Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/347/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608200590
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7608200590.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša
Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcov: 1/ Z. M., bývajúcej v A. E. - I., J. Č.. XXX/
XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holkovou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č.
7, 2/ N. Č., bývajúcej v M., G. Č.. XX, 3/ B. W., bývajúceho v Š. Č.. XXX, E., Č. P., t.č. na neznámom
mieste, zastúpeného opatrovníkom B.. M. V., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Michalovce,
proti žalovaným: 1/ T.. B. A. R.., bývajúcemu v O. Č.. XXX, O., Č. P., 2/ W. A., bývajúcemu v Ř., M.
Č.. XX, Č. P., 3/ T.. N. C., bývajúcej v C. F. C. Č.. XX, C., Č. P., 4/ Q. Z., bývajúcej v M. Č.. XX, Ř.Q.
F. O., Č. P., 5/ B.. P. B.C., bývajúcemu v O. X, I. Č.. XXX/X, Č. P., všetci zastúpení splnomocneným
zástupcom Mgr. Miroslavom Fülöpom, bývajúcim v Spišskej Novej Vsi, Trieda 1. mája č. 63/30, 6/ SR
- Slovenský pozemkový fond Bratislava, Búdkova 36, 7/ M.. M. C., bývajúcej v A. G. Z., A. Č.. X, 8/
T.. Š. C., bývajúcemu v M., P. Č.. XX, 9/ Poľnohospodárskemu družstvu "Čingov" Smižany, 10/ N. Š.,
bývajúcej v O., Š. Č.. XXXX/XX, 11/ Š. K., bývajúcemu v A. E., J. Č.. XXX, 12/ L. I., bývajúcemu v L., Y.
Č.. XX, 13/ M. G., bývajúcej v A., E. Č.. XXX/XX, 14/ Q. O., bývajúcej v A. G. Z., Š. G. Č.. X/XX, 15/ O.
K., bývajúcemu v A. E., C. Č.. XXX/XX, 16/ Q. K., bývajúcej vo Z. Č.. XX, 17/ C. Z., bývajúcej v A.Ý. E.,
Š. Č.. XX, 18/ N.L. O., bývajúcej v A. G. Z., E.. X. M.Á. Č.. XX/X, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom
Zajacom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná č. 80, 19/ Q. Č., bývajúcej v T. Č.. XX, 20/ M. C., rod. C.,
21/ I. R., P.. C., 22/ Q. C., P.. C. - zast. správcom Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného v 6.rade proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves č.k. 11C/1/2008-267 zo dňa 14.7.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby proti Š. K., nar. X.X.XXXX.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosť parcela č. 929/2 - orná pôda o
výmere 4396 m2 v k. ú. A. E., vytvorená Geometrickým plánom č. 141/2000 zo dňa 20.10.2000 patrí
do dedičstva po neb. B. Š., ktorý zomrel v B.Ú. XXXX a po neb. B. Š., P.. C., ktorá zomrela v B.
XXXX. Žalobu proti Š. K., nar. X.X.XXXX zamietol. Vo vzťahu žalobcov a žalovaných súd navzájom
náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, že Slovenská republika nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak o žalobe, ktorú ešte 4.6.1996 podala žalobkyňa Z. M. ako návrh na vrátenie pozemku
a poľnohospodárskej pôdy vedľa jej rodinného domu. Do konania následne vstúpili okrem pôvodnej
žalobkyne ďalší traja žalobcovia, ktorí zhodne žiadali, aby bolo určené, že do dedičstva po neb. B. Š.
a po neb. B. Š., P.. C., patria nehnuteľností parcela KN 61/1 - záhrada o výmere 751 m2, KN 61/3 -
iná plocha o výmere 751 m2, KN 60/02 - záhrada o výmere 216 m2, KN 61/3 - iná plocha o výmere
752 m2 a KN č. 63 - orná pôda o výmere 21.058 m2, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k.ú. A.
E.Š., a to pre každého v jednej polovici. Uviedli, že na základe prídelovej listiny, ktorá bola vydaná
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, bol vydaný výmer o vlastníctve

