Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 11, 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 5T/133/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713010880
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6713010880.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., a prísediacich

Mgr. Pavla Melicherčíka a Márie Greguškovej, v trestnej veci obžalovaného H. Č., pre pokračovací zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 11. 09. 2015vo
Zvolene, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný H.Ó. Č., nar. XX. XX. XXXX vo N., trvale bytom U.. U. XXXX/X, N.,

uznáva sa za vinného, preto že

v bode 1/ rozsudku
v doposiaľ bližšie nezistenom čase po 29. máji 2012 vo N., si prisvojil finančné prostriedky v celkovej
výške 19.000,- Eur, ktoré prevzal dňa 29. 05. 2012 od konateľa obchodnej spoločnosti STAFIN PLUS,
s.r.o., za účelom obstarania kúpy motorového vozidla, pričom v stanovenej lehote v zmysle dohody
o zaplatení zálohy zo dňa 29. 05. 2012 kúpu motorového vozidla neobstaral, ani zverené finančné

prostriedky nevrátil a tieto použil na nezistený účel, a týmto konaním spôsobil obchodnej spoločnosti
STAFIN PLUS, s.r.o., so sídlom Š. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 19.000,- Eur,
pričom z uvedenej sumy dňa 24. 10. 2012 vrátil sumu 8.000,- Eur,

v bode 2/ rozsudku
dňa 23. júla 2012 vo Zvolene, uzatvoril na strane obstarávateľa dohodu o zaplatení zálohy, na základe
ktorej sa zaviazal obstarať pre P.. U. S. motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, za týmto účelom prevzal
od P.. U. S. finančnú hotovosť v celkovej výške 7.300,- Eur, avšak v stanovenej lehote kúpu motorového

vozidla neobstaral, ani zálohu v plnej výške nevrátil, a týmto konaním spôsobil poškodenému P.. U. S.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. H. XX, škodu vo výške 7.300,- Eur, pričom dňa 16. 01. 2013 vrátil
z tejto sumy čiastku 1.300,- Eur a dňa 08. 02. 2013 čiastku 2.000,- Eur,

v bode 3/ rozsudku
v bližšie nezistenom dni v mesiaci október 2012 vo N., po vzájomnej dohode s U. O., sa zaviazal
obstarať pre U. O. motorové vozidlo zn. Volkswagen Golf, rok výroby 2009, za týmto účelom prevzal

od U. O. finančnú hotovosť v celkovej výške 10.200,- Eur., avšak kúpu motorového vozidla neobstaral,
ani finančné prostriedky v plnej výške nevrátil, a týmto konaním spôsobil poškodenému U. O., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom P. XXX/X, T. A., škodu vo výške 10.200,- Eur, pričom v mesiaci február 2013
vrátil z tejto sumy čiastku 1.000,- Eur,

tedav bode 1/, 2/, 3/ rozsudku
prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu,

čím spáchal

v bode 1/, 2/, 3/ rozsudku

pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 213 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 46 Trestného zákona na trest odňatia slobody v
trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá a ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť v skúšobnej
dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný nahradiť poškodeným spôsobenú škodu,
a to:
- STAFIN PLUS, s.r.o., so sídlom Š. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, vo výške 11.000,- Eur,
- P.. U. S., nar. XX. XX. XXXX v O. I., trvale bytom Q. H. XX, vo výške 4.000,- Eur,

- U. O., nar. XX. XX. XXXX vo N., trvale bytom P. XXX/X, T. A., vo výške 9.200,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen podala dňa 06. 11. 2013 na tunajší súdpod sp. zn.
3Pv/672/12obžalobu na H. Č. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.

Obžalovaný H. Č. na hlavnom pojednávaní po poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku spravil
vyhlásenie o tom, že je nevinný. Po zákonnom poučení v rámci jeho výsluchu uviedol, že ani z jedného
z poškodených nekontaktoval on, ani nevyvíjal úsilie pre dovoz vozidiel prostredníctvom jeho osoby,
všetci poškodení prišli na odporučenie. Čo sa týka skutku pod bodom 1/ obžaloby, tak v tom prípade
išlo o odporučenie zo strany známeho poškodeného F. U., ktorému predtým doviezol auto. Poškodený

ho kontaktoval, dohodli si stretnutie a poškodený si vybral vozidlo. Obžalovaný preveril, či je vozidlo
aktuálne, a či nemá nejaké vady. Následne mu poškodený povedal, že to vozidlo chce a uzavreli
dohodu,respektívepríkaznúzmluvuaodsúhlasilisipodmienky.Poškodenémuvysvetlil,ženieonkupuje
motorové vozidlo za jeho peniaze, že na to nemá dosť finančných prostriedkov, ale že poškodený musí
zložiť zálohu. On teda zálohu zložil, pozrel si dohodu, a obžalovaný vycestoval do A.. Išiel tam so

