Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/670/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112226156
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112226156.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: A. R., nar.
XX. F. XXXX, bytom A. X, B., zastúpená spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského
č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporkyni: Slovenská
republika, v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v
sume 104.951,27 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 26. marca 2014, č. k. 5C/4/2012-204, a na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I z 04. augusta 2014, č. k. 5C/4/2012-231, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 26. marca 2014, č. k. 5C/4/2012-204,
potvrdzuje.

KrajskýsúdvBratislaveuznesenieOkresnéhosúduBratislavaIz04.augusta2014,č.k.5C/4/2012-231,
potvrdzuje.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 26. marca 2014, č. k. 5C/4/2012-204, zamietol návrh

navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody 104.951,27 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala
vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom Národnej bansky Slovenska pri výkone
dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol
návrh navrhovateľky z 15. októbra 2013 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie. Zároveň prvostupňový súd odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo

výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie sumy 104.951,27 eur s príslušenstvom odôvodnil tým,
že navrhovateľka sa stala členkou Družstva, čo vyplýva z výzvy navrhovateľky z 30. marca 2010,
ktorou žiadala o opätovné vyplatenie sumy 104.000,- eur na základe jej žiadosti o zníženie členského
vkladu doručenej Družstvu dňa 14. mája 2009 a tiež z potvrdenia Družstva o splatnosti zmenky vo
vlastníctve navrhovateľky (ID 2700) a nároku navrhovateľky na vyplatenie sumy 104.551,27 eur. Z
vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011,
sp. zn. 3K/95/2010, bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol

ustanovený F.. F. E. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo
dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľka si prihlásila voči Družstvu pohľadávku vo výške žalovanej
sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na tamojšom
súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 3Cbi/167/2011 a doposiaľ nie je právoplatne skončené.Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody. Súd pritom
vychádzal z ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cz/110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako

aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu
až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.
Preto, ak má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť
tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči

dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb.
alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. Navrhovateľka sa ako bývalá
členka Družstva, s ktorým bola v právnom vzťahu a z ktorého jej v prípade vystúpenia vzniklo právo
na vyplatenie vyrovnacieho podielu a právo na vyplatenie zmenky ID 2700, musí domáhať zaplatenia
svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka, resp. osoby,
ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Navrhovateľka

si uplatnila pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva, avšak v čase
rozhodovania súdu nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keď z obsahu
vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva z 24. augusta 2011 ako aj z 20. augusta 2013
vyplýva, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená
uplatnenými nárokmi z odporovateľných úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli

niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných veriteľov úpadcu. Z uvedených skutočností preto
vyplýva, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola navrhovateľka
v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v
prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Navrhovateľka zároveň
nepodala ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva alebo kontrolnej komisie Družstva v zmysle

§ 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej iba „Obchodný zákonník“).
Navrhovateľka mala primárne uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči členom predstavenstva
a kontrolnej komisie Družstva, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by
do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania zodpovednosti
odporkyne za škodu). Z tohto dôvodu nemohol okresný súd v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v

akej výške vznikla navrhovateľke škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby
na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Ak teda neexistuje škoda v dobe rozhodovania
súdu o uplatnenom nároku navrhovateľky na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. Pokiaľ sa
navrhovateľka odvolávala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009,
nemožno ho na daný prípad aplikovať, a to práve z dôvodu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty

Družstva, z ktorého je zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho
stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky navrhovateľky
ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody.
Aj v prípade preukázania škody navrhovateľkou, jej návrhu nebolo možné vyhovieť a to z dôvodu
nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporkyne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný

postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície,
a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, dohľad
Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) v obmedzenom, resp.

vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom. K takým povinnostiam patrila počnúc od 01. januára 2009 i
povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch a počnúc od 01. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej

chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo
v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke
Slovenska. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach

nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až
s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti
Družstva. Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky
zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície [§ 128 ods. 1 písm. h) zákona ocenných papieroch], pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o
riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje [§ 128

ods. 1 písm. a) bod 10 zákona o cenných papieroch]; Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15. apríla 2010, kedy požiadalo
o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone
dohľadu na mieste samom v dňoch 20. apríla do 06. mája 2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny

v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona
o cenných papieroch nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa
vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona o cenných pepieroch). Národná banka
Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako
vyplýva z rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo

predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 747/2004 Z. z.“), pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zákona o cenných papieroch, a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu
lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom Národná

bankaSlovenskainiciovalakonanieouloženísankciepodľa§144ods.4zákonaocennýchpapierochza
porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30. mája
2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že
Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd v jej postupe
nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov
podľa zápisu z 24. augusta 2007, predmetom konania je nesprávny úradný postup odporkyne, a nie
obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len
Družstvu, a nie navrhovateľke. Navrhovateľka totiž nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení

portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho
účastníkom. Dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom o cenných papieroch, a preto
informácie a podklady, ktoré mala Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa
§ 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe
údajov o štruktúre majetku Družstva k 31. decembra 2005 a 31. decembra 2006 síce zistila nedostatky
v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka
2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom

čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska
ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky
a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva
dňa 24. augusta 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Čo sa týka nesprávneho

úradného postupu odporkyne spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho
stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, ani
v tomto smere sa nemožno stotožniť s argumentáciou navrhovateľky, a to v prvom rade pre absenciu
priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľky. Zároveň súd poukazuje na
to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty

vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie z 08. januára 2008, č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,-
Sk (rozhodnutie z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že Národná banka Slovenska
činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o
výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými
subjektmi je neverejný a konanie pred Národnou bankou Slovenska vo veciach dohľadu rovnako

neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na
nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac
vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou
oriadeníportfólia,boloprimárnepovinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči
Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej navrhovateľky, ktorá sa ako
člen Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom

a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s
Družstvom. Súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľky ako nedôvodný a v celom rozsahu ho
zamietol, keď v konaní nepreukázala vznik škody, nesprávny úradný postup, a tým ani vznik príčinnej
súvislosti medzi škodou a postupom, teda základné predpoklady vyvodenia zodpovednosti odporkyne
za škodu ako aj podmienok pre priznanie náhrady škody. Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu

medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi, ktoré založila do súdneho spisu navrhovateľka,
okresný súd sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval, nakoľko predmetom konania nebol
nesprávny úradný postup odporkyne pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Súd
zároveň zamietol návrhy navrhovateľky na vykonanie dokazovania zabezpečením účtovníctva Družstva
od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov D.. I. P., T. L., J.B. J., J.. X. G., D.. F. Š., D.. P. A.
a D.. Q. G.Ú., keď považoval vykonanie navrhovaných dôkazov za nadbytočné, nakoľko predloženie

účtovníctva Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení navrhovateľky,
pričom tvrdený nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi. Rozhodnutie vo
výroku,ktorýmzamietolnávrhnavrhovateľkynapodanieprejudiciálnejotázkySúdnemudvoruEurópskej
únie odôvodnil vecne tým, že Okresnému súdu Bratislava I neprináleží povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku nastolenú navrhovateľkou Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o súd rozhodujúci v poslednom

stupni, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a nejde tu ani o posúdenie platnosti
ustanovenia práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia. V
danom prípade tak nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán
povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Nakoľko súdu ostala fakultatívna možnosť rozhodnúť o položení
(nepoložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, skúmal potrebnosť a odôvodnenosť jej položenia)

nepoloženia. Pokiaľ ide o samotné prejudiciálne konanie, predmetom konania o prejudiciálnej otázke
pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok. Otázky týkajúce
sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov.
Súdny dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom, ani o
výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Predmetný návrh je nedôvodný, nakoľko odpoveď na dané

otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním, v tom zmysle, že by ho determinovala po
právnej stránke. Predmetom tohto konania je náhrada škody, ktorá mala byť navrhovateľke spôsobná
údajným nesprávnym úradným postupom odporkyne, keď táto údajne nevykonala riadne a odborne
dohľad nad Družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a Obchodníkom s
cennými papiermi ani neprijala vhodné opatrenia, aby zabránila škode navrhovateľke na majetku.

