Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/326/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201635
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu T. č. k. 4C 49/2013 - 37 zo dňa 24.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na obsah žaloby, ako aj dôvody uplatneného nároku z titulu náhrady majetkovej
škody a náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu -
Okresného súdu G., ktorý nerozhodol v zákonnej 15 - dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ďalej súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
výpis z exekučného spisu Okresného súdu G. sp. zn. 16Er 399/2008, z ktorého zistil, že predmetné
exekučné konanie bolo vedené proti povinnému C. E.; exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava.
Súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu dňa
20.10.2008. Dňa 24.11.2008 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie vo zvyšnej časti.

Následne súd citoval ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,
3, § 19 ods. 1- 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z),
§ 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a uviedol, že v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi,

pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods.2 písm. i) so zákonom. Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravil práve z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu
prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o

udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu
zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Materiálny prieskum súdu rozhodcovských

rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, žeby lehota 15 dní sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne. V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi (20.10.2008) žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a dňa 24.11.2008 udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Nemožno teda prisvedčiť žalobcovi, že

exekučný súd bol od podania žiadosti o udelenie poverenia cca. 8 mesiacov nečinný. Konanie súdu o
žiadosti trvalo od 20.10.2008 do 24.11.2008, cca 1 mesiac. Možno síce prisvedčiť žalobcovi, že v danej
veci súd nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote. Exekučný súd však bol povinný vykonať materiálny
prieskum rozsudku rozhodcovského súdu, pričom tento prieskum vykonal v lehote cca 1 mesiaca a v
tejto lehote žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu vyhovel a poverenie

udelil.

Súd ďalej uviedol, že pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
zbytočnými prieťahmi vo veci v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je taktiež nutné postupovať nielen
podľa vnútroštátnej zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných
slobodách, a tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry, základným
predpokladom pre posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku
konania je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry,

o porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce
došlo k prieťahom, avšak ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je
možné ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama o sebe preto nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

Dohovoru. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,
ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (napr. sp.
zn. I.ÚS 19/00, sp. zn. I.ÚS 39/00, sp. zn. I.ÚS 42/01, sp. zn. I.ÚS 57/01, sp. zn. II.ÚS 23/06, a pod.).

Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako
nedôvodnúzamietol.Vzhľadomnatentoprávnyzáversúdnepovažovalzahospodárnevykonávaťďalšie
dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd k tomu uviedol, že žalobu

zamietol bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci
súd považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
vznesenej námietky premlčania.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 Občianskeho

súdneho poriadku a žalovanej, ktorá v konaní mala úspech náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich
nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti konať
pred súdom, ďalej vady, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatočne

zistený skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa
nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, abysúd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Podľa

názoru žalobcu, súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má za dôsledok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že súd vôbec
nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul tak trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že súd nie je
oprávnený polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Bolo povinnosťou súdu
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Poznamenal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, a to znalecký posudok č. X/
XXXX, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým
posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého

stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že
v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. Žalobca
nesúhlasil s tým, ako súd posúdil námietku premlčania. Tvrdil, že k premlčaniu nároku nedošlo. K návrhu
na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu

pojednávaniu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
vzmyslezásadvyplývajúcichzust.§212Občianskehosúdnehoporiadku,beznariadeniapojednávania,
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj na internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec súd

posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená, lebo súd prvého stupňa na
uplatnený nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013

na danú vec neaplikoval. Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola
dôvodná.

Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou

súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie
dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne pri uplatnenom nároku na náhradu škody skúmalpreukázanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a z dôvodu nepreukázania
existencie škody, ďalšie dôkazy, t. j. napr. navrhované znalecké dokazovanie za účelom preukázania
výšky škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, nebolo hospodárne, ani potrebné pre rozhodnutie v

predmetnej veci. Takýmto postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces,
ani na súdnu ochranu, lebo nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Súd na základe
výsledkov vykonaného dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že v danom prípade žalobca nepreukázal zákonné podmienky pre
zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Súdvychádzalzkonkrétnych
okolností exekučného spisu, v ktorom exekučný súd - Okresný súd G. mal nesprávnym úradným
postupom spôsobiť žalobcovi škodu, pričom správne poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde G. pod sp. zn. 16Er 399/2008 nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že postupom súdu, ktorý posudzoval exekučný

titul z hľadiska, či ne/existuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Skúmanie podmienok pre
vedenie exekúcie v každom štádiu konania je zákonnou povinnosťou súdu vyplývajúcou z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Judikatúra súdov zdôrazňuje túto preskúmavaciu právomoc exekučných
súdov obzvlášť pri exekučných tituloch, ktorými sú rozhodcovské rozsudky, tak ako to bolo aj v tomto

prípade. To znamená, že súd má ex offo povinnosť preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011
zo dňa 13.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 207/2011 zo dňa 21.11.2012). Je
známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany práv spotrebiteľa zasiahla

do vtedajšej súdnej praxe, aby zjavne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie
a v zmysle existujúcej judikatúry je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v
súlade s právnou úpravou a zásadami na ochranu práv spotrebiteľa, opakovane judikovanými Súdnym
dvorom Európskej únie.

Z uvedeného vyplýva, že postupom súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Odvolací súd ďalej uvádza, že samotné nedodržanie zákonom stanovených lehôt na konanie alebo
rozhodnutie vo veci automaticky neznamená, že boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, a tým
porušené právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Ústavný súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nie každý zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, lebo vždy skúma, ako sa v okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu
v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné,ževexekučnomkonanívedenomnazákladerozhodcovskéhorozsudku,súdposudzujenávrh
na vykonanie exekúcie, exekučný titul či je súladný so zákonom. Táto povinnosť exekučného súdu
vyplýva priamo z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ide o súdnu kontrolu

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry súdov, ako aj Súdneho dvora
Európskej únie.

Odvolacianámietkažalobcupokiaľideonesprávnevyhodnotenienámietkypremlčaniavdanomprípade
nebola dôvodná. Žaloba nebola zamietnutá pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, ale z dôvodu

nepreukázania nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnom konaní a nepreukázania dôvodnosti
podanej žaloby vo vzťahu k vzniku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na to, že návrh na prerušenie konania, na ktorý žalobca v odvolaní poukázal nebol v
predmetnom konaní predložený, odvolací súd sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa návrhu na

prerušenie konania nezaoberal, ani k nemu nezaujal vecné stanovisko.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej náhrada trov odvolacieho konania priznaná

nebola, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.