Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/203/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713219929
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7713219929.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a

členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Frederiky Zozuľákovej vo veci starostlivosti súdu o
maloletého W. Y. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Košice, Staničné námestie č. 9 dieťaťa rodičov X. X. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v X. na F. X a J.
Y. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v Y. na T. č. XXX v konaní o zníženie a zvýšenie výživného, o odvolaní
otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 18.3.2015 č.k. 11P 35/2014-126 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom z 18.3.2015 č.k. 11P 35/2014-126 zvýšil výživné od otca pre mal. W. Y.
nar. X.X.XXXX zo 43,15 € na 60 € mesačne od 1.12.2011 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný platiť

vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu k rukám matky, dlžné výživné 674,- Eur za obdobie od 1.12.2011
do 31.3.2015 povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 € spolu s bežným výživným pod
následkom straty výhody splátok s tým, že splatnosť prvej splátky je po právoplatnosti rozsudku, čím
zmení rozsudok Okresného súdu Michalovce z 22.5.2008 sp. zn. 12C/148/2007. Návrh otca na zníženie
výživnéhozamietol.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežiadenzúčastníkov nemá právonaichnáhradu.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolanieoteczdôvodu,žesúdprvéhostupňanazáklade

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p. S poukazom na ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine konštatoval, že predmetné ustanovenie síce
umožňuje súdu priznať dlžné výživné, ale má za to, že súd nezohľadnil všetky dôležité skutočnosti,
ktoré sú pre takéto rozhodnutie významné. V prvom rade poukázal na to, že súd pri rozhodovaní o
výživnom nevzal do úvahy tú skutočnosť, že počas trvania predmetného konania poberal len dávku v
hmotnej núdzi od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 60,- Eur a pri rozhodovaní o spätnom
výživnom zohľadnil len potencionálne príjmy rodiča, ale nevyrovnal sa s tým faktom, že v tom čase

nemohol, nie z vlastnej viny, vykonávať prácu vodiča z povolania, na ktorú je kvalifikovaný. Taktiež
mal za to, že súd opomenul jeho snahu zamestnať sa v inej ako dopravnej oblasti, čo vyplýva z ním
predložených listinných dôkazov, ako aj negatívne pracovné podmienky daného regiónu. Apeloval na to,
že ako nezamestnaný a poberateľ dávky v hmotnej núdzi vo výške 60,- Eur mesačne si pravidelne plnil
vyživovaciu povinnosť voči maloletému vo výške 43,15 Eur mesačne, avšak vzhľadom na nevyhnutné
životné náklady, sa musel zadlžiť a predmetné dlhy musí naďalej splácať. Zdôraznil, že podľa nálezu
Ústavného súdu 265/05 pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom

rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie,
treba takéto rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46
ods. 1 Ústavy SR. Z týchto dôvodov spochybnil závery rozhodnutia súdu prvého stupňa a to z dôvodu,že nezohľadnil okolnosti prípadu. Na základe toho navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok
Okresného súdu Košice I z 1.4.2015 sp. zn. 11P 35/2014 v časti výroku o dlžnom výživnom.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca poukázala na to, že súd prvého stupňa rozhodol o dlžnom výživnom
v súlade s § 77 ods. 1 Zákona o rodine, preto považuje odvolanie otca za bezpredmetné.

Kolízny opatrovník dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 cit. zák. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav,
posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil
dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliadalnato,čovyšlovkonanínajavo,vrátanetoho,čouviedliúčastnícikonania,pretojeodôvodnenie
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa
vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania
pred súdom prvého stupňa a otec ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za
následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa, dôsledne porovnal

pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho
rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že bola preukázaná
kvalifikovaná zmena pomerov odôvodňujúca zvýšenie výživného pre maloletého W. od 1.12.2011 a
výživné 60,- Eur mesačne je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého
rozsudku a z nich vyplývajúcej zásady primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam

otca, ako aj jeho majetkovým pomerom, zohľadňuje odôvodnené potreby mal. W. preukázané v
rozhodnom období do výšky potencionálneho príjmu otca, ako aj tú podstatnú skutočnosť, že otec nemá
inú vyživovaciu povinnosť. Od posledného rozhodnutia o výživnom 22.5.2008 (Okresný súd Michalovce
sp. zn. 12C 148/2007) ubehla ku dňu rozhodnutia súdu (18.3.2015) doba takmer 7 rokov, počas ktorej sa
rozsah odôvodnených potrieb mal. Tomáša postupne zvyšoval, preto aj za skutkového stavu, že príjem

otca dosahovaný v čase terajšieho rozhodovania a porovnaný s jeho príjmom v čase predchádzajúcej
úpravy výživného je takmer totožný, keďže otec v tom čase bol nezamestnaný a súd pri rozhodovaní o
výživnomvychádzalzjehopotencionálnehopríjmudosahovanéhoupredchádzajúcichzamestnávateľov
(Leif Sorensen Tanktransport - Eurospeda s.r.o. Humenné, Auto-Motor V.N. s.r.o. Nižné Nemecké),
ktorými skončil pracovný pomer na vlastný podnet, rozhodne možno považovať nástup mal. W. na

základnú školu za výraznú zmenu pomerov podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine odôvodňujúcu zmenu
predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, vychádzajúc zo skutkového stavu dôsledne zisteného
súdom prvého stupňa, že otec v čase terajšieho rozhodovania často menil zamestnanie (Edimax Holding
a.s., Mäsozemplín a.s. Michalovce, savit Group s.r.o., Xavax servis s.r.o., Xavax personálny servis s.r.o.,
NP - Transport s.r.o., Autodoprava Dudister Strážske) spravidla dohodou bez dôležitého dôvodu resp.

pre porušenie povinností (poškodenie motorového vozidla, dopravné priestupky), nota bene pretrvávajú
podmienky pre posudzovanie príjmu otca z hľadiska potencionality príjmu, ktorý sa pohybuje okolo
300 až 350 Eur mesačne vychádzajúc z jeho reálnych príjmov dosahovaných u predchádzajúcich
zamestnávateľov. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že ani odňatie vodičského oprávnenia,
ako dôsledku výkonu rozhodnutia, nemôže súd posudzovať v neprospech dieťaťa odkázaného na

výživu svojich rodičov, keďže ide o jednoznačné zavinenie otca. Odvolací súd dodáva, že § 75 ods. 1
Zákona o rodine rozšíril východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov, ktorá má prednosť pred
princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú
aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasnú možnosť
poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu, prihliadnuť

na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitím schopnostiam.
Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo
resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne
povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia,podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore alebo na pozícii
adekvátnej svojim predstavám a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec,
alebo v nedostatočnej miere. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej

úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie
uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré treba pri určovaní miery životnej úrovne vziať do
úvahy je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Častokrát totiž ochota rodiča
plniť určitú výšku výživného pre svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné náklady na mobilný telefón.
Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s

ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné
skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Rizikové správanie otca vo vzťahu k jeho predchádzajúcim
zamestnávateľom od r. 2007 a následnú stratu zamestnania hodnotiť ako objektívnu skutočnosť, ktorá
vyvolala zníženie príjmu a súčasne možnosť poskytovania primeraného výživného, by bolo v príkrom
rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, nota bene dieťa by ohrozilo. Na zníženie (stratu) príjmu
povinného rodiča je možné preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol

objektívne bez zavinenia povinného rodiča, ktorý môže byť napr. výrazné zhoršenie zdravotného stavu
znemožňujúceho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačného dôvodu a pod.,
tedadôvody,ktorépovinnýrodičnemôžeovplyvniť.Odvolacísúdpoukazujenaust.§ 62ods.2Zákonao
rodine,podľaktoréhopotrebyrodičamôžubyťuspokojenéažnásledne,keďrodičsplnísvojuvyživovaciu
povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v

prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné
prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Odvolací súd rovnako zdôrazňuje, že otec, ktorý
nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže sa bez obmedzenia uchádzať o zamestnanie aj
vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Odvolací
súd tiež poznamenáva, že ani pravidelné hlásenie sa na úrade práce nie je možné považovať za

aktívne hľadanie zamestnania, pretože rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť k maloletého dieťaťu je
povinný bez ohľadu na svoju ekonomickú situáciu a životné náklady poskytnúť svojmu maloletému
dieťaťu výživné. Odvolací súd pri rozhodovaní o výživnom rovnako zoberal do úvahy časové obdobie
7 rokov, ktoré uplynuli od predchádzajúcej úpravy výživného, počas ktorého si otec plnil vyživovaciu
povinnosť po 43,15 Eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na 1 deň 1,04 Eurá a to aj v čase, keď

bol riadne zamestnaný a mal dostatočný príjem na to, aby dobrovoľne prispel na potreby dieťaťa
vyššou sumou resp. aspoň vytváral finančnú rezervu pre prípad straty zamestnania, ktorú mohol reálne
predvídať vzhľadom na jeho doterajší priebeh pracovného uplatnenia a postojov. Odvolací súd je toho
presvedčenia, že otec maloletého vzhľadom na svoj vek (38 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti
bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb minimálne v

bežnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby prispieval na výživu mal. W. 60,- Eur
mesačne t.j. aspoň v tomto rozsahu prispel na výživu dieťaťa, ktoré žije s matkou v rovnako sťaženej
životnej situácii. Odvolací súd dospel k záveru, že zníženie výživného pre mal. W. by znamenalo posunúť
zodpovednosť otca za zdravie a život maloletého dieťaťa výlučne na matku (druhého rodiča), ktorá sa
osobne stará o maloletého a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nemu na hranici svojich

možností, preto zníženie výživného by nepochybne bolo v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a
spravodlivosťou. Odvolací súd tiež dodáva, že reálne možnosti a schopnosti otca (300-350,- Eur) sú
vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného pre maloletého W. len na 60,- Eur mesačne,
pretože výrazné zvýšenie odôvodnených potrieb dieťaťa by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo
väčšomrozsahu,aledôslednevychádzajúczust.§75ods.1Zákonaorodine,podľaktoréhoschopnosti,

možnosti a majetkové pomery povinného rodiča podmieňujú, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo
vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa, preto ani odvolací súd nemohol rozhodnúť v
súlade s návrhom matky na zvýšenie výživného.

Súd prvého stupňa rovnako správne rozhodol, keď určil výživné (zvýšil) pre mal. W. od 1.12.2011
t.j. od prvého dňa v mesiaci, v ktorom matka podala návrh na zvýšenie výživného (návrh podaný
8.12.2011), ktoré obdobie korešponduje s časom, keď došlo k zmene pomerov na strane maloletého
dieťaťa, ktoré v tomto období nastúpilo na základnú školu. Z týchto dôvodov odvolacia argumentácia
otca sa s poukazom na ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine je irelevantná, keďže zvýšené výživné súd

priznal od 1.12.2011 (7 dní pred začatím súdneho konania) a je v súlade s bežnou súdnou praxou
priznať (zmeniť) výživné od 1. dňa v mesiaci v ktorom je takýto návrh podaný. V kontexte zisteného
skutkového stavu považoval odvolací súd tieto námietky otca za účelovú obranu v snahe dosiahnuť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,ktorý povolil otcovi splácať dlžné výživné v mesačných splátkach 20,- Eur,pretože vzhľadom k povahe
prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu a osobným pomerom otca nebolo
by spravodlivé priznať výhodu splátok na dlhšie obdobie, ako určil súd prvého stupňa berúc do úvahy,

že ani matka nebola zvýhodnená možnosťou splátok a potreby maloletého dieťaťa musela uspokojiť
tak, ako vznikali a otec vychádzajúc z jeho potencionálneho príjmu je schopný zaplatiť dlžné výživné
spôsobom určeným súdom prvého stupňa. K odvolacej námietke otca vo vzťahu k nálezu Ústavného
súdu 265/2005 odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na
spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd

zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácie zákonného predpisu súdom, by bolo možné
uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

popreli ich účel alebo význam. Súd prvého stupňa sa dôsledne a precízne vysporiadal so všetkými
podstatnými skutočnosťami týkajúcich sa predmetu konania, otcovi poskytol dostatočný priestor na
objasnenie skutočnosti podstatných pre rozhodnutie o výživnom, preto postupom konajúceho súdu
nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa
obsahuje náležitosti rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nesprávnym
a nezákonným.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil (odvolací súd preskúmal všetky výroky napadnutého rozhodnutia, keďže výrok
o dlžnom výživnom je iba súvisiaci výrok vo vzťahu k výrokom o výživnom) a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.