Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/230/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201986
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201986.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 5.12.2014 pod č.k.
6C/165/2013 - 28, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal uložiť
žalovanej povinnosť na zaplatenie majetkovej škody 125,- eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy
440,- eur s príslušenstvom. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že uznesením zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 5NcC/67/2012 Krajský súd v Prešove
vyhovel námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobkyňou, z prejednávania a

rozhodovania veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie
Okresnému súdu Kežmarok.

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci zdôvodnila nárokom na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako súdu
exekučného spočívajúcom v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v dĺžke

viac ako 8 mesiacov, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom žaloby žalobkyňa žiadala,
aby súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu,
a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu zaplatiť.

Skutkový základ žaloby odôvodnila tvrdeniami, že ako oprávnená navrhla písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXX, uzavretej dlžníkom A. Š., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. EX 3391/2009, návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej "exekučnýsúd"), ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných
v exekučnom konaní (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) bola založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec

nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 8 mesiacoch
od podania žiadosti (až 11.12.2009), a to rozhodnutím o udelení poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby a po veľmi dlhej dobe. Postup

exekučného súdu hodnotí ako nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával
vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas konania
nachádzala. Neexistovala tu žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Takýmto
nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené jej legitímne očakávanie, že správnym postupom dôjde k

vymoženiu jej pohľadávky .O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jej práv
a spôsobenia škody, sa dozvedela až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vo veci následne
postupovala podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o
predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne
nereagovala.

Žalobou si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnila náhradu majetkovej
škody, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Výšku týchto

nákladov stanovila vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy paušalizáciou reálnych vecných nákladov z
dôvodu, že presnú výšku by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému predstavujú sumu 70 eur, náklady na správu a udržanie informačného systému sumu 40
eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené urgovaním a na kontrolou stavu konania sumu 15 eur, spolu 125 eur.

Žalobou si uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zastáva
názor, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní so zásahom do výkonu jej majetkových

práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ju
vystavil viacerým rizikám, a to, že dôjde k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolventnosť povinného. Náhrada nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za
porušeniejejzákladnýchprávvzhľadomajnaneexistenciužiadnehovnútroštátnehoprostriedkunápravy

spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, na zánik jej podnikateľských plánov a neistotu v ďalšom
plánovaní. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným súdom,
podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi spravodlivá satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (cca.
660,- eur), považuje alikvótnym pomerom vypočítanú sumu 55,- eur za každý začatý mesiac omeškania
činnosti exekučného súdu (660,- eur za 12 mesiacov). V danej veci bol exekučný súd nečinný cca. 8

mesiacov ( 258 dní).

Žalovaná v svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 23. 4. 2013 žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu
nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z.. Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe síce označila niektoré dôkazy,

najmä odkazuje na exekučný spis, avšak nepredložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú
povinnosť v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na nej. Za nejasný
považuje tiež titul nároku na náhradu škody. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti opredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola
žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé, že žalobkyňa žalobu nepodala po uplynutí 6-mesačnej
zákonnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodený sa

práva na náhradu škody môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku. Predbežné prerokovanie nároku je podmienkou, aby o nároku mohlo
prebehnúťsúdnekonanie.Pretozastávanázor,ževdanejveciideopredčasneuplatnenýnároknasúde.
Naviac, žalobkyňa neposkytla žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým
zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto

nárok na náhradu škody uplatnený v danej veci nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej poukázala
na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky
súčasne.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnej od 1.6.2011,
podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Preto zastáva názor, že ak v danej

veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok
žalobkyne vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného
súdu o žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá oporu v zákone. Pokiaľ
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že podľa ust. § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinného do 31.5.2011 z 15-

dňovej lehoty boli síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmiery nimi schválené. Správnosť aplikácie týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky však
osvedčila svojím autentickým výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení Exekučného
poriadku Národná rada SR. Podľa tejto dôvodovej správy výslovné vloženie aj pojmu „rozhodnutia
rozhodcovských súdov“ do ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku len explicitnejšie ujasnilo

literu zákona, aby nedochádzalo k mylným interpretáciám toho ustanovenia. Zastáva názor, že toto
ustanovenie sa správne aplikovalo pri rozhodovaní súdov aj u žiadostí o udelenie poverení na vykonanie
exekúcii na základe rozhodcovských rozsudkov pred 1. 6. 2011. Prax už dávno poukázala, že 15-dňová
lehotanaudeleniepovereniaexekútorovijevýraznouprekážkoutoho,abysúdymohliobjektívneposúdiť
zákonnosť exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, a to predovšetkým

posúdiť existenciu dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní .V tomto smere považuje za dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, ako aj vo vyjadrení špecifikované
rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súd SR, podľa ktorých vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej

doložky, preskúmavať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že nedodržanie zákonnej lehoty
na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich
sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na

to, že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv. Poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto boli konštatované orgánmi
špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu k predpokladom posúdenia
existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania.

Preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19
ods.1zákonač.514/2003 Z.z.právonanáhraduškodysapremlčíza3rokyododňa,keďsapoškodený
dozvedel o škode. Ak žalobkyni mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v

udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku
skončila uplynutím 3 rokoch odo dňa, kedy uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia.
Preto ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom
doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný.Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla,
že žalobkyňa v konaní ani tu neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, a neuviedla, či si uplatňuje

skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a vznik skutočnej škody či ušlého zisku ani nepreukázala. Zastáva
názor, že žalobkyňou tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu
z zmysle zmenšenia jej majetku, a ani za ušlý majetkový prospech, tzn. nerozmnoženie jej majetku,
ktoré bolo možné dôvodne očakávať nebyť škodovej udalosti. Žalobkyňa, ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úveroch, nepochybne potrebuje svoj informačný systém. Tento

informačný systém na správu svojich pohľadávok využívala pred aj po období tvrdených prieťahov v
exekučnom konaní, a na správu pohľadávok, ktoré boli aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní.
Preto zastáva názor, že náklady na správu a využívanie informačného systému žalobkyni vznikali
za účelom jej fungovania ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom
konaní. Pokiaľ ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, ide o
neprimerané čiastky, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácii bola vybavená

elektronicky. Sama žalobkyňa v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviedla, že disponuje
databázou návrhov v elektronickej podobe a že návrhy boli v elektronickej podobe odoslané súdu.

K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na 2 skutočnosti, a to že ústavný
súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenie za zbytočné prieťahy podrobne

skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobkyne, ktorá vychádza z paušálnej sumy 660,- eur
za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliada okrem iného aj na význam sporu
pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobkyňa tento prostriedok
nevyužila, je podľa rozhodnutí ústavného súdu neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma priznaná.
Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.

Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobkyňa ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Tiež bližšie nešpecifikovala tvrdený
zánik a ovplyvnenie jej podnikateľských aktivít. Nepreukázala, že konštatovanie porušenia práva nie je
pre ňu dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázala ani to, že by sa jej mala poskytnúť náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že podnikateľskú

činnosť žalobkyne, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje práva
spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Preto pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje
nároknanáhraduškodyvočištátuatátoškodamalavzniknúťprávevsúvislostistoutojejpodnikateľskou
aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenie práva musí byť postačujúce. Zároveň namietala,
že žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným

postupom exekučného súdu.

Z oznámenia Okresného súdu Poprad zo dňa 20.11.2014 súd zistil, že exekučné konanie žalobkyne
ako oprávnenej proti povinnému A. Š., narodenému XX.X.XXXX, vedené na exekútorskom úrade pod č.
EX 3391/2009, je na Okresnom súde Poprad vedené pod sp.zn. 7Er 212/2009. Exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou,
a.s.. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu doručil
15.6.2009. Uznesením z 15.10.2009 exekučný súd konanie sčasti ohľadne vymoženia úrokov z
omeškania zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2009. Dňa 11.12.2009 exekučný
súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

Žalobkyňa v danej veci tvrdila, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne,
keď o jej žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nerozhodol v
zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a od podania žiadosti cca. 8 mesiacov bol bezdôvodne
nečinný. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočnosti k nesprávnemu úradnému postupu exekučného

súdu v danej veci malo dôjsť od 15.6.2009 (tzn. od podania žiadosti o udelenie poverenia exekučnému
súdu) v trvaní 8 mesiacov. Právny základ nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom žalobkyňa opiera o
ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.

Na základe vykonaného dokazovania a s použitím príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, tzv. v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu malodôjsť, ďalej § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku súd prvého stupňa uzavrel,
že návrh žalobcu nie je dôvodný. Možno prisvedčiť žalobkyni, že v danej veci v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia
súdneho exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval prípady, ak exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok.

Exekučný poriadok však procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods.
2 písm. i) so zákonom. Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravil práve z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu
prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o
udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu,

ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu
zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského

konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne
rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu
rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Navyše, z ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému
súdu neukladá (Nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013, rozsudok KS Prešov sp. zn. 17C
419/2012 z 19. 4. 2014).

