Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/311/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109228894
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7109228894.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľa : X. Y., bytom Y. XX, F., zast. advokátom Mgr. Radoslavom
Hodorom, AK Košice, Hlavná 77, proti odporcovi : Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska
2, IČO: 31 690 904, zast. advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, AK Košice, Nemcovej 22, o určenie
neplatnosti poistnej zmluvy, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č.k. 11C
366/2009-146 z 23.4.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh odporcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je určenie, že zrušenie poistnej zmluvy

uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 21.10.2011 ku dňu 16.5.2008 na základe oznámenia
odporcu zo dňa 20.6.2008 je neplatné a určenie platnosti predmetnej poistnej zmluvy.

Vychádzajúc z § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. mal za to, že konanie na Najvyššom súde SR, na ktoré
odporca v návrhu na prerušenie konania poukazuje, nemá taký charakter, aby bolo kvôli nemu účelné
a dokonca potrebné prerušovať všetky konania týkajúce sa sporov odporcu s jeho klientmi ohľadne

platnosti poistných zmlúv a viazanosti ich obsahom. Vedenie dovolacieho konania nie je zákonnou
prekážkou konania a neumožňuje, aby všeobecný súd nekonal a nerozhodoval vo veci len z dôvodu,
že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie poukazujúc na Nález ÚS SR sp.zn. I ÚS 3/2000, I
ÚS 21/2000. Uviedol, že odporcovi nemožno upierať právo na to, aby poznal názor Najvyššieho súdu
SR na posúdenie určitých otázok právnej povahy, ktoré sa v konaniach tohto typu pravidelne vyskytujú,
avšak to nemožno považovať za takú podstatnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala prerušenie konania za

účelom vyčkania na rozhodnutie dovolacieho súdu. V opačnom prípade by totiž odporca mohol v zásade
každým konaním na Najvyššom súde odôvodňovať prerušenie všetkých obdobných konaní a takýmto
spôsobom mariť uplatňovanie práva účastníkov, v tomto prípade spotrebiteľov, na súde. Z uvedených
dôvodov dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania a návrh na prerušenie konania
zamietol.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním odporca. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby rozhodol o prerušení konania z dôvodu uvedeného
v § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. až do rozhodnutia dovolacieho Najvyššieho súdu SR o dovolaní proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1 Co 212/2011 z 24.10.2012. Rozhodnutie súdu prvého
stupňanepovažovalzasprávnepoukazujúcnato,žesúdprirozhodovanímalvziaťdoúvahy,žedoposiaľ
Najvyšší súd SR v dovolacích konaniach nikdy neriešil vecnú stránku v otázkach doterajších sporov

medzi rôznymi navrhovateľmi a ním (odporcom), ktoré sporné prípady majú rovnaký právny základ.
Uviedol, že prvýkrát dosiahol pripustenie dovolacieho dôvodu v inom spore pred odvolacím súdom pre,podľa neho, vyriešenie otázky zásadného právneho významu, ktorá doposiaľ nebola riešená v žiadnom
dovolacom konaní. Poukázal na to, že doteraz v prvom stupni nebolo od podania žalobného návrhu
v roku 2009 rozhodnuté v merite sporu a ani prípadné prerušenie konania podľa neho už nemôže

byť posudzované ako odmietnutie výkonu spravodlivosti, navyše týmto vôbec nesleduje oddialenie
rozhodnutia vo veci samej, ale len dosiahnutie spravodlivého rozsúdenia veci. Podľa jeho názoru
dovolací súd v dovolacom konaní vysloví, že v poistných zmluvách uzavretých medzi ním a jeho
klientmi je právne významný zásah verejného práva postupom kontrolných orgánov verejnej moci u
neho na súkromnoprávne vzťahy s klientmi a následkami pri vzniku, zmene a zániku týchto vzťahov.

Poukazoval na dôvody, pre ktoré v rozhodnutí Krajský súd v Košiciach pripustil dovolanie proti svojmu
rozhodnutiu obdobného charakteru ako je predmetný spor. Považoval svoj návrh na prerušenie konania
za odôvodnený. Zdôrazňoval, že trvá na svojom návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si vyčíslil. Poukázal na to, že predmetom
tohto súdneho konania o určenie platnosti poistnej zmluvy je občianskoprávny vzťah a pre posúdenie
predmetu sporu sú dôležité občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení uzavretú medzi
účastníkmi a nie právne predpisy upravujúce postavenie odporcu ako podnikateľa a jeho vnútorný
vzťah ku kontrolným štátnym orgánom. Na vzťah odporcu a kontrolných štátnych orgánov sa vzťahujú

zákony, ktorých prípadný súlad alebo nesúlad s Ústavou SR nie je rozhodujúci pre posúdenie
nároku, ktorý je predmetom tohto konania. Zdôrazňoval, že odporca nemôže prípadné negatívne
dôsledky podnikateľskej činnosti vo vzťahu ku kontrolným štátnym orgánom prenášať na neho tým,
že jednostranne a bezdôvodne ukončí platný vzťah z dôvodu, ktorý nebol medzi nimi-účastníkmi
konania vopred dohodnutý. Zdôrazňoval, že s podaním odvolania nie je spojený odklad právoplatnosti a