pôdy, pridelenej v prospech ich právnych predchodcov - starých rodičov žalobcov v 1.,2. a 3.rade
a rodičov žalobkyne v 4.rade - B. Š. Q. B. Š.. Títo na základe prídelovej listiny zo dňa 19.3.1948,
dostali do vlastníctva parcely mpč. 59, 60 a 63, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 10 a 24, k.ú. I.,
a to každý v jednej polovici. Prídelová cena v sume 4.259,- Kčs bola riadne zaplatená dňa 26.4.1950.
Tieto pozemky boli skonfiškované v zmysle Nariadenia č.104/45 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a nepriateľov slovenského národa.
Nehnuteľnosti boli právnymi predchodcami žalobcov užívané od roku 1948 až do roku 1972 a po smrti
boli užívané matkou žalobcov v 1. a 3. rade a sestrou žalobkyne v 4. rade. Z týchto nehnuteľností bola iba
parc. č. mpč. 61/B - dom a záhrada (teraz vedená ako parc. EN 372), predmetom prejednania dedičstva
po neb. B. Q. B. Š. a následne po neb. I. W.. Ostatné predmetom prejednania neboli, pretože ich užívalo
poľnohospodárske družstvo. Na nehnuteľnosti parc. č. 60/b, 60/a, 59, 63 a 61/b, si uplatnili reštitučný
nárok na Pozemkovom úrade v Spišskej Novej Vsi žalovaní v 1-3, ako priami príbuzní pôvodných
vlastníkov Q. A., P.. K. Q. J.Á. A. a vlastníctvo k nim bolo aj zapísané. V priebehu konania žalobcovia
zobrali svoj návrh, týkajúci sa nehnuteľností KN 61/1, KN 61/3, KN 60/2, KN 61/2 späť a žiadali v
tejto časti konanie zastaviť. Uznesením č. 4C 1072/96-118 zo dňa 8.11.2002 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach 12Co 218/03-147 zo dňa 20.10.2003 bolo v tejto časti konanie zastavené.
Predmetom sporu v istom štádiu konania ostala parc. č. KN 63 - orná pôda o výmere 21058 m2 v k.ú.
A. E., nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, ktorú čiastočne mali užívať právni predchodcovia žalobcov.

Súd prvého stupňa vo veci samej o pôvodnom žalobnom návrhu rozhodol rozsudkom zo dňa 28.2.2005
č. k. 4C/1072/96-252 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a účastníkom konania ani Slovenskej
republike nepriznal právo na náhradu trov konania. V dôsledku odvolania žalobkyne v 1.rade Krajský
súd v Košiciach uznesením č. 4Co/158/2005-281 zo dňa 28.2.2007 rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uložil súdu prvého stupňa, aby si ujasnil predmet samotného
konania, t.j. akej parcele v súčasnosti zodpovedá parcela č. 63, k. ú. A.. E., a to aj nariadením
znaleckého dokazovania a zamerať toto dokazovanie na preskúmanie skutočností, či po tom, čo boli
pridelené prídelovou listinou pozemky nebohým právnym predchodcom žalobcov, nedošlo prípadne k
ich vydržaniu, pokiaľ ich užívali ako svoje v domnení, že im vlastnícky patria, a to ešte za účinnosti
Stredného občianskeho zákonníka. Zároveň odvolací súd súdu prvého stupňa uložil prioritne
rozhodnúť o procesnom návrhu žalobkyne v 1. rade o pripustení ďalšieho účastníka do konania na
strane žalovaných.

V priebehu odvolacieho konania zomrela žalobkyňa v 4. rade Q. Š., súd preto v konaní pokračoval s jej
dedičmi, M. M., B. Š. Q. N. O., ktorí však nesúhlasili s účasťou v predmetnom konaní v pozícii žalobcov
a každý za svoju osobu zobral svoj návrh späť a žiadal, aby bolo konanie voči nim zastavené, preto súd
prvého stupňa uznesením 4C 1072/96-35 zo dňa 3.12.2007 konanie vo vzťahu k týmto účastníkom
konania zastavil, rozhodol, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania a v prevyšujúcej časti
konanie vylúčil na samostatné konanie, ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 11C 1/2008.

V priebehu konania došlo na základe procesných návrhov žalobcov, ale aj na základe právnych
skutočností, ktoré nastali, k viacerým procesným rozhodnutiam zo strany súdu prvého stupňa. Finálne
znenie petitu žalobného návrhu bolo pripustené na základe návrhu na zmenu žaloby uznesením súdu
prvého súdu prvého stupňa 11C 1/2008-93 zo dňa 2.2.2010 tak, že predmetom žaloby je určenie,
že nehnuteľnosť parcela č. 929/2 - orná pôda o výmere 4396 m2, k.ú. A.. E., parcela vytvorená
geometrickým plánom č. 141/2000 zo dňa 20.10.2000, patrí do dedičstva po neb. B. Š. a neb. B. Š., P..
C.. V priebehu konania taktiež súd prvého stupňa ozrejmil a ustálil okruh všetkých účastníkov konania.

