciou výstavby
garáže zo strany odporcu v roku 2004. Právny predchodca odporcu S. Z., potom Z. Z. a samotný odporca

až do roku 2004 nesporovali priebeh hranice medzi pozemkami a nedomáhali sa svojich vlastníckych
práv k nim. Čo sa týka nepretržitosti držby mal prvostupňový súd za preukázanú, keď odporca a aj
svedkovia, rodičia odporcu potvrdili užívanie sporných pozemkov nepretržite, minimálne od roku 1978.
Môžu sa len domnievať, že hranica medzi pozemkami bola nesprávne zameraná už pri prvom vymeraní
v roku 1913 a odvtedy je vždy susedmi rešpektovaná. Nemôžu však dokazovať, kedy takáto skutočnosť

nastala, keďže F. N. a V. N. získali pozemky už vo vyznačených hraniciach a tieto boli rešpektované.
V prípade, že mal súd pochybnosti o dobromyseľnosti držby F. N. a V. N., mal postupovať v zmysle §
130 ods. 1 veta prvá OZ, kedy pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. K prerušenie
plynutia dobrej viery však nedošlo, pretože až do roku 2004 nikto F. ani V. N. nevyzýval na posunutie
hranice a nespochybňoval držbu sporných pozemkov.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci
vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj

správne vo veci rozhodol.

Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil pokynmi krajského súdu v zrušujúcom rozhodnutí a opätovne
skúmal okolnosti vstupu navrhovateľov do držby sporných pozemkov.

Čo sa týka odôvodnenia súdu prvého stupňa ohľadom aktívnej legitimácie navrhovateľov ako aj
právneho pôvodu parciel 240/2 a 241/2, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
vecne správny a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p.
zároveň na toto odôvodnenie poukazuje, pričom tieto skutkové a právne závery zo strany súdu prvého
stupňa neboli v konečnom dôsledku ani napadnuté v odvolaní zo strany navrhovateľov a odvolací súd
na ne v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je potom zrejmé, že po doplnení dokazovania mal za
to, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, kedy a na základe akých skutočností
vstúpili ich právni predchodcovia do držby sporných pozemkov. Nepreukázali teda existenciu právneho
titulu vstupu do držby sporných pozemkov, prípadne ospravedlniteľného omylu svojich právnych

predchodcov, od ktorého by mohli odvodiť dobromyseľnosť v tom, že im sporné pozemky patria
vlastnícky.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s inštitútom vydržania upravovaných postupne ako
Obyčajovým právom do roku 1950 a následne Občianskym zákonníkom platným a účinným do

31.3.1964 a následne Občianskym zákonníkom č. 40/64. Dobromyseľnosť pri nastúpení do držby teda
bola a je podmienkou vydržania tak, ako podľa práva účinného do 31.12.1950 ako aj 01.01.1951 aj
v súčasnosti. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo
vzniknúť a teda k právnemu dôvodu - titulu, ktorý mohol mať za následok vznik práva. Okolnosti, ktoré
môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sa spravidla týkajú právneho dôvodu nadobudnutia

práva a svedčia a o poctivosti nadobudnutia, teda od titulu uchopenia držby. Povinnosť tvrdiť a preukázať
tieto okolnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je potom zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol
právny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľov. Teória

procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. ustanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na účastníkoch konania. účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,

nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý
síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení na hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústil
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka, čo je prejednávaný
prípad. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania,

pokiaľ je určovaný výsledkom z vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie
je preukázané, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez
návrhu je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť

svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak
účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom
spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti je tvrdenie, teda neunesenie
dôkazného bremena - tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktoré

nevyšla inak v konaní najavo spravidla nebude predmetom dokazovania.

Už v poradí prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd vyslovil ten právny záver, že úlohou súdu prvého
stupňa bude predvolať svedkov, ktorých navrhnú sporné strany a za účasti týchto svedkov vykonaťobhliadku na mieste samom za tým účelom, aby bolo zistené ako reálne v prírode je vyznačená hranica
medzi spornými pozemkami a kadiaľ reálne prechádzal plot medzi tými pozemkami v minulosti, kadiaľ
prechádza v súčasnosti a kedy a akým spôsobom došlo k posunu hranice medzi účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa po obhliadke na mieste samom a k otázke existencie plota ako aj hospodárskej
stavby z roku 1978 potom správne vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede a dospel k tomu správnemu
právnemu záveru, že k tomu, či a aký plot bol medzi pozemkami rodiny navrhovateľov a rodiny odporcu
vypovedali svedkovia odlišne, keď svedkovia navrhnutý navrhovateľmi tvrdili, že tam bol plot neustále

a len sa menilo jeho vyhotovenie a na druhej strane svedkovia navrhnutý odporcom uvádzali, že plot
bol pri stavbe hospodárskej budovy rodiny N. posúvaný. Súd prvého stupňa potom vyhodnotil jednotlivé
svedecké výpovede v ich vzájomných logických súvislostiach a s prihliadnutím na osoby svedkov a
dospel k správnemu skutkovému záveru v tom, že v konečnom dôsledku sa nakoniec svedkovia zhodli
v tom, že v niektorých obdobiach bol plot čiastočne porušený a v roku 1978 sa plot prestavoval s tým, že
svedkovia a to ani svedkovia navrhnutí navrhovateľmi sa nezhodli v tom, kto plot staval. Navyše samotná