šoférom, svedkom P. C., s ktorým dlhšie spolupracoval. V A. po ohliadke vozidla zistili, že nie je pôvodom
evidované v A., ale že má pôvod v S., podľa skúseností obžalovaného takéto vozidlá mávali stočené
kilometre. Upozornil teda poškodeného, že to vozidlo bude potrebné preveriť. Taktiež sám poškodený si
prostredníctvomWINčíslavozidlopreveroval.JednalosaoBMW320dieselkupébielejalebostriebornej
farby s červeným interiérom, k čomu vedel doložiť listinné doklady. Pri ďalšom raze, keď prišli do A., tak

už mali byť pripravené dokumenty od predávajúceho, tak auto aj odskúšali, aj po preverení samotným
poškodeným. Napriek tomu, že tam bolo riziko stočených kilometrov, poškodený uviedol, že to auto
chce. Pri skúšobnej jazde ale obžalovaný zistil, že bol upchatý filter pevných častíc, čo sa stáva pri cca
160 tisíc až 220 tisíc kilometroch. Bolo teda reálne podozrenie, že bolo manipulované s tachometrom,
o čom informoval poškodeného, ktorý mu uviedol, že majú kašlať na to auto a že on nájde iné. Našli

teda ďalšie BMW 320 diesel strieborné, po preverení WIN čísla samotným poškodeným, ktoré si sámpreveril, zistil, že vozidlo je skutočne nemecké, že má aj nemecké doklady, ale že bol lakovaný predný
a zadný nárazník. Auto ale nevykazovalo znaky, žeby bolo havarované. Opäť teda vycestovali do A.,
predajca mal vozidlo k dispozícii, avšak jediný rozdiel bol v cene. Poškodený totiž chcel kúpiť auto na

firmu, a chcel ho kúpiť bez DPH, načo predajca uviedol, že to je možné, ale že potrebuje notársky
overenú plnú moc od spoločnosti STAFIN PLUS, s.r.o. Plnú moc poškodený zabezpečil a poslal im ju,
vozidlo bolo v poriadku, predajca im teda povedal, že je možné ho predať bez DPH, ale je potrebné zložiť
kauciu vo výške ceny vozidla aj s DPH, čo predstavovalo nárast ceny o cca 4.000,-Eur. Obžalovaný to
telefonicky oznámil poškodenému, ktorý mu povedal, že to má zaplatiť z jeho peňazí. Obžalovaný to

odmietol, jednak nemal toľko peňazí a taktiež kaucia by bola vrátená až po zaslaní slovenských dokladov
k tomuto vozidlu do A., a bola by vrátená spoločnosti STAFIN PLUS, s.r.o. Vrátili sa teda späť na X.,
obžalovaný poškodenému povedal, aby s ním vycestoval do A., na čo mu uviedol, že mal pripravené
peniaze na to prvé vozidlo, a že s cenou s DPH nepočítal, že on teda nevycestuje a že sa finančne
nebude podieľať na navýšení ceny. Taktiež mu povedal, že má pár dní na to, aby si to rozmyslel, či v tom
bude pokračovať. Podľa obžalovaného teda poškodený jeho konaním zmaril celý dovoz motorového

vozidla, on jeho podmienky nevedel splniť. Prvýkrát do A. vycestovali ešte v ten večer, ako podpísali
dohodu,potomasijedentýždeňnato,aaksidobrespomenul,takasisiedmytýždeňoduzavretiadohody
mu poškodený telefonoval, aby mu vrátil všetky peniaze. On sa mu snažil vysvetliť, že ak nevezme to
motorové vozidlo, tak sa má podieľať aspoň na preplatení jeho nákladov, ktoré odhadol na 1.500,- až
1.600,- Eur. Poškodenému vrátil 8.000,- Eur. Obžalovaný nevedel vysvetliť, že v dohode podpísanej s