Žalovaní v 1. a 2.rade žiadali návrh zamietnuť s tým, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu,
vrátane iných nehnuteľností bola konfiškovaná ich právnym predchodcom vzhľadom k tomu, že otec bol
Nemec, keďže však matka Nemkou nebola a proti rozhodnutiu podala odvolanie. Z konfiškátu preto
bolo vyčlenené 10 ha pôdy a príslušné hospodárske budovy. Konštatovali, že časť spornej parcely
im bola vrátená v rámci reštitúcii na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves a na
základe toho boli zapísaní do listu vlastníctva ako jej vlastníci. Okrem toho boli zapísaní ako vlastníci aj
u ďalších parciel. Spochybňovali zároveň pravosť prídelovej listiny a výmeru vydaného Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, pretože existujú dva exempláre uvedených listín,
pričom na základe jednej bola právnym predchodcom žalobcov daná do vlastníctva poľnohospodárska
pôda v kat. úz. A. E. o celkovej výmere 0,3500 ha, označené ako parcela č. 59,60 a 63 a na základe
druhej iba parcely č. 60 a 63. Ďalej argumentovali tým, že žalobcovia nepreukázali zaplatenie prídelovej

ceny. Zástupkyňa Slovenského pozemkového fondu v Bratislave namietala petit žalobného návrhu,
pretože určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohých starých rodičov žalobcov
nie je správny, ale túto námietku však bližšie nešpecifikovala. Poukázala na to, že matka žalobcov v
konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves 6C/1045/1990 uplatnila si vlastnícke právo k parcele č. 372
v kat.úz. A. E. a táto bola vytvorená z mpč č. 59, ktorá však sa na origináli výmeru vôbec nenachádza.
Následne bol vykonaný zápis na LV č. XXX a bolo to prejednané i v dedičských konaniach po nebohých
starých rodičoch žalobcov. Z parcely mpč. 58 bola vytvorená parcela 376 a táto bola zapísaná na LV
č. XX, čo bolo vysporiadané darovacími zmluvami a bolo predkladané i v dedičských konaniach po
nebohom B. Š. a nebohej B. Š., ako aj po nebohej I. W.. Čo sa týka parcely 10064, neknihovanej parcely
č. 203, tieto neboli predmetom prídelu. Poukázala tiež na to, že u žalobcov neboli splnené podmienky
vydržania, pretože neboli dobromyseľní pri držbe nehnuteľnosti.

Zástupkyňa Slovenského pozemkového fondu teda ako zástupkyňa M. C., I. R. Q. Q. C. žiadala
žalobu zamietnuť. Žalovaná M. C. uviedla, že sa nikdy nezaoberala vlastníctvom k predmetným
parcelám a poukázala na vysvetlenie jej brata T.. C.. Žalovaný T.. Š. C. nesúhlasil so žalobou,
uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktorú zdedil po nebohom otcovi, pričom
polovicu daroval sestre, parcelu neužívajú, pretože pozemky obhospodaruje PD Smižany. Zástupca
Poľnohospodárskeho družstva Čingov Smižany konštatoval, že v roku 1967 bola vykonaná
hospodárskotechnická príprava pozemkov, v rámci ktorej mali byť vyčlenené hony, kde hospodárilo
PD. V tom období už bola časť pozemkov družstva rozdelená na individuálne záhumienky jednotlivých
členov a v rámci toho bola pôda označená ako „chmeľník“, na mape ako „školské“ pre B. Š.,
pričom išlo o pozemky v k.ú. A. E., ako parc.č. 960, o výmere 361 m2, parc.č. 962, o výmere 36
m2, parc.č. 963 o výmere 3283 m2. Podľa mapy je na parc.č. 960 a 962 postavený rodinný dom
žalobkyne v l. rade a záhrada, o čom svedčí aktuálny snímok z tohto obdobia a parc.č. 963 zodpovedá
parcele, ktorá bola identifikovaná na ohliadke v tomto konaní v lete 2010. Poľnohospodárske družstvo v
Smižanoch bolo založené ako jedno z prvých družstiev v okrese a zostavovatelia hospodárskotechnickej
úpravy pozemkov mali v rukách pôvodné písomné podklady a z toho dôvodu bola pre B. Š. vyčlenená
spomínaná pôda cca o výmere 3680 m2. V podstate išlo však o užívacie vzťahy a vlastnícke vzťahy
sa v tomto neriešili. Žalovaná N. Š. sa nevedela k žalobe kompetentne vyjadriť, žalovaný Š. K. uviedol,
že on nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, žalovaný L. I. poukázal na to, že je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, ktoré získal po otcovi a tieto nehnuteľnosti stále
patrili rodine. Žalovaná Q. O. svoj podiel na nehnuteľnostiach získala titulom dedenia spolu so sestrou
Q. K. a žalovaný O. K. sa stotožnil s výpoveďou L. I.. Žalovaná Q. Č. so žalobou nesúhlasila s tým,
že vlastnícke právo nadobudla dedením po svojej matke a starej matke, nepamätala si však konkrétne
miesto, kam chodili spolu s mamou na roľu pracovať. Žalovaná N. O. uviedla, že je vlastníčkou viacerých
parciel, tieto sa nachádzajú niekde pri cintoríne a boli obrábané jej starými rodičmi. V čase, keď parcely
zdedila po svojom otcovi, už ich užívalo PD Smižany a bližšie ohľadne vlastníctva a užívania pozemkov
sa nevedela vyjadriť.

Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a vec právne posúdil podľa § 115 Obč.zákonníka č.
141/1950 Zb. Obč.zákonník, § 116 ods. 1, 2 citovaného Obč.zákonníka a podľa § 80 písm. c/ O.s.p..
Súd poukázal v odôvodnení rozsudku na to, že podľa týchto ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto
nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten,
kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a v pochybnostiach sa
predpokladalo, že držba je oprávnená. Dobromyseľnosť mohla založiť skutočnosť, ktorá mohla v ňom
vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľností. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch
uvedených právnych poriadkoch (t.j. v obyčajovom práve platným na Slovensku do 31.12.1950, ale aj
v ustanoveniach Obč.zákonníka č. 141/1950 Zb.) bol rozdiel iba v tom, že obyčajové právo vyžadovalo
dobromyseľnosť pri vstupe do držby a podľa Obč.zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého
priebehu vydržacej doby. Platila pritom zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného
držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu, pričom odovzdanie poľnohospodárskych
pozemkov do užívania JRD, neprerušilo plynutie vydržacej doby. Podľa prechodného ustanovenia §
566 Stredného Občianskeho zákonníka č.141/50 Zb. vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951
sa skončila najneskôr uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z r. 1950,
počítanej od 1.1.1951. V praxi to teda znamená, že pokiaľ vydržacia doba začala plynúť pred 1.1.1951,
došlo k nadobudnutiu vlastníctva najneskôr 1.1.1961.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že mal preukázané z výsledkov vykonaného dokazovania, že
právnym predchodcom žalobcov boli na základe výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 19.3.1948 a konečného prídelového
plánu s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom z konfiškovaných pôdohospodárskych majetkov
vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pracovnej skupiny pre pozemkovú
reformu Spišská Nová Ves zo dňa 12.1.1950, pridelené parcely č. 60,63 zapísané na mpč. 10 a 24 o
celkovej výmere 3500 m2 za prídelovú cenu 4250,- Kčs. Títo predchodcovia sa následne chopili držby
a užívania parciel, ktoré sa nachádzali za ich rodinným domom a záhradkou v dobrej viere, pretože im
pripadalo prirodzené, že im boli výmerom pridelené parcely práve v blízkosti ich nehnuteľnosti, aj keď
podľa znaleckého posudku č. 13/2008, vypracovaného dňa 21.10.2008 znalcom v odbore geodézie a
kartografie T.. L. E., tomu tak bolo iba čiastočne. Dobromyseľne ich užívali od prídelu, obhospodarovali
ich, realizovali svoje vlastnícke práva v domnení, že im výkon tohto práva patrí. Za celé obdobie neboli
v užívaní nikým a ničím rušení, nikto ich práva nespochybňoval, v užívaní im nebránil. Takto užívali
nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 10 rokov, a to od pridelenia, pričom z výpovede svedkyne I. E.
vyplynulo, že tomu tak bolo už v roku 1954 a následne až do ich smrti v roku 1972, čo potvrdili ďalšie
svedkyne Q. B. Q. N. W.. V užívaní takto ďalej pokračovali aj rodičia žalobcov, a to až do ich vnesenia
do JRD, resp. aj po tomto období ako družstvom pridelený záhumienok, čo potvrdil i pracovník PD
Čingov Smižany, T.. A. a potvrdzujú to i ním predložené písomnosti. Až v roku 1994, rok po smrti
matky žalobcov I. W. P.. Š., bola pôda vyčlenená na užívanie Š. K.. Súd bol teda toho názoru, že ešte
starí rodičia žalobcov splnili podmienky na vydržanie sporných nehnuteľností podľa v tomto období
platného a účinného Stredného Občianskeho zákonníka, pretože nehnuteľnosti užívali v domnení, že
im tieto boli výmerom riadne pridelené, užívali ich dobromyseľne po dobu dlhšiu ako 10 rokov, preto
súd konštatoval, že najneskôr k 1.1.1964 boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam a žalobe preto vyhovel. Pokiaľ žalovaní v l. a 2 .rade spochybňovali
pravosť výmeru, toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázali. Súd si totiž vyžiadal originál výmeru
zo Štátneho archívu Ministerstva vnútra SR v Levoči, pobočka Spišská Nová Ves a zistil, že v archíve
sa nachádza výmer totožný s tým, ktorý bol predložený do spisu a na základe ktorého boli právnym
predchodcom žalobcov do vlastníctva pridelené nehnuteľnosti v k.ú. A.. E., a to parc. č. 60 a 63, o
celkovej výmere 0,3500 ha. V zmysle §134 O.s.p., keďže výmer a prídelová listina sú verejnou listinou,
u ktorej zákon predpokladá pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje, resp. potvrdzuje a keďže v konaní
nebol preukázaný opak, súd považoval predmetné listiny za pravé. Čo sa týka zaplatenia prídelovej
ceny, žalobcovia tvrdili, že táto bola zaplatená ešte dňa 26.4.1950, doklad o tom však pre odstup
času už nedokázali predložiť. Súd však vychádzal z obsahu samotného výmeru, z ktorého je zrejmé,
že z prídelovej ceny bola 29.7.1948 zaplatená suma 800,- Kčs a zvyšok sa mal splácať v 14-tich
ročných splátkach po 303,- Kčs. V prípade nedodržania zaplatenia prídelovej ceny však táto skutočnosť
nespôsobila neplatnosť prídelu, ale splátky mali byť v zmysle § 28 zák. č. 90/1947 Sb. vymáhané
exekučne. Z uvedených príčin súd teda považoval námietku žalovaných za nedôvodnú.