Prvostupňový súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že inštitút verejnej ponuky majetkových
hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov, vzhľadom na to, že tieto
inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie, [konkrétne verejná ponuka majetkových
hodnôt je regulovaná Smernicou Európskeho parlamentu a Rady z 08. júna 2011, č. 2011/61/EÚ, o
správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/

ES a nariadení (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 1095/2010 a inštitút verejnej ponuky cenných papierov
je regulovaný Smernicou Európskeho parlamentu a Rady z 04. novembra 2003 č. 2003/71/ES, o
prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie,
a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými
štátu v čl. 21 ods. 3 písm. d) a f) Smernice 2003/71/ES], a sú upravené a zadefinované v rôznych

zákonných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, a to v § 126 (do 21. júla 2013, inštitút
verejnej ponuky majetkových hodnôt) a v § 120 (inštitút verejnej ponuky cenných papierov) zákona.
Úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky
preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná
ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré

zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt
v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu
cenných papierov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), avšak úspešnej odporkyni náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila a v konaní jej ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny v
sume 104.951,27 eur s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka včas odvolanie dôvodiac tým,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods.2 písm. b) O.s.p.], súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.], súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2

písm. d) O.s.p.] a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
[§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.]. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla v napadnutom výroku zmeniť
a jeho návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľka namietala,
že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom

právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.žeichpostupbudezostranysubjektov
práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky
Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporkyne, pretože zákon

o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135
ods. 1 zákona o cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne

irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
o cenných papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa,
že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo

v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a
nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu
nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie
zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým,
že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému

postupu zo strany odporkyne nedošlo, odobril podľa jej názoru výklad zákona o cenných papieroch, ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti
dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie
ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporkyňou, čím
je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú

ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom odporkyne. Dôvodila, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto
znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj

obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska, napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala
Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní,
povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný
vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a

obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska
bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako
tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a
v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na to, že

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka D..
I. P., C.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s
cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a
Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej
do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. aGLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo
konateľom, D.. E. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná

banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní

tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom
predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľky vyústilo v roku

2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku

2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že
Národná banka Slovenska rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.
júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície,
pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje

zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k
31. decembra 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 01. októbra 2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných

prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. decembra 2006, z čoho vyplýva, že
Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b),
c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra
2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť

Družstva zakázala. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľky neumožňuje vysloviť záver
o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporkyne a prvostupňového súdu povinný jej dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanie

vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Taktiež namietala,

že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa
§ 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára
2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhla rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázala na to, že prvostupňový súd
vo veci postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a
právne identických veciach, mal k dispozícii minimálne 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky

Slovenska, z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého
stupňa. Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, žeje povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/58/2012). Dôvodila, že podstatou

práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutejčastipovažujezadenegatioiustitiae,označilazaúčelové.Zároveňuviedla,ženavrhovateľka
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol

preukázaný a neexistuje a navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Poukázala na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými
subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky

a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe

voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v
ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných papieroch. Navrhovateľka
mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska

môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch,
teda až od 01. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené
tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj

povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska
dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať
Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt až od 01. januára 2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových

hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných

dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať

taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo

plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a
či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle
bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná bankaSlovenskanepotvrdzovalaaaninemohlapotvrdzovať,pretožemohlapostupovaťlenvsúladesbývalými
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná

banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukazovala navrhovateľka v iných konaniach,

odporkyňa uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci,
pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody
pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Zodpovednosť štátu
v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna. Až po vyčerpaní

všetkých zákonných možností veriteľov (navrhovateľov) úpadcu - Družstva k uspokojeniu nárokov zo
svojich právnych vzťahov proti súkromnej právnickej osobe a jej zodpovedným predstaviteľom môže
byť nastolená otázka vzniku škody a prípadnej zodpovednosti za ňu. K námietkam navrhovateľky, ktorá
vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1
O.s.p. uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní

boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého
stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal). Pokiaľ aj v
zápisnicivýslovneneuviedol,žeprečítalurčitélistinyaleboichčasti,taksúdu,akoajprocesnýmstranám,
bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na
Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom

skutkovom a právnom základe. Navyše poukázala na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006, vyplýva,
že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie

v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporkyni je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú
proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa navrhovateľka v tejto súvislosti odvolávala, poukázala
na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázala na jeho inú časť a

skutočnosť, že zo zápisnice prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporkyne k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už
nevyjadrila.

