Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/418/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216728
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. septembra
2013 č. k. 10C/97/2013-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 11. 09. 2013 č. k. 10C/97/2013-48 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou dňa
28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a sumy 442,56
eura ako nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že v exekučnom konaní vedenom na jeho návrh proti

povinnému C. U., nar. XX. XX. XXXX exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. O
jeho návrhu na zmenu exekútora nerozhodol v zákonom stanovenom čase. Nesprávny úradný postup
videl žalobca v tom, že neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Pretože exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho
exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity
pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. Nesprávnym

úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že nastanú účinky predpokladané ust.
§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. V návrhu uviedol, že
majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného
súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnomsúde sumu 15,- eur, spolu sumu 175 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
vzákonomstanovenejdobevspojenísporušenímprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky vo výške 442,56 eura, pričom pri
výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 663,88 eura za rok 12 mesiacov za mesiac.

Exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 264 dní. Poukázal pritom na nálezy Ústavného súdu
SR, v ktorých bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy súdov.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa ďalej uviedol, že žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril
podaním zo dňa 17. 06. 2013, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
Poukázal na to, že žaloba je zmätočná, žalobca žiadne dôkazy sám nepredložil. Uviedol, že nie je

jasný ani titul nároku na náhrady škody. Mal za to, že návrh je podaný predčasne, keď neuplynula 6
mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku. Uviedol, že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody 23. 04. 2012, pričom už 27. 09. 2012 bola súdu doručená žaloba
vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Pripustil, že v
niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu

súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30- dňovej lehoty, pričom poukázal na to, že nič
nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného
súdu. Okrem toho poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 že pri posúdení či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva, lebo je

potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti danej veci. Zároveň poukázal na to, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene exekútora, teda v súvislosti
s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Namietal aj premlčanie
nároku. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda. K nemajetkovej ujme vo

výške 442,56 eura uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípade zo strany súdu, preto považoval za nesprávnu úvahu žalobcu vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eura.
Súd prvého stupňa, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, považoval za preukázané, že návrhom
doručeným súdnej exekútorke Silvii Šabíkovej, v Galante dňa 19. 09. 2006 bolo začaté exekučné

konanie v prospech oprávneného - žalobcu proti povinnému C. U.. Dňa 04. 10. 2006 bola podaná
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 13. 10. 2006 súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie pod reg. číslom 5402 042435* Mgr. Silvii Šabíkovej v Galante. Dňa 30. 08. 2010
doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 13. 01. 2011 požiadal exekučný súd

oprávneného na predloženie zmluvy o úvere uzavretej s povinným. Tým istým dňom žiadal súdnu
exekútorku Mgr. Šabíkovú o vyčíslenie trov exekúcie. Dňa 28. 01. 2011 zaslala exekútorka vyčíslenie
trov exekúcie a exekučný spis. Oprávnený dňa 02. 02. 2011 zaslal súdu zmluvu úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Súd uznesením č. k. 8Er/216/2006-23 zo dňa 18. 05. 2011 zamietol návrh
oprávneného na zmenu exekútora, exekúciu zastavil a uložil povinnosť oprávnenému zaplatiť trovy

exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté
z dôvodu, že súd nezistil aktuálnu adresu povinného a vykonával úkony smerujúce k jej zisteniu,
prípadne k ustanoveniu opatrovníka povinnému. Exekučné konanie tak nie je právoplatne skončené.
Poukázal na to, že podľa ustanovení, ktoré je potrebné aplikovať na uvedenú vec, bola v Exekučnom
poriadku stanovená lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti o zmenu exekútora do 30 dní, napriek tomu,

že súd túto lehotu nedodržal, nepovažoval návrh žalobcu za dôvodne podaný. Súd vykonal dokazovanie
predovšetkýmzpripojenéhoexekučnéhospisuazistil,ženávrhnazmenuexekútoradošielsúdu dňa30.
08. 2010, pričom súd z dôvodu hospodárnosti konania, pretože išlo o exekúciu vykonávanú na základe
exekučného titulu a to rozhodcovského rozsudku, žiadal o predloženie zmluvy o úvere s povinným, abytak preskúmal, či nie je dôvod na zastavenie exekúcie. Po doložení potrebných dokladov súd rozhodol
jedným uznesením, ktorým zamietol návrh na zmenu exekútora a exekučné konanie zastavil. Súd
nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne

konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva.
Podľa názoru súdu, v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej
škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Žalobca neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšení jeho

majetku, alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Nepreukázal vznik škody na
jeho strane v dôsledku oneskoreného rozhodnutia súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora, ani škodu
nešpecifikoval, položky uviedol len paušalizovane. V exekučnom spise sa v období od podania návrhu
na zmenu exekútora do jeho rozhodnutia nenachádza ani jedna urgencia zo strany oprávneného, teda

ani tieto položky škody žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. V exekučnom spise sa také doklady
nenachádzajú a ani žiadne iné žalobca k žalobe nedoložil.
Žalobca nepreukázal, že majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným
rozhodnutím exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na
nemajetkovú ujmu, táto nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj

od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté.
Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať.
Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd

za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne
dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s rozhodnutím súdu na zmenu exekútora, teda že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak, keďže exekúcia nie je doteraz právoplatne skončená.
K námietke premlčania, vznesenej odporcom v jeho písomnom vyjadrení súd uvádza, že od podania
návrhu na zmenu exekútora 30. 08. 2010 a rozhodnutia o tomto návrhu dňa 18. 05. 2011, ktoré bolo

doručené oprávnenému 27. 05. 2011 do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa 25. 05.
2012 neuplynula trojročná doba. Oprávnený sa o škode, ktorú tvrdí a ktorú si v konaní uplatnil mohol
dozvedieť nasledujúci deň po doručení rozhodnutia, t.j. 28. 05. 2011 a premlčacia doba uplynula 28. 05.
2014. Odporca namietal premlčanie návrhu. Súd mal za to, že návrh nie je premlčaný.
Návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania, ktorým by mala byť špecifikovaná škoda, ktorá

mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu, zamietol z dôvodu, že podľa jeho
názoru žalobcovi nemohla vzniknúť škoda a ani jej vznik nepreukázal. Naviac výšku škody musí vyčísliť
žalobca.
Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 (v znení
účinnom do 31. 12. 2012), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003

Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1, 2, 7, 8 v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, §
238 ods. 2, § 240 ods. 1 EP Exekučného poriadku.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej
lehote. Žalovaný si uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri

vyhlásení rozsudku priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku.
Vzhľadom k tomu postupoval podľa § 151 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súdzaložil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s
použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie

znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V poslednej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -
ďalej OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v

odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a
v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 442,56 eura, ktorá mu mala vzniknúťnesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v exekučnom konaní sp. zn. 8Er/216/2006.

Majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde sumu 15,- eur, spolu sumu 175 eur. Nemajetkovú ujmu požadoval ako primeranú
náhraduzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný

zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky vo výške 442,56 eura, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru
55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu, teda 663,88 eura za rok : 12 mesiacov v roku. Exekučný súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 264 dní.

Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 8Er/216/2006 na základe návrhu oprávneného podaného
dňa 19. 09. 2006. Dňa 30. 06. 2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby
súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 13.1.2011
požiadal exekučný súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere uzavretej s povinným. Tým istým
dňom žiadal súdnu exekútorku Mgr. Šabíkovú o vyčíslenie trov exekúcie. Dňa 28. 01. 2011 zaslala

exekútorka vyčíslenie trov exekúcie a exekučný spis. Oprávnený dňa 02. 02. 2011 zaslal súdu zmluvu
o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Súd uznesením č. k. 8Er/216/2006-23 zo dňa
18. 05. 2011 zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora, exekúciu zastavil a uložil povinnosť
oprávnenému zaplatiť trovy exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom
nebolo doposiaľ rozhodnuté z dôvodu, že súd nezistil aktuálnu adresu povinného a vykonával úkony

smerujúce k jej zisteniu, prípadne k ustanoveniu opatrovníka povinnému. Exekučné konanie tak nie je
právoplatne skončené.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých

konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.

Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej

len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide

o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 7 EP v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 30. 11. 2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 EP v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 30. 11. 2006, súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne

poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na

ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených

zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.
Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zisteniaprvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.
Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.
Odvolací súd sa stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie v čase,

keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor
má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho
exekútora vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne
o zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Samotné nedodržanie lehoty nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc
z okolností daného prípadu odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že návrh
žalobcu je nedôvodný.

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, teda v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K odvolaciemu
argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku

neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný
spis. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony
smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu
o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si
žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,

že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.