V prípade argumentácie Slovenského pozemkového fondu Bratislava o nemožnosti vydržať parcely vo
vlastníctve fyzických osôb, i čo sa týka prídelovej listiny, táto, pretože ktorá podľa ich názoru nespĺňa
náležitosti na riadny zápis, súd považoval tieto tvrdenia za irelevantné, poukazujúc práve na vyššie
uvedené skutočnosti v súvislosti s vydržaním predmetných nehnuteľností. Námietku nedobromyseľnosti
držby parciel zapísaných na LV č. XXX, k.ú. A.. E. súd taktiež považoval za nedôvodnú, pretože
skutočnosť, že Q. C., P.. C. dňa 7.6.1967, I. R., P.. C. Q. M. C., P.. C. dňa 8.3.1966 previedli časť
nehnuteľností v k.ú. A.. E., a to parcelu EN 960, 961 a 962 na svoju sestru B. Š., P.. C. a táto svoj
spoluvlastnícky podiel na parcelách previedla na dcéru I. W., P.. Š. dňa 8.3.1966, to len potvrdzuje
tvrdenie žalobcov o potrebe zosúladenia právneho stavu so stavom faktickým, t.j. potrebu písomného
prevodu nehnuteľností na ich užívateľov po tom, čo tieto boli už v minulosti B. Š.Ň., P.. C. neformálne
darované sestrami.

Čo sa týka žalovaného Š. K., ktorého súd pripustil dňa 15.12.2009, aby vstúpil do konania na strane
žalovaných, tak tento žalovaný nebol bližšie identifikovaný dátumom narodenia, resp. rodným číslom
a po aktualizácii listu vlastníctva č. XXX sa zistilo, že Š. K., ktorému svedčilo vlastnícke právo na
predmetnom LV je nebohý, jeho spoluvlastnícky podiel zdedili dedičky Q. Č. Q. N. O.. Žalobcami
označený Š. K., narodený X.X.XXXX, teda bol označený nesprávne, a preto súd žalobu voči jeho osobe
zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak vzhľadom k tomu, že žalobcovia
náhradu trov nežiadali, súd im ju nepriznal. Zároveň nepriznal náhradu ani žalovanému Š. K., nar.
X.X.XXXX, nakoľko ju taktiež nepožadoval. Súd nepriznal právo na náhradu trov konania ani Slovenskej
republike, pričom trovy pozostávali z trov právneho zastúpenia B.. V. I., pretože táto bola ustanovená
ako bezplatná právna zástupkyňa žalobkyni v l. rade, a to vzhľadom k tomu, že u nej existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.. Konanie malo výnimočný charakter, žalobcovia
rozširovali okruh žalovaných účastníkov a až v priebehu samotného konania teda sa žiadnym spôsobom
pred podaním návrhu, ani v priebehu konania nepokúsili o úpravu majetkových práv k predmetným
nehnuteľnostiam dohodou, ako aj z toho dôvodu, že majetkové, sociálne a zárobkove pomery niektorých
žalovaných účastníkov, by boli zaviazaním k úhrade trov Slovenskej republiky neprimerane finančne
dotknuté.

