Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoPr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612224363
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612224363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr.

Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci žalobkyne Y. J.I., W.. XX.XX.XXXX, F. N., G.. L.
XXX/XX, zastúpenej JUDr. Martinom Slúkom, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova
41, proti žalovanému: Domovník s.r.o., so sídlom Spišská Nová Ves, Ing. Kožucha 8, IČO 46 681 795,
zastúpeného JUDr. Ivanom Hricom, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves, Ing. Kožucha 8, v konaní
o zaplatenie 465,- eur a vydanie platobných pások, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves z 10.02.2015 č.k. 13CPr/2/2012-1195 a o odvolaní žalovaného proti
uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 03.06.2013 č.k. 13CPr/2/2012-45 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok č.k. 13Cpr/2/2012-1195.

M e n í uznesenie č.k. 13CPr/2/2012-45 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 100,- eur
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou vo veci samej domáhala zaplatenia sumy 465,- eur s príslušenstvom a vydania
výplatnýchpásokzamesiacejúlaaugust2012apotvrdeniaopríjmochfyzickejosobyzozávislejčinnosti

a o zrazených preddavkoch na daň z príjmu za obdobie trvania pracovno-právneho vzťahu na základe
dohody o vykonaní práce zo dňa 21.05.2012.

OkresnýsúdSpišskáNováVes(ďalejibasúdprvéhostupňa)rozsudkomz10.02.2015uložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 307,12 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto
sumy od 7.8.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie o zaplatenie sumy

126,63 eur zastavil a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žalovanému uložil povinnosť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku vydať žalobkyni za mesiac júl 2012 údaje o poskytnutej mzde za poskytnutú
prácu, o zrazených preddavkoch na daň z príjmov a o ďalších skutočnostiach rozhodujúcich pre ročné
zúčtovanie preddavkov na daň zo závislej činnosti a z funkčných pôžitkov a pre výpočet podpory v
nezamestnanosti. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia vo výške 510,70 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho
zástupcu žalobkyne. Ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť poplatok za podaný návrh vo výške

18,00 eur na účet tamojšieho súdu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa so žalovaným uzavreli Dohodu o vykonaní
práce v zmysle § 226 Zákonníka práce (ďalej iba ZP) dňa 21.05.2012. Pracovnou úlohou bol predaj
maloobchodnéhotovaruavybranýchdruhovvprevádzke žalovanéhoBufetČingov,SpišskéTomášovce

č. 109 v rozsahu 100 hodín mesačne, ktoré žalobkyňa mala odpracovať podľa rozpisu zmien.
Termín vykonania pracovnej úlohy bol stanovený do 08.10.2012. Odmena bola dojednaná podľa
internej dohody, splatná v časti zálohy po odpracovaní minimálne 30 hodín v danom mesiaci a vo
zvyšku splatná v posledný deň nasledujúceho mesiaca od vypršania dátumu uvedenom v Dohode
o vykonaný práce, podľa Smernice č. 1 zo dňa 16.5.2012, ktorá upravuje odmenu zamestnancov

žalovaného vykonávajúcich činnosť v zmysle Dohody o vykonaní práce. Podľa tejto Smernice odmena
zamestnancov v hlavnej sezóne od 1.6. do 31.8.2012 je 2,- eur/hodina brutto príp. podľa individuálnej
dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V mimosezónnom období od 1.9.2012 až do
skončenia prevádzky v Bufete Čingov sa dojednáva na 1,50 eur/hodina brutto.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že medzi účastníkmi boli sporné dve skutočnosti, a to rozsah
odpracovaných hodín a výška dohodnutej odmeny za vykonanú prácu. Pokiaľ ide o výšku odmeny,
žalovaný tvrdil, že internou dohodou bola Smernica č. 1 zo dňa 16.05.212. Žalobkyňa síce poprela,
že sa oboznámila s obsahom tejto Smernice, z jej výpovede však bolo nesporné, že mala vedomosť
o výške odmeny 2,- eur za hodinu. Z účastníckych výpovedí a z výplatných pások za mesiace máj a