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. O takomto odklade môže rozhodnúť dovolací súd,
avšakodporcavosvojomodvolaníanilennetvrdí,žebyotakýtoodkladpožiadal.Ďalejpoukazovalnato,
že ak dovolací súd dovolaniu vyhovie, zruší ho a vráti súdu na nové konanie, pričom zrušiť rozhodnutie
môže aj z procesných dôvodov, preto nemožno bez ďalšieho konštatovať, že v danom dovolacom konaní
sa rieši otázka, ktorá má význam pre toto rozhodnutie. Ani samotný odporca nepreukázal, čo sa má v

dovolacom konaní riešiť, ale len opäť poukazoval na jeho verejnoprávne vzťahy s kontrolnými štátnymi
orgánmi. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vedenie
dovolacieho konania nie je zákonnou prekážkou konania a neumožňuje, aby všeobecný súd nekonal a
nerozhodoval vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie, pričom zároveň
poukázal aj na rozhodnutia ÚS SR. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že samotné konanie na

NS SR nemá taký charakter, aby bolo kvôli nemu účelné, či dokonca potrebné prerušovať všetky konania
týkajúce sa tých istých účastníkov konania v obdobných súdnych konaniach. Ide o niekoľko tisíc sporov,
ak by skutočnosti uvádzané odporcom v jeho odvolaní mali byť považované za právne relevantné,
mohol by požadovať prerušenie všetkých súdnych konaní, ktoré sa vedú voči nemu, čo by bolo zjavne
bezdôvodným konaním a v rozpore so základnými princípmi občianskeho súdneho konania. Námietky

odporcu v odvolaní možno hodnotiť ako účelové. Vyslovil domnienku, že pokiaľ by sa on a iní poistenci
odporcu nedomáhali svojej ochrany pred súdom, ale prijali by jednu z alternatív ponúknutých odporcom,
odporca by vôbec nezákonnosť výkonu dozoru nenamietal. Uviedol, že ÚS SR na neverejnom zasadnutí
senátu konanom 31.8.2010 rozhodol vo veci vedenej pod sp.zn. IV. ÚS 300/2010 o sťažnosti odporcu,
ktorou namietal porušenie základných práv podľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 1 Ústavy SR tým, že

Krajský súd v Žiline uznesením potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o určenie
platnosti právneho úkonu a podanie návrhu na ÚS SR na posúdenie neústavnosti niektorých ustanovení
Zákona o poisťovníctve a to tak, že sťažnosť odporcu ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,

3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

K prerušeniu konania podľa cit. ustanovenia pristúpi súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, vtedy,
keď prebieha iné konanie, alebo keď dal podnet na začatie iného konania, v ktorom sa rieši (má byťriešená) taká otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol riešiť sám
(§ 135 ods. 2 O.s.p.). Z ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vyplýva, že prerušenie konania podľa tohto
zákonného ustanovenia závisí od úvahy súdu a je v zákone upravené len ako procesná možnosť súdu,

nie však jeho povinnosť, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od situácie upravenej v § 109
ods. 1 písm. b/ prvá veta O.s.p., kedy súd je povinný prerušiť konanie, lebo jeho rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť) nemusí (nie je povinný) konanie prerušiť ani
vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre výsledok jeho
konania. Pri úvahe, či konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia, postupuje súd podľa okolností

konkrétneho prípadu. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,
môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu
pri vedení príslušného konania musí súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany
práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a spomedzi viacerých opatrení má použiť také opatrenie,
ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim
hľadiskom je hospodárnosť konania a s prihliadnutím na túto zásadu prerušenie konania predstavuje vo

všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a
so správnym záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje taká prekážka, ktorá by mu bránila pokračovať
v konaní, a to aj napriek prebiehajúcemu dovolaciemu konaniu vedenému na Najvyššom súde SR na

základedovolaniapodanéhožalovanýmprotirozsudkuKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.1Co212/2011
z 24.10.2012, v ktorom sa rieši otázka zásadného právneho významu. Riešenie a hodnotenie tejto
(prejudiciálnej) otázky v dovolacom konaní nie je totiž záväzné pre iné konanie, než pre konanie, v
ktorom (hodnotenie) bolo vykonané, a súd prvého stupňa v prejednávanej veci si rozhodujúce otázky
môže prejudiciálne vyriešiť sám. Samotné dovolacie konanie vedené v inej veci nie je prekážkou postupu

konania, preto v tomto štádiu konania niet prekážky, pre ktorú by súd nemohol v konaní pokračovať a
po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodnúť.

Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a správnosť záveru súdu prvého stupňa, že nie sú dané zákonné dôvody

na prerušenie konania. Prerušenie konania za daných okolností by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania a s ústavným právom účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeným čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil
napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.