Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/91/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813208429
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7813208429.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte z JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Jozefa Vancu a
JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: M. J. O., s.r.o., M. XX, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX
zast. X. kancelária W.. X. J. s.r.o., I. XX, XXX XX S., proti žalovanému: T. O. nar. X.XX.XXXX, B. č. XXX/
XX, XXX XX U. (t.č. M. XX, XXX XX U.), za účasti vedľajšieho účastníka Spotrebiteľské združenie L., R.
9, XXX XX S., v konaní o zaplatenie 3.078,70 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súd Rožňava č.k. 12C/475/2013-45 z 14.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 3.078,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej dlžnej sumy, za čas od
9.8.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že žalobca so žalovaným uzavrel dňa 23.4.2008
Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo
výške 1.825,67 eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 36. mesačných splátkach po 110,27 eur, v
termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára. Na základe žiadosti žalovaného dohodli so žalobcom
odklad splátok č. 6, 7, 8 pôžičky a tieto sa žalovaný zaviazal splatiť ako splátky č. 37, 38, 39. Žalovaný
sa dostal do omeškania s úhradou splátok už pri splátke č. 4. Do uplatnenia práva žalobcu podľa ust.
§ 565 Občianskeho zákonníka, (tzn. do okamžitej splatnosti úveru) žalovaný zaplatil len sumu 891,02
eur. Vzhľadom na omeškanie žalovaného so splátkou č. 12 viac ako tri mesiace, žalobca si uplatnil
právo v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásil okamžitú splatnosť úveru. Žalovaný mal
uhradiť sumu neuhradených splátok vo výške 3.078,70 eur dňa 9.8.2009. Túto sumu však neuhradil ani
čiastočne, preto si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania.

Žalovaný potvrdil, že uzatvoril Zmluvu o revolvingovom úvere a súčasne vzniesol námietku premlčania,
pretože uplynul čas, do kedy mohol žalobca žalobu podať.

Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania (listinnými dôkazmi - Zmluvou o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.4.2008, kartou klienta, listom z 1.7.2009, výsluchom žalovaného) zistil, že
v prípade uvedeného záväzkového vzťahu sa jedná o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, z toho dôvodu
posudzoval vznesenú námietku premlčania podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a
nie Obchodného zákonníka. Konštatoval, že žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu ako fyzická osoba

- nepodnikateľ. Na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.4.2008 mal
žalovaný splácať poskytnutý úver vrátane zmluvnej odmeny, v dohodnutých pravidelných mesačných
splátkach. Túto svoju platobnú povinnosť plnil v súlade so splátkovým kalendárom v dohodnutých
splátkach len do 15.9.2008 a po dohodnutom odklade splátok č. 6, 7, 8 do 15.3.2009. Poslednú úhradu
vykonal žalovaný dňa 15.1.2009 vo výške 8,86 eur, ktorá bola započítaná na úhradu splátky č. 12.
Žalobca zosplatnil okamžite úver dňom 9.8.2009, (tzn. žalobca si mohol uplatniť nárok na zaplatenie
dlžnej sumy do 9.8.2012). Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa dňa 21.8.2013, teda po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prihliadol na takto
vznesenú námietku a žalobu z dôvodu zániku práva žalobcu premlčaním zamietol.

Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 100 ods. 1, 2, § 101, § 103, 565
Občianskeho zákonníka.

O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobca nemal úspech vo
veci, žalovaný, ktorý mal úspech vo veci, si náhradu trov konania neuplatnil, náhradu trov účastníkom
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok, návrhu v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil v
celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa. Zároveň si uplatnil nárok na zaplatenie náhrady trov
konania a trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 155,05 eur.