jún 2012 bolo zrejmé, že žalobkyňa mala vyplatenú odmenu 2,50 eur za hodinu, a to bez písomnej
dohody. K zvýšeniu odmeny došlo ústnou formou a následne aj k jej zníženiu na sumu 2,- eura
za hodinu, a to jednostranným rozhodnutím žalovaného. Súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný
porušil ustanovenia Zákonníka práce tým, že dohoda o zvýšení mzdy mala byť uzavretá písomne,
uzavretím riadne očíslovaného dodatku k dohode. Táto neplatnosť však nemôže byť podľa § 17

ods. 3 ZP na ujmu žalobkyne ako zamestnankyne, pretože neplatnosť sama nespôsobila. Preto súd
prvého stupňa dospel k záveru, že odmena za vykonanú prácu bola dohodnutá na sumu 2,50 eur za
hodinu. Pokiaľ ide o zníženie odmeny, poukázal súd prvého stupňa na ust. § 226 ods. 4 ZP, podľa
ktorého sa môže odmena primerane znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá dohodnutým podmienkam.
Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že k zníženiu odmeny došlo v dôsledku

porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne. Žalovaný nijako nepreukázal, žeby žalobkyňu v priebehu júla
2012 upozorňovala na porušenie pracovného poriadku. Žalobkyňa naopak obsahom SMS správy z
26.07.2012 preukazovala, že konateľka spoločnosti žalovaného bola s jej prácou spokojná. Predložený
dôkaz „Zápisnica z miestneho zisťovania vykonaného v časoch 13.07.2012 do 06.08.2012“ súd prvého
stupňa nevyhodnotil ako relevantný, pretože zápisnica bola vyhotovená až následne dňa 05.10.2012

a žalobkyni bola zaslaná na vedomie s oznámením o ukončení miestneho zisťovania listom zo dňa
16.11.2012. Preto ani sankčné opatrenia prijaté voči žalobkyni podľa tejto zápisnice neboli realizované.
Rozpornéboliajtvrdeniažalovanéhoovýškezníženejodmeny,pretoževzmyslepredkladanejzápisnice
mala byť odmena znížená na sumu 1,50 eur za hodinu spätne od 01.07.2012 a podľa výplatnej pásky za
júl2012bolaodmenauvedenávovýške2,-eurázahodinu.Súdprvéhostupňamalpretozapreukázané,

žezostranyžalovanéhonedošlokplatnémuzníženiuodmenyzavykonanúprácu.Pokiaľideoporušenie
pracovnej disciplíny, ku ktorému malo dôjsť zo strany žalobkyne tým, že opakovane nenastúpila na
výkon práce, na základe čoho s ňou žalovaný okamžite ukončil Dohodu o vykonaní práce, poukázal súd
prvého stupňa na ust. § 224 ods. 2 písm. e) ZP, ktorý upravuje povinnosť zamestnávateľa viesť evidenciu
pracovného času zamestnancov, čo vyplýva povinnosť sledovať u zamestnancov, či došlo k naplneniu

rozsahu práce 350 hodín v kalendárnom roku. Vypočutá svedkyňa K.. E. S. potvrdila, že o dosiahnutí
zákonného limitu 350 hodín v júli 2012 u žalobkyne mali vedomosť, preto im muselo byť zrejmé, že
žalobkyňa v mesiaci august 2012 nemôže vykonávať prácu na základe dohody zo dňa 21.05.2012.
Preto súd prvého stupňa nepovažoval za relevantné zaslanie okamžitej výpovede dohody z dôvodu
nenastúpenia do práce dňa 07.08.2012.

Pokiaľ ide o rozsah odpracovaných hodín žalobkyňou v mesiacoch júl a august 2012, súd prvého
stupňa mal za preukázané, že evidenciu si zamestnanci viedli na tlačive Ševt. Žalovaný namietal, že
zamestnanci si robili záznamy sami, do evidencie sa škrtalo a viedlo sa ich niekoľko. Zo sporného

obdobia júl a august 2012 tieto evidencie neexistujú, podľa výpovede svedkyne K.. S. sú skartované.
Za relevantnú evidenciu považoval žalovaný zmenovku, ktorú sám predložil k vyjadreniu k žalobe.
Zamestnanci mali na prevádzke viesť aj evidenciu tržieb, kde mali vlepiť lístok s ranným vkladom a
lístok s dennou uzávierkou. Po oboznámení sa s obsahom tejto knihy evidencie mal súd za preukázané,že takéto doklady s menami zamestnancov kniha neobsahuje a iná evidencia tržieb nie je k dispozícii.
Jediným relevantným dokladom na zistenie skutočností, kedy mala žalobkyňa pracovnú zmenu, je
záznam z fiškálnej pamäte pokladne, ktorá obsahuje meno zamestnanca. Z obsahu záznamu z fiškálnej