Proti predmetnému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní T.. Š. C. Q. M.. M. C. a, navrhli,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh v plnom rozsahu zamietol, pretože na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Žalovaný T.. B. A., R.,. W. A., T.. N. C., Q. Z., B.. P. B. podali odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa pochádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä pred rokom 1951 a že
výrok súdu je neúplný. Navrhli, aby rozsudok odvolací súd zrušil a žalobu zamietol s tým, že súčasne
rozhodne aj o trovách konania. Uviedli, že nemajú vedomosť o návrhu žalobcu v 1.rade zo 4.6.1996
o vrátení pozemku a poľnohospodárskej pôdy vedľa jeho rodinného domu. Pod sp.zn. 4C/1072/96
by mala byť žaloba na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 2.9.1996 a tiež, že rozsudok
bol pre žalovaných prekvapením, že trvajú na uplatnených trovách konania a poukázali na to, že
žaloba o určenie veci patriacich do dedičstva nie je žalobou o určenie vlastníctva, čo je tiež právne
významné. Do dedičstva totiž nemôže patriť nehnuteľnosť, ktorá sa nestala majetkom poručiteľa a nikto
nemôže previesť na druhého viac práv, než sám má. Dôvodili, že ku dňu smrti J.G. A. (X.X.XXXX) bol
tento polovičným spoluvlastníkom nehnuteľného majetku v kat.úz. A. E. a I., úradne za mŕtveho bol
vyhlásený 27.2.1947 a dedičské konanie sa uskutočnilo 17.11.1952 u Štátneho notárstva v Spišskej
Novej Vsi. Nebol občanom nemeckej národnosti a v čase konfiškácie neboli známi jeho právoplatní
dedičia. Konfiškácia majetku preto bola protiprávna. Po odvolaní sa proti konfiškačnému rozhodnutiu zo
6.2.1948 Zbor povereníkov vypustil z konfiškácie výmeru 10 ha a rozhodnutie bolo vydané 8.11.1948
a až týmto dňom sa nevyňatie nehnuteľnosti stali vlastníctvom Československého štátu, až odvtedy
mohlo byť s nimi disponované, Dovtedy vydané výmery sú teda neplatné. Vytýkali súdu, že nevzal do
úvahy námietku o neplatnosti výmeru po formálnoprávnej stránke. Q.L. A. zomrela v roku 1990 a všetky
nehnuteľnosti užívala. Časť z nich v kat.úz. I. od r. 1950, kedy vzniklo Poľnohospodárske družstvo
Hadušovce, teda ich neužíval nikto iný. Za predpokladu, že by v roku 1948 a 1950 predmetný pozemok
užívali manželia Š. mohla by sa im táto doba započítať do vydržania podľa Stredného Občianskeho
zákonníka ale len vtedy, keby ho boli i potom užívali a že by boli od počiatku v dobrej viere, že im patrí,
lebo by boli zaplatili aspoň časť prídelovej ceny a údaj v prídelovom pláne nestačí. Výpovede svedkov
odôvodňujúce splnenie zákonných podmienok vydržania v nasledujúcom období považujú žalovaní za
účelové a právne irelevantné. Súd rozhodol na základe geometrického plánu, ktorý nebol vyhotovený
na základe požiadavky súdu, a preto s ním nie je možné súhlasiť. Položili otázku, prečo žalobcovia
požadovali súdnoznalecký posudok a prečo navrhovali následne rozhodnúť podľa tohto geometrického
plánu.

Odvolanie proti rozsudku podala aj N. O. - žalovaná, ktorá navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Neuznala nárok žalobcov, ktorý považuje za nezákonný a nedôvodný a
mala za to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rovnako, že vykonané dokazovanie nebolo dostatočné na úplné zistenie skutkového stavu.
Zároveň mala za to, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie podala aj zástupkyňa Slovenského pozemkového fondu za žalovaných v 6.rade, v 20., 21 a
22. rade z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie alebo, aby
zmenil tento rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná uvedeným žalovaným náhradu
trov konania, pričom si uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania. Poukázali na to, že B. Š. Q.
B. Š. nenadobudli spornú parcelu 929/2 kat.úz. A. E. na základe prídelu, pretože predmetom prídelu