navrhovateľka 3/ do zápisnice uviedla, že hranica medzi pozemkami nebola nikdy vyznačená plotom.
Preto súd nepovažoval za preukázané, že pozemky, ktoré sú v súčasnosti vedené ako parcela 240/2
a 241/2 boli v držbe právnych predchodcov navrhovateľov aj pred rokom 1978. Tieto skutkové tvrdenia
potom vyvracajú odvolacie námietky zo strany navrhovateľov, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto
sporu boli v držbe právnych predchodcov navrhovateľov od nepamäti a teda od roku 1913, kedy boli

nadobudnutépodielynatýchtonehnuteľnostiach,resp.odroku1941,kedyzískaliďalšípodielnaspornej
nehnuteľnosti právni predchodcovia navrhovateľov. Pokiaľ znalec Ing. Špaček v znaleckom posudku
16/2010 uvádza, že v teréne sa zachovali pozostatky podmurovky oplotenia, išlo o pozostatky základov
oplotenia v spojnici zlomových bodov 87 a 91, teda v časti hranice, ktoré sporná medzi účastníkmi nie
je. Počas obhliadky na mieste samom neboli v sporných miestach žiadne pozostatky plota. Samotná

existencia plota by však dokazovala len držbu súčasnú, ktorú súd považuje za preukázanú od roku
1978 a s týmto konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Preto sa súd prvého
stupňa následne dôsledne vysporiadal aj s unesením, resp. neunesením dôkazného bremena zo strany
navrhovateľov pokiaľ ide o dobromyseľnosť uchopenia držby F. N.. Pokiaľ ide o vstup do držby V. N.,
jeho dobromyseľnosť je spochybnená osvedčením o dedičstve od notárky JUDr. Anny Pčolovej zo dňa

10.04.2002, z ktorého vyplýva, že pozemky sú neidentické, je potrebný geometrický plán a majetkové
vyporiadanie a okrem toho Ján N. vstupuje do držby sporných pozemkov v roku 2001, t.z. po smrti F.
N. do času, keď sa V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel o geometrickom pláne Ing. Petra Žiklu
z roku 1997 a začal sa spor o vlastníctvo predmetných pozemkov neuplynula zákonom stanovená 10-
ročná vydržacia doba. Preto súd u žiadneho z právnych predchodcov navrhovateľov nemohol dospieť

k záveru o dobromyseľnej držby tej časti pozemku, ktorá je dnes vedená ako parcela č. 240/2 a 241/2
a ktorá je predmetom tohto sporu.

Preto čo sa týka ostatných odvolacích námietok tieto smerovali k zistenému skutkovému stavu a
podania vysvetlenia jednotlivých svedeckých výpovedí, s ktorými sa však súd prvého stupňa dôsledne

vysporiadal a odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvého stupňa nemá dôvod takto vykonané
dokazovanie v kombinácii s výkladom a jednotlivými logickými súvislosťami meniť, prípadne o takýchto
skutkových a právnych záveroch zo strany súdu prvého stupňa pochybovať.
Neobstoja preto odvolacie námietky zo strany navrhovateľov v tom smere, že preukázali, že hranica
medzi pozemkami nebola menená od roku 1913, resp. od roku 1941, pretože túto skutočnosť sa im

nepodarilo preukázať. Rovnako čo sa týka stavby hospodárskej budovy a geometrického plánu z roku
1978 okolnosti dobrej viery v tomto smere v náväznosti na tento geometrický plán boli spochybnené
ďalším geometrickým plánom, kedy Ing. Ivan Špaček v znaleckom posudku č. 16/2010 síce uviedol,
že v teréne sa zachovali pozostatky pomúrovky oplotenia, avšak išlo o pozostatky základov oplotenia
v spojnici zlomových bodov 87 a 91 v časti hranice, ktoré nie je sporná. Keďže počas obhliadky na

mieste samom neboli v sporných miestach zistené žiadne pozostatky plota a samotná existencia plota
by dokazovala len držbu súčasnú, ktorú súd tak, či tak považuje za preukázanú od roku 1978. Súd sa
ďalej vysporiadal aj so samotnou stavbou hospodárskej budovy drevenej pajty postavenou v roku 1978
ako aj z tvrdenia navrhovateľov ohľadom priebehu hranice v súvislosti s touto stavbou.

Súd prvého stupňa sa teda riadne a dôsledne vysporiadal s neunesením dôkazného bremena na strane
navrhovateľov ohľadom uchopenia držby F. Kajabom a zároveň aj s prerušením dobromyseľnosti držby
osvedčením o dedičstve notárky JUDr. Anny Pčolovej zo dňa 10.04.2002 a zároveň aj vstupom do držbyJána Kajabu do sporných nehnuteľností v roku 2001, ktorá bola prerušená začatím sporu o vlastníctvo
predmetných pozemkov.

Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v celom
rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa zvolil postup
pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a preto súd prvého stupňa rozhodne v

náväznosti na § 224 ods. 4 O.s.p. aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .