Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/63/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108235421
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7108235421.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr.

Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobkyne W. S., L.. XX.XX.XXXX,
J. X Q. Q., S. O., C. Y., B. L. X, zastúpenej Gabrielou Kaperákovou, bytom Tajovského 8, Lipany, proti
žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904, zastúpenej JUDr.
Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Němcovej č. 22, v konaní o určenie, že
poistný vzťah trvá, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 11C/17/2009-221
zo dňa 05.10.2011, t a k t o

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c / O.s.p..

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 11C/17/2009-221 zo dňa 05.10.2011 určil, že poistná zmluva č.
5001500445 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 23.03.2009 so začiatkom poistenia dňa
16.03.1999 je platná a poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou z tejto zmluvy trvá. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 66,40 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania bola dňa 23.03.1999 uzavretá
poistná zmluva typu UDP-K číslo zmluvy XXXXXXXXXX so začiatkom poistenia 16.03.1999 a koniec
poistenia 16.03.2014. Poistná doba bola dohodnutá na 15 rokov, doba platenia poistného na 10 rokov a
poistné malo byť žalobkyňou platené mesačne vo výške 552,- Sk. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že predmetná poistná zmluva bola uzavretá platne v súlade s ust. § 778 OZ. Jej neoddeliteľnú súčasť
v zmysle ust. § 778 ods.3 OZ tvorili Všeobecné poistné podmienky poistiteľa - žalovanej. Účastníci

konania sa v zmluve dohodli, že v zmysle ust. § 808 ods. 2 Obč. zákonníka poistenie môže vypovedať
každý z účastníkov do dvoch mesiacov po uzavretí zmluvy, inak môže poistenie vypovedať iba poistený,
najneskôr šesť týždňov pred koncom kalendárneho poistného obdobia. V konaní bolo nesporné, že
žalobkyňa riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy, a teda platila dohodnuté poistné,
čo vyplýva aj z informácii o finančnom stave poistnej zmluvy, ktorá listina tvorí spisový materiál žalovanej
týkajúci sa predmetnej poistnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že počas trvania
predmetného poistno-právneho vzťahu žalovaná zistila, že dohodnuté poistné nezohľadňuje niektoré

budúce plnenia z poistenia, na ktoré sa žalovaná zaviazala. K tomuto záveru dospela na základe
zistenia orgánu dohľadu nad poisťovníctvom. Žalovaná preto mala za to, že inkasované poistné je
nižšie ako má byť podľa poistno-matematických metód a postupov, a preto nemožno od žalovanej
spravodlivo požadovať, aby v budúcom záväzku v podobe poistenia pokračovala. Z uvedeného dôvoduv roku 2008 zaslala žalobkyni list, ktorým ju vyzvala na vyjadrenie svojho stanoviska k uvedenej otázke,
pričom ponúkla tri alternatívy riešenia ďalšieho trvania poistného vzťahu s doložkou, že ak žalobkyňa
nevyjadrí svoj názor a niektorú z alternatív si nezvolí, dôjde k ukončeniu poistenia podľa alternatívy

c a žalobkyni bude na jej účet poukázaná odkupná hodnota poistenia vo výške určenej žalovanou.
Zo vzájomnej písomnej korešpondencie účastníkov konania súd prvého stupňa zistil, že žalobkyňa
zaslala žalovanému svoje písomné stanovisko, z ktorého vyplýva, že žiadnu z ponúknutých alternatív
žalovanej neprijíma a naopak trvala na pôvodných podmienkach uzavretej poistnej zmluvy a výslovne
uviedla, že neakceptuje zrušenie zmluvy. Žalovaná listom zo dňa 20.06.2008 oznámila žalobkyni, že ku

dňu 16.05.2008 došlo k zrušeniu predmetnej poistnej zmluvy, pretože poisťovňa nemôže pokračovať
v poistení, ktoré bolo nesprávne kalkulované a došlo k zániku poistenia v zmysle článku 11. ods. 2
Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie PČSP Rapid, a.s.. Žalobkyňa od žalovanej
neprijalasumu46.731,-Sk(t.j.odkupnúhodnotu+nespotrebovanépoistné),ktoréjejmalobyťvyplatené
šekovou poukážkou.

Vzhľadom na právny dôvod žalobkyňu uplatneného nároku sa súd prvého stupňa primárne vyporiadal s
otázkou, či v danom prípade došlo k zániku záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi
konania uzavretím poistnej zmluvy, ktorá otázka je prejudiciálnou vo vzťahu k následkov viažucim
sa k zrušeniu zmluvy (vzájomné vyporiadanie zmluvných strán). Citujúc ust. §§ 800, 801, 802 OZ
dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danom prípade nedošlo k zániku poistnej zmluvy z dôvodu

výpovede, ani z dôvodu nezaplatenia poistného, žalovaná ako poistiteľka od poistnej zmluvy neodstúpila
z dôvodu vedomého porušenia povinností uvedených v ust. § 793 OZ a taktiež nedošlo k zániku
poistenia odmietnutím poistenia zo strany žalovanej v zmysle § 800 ods. 2 OZ. Keďže k zániku poistenia
na základe osobitných skutočností predpokladaných zákonom v ustanoveniach upravujúcich poistnú
zmluvu nedošlo, súd prvého stupňa sa zaoberal aj všeobecnými dôvodmi zániku záväzkovo-právnych

vzťahov, ktoré sú upravené v VIII. časti, 1. hlave Občianskeho zákonníka upravujúcej záväzkové právo
(§ 488 a násl.). V danom prípade žalovaná tvrdila, že k zániku poistného došlo v dôsledku dodatočnej
nemožnostiplneniavzmysle§575OZ,podľaktorého,aksaplneniestanenemožným,povinnosťdlžníka
plniť zanikne. V danom prípade žalovaná tvrdila, že k zániku poistného vzťahu došlo v dôsledku tzv.
dodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle ust. § 575 OZ, podľa ktorého, ak sa plnenie stane nemožným,

povinnosť dlžníka plne zanikne. Ide o objektívnu povinnosť plnenia, t.j. o taký stav záväzku, že jeho
splnenie je všeobecne nemožné. Ak je splnenie nemožné iba subjektívne, t.j. iba pre dlžníka (napr.
jeho platobná neschopnosť), záväzok nezaniká a dlžník je povinný plniť, inak je postihnutý následkami
zavineného nesplnenia záväzku. Vodítkom pre rozlíšenie plnenia nemožného od plnenia obtiažneho
je obsiahnuté v ust. § 575 ods. 2 OZ, ktoré výslovne stanovuje, že plnenie nie je nemožné, ak je

ho možné uskutočniť za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase. V
danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že nejde o objektívnu nemožnosť plnenia. Mal
za nepochybné, že v danom prípade sa žalovaná poistnou zmluvou zaviazala na plnenie peňažného
charakteru(poistnéplnenie)atedanešloozáväzokosobnejpovahy.Pouzavretípoistnejzmluvynedošlo
ani k zmene právnej úpravy poistenia, ktorá by nedovoľovala vyplatiť dohodnuté poistné plnenie z

uzavretej poistnej zmluvy. Skutočnosť, že žalovaná až dodatočne po uzavretí poistnej zmluvy zistila, že
výšku poistného navrhla nesprávne v rozpore s poistno-matematickými normami alebo metódami, je
podľa súdu prvého stupňa irelevantná. Keďže poistná zmluva je svojim charakterom spotrebiteľskou
zmluvou, poistený nemá reálnu možnosť ovplyvňovať jej obsah a je nútený akceptovať návrh poisťovne,
ako aj všeobecné poistné podmienky v tom rozsahu, ako sú mu zo strany poisťovne predložené.