pamäte pokladne mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobkyňa bola na dennej zmene tak, ako
to vyplýva aj z jej osobných záznamov okrem dňa 21.7.2012. Rovnako v mesiaci august 2012 bola
žalobkyňa na dennej zmene tak, ako to vyplýva z jej záznamov okrem dňa 3.8.2012. Súd prvého stupňa
spočítal dĺžku trvania dennej zmeny v zmysle záznamu z fiškálnej pamäte pokladne a mal za to, že v júli
2012 bolo na zmene žalobkyne odpracovaných 214,5 hodín a v auguste 2012 43,5 hodín. Sporné dni

21.7.2012 a 3.8.2012 súd prvého stupňa do počtu odpracovaných hodín nezapočítal. Žalovaný namietal,
že zamestnanec na dennej zmene odchádzal skôr, toto tvrdenie však nijako nepreukázal, naopak
svedkovia T. E.A. E. Y.. N. F. potvrdili, že zmeny trvali do večera, aj po 22.00 hodine a že bežne pracovali
nadčasy, za ktoré mali zaplatené. Súd prvého stupňa nepovažoval evidenciu dochádzky predloženú
žalovaným za vierohodnú, pretože podľa tejto evidencie mala žalobkyňa pracovať aj v dňoch 14.7.2012
a 29.7.2012, čo sa však nezhoduje s evidenciou vedenou žalobkyňou ani so záznamom z fiškálnej

pamäte pokladne. Žalobkyňa sama tvrdila, že v júli odpracovala 210 hodín a v auguste 2012 odpracovala
56 hodín. Po zohľadnení záznamov z fiškálnej pamäte súd prvého stupňa uzavrel, že žalobkyňa mohla
reálne v júli 2012 odpracovať 210 hodín a v auguste 2012 v počte 43,5 hodín. Na základe uvedeného
mal súd prvého stupňa za to, že za mesiac júl 2012 mala žalobkyňa nárok na odmenu 2,50 eur za
210 odpracovaných hodín v celkovej sume 525,- eur, z ktorej súd prvého stupňa odpočítal zálohu 200,-

eur a sumu 126,63 eur, ktorú žalovaný uhradil v priebehu pojednávania, a teda dlžná suma za mesiac
júl 2012 predstavuje výšku 198,37 eur. Keďže v mesiaci august 2012 žalobkyňa už nemohla pre
žalovaného pracovať na základe Dohody zo dňa 21.05.2012, pretože k 31.7.2012 dosiahla zákonom
stanovený maximálny limit 350 hodín rozsahu prác a zároveň bolo preukázané, že žalobkyňa v auguste
odpracovala 43,5 hodín, mal súd prvého stupňa za to, že žalobkyňa pracovala na základe právneho

dôvodu, ktorý odpadol. Žalovanému tak vznikol majetkový prospech titulom bezdôvodného obohatenia
108,75 eur, pretože súd prvého stupňa vychádzal z výšky odmeny 2,50 eur. Keďže žalobkyňa uplatnila
nárok až za 56 odpracovaných hodín, súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti jej nárok zamietol ako
nedôvodný.

Celková dlžná suma žalovaného voči žalobkyni tak predstavuje sumu 307,12 eur. Súd prvého stupňa
priznal žalobkyni aj nárok na zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá namieta nesprávnosť rozhodnutia o jej odmene
za prácu. Rozporuje rozdiel na odmene vo výške 31,25 eur, ktorý jej mal byť priznaný podľa jej názoru.
Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, ktorý nepriznal žalobkyni odmenu za deň 21.07.2012, kedy
žalobkyňa mohla mať poobedňajšiu zmenu a tiež za deň 03.08.2012, keď žalobkyňa podľa výpovede

svedka T. E. pomáhala pri upratovaní prevádzky v rozsahu 16 hodín. Preto nesúhlasí so zamietnutím
jej návrhu v prevyšujúcej časti a je toho názoru, že žalovaný mal byť zaviazaný na povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 338,37 eur s príslušenstvom. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku o trovách
konania a domnieva sa, že súd prvého stupňa bezdôvodne neuznal úkony právnej služby, ktoré boli
vynaložené na to, aby si mohla svoje právo riadne a účelne uplatniť. Žalobkyňa poukazuje na rozpis

úkonov právnej služby z podaní z 13.02.2015 a na záznamy z porád. Súd prvého stupňa nedostatočne
odôvodnil to, prečo neuznal účelnosť ostatných uplatnených úkonov právnej služby. Predovšetkým
nesúhlasí s nepriznaním odmeny za písomné podania a mailové podania, ako aj za ďalšie porady medzi
žalobkyňou a jej právnym zástupcom. Nepriznané úkony boli nevyhnutne realizované vzhľadom na
dĺžku a komplikovanosť súdneho sporu. Žalobkyňa tiež nesúhlasí s výškou základnej sadzby tarifnej

odmeny. Tvrdí, že po celý čas súdneho konania bolo aj predmetom konania uplatnená suma 465,- eur,
preto bolo potrebné vychádzať z tarifnej hodnoty z tejto sumy. Rovnako nesúhlasí s prístupom súdu
prvého stupňa k stanoveniu zvýšenej časti sadzby odmeny za jeden úkon právnej služby, pokiaľ ide o
nárok na vydanie listín. Uvádza tiež, že uplatňovaný nárok nie je možné považovať za drobný spor s
poukazom na § 200ea ods. 2 písm. h) O.s.p. Navrhuje preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že

zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 338,37 eur s príslušenstvom, zaviaže žalovaného na náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 3.705,10 eur a náhradu trov odvolacieho konania 127,36 eur.Proti rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný, ktorým navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.

Žalovaný naďalej trvá na svojom stanovisku ohľadom výšky dohodnutej odmeny za mesiace júl a
august 2012 vo výške 2,- eurá za hodinu. Poukazuje na to, že táto skutočnosť vyplynula aj z výpovede
žalobkyne. Tvrdí, že za mesiace máj a jún 2015 mala žalobkyňa nárok iba na príplatok k dohodnutej
odmene vo výške 0,50 eur za hodinu za evidenciu alkoholu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa uvádza,

že žalovaný dodržal zákonom stanovenú písomnú formu zmeny dohody o vykonaní práce pri zvýšení
hodinovej odmeny, tak dobromyseľnosť zamestnanca sa vzťahuje iba na to, že žalovaný nemôže žiadať
vrátenie preplatku za mesiace máj a jún 2012. Žalovaný však trvá na tom, že za mesiac júl a august
platila platne uzavretá Dohoda o vykonaní práce, resp. o odmene v sume 2,- eurá za hodinu. Súd
prvého stupňa preto nesprávne interpretoval § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa preto nemá
nárok na zvýšenú hodinovú odmenu za odpracované hodiny za mesiace júl a august 2012, pretože už

neviedla evidenciu alkoholu a platila pôvodná dohoda o výške odmeny. Súd prvého stupňa tak svojím
rozhodnutím nad rámec dohody účastníkov priznal odmenu žalobkyne za činnosť, ktorú nevykonávala.
Pokiaľ súd prvého stupňa považoval Dohodu o vykonaní práce za platný právny úkon, jeho dodržanie zo
strany žalovaného vyplatením dohodnutej odmeny 2,- eura za hodinu v mesiacoch júl a august nemôže
vyhodnotiť ako neplatný, či jednostranný právny úkon. V tejto časti rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Žalovaný ďalej namieta počet odpracovaných hodín, resp. skutočnosť, že súd prvého stupňa za
rozhodný dôkaz na preukázanie tvrdení žalobkyne počet odpracovaných hodín považoval výpis z

pamäte fiškálnej pokladnice a osobné záznamy žalobkyne. Žalovaný namieta, že do zmenoviek sa
zasahovalo a zmenovka, ktorú predložil žalovaný je finálna, ktorá bola podkladom pre vypracovanie
výplat zamestnancom a pre účely odvodu poistného. Žalobkyňa predložila osobné záznamy, pričom
tvrdila, že odpracovala toľko hodín, ako je tam uvedené. Výpis z fiškálnej pamäte však jej tvrdenia
nepotvrdil. V zmysle výpisu žalobkyňa odpracovala menej hodín v mesiaci august. Pokiaľ súd