V danejveciexekučnýsúdpodoručenížiadostioudeleniepovereniasúdnemuexekútorovi(15.6.2009)
žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením z 15.10.2009 exekučné konanie
sčasti zastavil. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie dňom
12.11.2009 súd dňa 11.12.2009 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo
zvyšnej časti. Preto sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v danej veci exekučný súd postupoval

nesprávne, ak o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej
lehote. Exekučný súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom
zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na
vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol do 1 mesiaca po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie. Za tejto situácie nemohol prijať vo veci

právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15,dňovej
lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.(cit. ust. § 9).

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom

k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými

ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je tedasplnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je

napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)

sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci

v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o

sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

Na základe skutočností zistených v danej veci súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobkyne, že
exekučný súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie 8 mesiacov nečinný. Rozhodovanie prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo cca 6
mesiacov. V tejto dobe exekučný súd však exekúciu čiastočne zastavil a do 1 mesiaca po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie súdnemu exekútorovi udelil poverenie na
vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Exekučný súd teda nebol po dobu 8 mesiacov nečinný.

Tu súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného
súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval

všeobecne známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky exekučných konaní
v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa ako oprávnená len
v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danej veci,
podala na tento súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011 cca 312
žiadostí. Tu súd v celom rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10.7.2013 vydaný v

obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa ktorého: "... Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie..." Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru

vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami
či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už
spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak
v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci

sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady
obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť muselzohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov
nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná,
a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa

s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s
povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote

aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS
64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že
"... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje
mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje
právnej neistoty".

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol úplne nečinný, a v
ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 6 mesiacov,
v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd v danej veci
prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno

kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci

a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a značný počet typovo
obdobných žalôb považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť nasledovné:

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže
vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.

tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie
ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1.1.2013. Avšak
aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný
postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1. 1. 2013, súd konštatuje,
že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne

skutočnosti, že by o prieťahov v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov
taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte

nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný postup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah

zákona č. 514/2003 Z.z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a

udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú
škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť založenáza účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá náklady na
správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému
predovšetkýmvsúvislostistoutopodnikateľskoučinnosťou. Nákladynaudržiavanietohtoinformačného

systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej preto vznikali v
súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by
už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobkyne
a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod
č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejme, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka

informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie
informačného systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom
systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli
vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor,
že žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku
majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní

neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, aké
konkrétne náklady vôbec vynaložila na správu a udržanie svojho informačného systému. Taktiež
neuniesla ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie a
publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania v
elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd dodáva, že v zásade platí,
že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť
pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd

považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so

všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane

poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd dodáva, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila

23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobkyňa neposkytla
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním
postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľatejtojudikatúrynietpochýb,žepredbežnéprerokovanienárokuniejehmotnoprávnoupodmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k jej zamietnutiu.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešná žalovaná
trovy konania v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a zo spisu jej žiadne

trovy konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2 O.s.p.), žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Súd rozhodol o merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej rozhodovacej činnosti
viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami a zákonom. Nárok žalobcunemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a
uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku
nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani
táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,
načozozákonanemaloprávnenieaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktoréjezhľadiskaochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch
v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd návrh žalobcu v celom rozsahu

zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací
súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku č. 233/1995 Z.z. dáva povinnosť súdu skúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Exekučný

poriadok dáva z úradnej moci povinnosť súdom skúmať žiadosť o udelenie poverenia a limituje 15-
dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. V predmetnej
exekučnej veci bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora, aj keď po zákonnej 15-dňovej lehote.
Tento postup exekučného súdu neznamená, podľa záverov prvostupňového súdu, prieťahy v konaní, s
čím sa stotožňuje aj súd odvolací.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podstatným dôvodom, pre ktorý
došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia sťažnosti na prieťahy, výsledok žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ďalej nepreukázal právoplatné rozhodnutie vydané v

disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho úradného postupu
súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť, že aplikácia tohto ustanoveniaaj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a nejde o pravú retroaktivitu. K
definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s

princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na ktorom je budovaný právny
štát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,

na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.
O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiťajdotýchprávnychvzťahov,ktorévzniklinazákladeskôrprijatejprávnejnormy,ameniťichrežim.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa

skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď. uznesenie NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 4Cdo/98/2010).

Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho
úradného postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba
vychádzať pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tohto
ustanovenia a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,

pričom preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky,
ktoré je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone

verejnej moci a ich skúmanie súdom prvého stupňa, vzhľadom na to, že nebola preukázaná prvá
podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie súdu prvého stupňa
nevyhnutné.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§

219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Neúspešný žalobca na ich náhradu právo nemá a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila. Preto odvolací súd rozhodol tak, že ich náhradu žalovanému nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.