Žalobkyňa teda akceptovala výšku žalovanou navrhnutého poistného v čase uzavretia zmluvy. V
danom prípade neboli zistené ani preukázané žiadne prekážky právneho charakteru alebo faktická
nemožnosť splniť pre objektívne príčiny. Objektívnu možnosť netvrdila ani žalovaná, naopak tvrdila
existenciu subjektívnej nemožnosti plnenia z dôvodov na jej strane, ktoré nemožno charakterizovať ako
tzv. hospodársku nemožnosť plnenia, pretože samotná žalovaná tvrdila, že síce plnenie je objektívne

možné, ale z hospodárskeho hľadiska je natoľko obtiažne, že nemožno od nej spravodlivo vyžadovať,
pretoževýškadojednanéhopoistnéhonezodpovedábudúcemupoistnémuplneniu,naktorésažalovaná
zaviazala. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade nenastal ani
zánik záväzku pre dodatočnú nemožnosť plnenia v súlade s ust. § 575 OZ. Ďalej súd dospel k záveru,
že nedošlo k zániku poistného vzťahu, resp. k zrušeniu poistnej zmluvy medzi účastníkmi konania, ani

na základe ďalších zákonom predpokladaných dôvodov v zmysle ust. § 497, § 570 ods. 1, § 572 ods. 2
OZ a nedošlo ani k zrušeniu záväzku na základe dohody zmluvných strán (ust. § 43c v spojení s ust. §
44 ods. 1 OZ). Keďže poistná zmluva bola uzavretá v písomnej forme, v súlade s ust. § 573 ods. 3 OZ
musela byť aj dohoda o zrušení uzavretá v písomnej forme, ktorý záver je umocnený aj dikciou ust. § 791ods. 1 OZ. V danom prípade je zrejmé, že žalovaná učinila prejav smerujúci k zániku zmluvy (ofertu) a to
listom zo dňa 15.05.2008, eventuálne listom zo dňa 20.06.2008, ktorými v rámci ponúknutých alternatív
riešenia poistného vzťahu navrhla žalobkyni aj zrušenie poistnej zmluvy s výplatou odkupnej hodnoty

poistenia vo výške 46.731,- Sk.

V danom prípade z obsahu listov žalobkyne, ktorými reagovala na návrh žalovanej na zrušenie poistnej
zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa návrh na zrušenie zmluvy neakceptovala, naopak trvala na
pôvodnej zmluve a splnení týchto podmienok, ktoré boli dohodnuté. Napriek uvedeným skutočnostiam

žalovaná nevzala do úvahy, že žalobkyňa návrh žalovanej na zrušenie, resp. zánik poistnej zmluvy
neakceptovala, ale jednostranne vyhlásila žalovaná zánik poistenia a chcela vyplatiť žalobkyni odkupnú
hodnotu poistenia, ktorú jednostranne vypočítala. K tvrdeniu žalovanej o nutnosti zmeny pôvodne
uzatvorených zmlúv s klientmi z dôvodu, že Národná banka Slovenska na základe vykonanej kontroly
uložilapovinnosťvykonaťopatreniasmerujúceknáprave,súdprvéhostupňapoukázalnaust.§31azák.
č.186/2004Z.z.,ktorýmbolnovelizovanýzákonč.95/2002Z.z.opoisťovníctve,podľaktoréhopoisťovne

sú povinné určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného
zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických
rezerv a spôsobu ich umiestnenia. Následne Národná banka Slovenska ako orgán vykonávajúci dozor
nad finančným trhom po kontrole u žalovanej prebiehajúcej od apríla 2007 do februára 2008 zistila,
že kalkulačné vzorce poisťovne (žalovanej) nie sú v súlade s poistnými a matematickými metódami na

výpočet poistného a technických rezerv s poukazom na ust. § 31a zák. č. 184/2004 Z.z., v rámci ktorého
bolo prijaté aj uvedené zákonné ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 15.04.2004.

Súd prvého stupňa mal za to, že podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie predmetnej veci je, že
zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania zmluvou o poistení vznikol dňa 05.01.1999, teda

v čase, kedy vyššie citované zákonné ustanovenie ešte nebolo účinné. Základným znakom právneho
štátu patrí požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Súčasťou
tohto princípu je i zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Retroaktivita je
spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Princíp retroaktivity sa dotýka aj právnych
úkonov a individuálnych právnych aktov, ktoré vznikli na základe skoršieho zákona. Tieto právne

úkony a individuálne právne akty musí rešpektovať neskorší zákon. S prihliadnutím na vyššie uvedený
princíp dospel súd prvého stupňa k záveru, že napriek tomu, že po uzavretí zmluvy o poistení došlo
k zmene právnej úpravy, ktorá sa dotkla spôsobu výpočtu poistného poisťovateľom, nie je prípustné,
aby táto skutočnosť ovplyvnila obsah predtým riadne a platne uzavretej zmluvy medzi žalobkyňou
a žalovaným. Keďže žalobkyňa žalovanou navrhnuté alternatívne riešenia zmeny obsahu poistnej

zmluvy neakceptovala, účastníci konania sú viazaní svojimi prejavmi vôle obsiahnutými v poistnej
zmluve zo dňa 23.03.1999. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd prvého stupňa konštatoval, že k
zániku záväzkovo-právneho vzťahu založeného poistnou zmluvou medzi účastníkmi konania nedošlo
žiadnym zo spôsobov predpokladaných zákonom, poistný vzťah naďalej trvá (koniec poistného vzťahu
bol dojednaný k 16.03.2014), za danej skutkovej situácie, kedy žalobkyňa nesúhlasila s predčasným

zánikom poistenia a nepristúpila na uzavretie dohody o zrušení poistnej zmluvy v zákonom stanovenej
písomnej forme, načo žalovaná nereflektovala a správala sa tak, ako keby k zániku poistenia napriek
tomu došlo, žalobkyni neostávalo nič iné, len sa domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou. V
danom prípade žalobkyňa preukázala v súlade s ust. § 80 pís. c) O.s.p. naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, že poistný vzťah založený medzi ňou a žalovanou poistnou zmluvou č.

XXXXXXXXXX existuje, lebo rozhodnutie súdu o predmetnej určovacej žalobe bude mať pre žalobkyňu
za následok odstránenie jej terajšej právnej neistoty, ktorá spočíva v tom, že žalobkyňa bez tohto
rozhodnutia nevie, či poistný vzťah trvá, či zmluva existuje, alebo zanikla. Na základe vyššie uvedeného
skutkového stavu súd žalobe vyhovel a rozhodol, že poistná zmluva existuje a účastníci konania sú
ňou viazaní. Výrok o trovách konania zdôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobkyni náhradu

trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrhu vo výške 2.000,- Sk, t.j.
66,40 eur.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. a navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v

celom rozsahu zamietnuť, alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch
odvolania uviedla, že základnou spornou otázkou v konaní bola otázka, či došlo k zániku právneho
vzťahu založeného medzi účastníkmi konania poistnou zmluvou alebo nie, to znamená určenie, či tu
právny vzťah je alebo nie je. V nadväznosti na to prirodzene aj otázka, ako došlo k zániku tohto právnehovzťahu. Podľa názoru žalovanej v priebehu trvania právneho vzťahu došlo k vzniku právnej skutočnosti,
ktorá mala za následok zánik tohto právneho vzťahu, a to v dôsledku nemožnosti plnenia (dodatočnej
právnej a objektívnej nemožnosti plnenia), majúcej svoj pôvod v zmene právneho predpisu, zákona č.

95/2002 Z.z. o poisťovníctve, (ďalej len „zákon o poisťovníctve“) ktorá nastala po uzatvorení poistných
zmlúv medzi žalobkyňou a žalovanou. Zákonom č. 186/2004 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 95/2002
Z. z. o poisťovníctve, do ktorého bol s účinnosťou od 01.05.2004 v súvislosti so vstupom SR do EÚ
vložený úplne nový § 31a, v zmysle ktorého poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne sú povinné
určiťvýškupoistnéhonazákladepoistno-matematickýchmetódtak,abyvýškapoistnéhozabezpečovala

trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu
ich umiestnenia (pozn. dnes § 35 ods. 1 zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve). Dokazovaním v
rámci tohto konania bolo spoľahlivo preukázané (predloženými listinnými dôkazmi vrátane znaleckého
posudku č. 4/2008 spoločnosti AUDIT - spol. s.r.o. ako aj protokolu Národnej banky Slovenska o
vykonanom dohľade č. ODO-12990/2007 z 29.10.2007), že poistné v prípade poistného produktu UDP-
K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami tak, aby výška poistného

zabezpečovalatrvalúsplniteľnosťvšetkýchjejzáväzkov,vrátanetvorbydostatočnýchtechnickýchrezerv
aspôsobuichumiestnenia,tedažepoistnébolourčenévnižšejvýške,akosprávnepoistno-matematicky
malo byť. Podľa ustanovenia § 70a zák. č. 186/2004 Z. z. bolo povinnosťou žalovanej postupovať v
súlade so zákonom a bezodkladne po zistení rozhodujúcich skutočností (nesprávne určené poistné)
zosúladiť svoje právne pomery s novými ustanoveniami zák. č. 95/2002 Z.z. V dôsledku toho, že

žalobkyňa neakceptovala návrh žalovanej na vykonanie dohody o zmene obsahu predmetnej zmluvy,
došlo u žalovanej ku vzniku objektívnej, následnej právnej nemožnosti plnenia, nakoľko nemohla ďalej
poskytovať poistnú ochranu v rozsahu, ktorý bol v rozpore so zákonom, t.j. nemohla byť naďalej viazaná
poskytnúť v budúcnosti poistné plnenie v prípade dožitia, ak toto plnenie vo vzťahu k inkasovanému
poistnému bolo vyššie, ako malo správne poistno-matematicky byť. Vznikom tejto právnej skutočnosti

preto došlo k zániku poistenia, minimálne v časti poistného plnenia. S poukazom na rozhodnutie NS
SR č. 1Cdo/169/96 zo dňa 20.03.1997 (R 109/1998) preto zmena zákona mala za následok stav,
že pôvodne dohodnuté plnenie sa stalo nemožným, pričom táto nemožnosť plnenia má objektívny
charakter, spočívajúci v zmene právneho predpisu, uskutočnenej po vzniku záväzku. V dôsledku
dodatočnej nemožnosti plnenia povinnosť dlžníka zanikla a zanikol aj záväzkový vzťah medzi účastníkmi

konania. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podľa odvolateľky nepopiera princíp zákazu
retroaktivity, avšak jednoznačne pripúšťa možnosť pôsobenia neskoršej zmeny právneho predpisu na
skôr vzniknutý právny vzťah, a to aj v podobe zániku tohto právneho vzťahu v dôsledku uskutočnenej
zmeny zákona.

V tomto prípade je potrebné osobitne poukázať na prípady tzv. nepravej retroaktivity, kedy zákonodarca
v novom právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona,
no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe týchto právnych
skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.

Význam rozlišovania pravej a nepravej retroaktivity je založený na skutočnosti, že ak sa pravá
retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho
štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Výsledkom rozlišovania medzi pravou
a nepravou retroaktivitou je poznanie, že nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne

vzťahy založené právnymi skutočnosťami v predchádzajúcom zákone, je možné spájať s jeho spätným
pôsobením a ako takú odmietať.

Ako príklad nepravej retroaktivity, ktorá je tak laickou ako aj odbornou verejnosťou bez akýchkoľvek
pochybností prijímaná, je prípad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa postupom času

dostali do Občianskeho zákonníka, a ktorých všeobecné a záverečné ustanovenia, vo vzťahu k skôr
uzavretým spotrebiteľským zmluvám, zavádzajú nepravú retroaktivitu v zmysle, že nové ustanovenia
sa vzťahujú aj na predchádzajúce právne vzťahy a nesúlad predchádzajúcich zmlúv s novou právnou
úpravoupostihujúnásledkomichneplatnosti,pokiaľnedôjdekichzosúladeniusnovouprávnouúpravou.
Tento právny stav je úplne identický s právnym stavom popísaným vyššie. Znenie oboch prechodných

a záverečných ustanovení je úplne identické, preto neexistuje dôvod prečo v prípade Občianskeho
zákonníka by súdy mali akceptovať nepravú retroaktivitu a v prípade zákona o poisťovníctve nie, nútiac
tak žalovaného zotrvať v právnom vzťahu, ktorý je v rozpore so zákonom a vystavovať ho tak riziku
ukladania sankcií zo strany orgánu dohľadu.Zároveň akcentovala žalovaná na ust. § 67 Zákona o poisťovníctve, podľa ktorého sa ustanoveniami

tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik
týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. Nakoľko žalovanej pred
účinnosťou zák. 186/2004 Z.z. žiadne nároky z poistno-právneho vzťahu nevznikli, aj napriek tomu, že
poistnézmluvyvzniklipredúčinnosťoutohtozákona,spravujúsaust.§31a) tohtozákonaapoistnémusí

byť aj v tejto poistnej zmluve od účinnosti tohto zákona určené v súlade § 31a Zákona o poisťovníctve a
pokiaľ tak nie je, zakladá tento nový právny stav u žalovanej následnú právnu a objektívnu nemožnosť
plnenia ako plnenia nedovoleného, to znamená plnenia, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, pričom
rozpor nastal až po vzniku právneho vzťahu.

V odvolaní žalovaná namietala, že žalobkyňa na navrhovanom určení nemala naliehavý právny záujem

v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p., lebo rozhodnutím súdu o podanej určovacej žalobe sa na postavení
žalobkyne nič nezmení. Naliehavý právny záujem na zodpovedaní otázky, ktorá je predmetom konania,
nastane až v okamihu vzniku poistnej udalosti a až vtedy môže dôjsť k zmene právneho postavenia
žalobkyne. Otázku nemožnosti plnenia je však potrebné posúdiť už v tomto konaní z dôvodu, že plnenie
žalovanej nepredstavuje len výplata poistného plnenia pri vzniku poistnej udalosti, ale predstavuje

poskytovanie ochrany v určitom rozsahu od momentu uzavretia poistnej zmluvy. Je nepochybné, že u
žalovanej na základe poistnej zmluvy v budúcnosti vznikne povinnosť na výplatu poistného plnenia, a
preto už dnes, vzhľadom na objasnený právny stav, je možné posúdiť, či dohodnuté plnenie žalovanej
je možné alebo nie v zmysle, či je právne dovolené alebo nie.

Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Predovšetkým sa súd nedostatočne vysporiadal s tvrdenou a preukázanou dodatočnou právnou
a objektívnou nemožnosťou plnenia zo strany žalovanej. Plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom,
nie je plnením za sťažených podmienok, ale je plnením zakázaným, teda právne nemožným, pričom

ignorovanieprávnejnedovolenostiplneniabyznamenaloznášaťdôsledkystakýmkonanímspojené,ato
v podobe závažných sankcií za porušenie zákona. Za subjektívne nemožné plnenie, majúce za následok
zánik záväzku, podľa ustálenej judikatúry súdov možno považovať aj tzv. hospodársku nemožnosť
(nejedná sa o platobnú neschopnosť), pri ktorej plnenie je síce možné tak subjektívne, ako aj objektívne,
ale bolo by pre dlžníka také ťažké a nevýhodné, že by ho nebolo možné od neho dôvodne požadovať.

Domáhať sa výkonu práva za okolností hrozby aj opakovaného uloženia vysokých pokút zakladá
nemožnosť od žalovanej spravodlivo a dôvodne takéto konanie požadovať. Ide o výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v ustanovení § 575 zakotvuje účinky následnej, a nie počiatočnej
nemožnostiplnenia,pričomtietoúčinkyspočívajúvzánikuplatnedojednanéhozáväzku,ktoréhoplnenie
bolo na začiatku možné a až po vzniku právneho vzťahu nastala skutočnosť, ktorá spôsobila jeho

následný zánik pre následnú nemožnosť plnenia, ktorá naviac nemusí byť len fyzická, ale môže byť aj
právna a dokonca môže byť aj subjektívna. Súd prvého stupňa podľa žalobcu nesprávne posúdil tvrdenú
a preukázanú dodatočnú objektívnu právnu nemožnosť plnenia na strane žalovanej, ktorá spočívala v
nemožnosti pre žalovanú zotrvať v právnom vzťahu, ktorého obsah je bez zavinenia žalovanej v priamo
rozpore so zákonom o poisťovníctve, čo bolo skonštatované aj orgánom dohľadu a zotrvanie, v ktorom

bez jeho zmeny by pre žalovanú znamenalo postupovať v rozpore so zákonom a zároveň vystavenie sa
riziku sankcií, okrem iného aj v podobe uloženia pokuty vo výške 220.000.000,- Sk a to aj opakovane.
Nesprávnym rozhodnutím Ministerstva financií SR, ktoré v roku 1995 schválilo nesprávne určené
poistné pri produkte UDP-K, ktoré nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami, bola
žalovaná uvedená do omylu v tom, že poistný produkt UDP-K, schválený štátom určenou autoritou,

nemá nedostatky a že ho žalovaná môže ponúkať. Až neskorším orgánom dohľadu (NBS) bola žalovaná
upovedomená o tom, že tento produkt nemá správne určené poistné a že žalovaná je povinná prijať
opatrenia na nápravu pod hrozbou závažných sankcií a možnosťou ich opakovaného uloženia. Otázku
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím si uplatňuje žalovaná v samostatnom
konaní voči Slovenskej republike a Ministerstvu financií SR. V prípade „živých“ ešte trvajúcich poistných

zmlúv UDP-K však bola žalovaná nútená prijať opatrenia na nápravu nesprávne určeného poistného.
Závery súdu prvého stupňa, že žalovaná si nesprávne vypočítala a navrhla výšku poistného, opomínajú
zásadný vplyv štátu cestou Ministerstva financií SR, ktorého zásadnosť na výpočet poistného by bol súdodhalil, keby bol vykonal žalovanou navrhovaný dôkaz a vyžiadal by si spis Ministerstva financií SR č.k.
52/1024/1995 zo dňa 30.05.1995.

V ďalších dôvodov odvolania akcentovala žalovaná na to, že je to Ministerstvo financií, ktoré je
zodpovedné za schválenie nesprávneho vzorca na výpočet poistného pri produkte UDP-K. To, že
Ministerstvo financií SR v roku 1995 schválilo poistno-matematický nesprávny vzorec, spôsobilo
neskôr v roku 2004 v dôsledku ďalšej skutočnosti vznik rozporu poistných zmlúv žalobcu so ZOP s

jeho § 31a. Zodpovedná za túto situáciu teda nie je žalovaná, ale štát. Súd prvého stupňa podľa
žalobcu neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, nevypočul ani svedka
- zamestnanca žalovanej, napriek tomu, že žalovaný sa tejto výpovede domáhal, teda nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie nasledujúcich skutočnosti a na základe nevykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.

Žalovaná súčasne s odvolaním podala dňa 19.12.2011, teda v priebehu odvolacieho konania návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie predbežnej otázky na rozhodnutie
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

V návrhu na prerušenie konania uviedla, že za súčasného právneho stavu žalovanej bráni v ďalšom
zotrvaní v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, rozhodnutie Národnej banky Slovenska
(ďalej len „NBS“) ako orgánu dohľadu o tom, že poistné v poistnom produkte UDP-K nebolo vypočítané
v súlade s poistno-matematickými metódami pre výpočet poistného, že bolo vypočítané a inkasované
v nižšej výške ako malo byť a že z tohto dôvodu a v tejto časti sú poistné zmluvy UDP-K v rozpore so

zákonom o poisťovníctve. V súlade s týmto zistením uložila NBS žalovanej prijať opatrenia na nápravu,
a to pod hrozbou sankcií znamenajúcich pokuty až do výšky 20.000.000,- Sk (663.878,38 €), a to aj
opakovane. Pokiaľ teda existuje záväzné vyjadrenie orgánu dohľadu o protiprávnosti obsahu poistnej
zmluvy so zákonom a tento nedostatok je sankcionovateľný zákonom predpokladanými sankciami,
je teda autoritatívne vynútiteľné jeho dodržiavanie, resp. náprava vadného stavu, je táto skutočnosť

pre žalovanú právne záväzná a zákonodarca prostredníctvom možnosti ukladania sankcií trvá na jeho
dodržiavaní a vynucuje si ho. Žalovaná tak nemá inú možnosť, ako konať v súlade so zákonom a nie
je možné ju nútiť, aby zotrvala v určitom právnom vzťahu za cenu porušenia zákona, ktorého porušenie
naviac zákonodarca veľmi prísne sankcionuje a jeho dodržiavanie si vynucuje. Požadovať od žalovanej,
aby konala niečo, čo zákon priamo zakazuje, je konaním, ktoré je v právnom štáte neprijateľné a

nepredstaviteľné, a to predovšetkým s poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy SR a rovnako aj na článok 2
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Skutočnou príčinou sporu, ktorý je
predmetom tohto konania, je rozhodnutie NBS ako orgánu dohľadu o nesprávne vypočítanom poistnom
v sadzbe UDP-K a o rozpore poistných zmlúv UDP-K so zákonom z tohto dôvodu. Nebyť rozhodnutia

orgánu dohľadu (NBS), žalovaná by nikdy k prepočtom poistného v poistných zmluvách UDP-K sama z
vlastnej iniciatívy nepristúpila. Procesným návrhom na prerušenie konania sa žalovaná snaží dospieť k
riešeniu skutočnej príčiny sporu, túto príčinu odstrániť a odstrániť tak možnú spornosť vzniknutú medzi
žalobcom a žalovanou, a v konečnom dôsledku tak vyriešiť spor. S poukazom na články 10, 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva ( ďalej len „ ZES“ ) dôvodom na podanie procesného návrhu

žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie predbežnej otázky
na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, je potreba rozhodnutia Súdneho dvora o
prejudiciálnej otázke, ktorá sa týka výkladu Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len
ZES) ako nevyhnutného predpokladu na vydanie rozsudku vnútroštátneho súdu v právnej veci, ktorá je
predmetom tohto konania. Otázka zistenia správneho výkladu aplikácie komunitárneho práva vo vzťahu

k právnej veci prejednávanej v tomto konaní pred vnútroštátnym súdom, sa dotýka článku 105 ods. 5
a 6 ZES a článku 14 bod 14.1, 14.3 a 14.4 a článku 25 bod 25.1 a 25.2 Štatútu Európskeho systému
centrálnych bánk (ďalej len „ Štatút “). Aj keď je nepochybné, že hlavným cieľom Európskeho systému
centrálnych bánk, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj NBS, je udržiavať cenovú stabilitu, s odkazom
na článok 2 a 3 kapitoly II Štatútu a úlohami Európskeho systému centrálnych bánk, tento prispieva k

hladkému uskutočňovaniu politík prijatých príslušnými orgánmi, ktoré sa týkajú dohľadu nad obozretným
podnikaním úverových inštitúcií a stability finančného systému. Nie je prekvapujúce, že z dohľadu nad
obozretným podnikaním úverových a ostatných finančných inštitúcií sú poisťovne vylúčené. Podnikanie
úverovýchinštitúcií(bánk)apodnikaniepoisťovnífungujenaúplnerozdielnychprincípoch,majúcodlišnýcharakter,ktorýdeterminujerôznepôsobenietýchtodruhovpodnikanianafinančnýtrhacenovústabilitu.
Podnikanie poisťovne funguje na jednoznačných princípoch poistnej matematiky, v rámci ktorých je
základom poistného vzťahu vzájomná vyváženosť plnení poistníka a poistiteľa. Samotný charakter

„vkladania“ peňazí do banky a do poisťovne má svoj úplne iný základ, následne spočívajúci aj v
rozdielnosti rizikovosti týchto dvoch druhov podnikania. Investovanie poisťovne do aktív na rozdiel
od bánk, je prísne limitované zákonnou úpravou prostredníctvom vyhlášok a opatrení, ktorých cieľom
je zamedziť rizikovému investovaniu zo strany poisťovní, čím sa zabezpečuje požadovaná finančná
stabilita poisťovne, ktorá je zároveň bezpodmienečne viazaná svojim obchodným plánom schváleným

príslušnýmorgánomštátu.Peňažnéplneniepoisťovnevprospechpoistenéhojevždyviazanénabudúcu
možnú, neistú poistnú udalosť. Zároveň poisťovňa musí v každom okamihu svojej existencie disponovať
dostatkom finančnej hotovosti na okamžité vyplatenie všetkých odkupných hodnôt svojich klientov v
jedinom okamihu. V dôsledku týchto pravidiel nemôže v poisťovni dôjsť k obdobnej situácii, ako je to v
prípade bánk, a síce k nárazovému výberu peňazí jej klientov a spôsobenie tak vážnej nestability tejto
inštitúcie. V poisťovníctve sa tak logicky nevyskytla ani potreba vytvorenia fondu ochrany vkladov, ako je

tomuubánk,keďvkonečnomdôsledkusapripoisteníovkladyaninejedná.Niejepretovsúladescieľmi
a úlohami Európskeho systému centrálnych bánk, v rámci zabezpečovania stability finančného systému
vykonávať prostredníctvom národných centrálnych bánk spolu s dohľadom nad obozretným podnikaním
úverových inštitúcií aj dohľad nad poisťovňami, nakoľko obidve oblasti vychádzajú z úplne rozdielnych
princípov, vyžadujúc si tak oddelený prístup v riešení dohľadu nad týmito druhmi podnikania. Podľa

názoru žalovanej dohľad nad poisťovacími podnikmi vykonávaný Centrálnou bankou členského štátu
Európskej únie v rozpore s úlohami centrálnych bánk, tak ako ich vytyčuje ZES a Štatút a výkon dohľadu
centrálnymi bankami členských štátov EU (v prípade SR Národnou bankou Slovenska) je v rozpore so
zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a so Štatútom európskeho systému centrálnych bánk ako
primárnych prameňov komunitárneho práva, ktoré v zmysle článku 7 ods. 2,4 a 5 a článku 154c Ústavy

SR majú prednosť pred zákonmi SR. Dohľad centrálnych bánk členských štátov nad poisťovňami je
zároveň týmito primárnymi prameňmi komunitárneho práva vylúčený.

Keďže v právnej veci, ktorá je predmetom tohto konania, vznikla otázka týkajúca sa výkladu

komunitárneho práva a na túto otázku je v zmysle článku 234 ZES právomocný odpovedať výlučne
Súdny dvor Európskych spoločenstiev, ktorému túto právomoc zveruje priamo Zmluva o založení
Európskeho spoločenstva, žalovaná navrhla predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev v nasledujúcom znení :

1.Môže sa článok 105 a článok 109 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článok 14 bod 14.1
a bod 14.3 a článok 25 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že z vykonávania
dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) sú národné centrálne banky vylúčené?

2.Môže sa článok 14 bod 14.4 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že národné

centrálne banky môžu vykonávať aj funkciu dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) ?