poškodeným je uvedené strieborné vozidlo BMW 325 diesel, môže k tomu ale doložiť všetky listinné
doklady. V dohode je uvedené, že obstarávacia cena je 19.700,- Eur, poškodený mu dal zálohu vo výške
19.000,- Eur. Sumu 19.700,- Eur si chcel dať poškodený do jeho dokladov, na odmene sa dohodli mimo
tohto, a to vo výške 1.000,- Eur. Taktiež sa v dohode uvádza, že obžalovaný je povinný vrátiť zálohu,
čo nepopieral, ale toto nebol štandardný postup, cena sa navýšila o DPH a dohoda bola uzatváraná

na iné vozidlo, aké nakoniec poškodený chcel. Zo strany obžalovaného nešlo o to, aby ho poškodil,
ale keď s ním nebolo možné uzavrieť nijakú dohodu, a poškodený chcel vrátiť celú sumu bez jeho
odmeny, ktorá by mu patrila, a nebyť toho, že poškodený nechcel zaplatiť DPH, tak by to neskončilo na
súde, poškodený by mal motorové vozidlo, ale poškodený zmaril celý obchod. Poškodený mu posielal
aj výhražné smsky, aj prostredníctvom jeho otca, v W. nakoniec spísali dohodu, s ktorou obžalovaný

vnútorne nesúhlasil. Spísali ju v sídle firmy poškodeného, ktoré bolo v areály, z ktorého sa von nedalo
dostať. On mal obavy o zdravie a život, ale dohodu nakoniec podpísal. Potom aj poškodenému volal, že
s takouto dohodou nesúhlasí a že nevráti finančné prostriedky v plnej výške. Poškodený mu dal zálohu
19.000,- Eur, on mu povedal, že jeho odmena je 1.000,- Eur, pričom náklady s tým spojené odhadol na
1.500,- až 1.600,- Eur, náklady však nevedel presne vyčísliť. On si preto u seba nechal toľko peňazí,

pretože poškodený na neho podal trestné oznámenie a chcel si od poškodeného uplatňovať paušálne
náhrady, chcel ho takto prinútiť, aby došlo medzi nimi k dohode a že chce uhradiť všetky jeho náklady.
To, že časť peňazí vrátil tak neskoro odôvodnil tým, že si ich nechal z obavy o život, a že kým má
teda peniaze u seba, že sa mu nič nestane. Poškodený sa mu totiž vyhrážal, on má zato, že nemohol
predvídaťtentoskutok,anisamotnésprávaniepoškodeného.Chcelsizachovaťdobrémeno,nepoužíval

žiadnu reklamu, ani inzerciu, klienti za ním chodili sami na odporučenie, väčšina bola spokojná. Mohol by
predvolať 70 ľudí, ktorí by mu to potvrdili, pričom vo všetkých prípadoch postupovali rovnako. Vzhľadom
k tomu, že sa špecializoval na dovoz značky BMW, bola prestíž doviesť takéto vozidlo pre poškodeného.
Určite to ale nebolo tak, že čakal, že mu poškodený zavolá, že vycestuje do A. a že mu nedovezie
auto, ani nevráti peniaze. Je pravda, o čom svedčí aj príkaz na úhradu, že chcel poškodenému vrátiť

aj zvyšných 11.000,- Eur, ktoré chcel poslať z účtu otca, ale na tomto účte peniaze neboli. Ku skutku
pod bodom 2/ obžaloby uviedol, že aj v tomto prípade mu zavolal poškodený P.. U. S. na odporučenie,
chcel doviesť Škodu Octavia, poškodený vedel o cene, špecifikácii, ročníku a najazdených kilometroch
vozidla. Po telefonickom rozhovore bol u nich doma na X., na počítači spolu vybrali konkrétne vozidlo,
pričom špecifikácia poškodeného bola na hrane možností takéhoto vozidla, na webe našli len dve alebo

tri ponuky. Poškodený teda s ním podpísal dohodu a on prevzal zálohu 7.300,- Eur. Vycestoval do A.
asi na 4 alebo 5 deň od podpísania dohody. Do A. vycestoval so svedkom C., na predajcu čakali asi
pol dňa, nakoniec vykonali ohliadku vozidla, z technického preukazu ale bolo zistené, že jednu časť
technického preukazu dal predajca omylom k inej Škodce Octavii, ktorú predal. Vozidlo prezreli, bolo
v poriadku, a dohodli sa, že u predajcu ostane záloha a ďalší krát potom vycestovali za kúpou tohto