neboli parcely vo vlastníctve žalovaného v 6.rade, ako aj žalovaných v 20., 21. a 22.rade, v tom čase
pzmkn. parcely mpč. 64 (v súčasnosti 10064/1), mpč. 58 (v súčasnosti 10058), resp. neknihovaná
parcela č. 2003. Predmetom prídelu boli iné parcely, okrem toho predmetom prídelu ani pozemky vo
vlastníctve fyzických osôb nemohli byť. Okrem toho B. Š. Q. B. Š. nemohli spornú parcelu nadobudnúť
ani na základe vydržania, pretože títo nespĺňali podmienky vydržania k spornej parcele, ani čo sa týka
oprávnenosti - dobromyseľnosti držby, ani nepretržitosti a uplynutia vydržacej lehoty. Uviedli, že práve
okolnosti uzatvárania darovacích zmlúv z roku 1966 a z 1968 vylučujú oprávnenosť, t.j. dobromyseľnosť
držby B. Š. Q. B. Š.. Pokiaľ by títo právni predchodcovia boli dobromyseľní pri držbe spornej parcely z
titulu prídelu, neboli by si vysporiadavali pozemky zmluvne, teda vedeli, že sa jedná o cudzie pozemky
a boli si vedomí, že je potrebné ich vysporiadať. Predmetom darovacích zmlúv bola len časť mpč.
58 zodpovedajúca EN parcelám č. 960, 961, 962, (v súčasnosti parcela č. 373, ktorej žalobkyňa v
1.rade je vlastníčkou). Aj následné okolnosti, ako je súdne konanie vedené pred Okresným súdom
Spišská Nová Ves sp.zn. 6C/1045/90 a dedičské konania po právnych predchodcov žalobcov preukazujú
neoprávnenosť držby. Pri tomto dedení práve dedičia určovali rozsah v akom si uplatňovali vlastnícke
právo k parcelám, ktoré mali zodpovedať práve uvedenému prídelu a zo žiadnych ich výpovedí, resp.
iných dôkazov nevyplýva, že si robili nárok aj na ďalšie parcely, okrem parciel č. 372 a č. 373. Nárok
žalobcov na spornú parcelu je nedôvodný, čo potvrdzuje aj okolnosť výmery, ktorá bola pridelená
(3500 m2) v porovnaní s tým v akom rozsahu sa uplatňujú, resp. už uplatnili nárok z titulu prídelu,
čo predstavuje 7358 m2. Oprávnenosť držby vylučuje aj skutočnosť, že tieto parcely boli družstvom
dávané do užívania ako záhumienky, a to aj rodine Š., pričom užívanie pozemku z titulu záhumienkov
nepreukazuje oprávnenosť držby. Ak teda žalobcovia, resp. ich predchodcovia užívali spornú parcelu,
užívali cudziu vec. Navyše sporná parcela zodpovedá aj ďalším parcelám vo vlastníctve fyzických osôb,
ďalších žalovaných, ktorí, resp. ich právni predchodcovia svoje parcely nikdy nepreviedli na právnych
predchodcov žalobcov, takíto užívali svoje parcely. Právni predchodcovia žalobcov teda nenakladali s
vecou ako s vlastnou, nemali ju v držbe a neboli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že
im právo k spornej parcele patrí. S odvolaniami sa stotožnila Q. Č. vo svojom vyjadrení a s odvolaniami
ostatných žalovaných sa stotožnili vo svojom vyjadrení T.. B. A., W. A., T.. N. C., Q. Z. Q. B.. P. B..

Ostatní účastníci sa k uvedeným odvolaniam nevyjadrili.

Odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba proti Š. K., nar, X.X.XXXX, podané
nebolo a preto tento výrok nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas a oprávnenými osobami bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p.
a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v
Košiciach dňa 25.6.2015, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia boli zverejnené v súlade s ust. §
156 ods. 1,3 O.s.p..

Žalovaní namietali odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j., že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tento odvolací dôvod je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov, alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

Odvolania boli podané aj z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym posúdením veci je
mylná aplikácia výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú
na zistený skutkový stav nemožno vôbec použiť.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody žalovaných v odvolaniach proti
rozsudku súdu prvého stupňa nie sú naplnené.

Napadnutému rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver a nebola odvolacím súdom zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dôvody napadnutého rozsudku uvádzané súdom prvého stupňa sú správne,
presvedčivé a zodpovedajúce zákonu, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
na tieto odkazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..

Žalovaní v odvolaní v podstate argumentujú skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého
stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvého stupňa aj správne a vyčerpávajúco
vysporiadal pri rozhodovaní vo veci. Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a odvolacie námietky žalobcu preto nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Pokiaľ niektorí žalovaní v odvolaní viedli, že nemajú vedomosť o návrhu žalobcu v 1.rade zo 4.6.1996
o vrátení pozemku a poľnohospodárskej pôdy vedľa jeho rodinného domu, odvolací súd poukazuje na
pôvodný návrh Z. M., tvoriaci č.l. 1 spisu 4C/1072/96, pričom išlo o konanie, ktorého pokračovaním po
čiastočnom zastavení je konanie 11C/1/2008.

