Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 20, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/766/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220837
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220837.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD., JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
5C/561/2012-33 zo dňa 15. mája 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 1.571,43 Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 314,29 Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.

233/1995 Z. z. - v znení do 31.05.2010, do 31.05.2011, po 01.06.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Komárno v exekučnom konaní vedenom na
základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému - H. Y., registrovaný u súdneho exekútora
pod sp. zn. EX 5943/2011 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
21.06.2011, konanie začalo dňa 11.04.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním
viac ako 71 dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez
ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny
proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a
teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov
a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu- zásadu legality. Dôsledkom realizácie právomoci
všeobecného súdu upravenej v § 40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučnýsúdtým,žesvojimnelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplatenie
dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav,
ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným

a dlžníkom ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej
strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul- rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je
možné zrušiť pre uplynutie lehoty v ustanovení § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane
nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu

práva na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania,
na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe
a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť

istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi
majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, nemôže preto nastať akceptácia návrhu
na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Ďalej si uplatňuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s

príslušenstvom, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom - nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá
mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa, za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho

práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov

smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie

absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s
vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
navrhovateľa,akoajzánikužvytvorenýchpodnikateľskýchplánov.Vyvolanástrataziskuzrealizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov.
Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a

spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je nutné deklarovať porušenie
jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu
ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť
mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej

súvislostisporušenímoznačenýchprávaprincípovprávnehoštátu,keďmedzitýmnymrozsudkomžiadal
určiť odporcu zodpovedným za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnom konaní.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na
pojednávaní návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmäobsahom spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/584/2011 a citované ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a bod
1, § 9 ods. 1 a 2 v znení účinnom do 01.01.2013, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1) a citované ustanovenia

Exekučného poriadku zákon č. 233/1995 Z. z. (§ 41 ods. 2 písm. d/ v znení účinnom do 01.06.2010, § 44
ods. 2 v znení platnom v čase od 01.06.2010) a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne
podaný. V konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP Zák. č. 99/1963 Zb./ z dôvodu,
že jej trovy konania nevznikli. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného

exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/584/2011, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola podaná na súde dňa 17.05.2011. Návrh na exekúciu bol podaný dňa
11.04.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 20.05.2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, právoplatne dňa 23.06.2011 a exekúciu zastavil uznesením zo dňa 07.10.2011. V
danej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.

Návrh vo veci nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné
prerokovania nároku na náhradu škody a ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa 6-mesačná zákonná
lehotauplynula,keďžeodporcanávrhunevyhovelvrámcipredbežnéhoprerokovanianárokunanáhradu
škody. Mal za to, že uplatnený právny nárok nebol premlčaný. Súd prvého stupňa v danej právnej
veci dospel ďalej k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa dôvodil tým, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody podľa
§ 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp. bez zbytočných
prieťahov. Súd prvého stupňa posudzoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty,

z akého dôvodu, či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti EP, podľa ktorého v zmysle výkladu
§ 44 ods. 2 EP lehota 15 dní sa nevzťahovala na vydanie rozhodnutia exekučného súdu, ktorým
je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia. V danej exekučnej veci od podania žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia neprešla lehota 15 dní, ktorá by uplynula až dňa 01.06.2011. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu a navrhovateľovi v dôsledku takéhoto postupu súdu nemohla vzniknúť škoda,
ani nemajetková ujma.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ OSP- účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konania pred súdom, v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 OSP- súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219

ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a prirozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal

len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako

aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich

procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným

zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti

za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik
škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k
vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na

preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez
ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť zodpovednosť

štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je
uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu

pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie

príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu

vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného v čase začatia exekučného
konania) mal odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to

je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu

sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd v posudzovanej vyššie uvedenej exekučnej
veci zamietol žiadosť o udelenie poverenia v čase tak, ako je vyššie uvedené, pričom ku dňu podania
žiadosti exekútora o udelenie poverenia znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehotu jednoznačne
vylučovalo pre prípady zamietnutia žiadosti, naviac v danej exekučnej veci od podania žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia prešla lehota iba 3 dní. Keďže nebol splnený prvý zákonný predpoklad uplatneného
právneho nároku a to nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej
lehote, súd prvého stupňa sa správne ďalej nezaoberal ostatnými zákonnými predpokladmi uplatneného
právneho nároku a to vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy a priamou príčinná súvislosť medzi
konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej
súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase

namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva, že postup
exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne.
Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vydané po 3 dňoch od
podania žiadosti o udelenie poverenia uvedenom nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom
právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie okolnosti
veci a nemožno neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí /podávaných navrhovateľom na postup

exekučnému súdu/ i vzhľadom k jeho možnostiam. Pokiaľ exekučný súd vydal rozhodnutie a zamietol
žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej veci v čase vyššie uvedenom, odvolací súd mal za to, že sa
nejedná bez ďalšieho o také konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo bez ďalšieho kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom tvrdeným (nepreukázaným) následkom, s poukazom i na
činnosť exekučného súdu, ktorá prechádzala vydaniu tohto rozhodnutia a to zložitosť exekučnej veci -

skúmanie exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Keďže nebol daný základ uplatneného
právneho nároku, nebol daný dôvod zaoberať sa ostatnými zákonnými predpokladmi uplatneného
právneho nároku.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných

v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný
rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii,
potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci
vecne správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že je
neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v

konaní vykonaným dokazovaním, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je
iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len týmto postupom), že
navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a
že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.