Žalobca v odvolaní namieta zákonnosť a správnosť postupu súdu, ktorý pri posúdení námietky
premlčania vychádzal z trojročnej premlčacej lehoty. Svoj záver, pre ktorý neaplikuje relevantnú právnu
úpravu premlčania vyplývajúcu z Obchodného zákonníka ohľadne premlčania, žiadnym spôsobom
neodôvodnil. Z napadnutého rozsudku sa teda nedá vôbec zistiť, na základe čoho súd aplikoval
občianskoprávnu úpravu premlčania, čo z rozsudku robí nepreskúmateľné rozhodnutie.

Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm.d/ Obchodného zákonníka) čo okrem
iného znamená aj to, že úprava Obchodného zákonníka sa použije vždy, ibaže je niektorá otázka v ňom
neupravená alebo osobitný predpis obsahuje samostatnú úpravu na ochranu spotrebiteľa výhodnejšie.
Obchodný zákonník upravuje premlčanie, a to komplexne. Súčasne úprava premlčania v Občianskom
zákonníka nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. Preto sa malo postupovať podľa
obchodnoprávnej regulácie premlčania, čo však konajúci súd nespravil a rozhodol preto nezákonne.

To, že na obchodnoprávne vzťahy, ktorých je účastníkom spotrebiteľ sa aplikujú ustanovenia
aj Obchodného zákonníka výslovne vyplýva z ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka „Pri
pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú
týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.“ Zároveň je v Obchodnom
zákonníku presne stanovené, ktoré z jeho ustanovení sa na takýto vzťah s účasťou spotrebiteľa nemôžu
použiť (§ 340a ods. 4, § 340b ods. 5, § 369c) resp. sa upravujú obmedzenia pre ich použite (§
369 ods. 3). Úprava premlčania tam nepatrí. Vychádzajúc z textu Obchodného zákonníka a zvolenej
legislatívno-technickej úpravy je nesporné, že obchodnoprávna úprava premlčania a jej použitie vo
vzťahu dodávateľ- spotrebiteľ nie je vylúčená. Ale naopak je prípustná. Keďže z toho prvostupňový
súd nevychádzal, námietku premlčania posúdil nesprávne a podľa nepríslušnej právnej normy, čím jeho
rozhodnutie neobstojí pre rozpor so zákonom.

Uvedené vyplýva aj z logického výkladu spotrebiteľského práva a podstaty právnej úpravy ochrany
spotrebiteľa. Právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je úpravou, ktorú je možné
považovať za ustanovenia „na ochranu spotrebiteľa.“ Podstatou ustanovení na „ochranu spotrebiteľa“

je zabezpečiť spotrebiteľovi rovnaké právne postavenie, aké by mal rovnocenný partner k dodávateľovi.
Jej cieľom je teda vytvoriť medzi zmluvnými stranami také postavenie, aké by mali dvaja rovnocenní
zmluvní partneri.

Právna úprava premlčania voči obidvom stranám právneho vzťahu teda musí pôsobiť rovnako. Nemôže
byť a ani nie je rozhodujúcim pre aplikáciu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, či
osobou zaviazanou plniť nárok je spotrebiteľ alebo dodávateľ. Právne len v situácii, ak by sa teda dĺžka
premlčacej doby mala riadiť tým, kto je dlžníkom (t.j. či dodávateľ alebo spotrebiteľ), potom by sa medzi
zmluvnými stranami žiadna rovnováha nevytvorila. Naopak, voči jednej strane by premlčacia doba bola
dlhšou a voči jednej kratšou v závislosti od jej konkrétneho postavenia v určitej situácii. A to by bolo v
rozpore s tým, k čomu vlastne ochrana spotrebiteľa smeruje (vytvoriť rovnováhu medzi stranami, nie
prevahu spotrebiteľa). Aj prípadná úvaha a tvrdenie o tom, že občianskoprávna úprava premlčania je
pre spotrebiteľa výhodnejšia, vychádza len zo zdanlivého a predčasného záveru a platí iba pre prípad,
ak spotrebiteľ vystupuje v postavení dlžníka. Ak by bol spotrebiteľ v postavení veriteľského subjektu,
potom by pre neho táto úprava žiadnu výhodu nepriniesla, ale naopak. Bola by nevýhodnejšia.

Zdanlivá „výhoda“ použitia občianskoprávnej úpravy premlčania oproti obchodnoprávnej sa prejaví ako
nevýhoda vtedy, ak dôjde napr. k uznaniu dlhu dlžníkom (záväzku), teda, ak je spotrebiteľ dlžníkom zo
zmluvného vzťahu. Podľa predpisov občianskeho práva je v takom prípade premlčacia doba 10 rokov,
podľa predpisov obchodno-právnych je jej dĺžka 4 roky. To znamená, že v prípade uznania záväzku 4-
ročná lehota ani nemusí byť celá vyčerpaná (§ 408 Obchodného zákonníka). Teda, ak dlžník - spotrebiteľ
uzná občianskoprávny záväzok, premlčacia doba je 10 rokov od uznania alebo od doby, kedy mal
uznaný dlh plniť. Ak ten istý dlžník - spotrebiteľ ale uzná obchodnoprávny záväzok, premlčacia doba
je maximálne 4 roky (ale môže byť dokonca aj menej, ak by uvedené štyri roky presahovali celkovú
desaťročnú lehotu plynúcu od dňa, kedy prvýkrát daná lehota začala plynúť). V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo/3337/2010.

Podľa čl. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa za ustanovenie smerujúce k ochrane spotrebiteľa majú
považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej t.j. upravuje vzťah dvoch subjektov vo
výraznom nerovnovážnom postavení. Teda danú nerovnováhu odstraňujú. Z uvedeného vyplýva, že
občianskoprávna úprava premlčania takou rozhodne nie je. Aj z ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že v prospech spotrebiteľa sa v prípade pochybností má vykladať len obsah
zmluvy, nie právna úprava. Vyplýva to aj z toho, že výklad zákona musí, vzhľadom na požiadavku
predvídateľnosť jeho výkladu a aplikácie ako imanentného znaku právneho štátu, byť rovnaký. Preto sa
v uvedených zákonných ustanoveniach výslovne hovorí o tom, že pri pochybnostiach o obsahu zmluvy
sa použije výklad v prospech spotrebiteľa. O právnej úprave to nemôže platiť už len preto, že má byť a
je jednoznačná pre všetky subjekty, ktorým je určená.

Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že súd prvého stupňa nezákonne rozhodol, keď dospel k
záveru o premlčaní uplatneného nároku.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3
Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde
o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa s
ním stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a doplnenie
jeho dôvodov odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Je pravdou, že zmluvu o úvere ako absolútny obchodný vzťah upravuje len Obchodný zákonník. Ak je
však zmluva o úvere zmluvou o spotrebiteľskom úvere, z hľadiska poradia aplikovateľnosti Obchodný
zákonník musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle, t.j. Občiansky
zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Normy obchodného
práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. V predmetnej veci sa teda primárne použije
špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje
po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe predovšetkým úprava
Občianskeho zákonníka týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že Obchodný zákonník sa
môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích
predpisoch.

Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských veciach,
sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.1.2011 a uzavrel, že
pre dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie, či ide o obchodnoprávny vzťah,
kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občianskoprávny vzťah, kedy je potrebné
aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho zákonníka. Z tohto uznesenia ďalej vyplýva,
že vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi občianskoprávnymi a teda je potrebné na nich aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka (vrátane ustanovení o premlčaní).

Z týchto dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože
táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená
dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé postavenie spotrebiteľa ako dlžníka.
Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd prvého
stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní
žalobcom uplatňovanej pohľadávke v trojročnej premlčacej dobe.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

Žalobca v odvolacom konaní nemal úspech, úspešný žalovaný a vedľajší účastník si ich náhradu
nežiadal, a preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal v súlade s ust.
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.