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom odvolateľov, že do dedičstva nemôže patriť
nehnuteľnosť, ktorá sa nestala majetkom poručiteľa a nikto nemôže previesť na druhého viac práv, než
sám má. Vzhľadom na záver súdu prvého stupňa, že právni predchodcovi sami vydržali vlastnícke právo
k pozemku identifikovanom vo výroku napadnutého rozsudku ešte v zmysle ustanovení tzv. “Stredného
občianskeho zákonníka“, ich úprava žalobného petitu (že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po nich) bola správna a nakoniec viedla aj k ich úspechu v spore. Samotné nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním u právneho predchodcu účastníka totiž nezakladá bez ďalšieho záver o vlastníctvom
práve terajšieho účastníka, lebo by chýbala dobrá viera, že vec mu vlastnícky patrí, keďže by chýbal
nadobúdací titul, zvlášť, ak je viac právnych nástupcov právnych predchodcov, ktorí vlastnícke právo k
nehnuteľnosti vydržali.

Dobromyseľnosť držby predmetných nehnuteľností B. Š. Q. B. Š. bola v konaní preukázaná. Dobrá viera
oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, musí sa vzťahovať aj k titulu,
na základe ktorého malo vzniknúť držiteľovi vlastnícke právo. To však neznamená, že takýto titul musí
byť vždy daný, lebo postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že takýto titul tu
je. Posúdenie či je držiteľ v dobrej viere, alebo nie, je treba hodnotiť vždy objektívne. Ak sa nadobúdateľ
nehnuteľností na základe právnej skutočnosti spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva chopí držby
pozemku (alebo aj jeho časti), na ktorý sa titul nevzťahuje, môže byť so zreteľom na všetky okolností v
dobrej viere, že je vlastníkom takéhoto pozemku. Jedným z hľadísk je aj pomer plochy nadobudnutého a
skutočne držaného pozemku. Takýto ospravedlniteľný omyl a teda aj oprávnenú držbu nemožno vylúčiť
ani v prípade, že výmera držaného pozemku dosahuje i 50%, niekedy i viac skutočne nadobudnutého
pozemku. (22Cdo 220/2007, 22Cdo 1398/2000 NS ČR). Vzhľadom na vykonané dôkazy, ktoré správne
zhodnotil súd prvého stupňa i vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, právni predchodcovia žalobcov B.
Q. B. Š. mohli byť objektívne vo svojej držbe dobromyseľní a došlo k účinkom vydržania pre ich osoby,
pričom odvolací súd osobitne poukazuje na výpoveď zástupcu Poľnohospodárskeho družstva Smižany,
ktoré prideľovalo záhumienky občanom podľa vtedajších dokladov a reálne držaných pozemkov a tak
tomu bolo aj u Š.. Aj táto držba záhumienky mala spôsobilosť u nich vyvolať dojem, že užívajú svoje
pozemky napriek tomu, že boli združené v poľnohospodárskom družstve.

Ak niektorí žalovaní v odvolaniach argumentujú skutočnosťami, že svoje podiely v predmetných
nehnuteľnostiach zdedili, že sú evidovaní ako vlastníci (spoluvlastníci), odvolací súd poukazuje na
podstatu vydržania a jeho právne účinky. Vydržanie je originálnym nadobudnutím vlastníckeho práva
a právne následky nastávajú bez zreteľa na inak v zásade platný intabulačný princíp. To znamená, že
k nadobudnutiu práva vydržaním dochádza bez zreteľa na vklad tohto práva v katastri nehnuteľností a
zápis potom už má len ten dôsledok, že sa faktický stav dá do súladu so stavom právnym.

Vecne správny je aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania medzi účastníkmi, súd prvého
stupňa použil správne zákonné ustanovenie § 142 ods. l O.s.p., ktoré vyjadruje základnú zásadu
uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov
tohto konania, táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie. Úspešní žalobcovi si náhradu trov
konania neuplatnili, žalovaní nemali v konaní úspech, preto správne súd nepriznal navzájom účastníkom
náhradu trov konania.

Nepriznanie náhrady trov konanie Slovenskej republike nebolo osobitne napadnuté odvolaním .

Z uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách
konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. Žalovaní nemali v odvolacom konaní úspech, žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní,
avšak právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalovaným si neuplatnili, preto
odvolací súd rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.