vzal za rozhodný dôkaz fiškálnu pamäť, sú nedôveryhodné dôkazy aj osobné záznamy predložené
žalobkyňou. Žalobca ani výpis z fiškálnej pamäte nepokladá na nespochybniteľný dôkaz presného počtu
odpracovaných hodín. Takýto údaj nevyplýva a nebol preukázaný svedeckými výpoveďami. Na základe
tejtoinformácienemožnojednoznačnedospieťkzáveru,koľkohodíndanáosobavkonkrétnydeňnaozaj
pracovala. Žiadny predpis neukladá povinnosť zaznamenávať v elektronickej pokladnici údaje o osobe,

ktorá vklad vykonala. Takéto údaje, nemôžu bez iných dôkazov byť podkladom pre uznanie nárokov
žalobkyne. V tejto súvislosti cituje viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR vo vzťahu k hodnoteniu
dôkazov. Žalovaný navrhol vykonať výsluch ďalších svedkov, čo súd odmietol z dôvodu, že títo mali
vypovedať k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Žalovaný však tvrdí, že títo
svedkovia mohli byť vypočutí aj k údajom o zmenovke, pretože potvrdili počet odpracovaných hodín v

jednotlivých dňoch.

Žalovaný napokon namieta uplatnenú výšku trov právneho zastúpenia vo vzťahu k žalovanej sume.
Uplatnenie trov v sume 3.705,10 eur k priznanej istine vo výške 307,12 eur je v hrubom rozpore so

zásadou účelnosti a zásadami, ktorými by sa mal riadiť advokát pri poskytovaní právnych služieb.
Neoprávnené vyúčtovanie trov právneho zastúpenia je disciplinárnym previnením advokáta. Uplatnenie
trov za 20 porád s klientom považuje za umelé navýšenie trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa aj žalovaný v podaných odvolaniach v celom rozsahu zotrvávajú
na svojich stanoviskách, ktoré prezentovali v konaní pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ sa týka
rozhodnutia vo veci samej, žalobkyňa v odvolaní trvá na priznaní odmeny aj za dni 21.07.2012 a
03.08.2012 v rozsahu, ako požadovala v žalobe. Žalovaný naopak nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvéhostupňapokiaľideovýškudohodnutejodmenyzamesiacejúlaaugust2012,anispočtomodpracovaných
hodín, za ktoré bola odmena žalobkyni priznaná.

Odvolací súd uvádza, že otázka výšky dojednanej odmeny a počtu odpracovaných hodín bola spornou
skutočnosťou aj v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobkyňa ani žalovaný v odvolaniach neuviedli
žiadne iné argumenty než tie, ktoré prezentovali v prvostupňovom konaní.

Odvolací súd po dôslednom preskúmaní rozsudku a konania ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový stav veci, takto zistený skutkový stav veci podradil
pod relevantné ustanovenia hmotného práva a vo veci správne rozhodol. Odôvodnenie rozsudku je
úplné, logické a presvedčivé. Odvolací súd nezistil existenciu takých vád konania, resp. napadnutého
rozhodnutia, ktoré by boli dôvodom na jeho zrušenie podľa § 221 O.s.p.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K sporným skutočnostiam, namietaným v odvolaniach oboch účastníkov odvolací súd navyše dodáva,
že súd prvého stupňa sa s námietkami vysporiadal dostatočným spôsobom a jeho rozhodnutie nie je
možné považovať za arbitrárne.

Pokiaľ ide o počet odpracovaných hodín žalobkyňou, súd prvého stupňa pri rozporností tvrdení
oboch účastníkov a spochybnení vzájomnej evidencie o dochádzke zo strany žalobkyne aj zo strany
žalovaného vychádzal pri ustálení skutkového stavu z takého dôkazu, ktorý je možné považovať so
zreteľom na ďalšie predkladané dôkazy za objektívny.

Záznam z pamäte fiškálnej pokladne síce spochybňuje v odvolaní žalobca, je však potrebné poukázať
na to, že skartovaním pôvodných zmenoviek nepochybne sám prispel k tomu, že nie je možné
objektívne zistiť skutočný počet odpracovaných hodín. Iné dôkazy však nespochybňujú správnosť

záznamov pamäti fiškálnej pokladne. Skutočnosť, že neexistuje predpis, ktorý by stanovoval povinnosť
zaznamenávať do pokladnice údaje o osobe, ktorá vklad vykonala, neznamená, že tento údaj nie je
objektívny a pravdivý.

Odvolací súd konštatuje správnosť názoru súdu prvého stupňa v tom, že v prípade rozporov
jednostranných tvrdení oboch účastníkov konania sa priklonil pri stanovení odpracovaných hodín ku
takej evidencii, ktorá nie je závislá od vôle oboch sporových strán.

Ďalšou spornou otázkou bola výška hodinovej odmeny za mesiace júl a august 2012.

Tvrdenie žalovaného, že zvýšenie odmeny z dojednanej sumy 2,- eura za hodinu na odmenu 2,50
eur za hodinu bolo odôvodnené tým, že žalobkyňa viedla evidenciu alkoholu, nevyplýva zo žiadneho

vykonanéhodôkazu.Žalovanývšaksámuvádzavosvojomvyjadreníkžalobez03.05.2013,žezvýšenie
odmeny z 2,- eur na 2,50 eur za hodinu bolo vykonané po ústnej dohode. Z uvedeného súd prvého
stupňa správne vyvodil, že ak sám žalovaný tvrdí, že došlo k dohode o zvýšení mzdy, aj keď takáto
dohoda nebola vykonaná v písomnej forme, jej obsah napriek tomu zmluvné strany naďalej zaväzuje
a následné jednostranné rozhodnutie žalovaného o opätovnom znížení odmeny na sumu 2,- eurá za

hodinu nemôže byť na ujmu žalobkyne. Sám žalovaný zníženie odmeny na pôvodne dohodnutú sumu
odôvodnil iba tým, že žalobkyňa nevykonávala dohodnutú prácu riadne a zodpovedne.Za takejto situácie je rozhodnutie súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenie v časti, ktorá sa týka priznania
odmeny v sume 2,50 eur za hodinu vecne správne.

Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny vo výrokoch o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 307,12 eur s príslušenstvom, rovnako aj vo výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti a o zastavení konania v sume 126,63 eur. Vecne správne je aj rozhodnutie o
povinnostižalovanéhovydaťžalobkynipotvrdenie,resp.údajeoposkytnutejmzdezaprácu,ozrazených

preddavkoch na daň z príjmov o ďalších skutočnostiach. Tento výrok bol preskúmavaný z dôvodu, že
žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku bez bližšej špecifikácie.

Pokiaľ sa týka rozhodnutia o trovách konania, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa priznal žalobkyni trovy právneho

zastúpenia za tie úkony právnej služby, ktoré správne považoval za účelne vynaložené. Účelom náhrady
trov konania je poskytnúť náhradu za vynaložené trovy iba v takom rozsahu, ktorý je nevyhnutne
potrebný na účelné uplatňovanie práv žalobkyne. Odvolací súd sa stotožňuje s rozsahom priznaných
úkonov právnej pomoci, ako aj so spôsobom výpočtu odmeny právneho zástupcu žalobkyne a preto
potvrdil rozsudok aj vo výroku o trovách konania.

Vecne správne je aj rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok na účet súdu prvého
stupňa.

Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Uznesením z 03.06.2013 č.k. 13Cpr/2/2012-45 súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť uhradiť

žalobkyni sumu 115,- eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

V dôvodoch uznesenia uviedol, že vytýčil termín pojednávania vo veci na deň 16.05.2013. Pred začatím
pojednávania právny zástupca žalovaného požiadal o jeho odročenie z dôvodu, že žalovaný mu udelil

plnú moc len dňa 15.05.2013 a preto nemal dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania.
Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil podľa § 147a ods. 1 až 5 O.s.p. Uviedol, že žalovaný
si predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 19.04.2013. Mal tak dostatočný časový priestor na
zvolenie právneho zástupcu. Z predloženého podania žalobkyne, mailovej komunikácie medzi právnym
zástupcom žalobkyne a právnym zástupcom žalovaného vyplynulo, že JUDr. Ivan Hric zastupoval