Žalovaná zdôraznila, že súdny orgán najneskôr v poslednom stupni je povinný obrátiť sa s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor ES (článok 234 ods. 3 a 4 ZES). Vnútroštátny súdny orgán je v tomto prípade
povinný o návrhu účastníka na prerušenie konania z dôvodu predloženia predbežnej otázky Súdnemu

dvoru ES rozhodnúť. Ak nedôjde k predloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru ES najneskôr súdom,
proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútorného práva členského štátu prípustný opravný prostriedok a
týmto prostriedkom sa nemá na mysli sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, tak potom dochádza
k porušeniu ústavnosti, postupu a rozhodovania všeobecného súdu (článok 46 ods. 1 Ústavy) a zároveň
sa vynára aj závažná otázka zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie Zmluvy o založení

Európskych spoločenstiev postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Slovenský súd v poslednej
inštancii je povinný takúto otázku predložiť Európskemu súdnemu dvoru a ak ju nepredloží, poruší
právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je Európsky súdny dvor, ako takému zmarí možnosť
zaujatia stanoviska jediným súdom, ktorý bol oprávnený vo veci rozhodnúť. Základné právo „nebyť
odňatý zákonnému sudcovi“ bude porušené vždy, keď súd nepreruší konanie napriek vzniku povinnosti

predložiť prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru, alebo keď poruší povinnosť podať návrh na
začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na
judikatúru Súdneho dvora ES. Zdôraznil, že komunitárne právo zakotvuje zásadu, podľa ktorej členské
štáty sú povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením komunitárneho práva.Žalovaná v odvolacom konaní podaním zo dňa 20.08.2012 doručeného Krajskému súdu v Košiciach
21.08.2012 zaslala podanie označené ako doplnenie právnej argumentácie k odvolaniu, akcentovala

na to, že žiadna zo zmluvných strán nedostatok zistený Národnou bankou Slovenska (nízke poistné)
nespôsobila, ani nemohla predvídať. Žalovaná sa v krátkom čase po zistení uvedenej novej okolnosti
aktívne usilovala uzavrieť so žalobkyňou dohodu a rozpor so zákonom odstrániť. Iniciatíva žalovanej
nebola úspešná. Žalobkyňa v súdnom konaní navrhuje zotrvanie v poistnom vzťahu za nezmenených
podmienok s poukazom na bezvýhradnú aplikáciu zásady, že zmluvy sa majú plniť. Podľa žalovanej

však podstatná zmena vonkajších okolností zmluvnými stranami neovplyvniteľných, o ktorej sa zmluvné
stranydozvediapočastrvaniazmluvnéhovzťahu,akmávplyvnaobsahzáväzkovéhovzťahu,spôsobuje
narušenie prirodzenej spravodlivosti medzi zmluvnými stranami a dopadá obzvlášť ťaživo na jednu zo
zmluvných strán, je okolnosťou s ktorou je možné spojiť prelomenie zásady pacta sunt m servanda
v podobe následnej úpravy zmluvného záväzku alebo jeho zániku. K takémuto riešeniu sa prikláňajú
právne dokumenty Európske únie, ako sú princípy európskeho zmluvného práva. Princípy európskeho

zmluvnéhoprávavčlánku(1:101,ods.1.)vyžadujúvsituácii,aksapouzavretízmluvyobjaviazmenené
okolnosti, ktoré činia plnenie zo zmluvy pre niektorú zo strán extremne obtiažne, ak tieto okolnosti
neboli v čase uzavretia zmluvy predvídateľné, aby dotknutá strana iniciovala jednanie o novom obsahu
zmluvy. Situácia v akej sa ocitla žalovaná, spĺňa podľa odvolateľky všetky vyššie uvedené kritéria, aby
sa žalovaná mohla pred súdom domáhať úpravy pôvodného zmluvného vzťahu. Akcentujúc na ust.

§ 1 O.s.p. má odvolateľka za to, že žalobkyňa sa prostredníctvom súdneho konania snaží dosiahnuť
judikovane nespravodlivého stavu, ktorý jej má v budúcnosti zabezpečiť poistné plnenie pre prípad
dožitia za zjavne neprimeranú cenu. Žalobkyňou navrhované usporiadanie pomerov nie je teda správne,
anispravodlivé.Trvanienazmluvnomvzťahu,vktoromjeinkorporovanáneprimeranácenaspôsobujúca
výraznú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami, nemôže byť v súlade s dobrými mravmi a nemôže

byť spravodlivé. Je faktom, že podmienky za akých zmluvné strany uzatvorili poistenie sa pod vplyvom
vonkajších okolností podstatne zmenili. Za danej situácie je nutná korekcia nespravodlivosti vyplývajúcej
zo zmluvnej nerovnováhy spôsobenej následnými udalosťami, ktoré strany nemohli odôvodnenie pri
uzavieraní zmluvy predvídať.

V ďalšom podaní doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa 24.08.2012 žalovaná doplnila odvolanie
v tom smere, že ako vyplýva z obsahu zápisníc jednotlivých pojednávaní, prvostupňový súd zrejme
opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 118 ods. 2 O.s.p., teda účastníkom
konania uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné, ktoré právne významné
okolnosti považuje za sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná.

Odvolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/236/2010, že porušenie §
118 ods. 2 O.s.p. spôsobuje nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Z dôvodovej správy § 118 ods. 2
O.s.p. pritom vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu
a posilniť právo na spravodlivý proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania
ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným

zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež predbežným náhľadom na to, ktoré z
navrhnutých dôkazov treba, prípadne netreba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená
možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tým prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných
oprávnení.Predvídateľnosťrozhodnutiaajehoúčinkovjerovnakovýznamnáakoinéprocesnépostuláty;
princípy legitímneho očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú súčasťou právnej istoty - pojmového

znakuprávnehoštátu.Odvolateľkapoukázalatiežnato,ževýznam§118ods.2O.s.p.zvýraznilNajvyšší
súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 3Mcdo/18/2010, kde na strane 5 v bode 2 uviedol, že „V nedodržaní
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a
neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Ak by bol prvostupňový súd

postupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p., bola by žalovaná mohla venovať náležitú zvýšenú pozornosť a
potrebný priestor tým skutkovým, resp. právnym otázkam, ku ktorým zaujal postoj v konaní. Odvolateľka
citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/129/2009 a 4Obo/29/2010 k spôsobu vykonávania
dôkazu listinou v súlade s ust § 129 O.s.p.. Pokiaľ teda prvostupňový súd vykonal listinné dôkazy,
na ktorých obsah alebo časti sa v napadanom rozsudku odvoláva, alebo z listinných dôkazov cituje,

žalovaná navrhuje, aby bol postup prvostupňového súdu preverený odvolacím súdom.Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, rozhodoval o návrhu žalovanej na
prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalovanej
nie je dôvodný, preto ho zamietol.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že návrh žalovanej na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nie je dôvodný, preto ho zamietol.

Predmetom konania je nárok žalobkyne na určenie, že poistná zmluva, ktorú uzavrela so žalovanou,
je platná, a že poistný vzťah založený touto poistnou zmluvou naďalej trvá. Je zrejmé, že na základe
uzavretia poistnej zmluvy medzi účastníkmi konania vznikol medzi nimi občianskoprávny vzťah. Na daný
právny vzťah bude preto potrebné aplikovať ust. § 788 a nasl. Obč. zák. a v zmysle týchto ustanovení

posúdiť aj obsah poistnej zmluvy, ktorý je určený právami a povinnosťami zmluvných strán a takto
posúdiť nárok žalobkyne.

Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne nie je rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky
tak, ako túto koncipovala žalovaná vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce

sa vykonávania dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda
normyverejnéhopráva,niesúpreposúdenieveciajejrozhodnutierelevantné,tedaniejeanizrejmé,aký
dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom
Európskychspoločenstievvznenínavrhnutomžalovanou. Jejvyriešenieniejepotrebnéprerozhodnutie
v konkrétnom konaní, preto odvolací súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol.

K tvrdeniu žalovanej, že na rozhodovaní v danej veci by sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora
prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd
dodáva, že pre rozhodnutie vo veci samej otázka výkladu komunitárneho práva nie je právna významná,
preto okolnosť, že sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, a preto nebol vnútroštátny súd správne obsadený, nie je dôvodná. Z
judikatúry Ústavného súdu v Slovenskej republike /IV. ÚS 206/08/ síce vyplýva, že v prípade, ak sa v
spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny
sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti
konania pred ním nesprávne obsadený“, avšak v danej veci sa o takýto prípad nejedná.

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné návrhu žalovanej na prerušenie konania vyhovieť.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej
lehote,preskúmalrozsudoksúduprvéhostupňapodľa§212ods.1,3O.s.p.,beznariadeniaodvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p.
verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 13.06.2013 o 8.40 hod. v
pojednávacej miestnosti č.dv. 221/II. poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach

dňa 06.06.2013.

Žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d),f)
O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom

postupom súdu (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.Ktomutoodvolaciemudôvodujepotrebnéuviesť,žesúdniejepovinnývykonaťvšetkynavrhnutédôkazy
účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané

iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu
je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní

uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a
uvedieprávnevýznamnéskutočnosti,ktoréhocibolitvrdené,súdprvéhostupňanezisťoval,najmäpreto,
že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už
v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii

práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Žalovaná v odvolaní proti rozsudku namieta postup súdu z hľadiska procesno-právnych predpisov.

Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta postup súdu z
hľadiska procesno-právnych predpisov, majúc za to, že je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom, tento
odvolací dôvod nie je daný a rovnako dospel odvolací súd k záveru, že nie je daný ani prípadne odvolací

dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci). Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a tieto postihujú chybný
postup súdu pri dokazovaní nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré
neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v

činnostisúdu,kuktorýmdošlovpriebehukonania,alebovsúvislostisrozhodovaním,pričomspôsobilým
odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za
následok vecné nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či obsah výroku rozhodnutia

bol iný, keby k vade konania nedošlo. Za procesnú vadu konania treba považovať aj skutočnosť, ak
listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s ust. § 129 ods. 1 O.s.p..

Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.10.2011 vyplýva, že súd oboznámil obsah listinných
dôkazov obsiahnutých v spise. Použil síce formuláciu, že oboznamuje sa obsah spisu jeho „doslovných

prečítaním“ č.l. 217 spisu, nejde však o také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa teda oboznámil zákonným spôsobom aj obsah listinných
dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal.K námietke žalovanej o procesnom pochybení súdu prvého stupňa, ktorý sa neriadil ust. § 118 ods. 2
O.s.p. , odvolací súd uvádza, že táto vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212
ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďže

spĺňapožiadavkupredvídateľnostipreúčastníkov.Účastnícivpriebehukonaniasamalimožnosťvyjadriť
ku všetkým relevantným skutočnostiam do rozhodnutia vo veci samej a odôvodnenie napadnutého
rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd dospel k prejednávanej veci k záveru, že ani ostatné odvolacie dôvody uvádzané

žalovanou nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolacie argumenty žalovanej boli uvádzané už v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa
súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani skutočnosti uvedené

v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej, odvolací súd
dopĺňa nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p..

Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia

boloprávožalobcuohrozenéalebokdebybeztohtourčeniasastaloprávnepostaveniežalobcuneistým,
pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti.

V prejednávanej veci požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty žalobkyne ohľadom jeho
právneho postavenia voči žalovanej, vyplývajúci z predmetnej poistnej zmluvy, keďže spornou otázkou

v tomto konaní bolo, či zrušenie predmetnej poistnej zmluvy je platné a či táto trvá. Samotná žalovaná
totiž tvrdí, že poistný vzťah medzi účastníkmi konania z predmetných poistných zmlúv zanikol. Žalovaná
vo svojej argumentácii však prehliada, že existencia zmluvného vzťahu nemá vplyv len na povinnosť
poisteného platiť poistné, ale dotýka sa aj ďalších jeho práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy,
z poistných podmienok, ale i zo zákona (§ 799 Občianskeho zákonníka). Preto zodpovedanie otázky,

či došlo k platnému zrušeniu poistných zmlúv a či predmetné poistné vzťahy trvajú, za situácie, keď
ich existenciu samotná žalovaná popiera, zakladá opodstatnenosť predmetnej žaloby. Žalobkyňa preto
splnila základnú podmienku na podanie žaloby o určenie, keďže na takomto určení má naliehavý právny
záujem.

V preskúmavanej veci nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku poistného vzťahu na
základe predmetnej poistnej zmluvy. Sporným a pre rozhodnutie vo veci podstatným zostalo, či došlo
medzi zmluvnými stranami k zániku poistenia.Správne preto súd prvého stupňa v prejednávanej veci skúmal, či medzi účastníkmi konania nedošlo
k zmene poistnej zmluvy, pokiaľ ide o možnosť ukončenia poistenia, či nedošlo k zániku poistenia zo
zákona, alebo či k zániku poistenia nedošlo iným spôsobom výslovne v zmluve dohodnutým (zrušenie

poistenia v zmysle článku 11 bod 2 všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie). Zároveň
správne súd prvého stupňa ako predbežnú otázku posudzoval, či nedošlo k naplneniu niektorých zo
skutočností spôsobujúcich neplatnosť predmetnej poistnej zmluvy v nadväznosti na petit žalobného
návrhu.

Správny je záver súdu prvého stupňa, že k zániku poistenia nedošlo zo žiadneho z dôvodov
predpokladaných dohodou zmluvných strán (poistná zmluva a všeobecné poistné podmienky) alebo zo
zákona tak, ako je bližšie uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd
poukazuje. Zo skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, nemožno vyvodiť iný právny
záver než ten, že zrušenie predmetnej poistnej zmluvy je neplatné a že poistný vzťah naďalej trvá.

K odvolacej námietke žalovanej, že v danom prípade došlo k zániku poistenia z dôvodu nemožnosti
plnenia podľa ust. § 575 Občianskeho zákonníka, majúceho svoj pôvod v zmene právneho predpisu
(zák. č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve), ktorá nastala po uzatvorení predmetnej poistnej zmluvy, a že

zotrvávanie v tomto právnom vzťahu bez zmeny jeho obsahu by znamenalo porušenie kogentných
ustanovení zákona o poisťovníctve a nevyhnutne by viedlo k uloženiu sankcií zo strany orgánu dohľadu,
odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa ustanovenia § 575 ods. 1,2 Obč. zák., ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť
zanikne. Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími
nákladmi alebo až po dojednanom čase.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaná nepreukázala nemožnosť plniť
z predmetnej poistnej zmluvy v zmysle vyššie citovaných ust.§ 575 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
preto v prejednávanom prípade z tohto dôvodu nedošlo k zániku poistenia.