Napadnutým uznesením z 04. augusta 2014, č. k. 5C/4/2012-231, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol. 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov (ďalej iba „zákon o súdnych poplatkoch“), do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Namietla nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa s tým, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do

30. septembra 2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázala
aj na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch účinného k 01. októbru 2012 (Prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 01. októbra 2012) s tým, že poplatok za odvolanie nie je povinný zaplatiť, pretože
konanie o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, sa začalo do 30. septembra 2012. Na toto
konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa
týka všetkých položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l, § 206 ods. 2 veta
prvá, § 355 O.s.p. v znení účinnom od 01. mája 2015), túto prejednal bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli

splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd
prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky, smerujúce tak
proti napadnutému rozsudku ako aj proti napadnutému uzneseniu, nie je dôvodné. Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 26. augusta 2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľky, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na
zaplatenie sumy 104.951,27 eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa
v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie

dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z

ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel.
Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 25. septembra 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.

59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. septembra 2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. júna 2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS
252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporkyni nahradiť jej
škoduvsume104.951,27eurspolus9,25%úrokomzomeškaniaročneod19.apríla2011dozaplatenia
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď

Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až
v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť
Prospektu investície bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo
strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska

rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné
prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná
banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.augusta 2008 do 04. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už
skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú

mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05. mája 2011.

Členstvo navrhovateľky v Družstve zaniklo a vzniklo jej právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
V konaní nebolo sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku navrhovateľky,
navrhovateľka proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie nie je
doposiaľ právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a

obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných
papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od

emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím z 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01. marca
2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj

majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papieroch
a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ustanovenie § 9

zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti

stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj
v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva

a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci
s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych
práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnejbanky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1 o

cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať
na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009. Z
toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona o cenných papieroch vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné

kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ
Družstvo od 31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe

nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska
v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených

povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej
banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že

nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si pritom ako

členDružstva,ktorézatýmtoúčelomzhodnocovaloportfólio,muselabyťvedomá,ževývojnafinančných
trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska

z 01. marca 2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom
čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich
zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné
riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť

štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 08. januára 2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej bankySlovenska rozhodnutím z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka
hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v

obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany
štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska
bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za

týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a
namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných prípadoch išlo o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu

môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie, avšak navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala len
nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť,
že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv.
zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie navrhovateľky o tvrdenej, avšak v konaní

nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, č. k.
3K/5/2010-21, právoplatným dňa 05. mája 2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,

že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by
mohla navrhovateľka uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v

konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
mája 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom

spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti
odporkyni.Čo sa týka výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním navrhovateľky
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 04. augusta 2014, č. k. 5C/4/2012-231, je potrebné
uviesť, že odvolacia námietka navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci spočíva v podstate

v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podala na súd pred 01. októbrom 2012 (konkrétne dňa
10. augusta 2012), je v zmysle § 18ca zákona o súdnych poplatkoch nutné v súvislosti s podaným
odvolanímaplikovaťprávnystavplatnýdo30.septembra2012,dokedybolokonanievoveciachnáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Z toho vyvodzuje, že jej nevznikla poplatková povinnosť v

súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku z 26. marca 2014, č. k. 5C/4/2012-204. Tento právny
názor navrhovateľky však nie je správny.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa§2ods.1písm.a)zákonaosúdnychpoplatkoch,poplatníkomjenavrhovateľpoplatkovéhoúkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní

vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v
sadzobníku.

Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra
2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol
správne, keď uznesením uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj
keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (čo je predmetom konania v prejednávanej
veci) bolo do 30. septembra 2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v Sadzobníku

súdnych poplatkov. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych
poplatkoch,boladosadzobníkavloženánovelouvykonanouzákonomč.286/2012Z.z.,ktorýnadobudol
účinnosť dňa 01. októbra 2012. Touto novelou bol tiež zrušený § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych
poplatkoch, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto

súdne konanie teda nie je od 01. októbra 2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že navrhovateľka
by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala do 30. septembra
2012. Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku z 26. marca 2014, č. k.
5C/4/2012-204, až dňa 24. júla 2014, t. j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zákona č.
286/2012 Z. z., navrhovateľke ako odvolateľovi (navrhovateľke poplatkového úkonu - odvolania) vznikla

poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur.

Keďže odvolacia námietka navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

Odporkyni úspešnej aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadala (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 01. januára 2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú
za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona
a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.