vozidla do A., keď už mali byť pripravené všetky doklady. Po skúšobnej jazde ale vozidlo vykazovalo
chybu spojky, respektíve celého zariadenia, keď po prejdení pár kilometrov to začalo v aute klepať, a
takáto oprava stojí približne 700,-Eur, a niečo také nemohol vziať na seba, telefonicky to teda oznámil
poškodenému. Predajca prisľúbil, že auto dá do poriadku, s čím súhlasil aj poškodený. V prípade, keďje v ponuke 50 alebo 60 vozidiel, tak si s klientmi dohodli vždy aj nejaké alternatívy, v tomto prípade
už však ostala len tá jedna ponuka. Potom teda tretíkrát vycestoval do A. s tým, že sa vozidlo odkúpi.
Vozidlo sa aj odkúpilo, ale po prejdení cca 150 km sa opäť objavila rovnaká chyba. Vozidlo odstavili a

vrátili sa s ním k predajcovi, že závada nebola odstránená. Vzhľadom k tomu, že oprava by bola značná,
a poškodený mu tiež uviedol, že mu jeho kolega ponúkol na predaj iné auto, tak chcel poškodený všetky
peniaze späť. On poškodenému uviedol, že obžalovaného známi doviezli do D. podobné auto, a že ho
tam budú prihlasovať. Poškodený súhlasil s kúpou tohto vozidla, ale predajca tohto vozidla nakoniec
nesúhlasil s predajnou cenou. Celé to prebehlo v priebehu jedného mesiaca. Poškodený potom chcel

celú sumu späť, on mal s týmto prípadom ale značné výdavky. Tiež v tom čase došlo k úmrtiu jeho otca,
o čom poškodený vedel, napriek tomu naňho cez smsky naliehal. Obžalovaný býval s otcom, dobre si
rozumeli, preto to naňho celé doľahlo, pričom poškodený mu volal dokonca aj v deň pohrebu. Jemu s
týmto vznikli náklady, ako aj záloha 600,- Eur, ktorá ostala v A., teda trikrát cesta do A. a diéty, ktoré si
bude uplatňovať formou tabuliek. Nevedel teda presne uviesť, aká bude celková suma jeho nákladov.
Poškodeného určite nechcel uviesť do omylu, vycestoval do A., a všetko jeho vynaložené úsilie vyšlo

navnivoč. S poškodeným sa nedohodli, obžalovaný ho prosil, aby bol zhovievavý aspoň na čas pohrebu,
a poškodený mu dal potom vedieť, že ide na neho podať trestné oznámenie. On to vtedy vzhľadom na
úmrtie otca nevnímal ako hrozbu, a nevnímal, čo to bude pre neho znamenať. Poškodeného neuvádzal
do omylu, on všetko odsúhlasoval, a taktiež mu povedal, že môže ísť s ním do A.. Takýto spôsob je
pre neho, aj pre samotného klienta výhodnejší, na mieste sa všetko finančne vyrovná, klient vyplatí aj

jeho, vozidlo si prevezme sám a na ňom odíde. Je pravda, že dňa 15.10.2012 dal príkaz na úhradu,
kedy sa snažil vrátiť poškodenému 7.300,-Eur. V tom čase mal prísľub od známeho, svedka C., ktorý
mu chcel pomôcť. On mal dispozičné právo k účtu otca, po smrti otca sa ale značná suma peňazí v
domácnosti stratila, pričom 17.000,- Eur sa stále nenašlo. Ku skutku pod bodom 3/obžaloby uviedol,
že poškodeného U. O. pozná 4 až 5 rokov, veľakrát spolu riešili dovoz motorových vozidiel, kedy on

osobne pomáhal poškodenému vybavovať doklady. V žalovanom prípade chcel poškodený auto bez
DPH, nemal ale firmu, tak to auto chcel kúpiť na jeho známych. Bolo tam viac alternatív na dovoz auta,
dohodu v tomto prípade neuzavreli, on od poškodeného prevzal sumu 10.200,- Eur. Do A. vycestovali so
svedkom P. C. a ešte s T. O., pričom vycestovali 3 alebo 4 krát. V dovoze vozidla im bránil nákup vozidla
bez DPH, poškodený uviedol, že mu je jedno, aké vozidlo mu dovezie, ale že musí mať dobrú cenu.