Žalovaná uzavretím predmetnej poistnej zmluvy vstúpila so žalobcom do záväzkového vzťahu
súkromnoprávnej povahy, ktorý sa riadi zásadou rovnosti účastníkov, zmluvnej voľnosti a pre ktorý
je príznačná dispozitívna úprava právnych noriem, na rozdiel od verejnoprávnych vzťahov, ktoré sú
založené na nerovnom právnom postavení účastníkov a kde orgány verejnej moci rozhodujú o právach
a povinnostiach. Predmetný občiansko-právny vzťah totiž vznikol na základe zmluvy (§ 2 ods. 1 Obč.

zák.). Práva a povinnosti zmluvných strán sa preto riadia obsahom zmluvy a Občianskym zákonníkom.

Pritom platí, že pokiaľ sú určité otázky riešené odchylne úpravou stanovenou špeciálnymi právnymi
predpismi,majútietopredpisyprednosťpredvšeobecnouúpravouObčianskehozákonníka(lexspecialis

derogat legi generali). Pokiaľ však tieto špeciálne predpisy úpravu určitých otázok buď vôbec, alebo
v plnom rozsahu neobsahujú, alebo pokiaľ nemajú tieto predpisy vlastnú špeciálnu úpravu, použije sa
podporne (subsidiárne) všeobecná úprava Občianskeho zákonníka ako základná úprava pre celú oblasť
súkromného práva (§1,§2 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka).

Zákon č. 195/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov je predpisom
verejného práva, zameraný na niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
vykonávaním činností a zánikom poisťovní a zaisťovní, pôsobením poisťovní v iných členských štátoch
a ich pobočiek na území Slovenskej republiky a spôsobením zahraničných poisťovní a ich pobočiek

a zahraničných zaisťovní a ich pobočiek na území Slovenskej republiky a výkonom dohľadu nad
poisťovníctvom (§ 1 ods. 1 zák. č. 95/2002 Z.z.).Vyššie uvedený zákon o poisťovníctve neupravuje žiadne náležitosti poistných zmlúv ani poistné
podmienky, ktoré by sa týkali uzavierania poistných zmlúv, ich zániku, prípadne práv a povinností
zmluvných strán, preto ani námietka žalovanej týkajúca sa aplikácie tohto zákona (vrátane § 67) na

daný právny vzťah je nepatričná. Ust. § 31a tohto zákona síce ukladá povinnosť poisťovni určovať
výšku poistného za splnenia zákonom stanovených podmienok, ide však o zásah verejno-právneho
charakteru, ukladajúci povinnosť poisťovni, ktorý nezasahuje do konkrétnych súkromno-právnych
vzťahov (zmlúv), keďže to zákon výslovne neustanovuje. K zániku predmetného poistného vzťahu preto
nedošlo ani podľa vyššie uvedeného zákona o poisťovníctve.

Žalovaná v ďalších námietkach tvrdila, že chcela iba rešpektovať zákon o poisťovníctve a chcela
zosúladiť právne pomery so zákonom a preto následná zmena zákona v poisťovníctve je skutočnosťou,
ktorá mala za následok nemožnosť poskytnúť žalobcovi poistnú ochranu. Odvolací súd opakovane
poukazuje na to, že zákon o poisťovníctve je normou verejného práva a žalobkyňa, ktorá je navyše

v pozícii spotrebiteľa, nemôže byť jednostranne dotknutá okolnosťami, ktoré vzniknú žalovanému v
súvislosti s plnením povinností vo vzťahu k orgánu dohľadu podľa predpisov verejného práva. Právny
vzťah sa nedostal do rozporu so zákonom, v rozpore so zákonom boli iba pravidlá tvorby zdrojov
poisťovne, nie obsah súkromnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Poistný vzťah teda nemôže
byť v rozpore so zákonom o poisťovníctve, keďže ide o vzťah súkromnoprávnej povahy upravený

predpismi občianskeho práva.

Dôvody uvádzané žalovanou nespôsobujú nemožnosť plniť z poistnej zmluvy, pretože žalovaná
prípadnú nedostatočnú výšku technických rezerv na životné poistenie môže vykryť aj inými spôsobmi,

ako len zmenou poistnej zmluvy, ktorú síce navrhla žalobkyni, táto ju však odmietla.

Pokiaľ preto fakticky a právne je záväzok splniteľný, sťaženie podmienok plnenia, resp. to, že možno
plniť s väčšími nákladmi, nemá za následok zánik záväzku (§ 575 ods. 2 Obč. zák.). Pretože plnenie

zo zmluvy nie je vylúčené, resp. zakázané právnym predpisom, na ktorý odkazuje žalovaná (zák. č.
95/2002 Z. z.), nejde o nemožné plnenie.

Pokiaľ súd prvého stupňa nevyhovel návrhu žalovanej vykonať dôkaz oboznámením sa so spisom

MinisterstvafinanciíSR,resp.NBS,obsahujúcomrozhodnutieMinisterstvafinanciíSRč.j.52/1024/1995
zo dňa 30.5.1995 za účelom preukázania toho, že skutočne zo strany Ministerstva financií v roku
2005 došlo k schváleniu nesprávnych vzorcov, na základe ktorých bolo určené nesprávne poistné
v produktoch UDP-K, správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ takýto dôkaz nevykonal, lebo
vykonanie tohto navrhnutého dôkazu je bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci. Vykonaním

tohto dôkazu podľa názoru žalovanej by súd dospel k záveru o zodpovednosti Ministerstva financií SR za
schválenie nesprávnych vzorcov na výpočet poistného a za povolanie produktu z poistno-matematicky
nesprávne určeným poistným predávať, avšak táto otázka nemá vplyv na rozhodnutie vo veci.

Z rovnakých dôvodov vykonanie dôkazu, vypočutie svedka, zamestnanca žalovanej je bez právneho
významu pre rozhodnutie vo veci, preto správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ ani tento dôkaz
nevykonal.

Nepatričné sú aj námietky žalovanej o zodpovednosti štátu (Ministerstva financií SR) za škodu vzniknutú
žalobkyni, keďže táto otázka nebola predmetom tohto konania.

Pokiaľ žalovaná žiada na prejednávaný vzťah aplikovať Princípy európskeho práva, uvádza odvolací

súd, že tieto sa aplikujú výlučne v prípade, ak sa strany dohodli na ich začlenení do zmluvy alebo na
tom, že sa nimi bude ich zmluva spravovať. Ani jedna z týchto podmienok nebola v konaní preukázaná.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane výroku o
trovách konania podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu
trov konania, ktoré si však neuplatnila a ani jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací
súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.