žalovaného už v čase pred podaním žaloby v rámci mimosúdneho riešenia sporu. Žalobkyňa sa
zúčastnila spolu s jej bývalým kolegom T. E. na mimosúdnom rokovaní ohľadom urovnania sporu v
kancelárii súčasného právneho zástupcu žalovaného. Súd prvého stupňa sa stotožnil s tvrdeniami
žalobkyne, že právny zástupca žalovaného mal vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach týkajúcich
sa prejednávanej veci a preto tu nebol dôvod na odročenie pojednávania. Navyše žalovaný nepožiadal

o odročenie pojednávania včas, najneskôr 3 dni pred pojednávaním, čo zakladá nárok na vyplatenie
peňažnej sumy podľa § 147a O.s.p.

Proti uzneseniu podal odvolanie žalovaný. Uvádza, že na pojednávaní dňa 16.05.2013 boli prítomní

všetci účastníci vrátanie právnych zástupcov. Právny zástupca žalovaného predložil plnú moc, ktorá
mu bola udelená deň pred pojednávaním a následne požiadal o jeho odročenie, pretože nemal
dostatočný čas na prípravu. Žalobkyňa a jej právny zástupca návrh na odročenie akceptovali,
rovnako aj súd prvého stupňa akceptoval dôvod odročenia pre absenciu 5 dňovej lehoty na prípravu
pojednávania. Pojednávanie nebolo odročené pre neprítomnosť. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že právny

zástupca žalovaného mal vedomosť o skutočnostiach, ktoré sú podkladom súdneho sporu uvádza
žalovaný,žeJUDr.Hricsazúčastnilmimosúdnehojednaniadňa12.10.2012aďalejsaovecakoadvokát
nezaujímal a plnomocenstvo prevzal až 15.05.2013. Preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil uznesenie
tak, že návrh žalobkyne na priznanie sumy 115,- eur zamietne.Podľa § 147a ods. 1, 2 O.s.p. ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti

účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu
prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo
od neho požadovať sumu 15,- eur. Účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré
bolo odročené z dôvodu podľa ods. 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od
účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100,- eur.

Citované ustanovenie upravuje osobitnú procesnú sankciu, ktorú môže uplatniť účastník konania v
prípade, ak súd odročí nariadené pojednávanie na základe žiadosti protistrany z dôležitého dôvodu na
jej strane ktorý protistrana zavinila, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa jej prihodila.

V prejednávanej veci bolo pojednávanie odročené na žiadosť žalovaného, pretože udelil plnú moc
svojmu advokátovi deň pred pojednávaním.

Je nesporné, že na pojednávaní bola prítomná žalobkyňa, ktorá si uplatnila právo podľa § 147a O.s.p.
Je tiež nepochybné, že pojednávanie bolo odročené na žiadosť žalovaného z dôvodu, že jeho právny
zástupca nemal dostatočný čas na prípravu pojednávania.

Jepotrebnéprisvedčiťzáveromsúduprvéhostupňa,žežalovanýmalpredpojednávanímdostatočnýčas
na to, aby si zvolil právneho zástupcu a preto zvolenie právneho zástupcu iba deň pred pojednávaním
je zavinením na strane žalovaného. Odročenie pojednávania bolo zapríčinené výlučne okolnosťami na
strane žalovaného a jeho právneho zástupcu.

Z tohto dôvodu je nárok žalobkyne podľa § 147a O.s.p. dôvodný.

Nesprávne je však rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak žalobkyni priznal nárok na zaplatenie sumy 115,-

eur.

Ust. § 147a ods. 1 a 2 O.s.p. rozlišuje dve situácie. V prvom prípade vznikne nárok na zaplatenie sumy
15,- eur účastníkovi, ktorým nie je zastúpený advokátom. Naopak za situácie, ak účastník je zastúpený

advokátom a dôvod odročenia je zapríčinený advokátom protistrany vznikne mu nárok na zaplatenie
sumy 100,- eur.

Z uvedeného vyplýva, že účastníkovi je možné priznať iba jednu náhradu, v závislosti od toho, či strany

sú alebo nie sú zastúpené advokátom.

Preto odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a priznal žalobkyni právo na zaplatenie sumy
100,- eur podľa § 147a ods. 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.