Poškodený vedel, že do A. môže ísť spolu s obžalovaným. Taktiež v tomto prípade nevedel obžalovaný
vyčísliť náklady s tým spojené. Ďalej uviedol, že poškodenému popri tomto vybavoval ešte ďalšie dve
vozidlá. Neskôr dokonca boli spolu v A., a to v čase, keď na neho podal trestné oznámenie. Poškodený
od neho nechcel vrátiť peniaze, chcel vrátiť len 1.000,- Eur, tých 10.200,- Eur mu poškodený odovzdal v
októbri 2012 na parkovisku neďaleko Európy vo N., on poškodeného na nič nenahováral, ani na to, aby

mu dával peniaze. Ak by mal úmysel poškodeného oklamať, alebo podviesť, na polícii mohol tvrdiť, že
mu poškodený žiadne peniaze nedal, pretože o tom nemá žiadny doklad. To ale neurobil, chcel podať
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, povedal to jeho obhajkyni, ona tú sťažnosť ale nepodala.
Dôsledkom tohto trestného konania mu boli zmarené ďalšie obchody, v súčasnosti sa tiež vedú ďalšie
trestné konania.

Na doplňujúce otázky obhajcu obžalovaný uviedol, že dovozu motorových vozidiel sa venuje zhruba 20
rokov, za toto obdobie doviezol okolo 180 až 200 vozidiel. Otec mu zomrel 19. 08. 2012, obžalovaný
bol v zlom zdravotnom a psychickom stave, potom sa začal zhoršovať aj zdravotný stav matky, ktorá
sa stala onkologickou pacientkou a zomrela osem mesiacov po úmrtí otca, a o dva mesiace zomrel aj
druh jeho matky. On to nevedel stráviť, nevedel čo má skôr robiť, ostal na všetko sám. S peniazmi, ktoré

neboli vrátené poškodeným naložil tak, že ich ponechal u seba, tie používal výhradne len na dosiahnutie
cieľa, teda na dovoz vozidla. Nemával u seba vždy celý finančný obnos, zvyšok peňazí nechával u
otca, ktorý bol stále doma, mával ich teda u seba otec. Peniaze boli teda stále v jeho držbe, nenaložil
s nimi iným spôsobom. Určite má záujem vysporiadať záväzky voči poškodeným, v takej výške, ktorá
bude zohľadňovať jeho oprávnené náklady. Nikdy sa nevyhýbal komunikácii s poškodenými, ak sa aj

nedovolali, mohlo to byť tým, že buď šoféroval, alebo bol v zahraničí, ale vždy potom zavolal späť. Nemal
sa prečo skrývať.
Na otázku predsedu senátu obžalovaný uviedol, že poškodených informoval o tom, že si časť peňazí
ponecháva, a to osobne, po dvoch neúspešných pokusoch po dovezení vozidla, teda v čase keď chceli
celú sumu späť. Išlo o skutky pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby. Poškodeným uviedol, že finančné prostriedky

si necháva kvôli jeho vzniknutým nákladom a v jednom prípade aj kvôli nevráteniu finančnej zálohy.
Na hlavnom pojednávaní vypovedal poškodený W.. F. U., ktorý po zákonnom poučení uviedol, že s
obžalovaným sa skontaktoval tak, že zháňal auto, a on mu bol nejakými ľuďmi doporučený. Predchádzali
tomu viaceré telefonáty, osobne sa ešte nestretli, obžalovaný mu odporučil nejaký typ auta, potom vybralaj konkrétne auto, na ktorom sa zhodli, a následne si dohodli termín stretnutia, že podpíšu zmluvu, on mu
dá peniaze, a obžalovaný zabezpečí a dovezie auto. Na presný dátum stretnutia si už s odstupom času
nespomenul, ale vedel, že mu dal 14.000,- Eur osobne, a vkladom na účet mu poslal 5.000,- Eur, čo bol

účet jeho otca. Nebavili sa spolu o tom, čo by bolo v prípade, ak by tú dohodu nesplnil, pretože v zmluve
bolo presne špecifikované, kedy má auto doviesť. Najskôr mal ísť do A. na ohliadku toho auta, keď mu
volal, že je tam nejaký problém ohľadne DPH, keďže auto bolo kupované na firmu, ale povedal mu, že
auto zarezervuje, zloží peniaze, a keď budú papiere hotové, tak ho vyzdvihne. Následne, asi po týždni,
mal ísť do A., že papiere sú už vybavené, ale ešte si spomenul, že ten prvýkrát tam bol ešte problém s

nejakým štítkom na aute, a potom mi obžalovaný volal, že sa mu auto cestou pokazilo, a že ho ide vrátiť
predajcovi a že mu vrátia peniaze. Taktiež uviedol, že zaobstará iné auto. On si ale kontroloval ponuku
toho auta na internete, a zistil, že bolo stále v ponuke, pričom podľa neho, keď sa auto zaplatí, tak je
z ponuky stiahnuté. Neskôr mu teda obžalovaný poslal ponuku na iné autá, niečo bolo aj vyhliadnuté,
ale zase mu volal, že je problém s DPH, a on aj posielal do A. nejaké doklady potvrdené od notára. Aj
vtedy, keď mu obžalovaný volal, tak mal byť v A., ale ľudia mu vraveli, že ho videli vo N.. Potom mu

obžalovaný tvrdil, že to auto má, že sa rieši kontrola originality, ale už vzhľadom na odstup času naňho
začal naliehať, aby mu vrátil späť peniaze. Obžalovaný potom prišiel osobne aj do W., pričom ho ešte
zavádzal, že to auto vezie, ale keď prišiel, povedal mu, že auto nemá, že mal nejaké problémy v rodine,
a že vráti peniaze. V W. išli do kancelárie, kde sídli ich firma, kde zavolal aj otca, aby mal svedka. Tam
obžalovaný navrhol, že do zmluvy rukou dopíšu, že mu vráti tie peniaze, plus ešte asi 1.500,- Eur navyše.

Celému tomu ale predchádzalo veľa telefonátov, obžalovaný to v kuse naťahoval, potom raz prišiel do
W. aj s mamou, s tým, že mu volal, že mu ide vrátiť peniaze, ale keď prišiel, opäť uviedol, že peniaze ešte
vrátiť nemôže, pretože musel platiť niečo súdu, o čom mu ukazoval aj nejaké doklady. Potom sa podalo
trestné oznámenie, a až po výsluchu mu obžalovaný vkladom na účet vrátil 8.000,- Eur, pričom uviedol,
že mu vráti aj zvyšok peňazí. Aj na polícii mu vraveli, že im obžalovaný ukázal prevodný príkaz, ale keď

na účte nie je dosť peňazí, tak sa prevodný príkaz nezrealizuje. Taktiež mu obžalovaný začal spomínať
nejaké jeho náklady s touto záležitosťou, ale až u vyšetrovateľa, predtým to nespomínal ani raz. V tomto
prípade teda riešili dve autá, najprv to prvé, ktoré sa nepodarilo doviesť, a potom to druhé. Telefonicky
sa s obžalovaným bavili aj ohľadne navýšenia ceny vo vzťahu k DPH, ale neskôr to už neriešil, čo mu
bolo aj čudné, ale zrejme preto, že už tie peniaze nemal.

Na doplňujúce otázky poškodený uviedol, že si pamätá, že obžalovanému posielal na email papier
overený notárom, aby nemusela byť platená DPH na dovezenom aute, aby mohlo byť kúpené bez
DPH. Toto bolo vo vzťahu k druhému autu, na tom prvom aute bol problém s nejakým štítkom na
karosérii. S predajcom toho prvého auta nekomunikoval, kontroloval len na webe, či je to vozidlo
stále v ponuke. Taktiež nemá vedomosť o tom, že bola zložená kaucia za niektoré vozidlo, on s

predajcami nekomunikoval. S obžalovaným komunikoval ohľadne zaplatenej zálohy, uviedol mu, že auto
je rezervované, že záloha je zložená, to bolo aj pri prvom aj pri druhom aute. Spomenul si, že to prvé auto
doviezol na X., ale neprešlo kontrolou originality, tak ho zaviezol späť k predajcovi, aby tam bol dolepený
ten štítok, a následne ho mal znovu doviesť na X.. To prvé auto chcel poškodený doviesť, to až potom,
ako ho už prvýkrát doviezol obžalovaný na X. a následne späť do A., aby sa vybavil ten štítok, a on mu

povedal, že to auto proste chce. Tiež mu obžalovaný uvádzal, že tam môže byť ešte nejaký problém
s kilometrami, napriek tomu mu povedal, že to auto chce. Obžalovaný mu potom povedal, keď už bol
na tom prvom aute vybavený štítok, tak cestou na X. sa mu to auto pokazilo, tak že s ním ide späť k
predajcovi a ten mu vráti peniaze. To ale ubehol asi týždeň, ako išiel k tomu predajcovi, napriek tomu bolo
auto stále v ponuke, čo mu prišlo divné. Obžalovaný mu teda uviedol, že sa vrátil s pokazeným autom

k predajcovi, a že mu vrátil peniaze, tak sa začalo riešiť to druhé vozidlo. Obžalovaný nikdy nepopieral
existenciu záväzku voči nemu, dohodli sa, keď mu povedal, že peniaze použil na niečo iné, tak že
mu peniaze vráti, ale nevrátil ich. To pomaly denno-denne spolu komunikovali, on sa potom dohodol s
právnikom, že to bude riešiť zaňho, pretože on už odmietol s obžalovaným komunikovať, lebo v neho
stratil dôveru, keďže mu denno-denne sľuboval že mu peniaze vráti, ale ich stále nevracal. Právnikovi

potom obžalovaný uviedol, že mu zomrel otec, ale že peniaze vráti. U.. P. potom obžalovanému posielal
aj výzvy a dal tú vec aj na súd. Obžalovaný aj spísal uznanie dlhu, čo navrhol sám obžalovaný, aj keď to
potom na polícii poprel, ale uviedol, že použil peniaze na niečo iné, na čom neboli dohodnutí, tak že mu
vráti tie peniaze plus k tomu ešte 1.500,- Eur. Pohľadávku si poškodený uplatnil aj na súde, vo výške
19.000,- Eur, on tých 1.500,- Eur nechcel, obžalovaný mu ale vrátil 8.000,- Eur, ostáva mu teda ešte

dlžný 11.000,- Eur. Neskôr to riešil aj exekútor, ale keďže obžalovaný nič nemá, tak z toho nič nebolo.
Ohľadne nákladov na dovoz vozidla poškodený uviedol, že si už presne nepamätá, koľko to bolo, ale
bavili sa, že to bude za nejakú hotovosť. Túto záležitosť ohľadne nákladov ale neuzavreli, keďže autonebolo dovezené. Podpísali zmluvu, že dovezie auto, ale to nedoviezol. Na záver uviedol, že pozná
osobu menom U. I..
K tejto výpovedi sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že na začiatku celého to bolo tak, že on doviezol

auto U. I., tiež bez DPH, a následne ho zrejme pán I. odporučil poškodenému. Nie je pravda, že vozidlo
bolo riešené s odstupom týždňa, ale bolo to hneď, keď mu dal poškodený 14.000,- Eur uňho doma, tak
hneď išli do A., o čom svedčí aj vystavený dokument na kúpu vozidla, a to faktúra, ako aj faktúra na
kauciu. Spravili prvú ohliadku vozidla, a pri nej zistili, že auto je talianskeho, a nie nemeckého pôvodu,
čo bola prvá vec, ktorá na aute nesedela. Po ďalšej ohliadke zistili, že na vozidle chýba štítok, čo

oznámilpoškodenému,žepredajcabudemusieťzabezpečiťtentoštítok,pretožeautobeznehoneprejde
kontrolou originality. SMS-kou ešte poškodenému posielal WIN číslo, a on si následne vozidlo overoval.
Vzhľadom k tomu, že on ako konateľ, mal byť osobne prítomný pri prepise auta, keďže bolo kupované
bez DPH na firmu, ale keďže osobne prítomný nebol, tak sa musela vystaviť faktúra aj na kauciu, teda
spolu na 19.000 Eur. Vtedy mi ale poškodený dal len 14.000,- Eur, zvyšok potom poslal na účet, takže
on nemal pri sebe dosť peňazí na zaplatenie toho vozidla. Ďalej uviedol, že to vozidlo sa neviezlo na

X., len sa malo viesť. Následne za vozidlo zložil kauciu, a pri testovacej jazde zistili, že vozidlo má vady,
čo oznámil poškodenému, a on sám mu uviedol, aby radšej našli iné vozidlo. Jeho prejav vôle bol teda
jednoznačný, že toauto nemajú brať. Čo sa týka tých 1.500,- Eur, tak jemu bolo povedané, že či si myslí,
že má tak dlho u seba 19.000,- Eur, že oni sú firma, v ktorej potrebujú točiť peniaze, takže takúto čiastku
si žiadajú ako refundáciu. Keby to bol jeho prejav vôle, tak to tam napíše rovno, a nie potom následne,

rukou u nich vo firme.
Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý poškodený P.. U. S., ktorý po zákonnom poučení uviedol, že on
kontaktoval obžalovaného, dostal naňho odporučenie od kolegyne, ktorej mal obžalovaný v minulosti
doviesť nejaké autá. Povedal mu, že má záujem o Octaviu Combi, obžalovaný mu povedal, že pozrie
ponuky na webe a že mu ich pošle. Následne sa stretli na X. v rodinnom dome u jeho svokry, kde mu

na počítači obžalovaný ukázal tri autá a povedal mu, že v noci ide do A.. Taktiež mu povedal, že bude
potrebovať zálohu, za ktorú to auto kúpi a dovezie domov. Podpísali teda dohodu, on mu dal 7.300,-
Eur, pričom si vybral konkrétne auto. Povedal obžalovanému, aby bolo zhruba 4 až 5 rokov staré, kúpna
cena bola vo výške 8.250,- Eur, zálohu mu dal 7.300,- Eur, s tým, že zvyšok doplatí po prepísaní auta
na slovenské značky. Tá suma 8.250,- Eur bola konečná, so všetkým, teda aj s nákladmi a odmenou

obžalovaného, ako aj s výdavkami na prepis auta. Prvýkrát mu obžalovaný volal asi na druhý deň od
podpísania dohody, že je pri aute, že auto je v poriadku, ale že k nemu nie sú ešte všetky potrebné
doklady, pretože auto bolo čerstvo vykúpené. O týždeň mu volal, že auto zobral, ale že je pokazená
prevodovka, že ho musel vrátiť. Tretíkrát išiel pre auto, volal mu, že znovu bola pokazená prevodovka,
že auto vrátil predajcovi, ktorý ho bezplatne opraví a že potom ho dovezie. Na štvrtýkrát mu volal, že

auto je už na ceste, že šľape ako hodinky, a že večer príde sním. On teda obžalovaného kontaktoval,
že či je všetko v poriadku, a on mu povedal, že auto je tu, je v poriadku, ale že je zamknuté u jeho
známeho v garáži, od ktorej nemá kľúče, že ho bude môcť pozrieť v pondelok. Cez ten víkend sa rodine
obžalovaného stala tá tragédia, o ktorej mu obžalovaný povedal v pondelok, prosil ho, aby počkal, že
v stredu je pohreb a že sa stretnú vo štvrtok. Keď volal obžalovanému vo štvrtok, ten mu povedal, že

auto dal bratrancovi, aby vybavil všetky potrebné doklady, a to kontrolu originality, emisnú, technickú
kontrolu a podobne. Taktiež mu uviedol, že auto je v Lučenci u bratranca, ktorý ho tam prepíše. On
mal ísť cez víkend na chatu do Č., tak obžalovanému volal, že by chcel to auto aj vyskúšať, na čo mu
uviedol, že v utorok, keď by sa mal vrátiť z chaty, už bude s autom všetko v poriadku. V utorok teda volal
obžalovanému, ten mu ale nedvíhal telefón, poslal mu smsku, že je v zahraničí a uviedol mu, že v piatok

už bude auto prepísané. V piatok mu ale volal, že na ODI v Lučenci je nejaký technický problém, že im
padol systém, že sa autá nedajú prepisovať. Jemu sa to už nezdalo, tak si to chcel overiť, keďže tam
ale volal cca o 12:30 až 13:00 hod., nikto mu tam nedvíhal telefón. Potom mu obžalovaný volal, že v
pondelok mu to auto dovezie, že je v poriadku, že mu ho privezie vo večerných hodinách. Večer mu teda
volal, keď už bola tma, a obžalovaný mu uviedol, že práve vyráža z D., že auto mu teda ukáže na druhý

deň, aby si ho mohol prezrieť na dennom svetle. Potom mu volal, že bol ale nejaký problém s technickým
preukazom, že ho už nebude naťahovať, a že mu vráti peniaze. To bolo, ak si dobre spomenul, posledný
augustový týždeň v roku 2012. Obžalovaný mu uviedol, že nemôže takú sumu poslať naraz, pretože
musí v banke nahlásiť výber. On mal ísť na druhý deň na školenie, tak nechal všetky potrebné údaje u
kolegyne, s ktorou to mal obžalovaný doriešiť. Obžalovaný sa mu ozval vo štvrtok, že nevie naraz vložiť

celú sumu, on mu teda oznámil, že do piatku do 12:00 hod. mu má na účet vložiť celú sumu, inak naňho
podá trestné oznámenie. Túto sumu mu v uvedenom čase nevrátil, preto išiel podať trestné oznámenie.
Ešte predtým telefonoval obžalovanému, nedvíhal mu ale telefón. Po podaní trestného oznámenia mu
poslal smsku, že naňho podal trestné oznámenie. Z uvedenej sumy mu vrátil, asi v januári 2013 sumu1.300,- Eur a vo februári 2013 sumu 2.000,- Eur. S obžalovaným od podania trestného oznámenia spolu
nekomunikovali, ani do podania trestného oznámenia, od neho nežiadal uhradiť náklady, ktoré mu mali
vzniknúť. Taktiež mu obžalovaný nevravel, že s ním môže ísť do A.. Mená P. C. a T. O. mu nič nehovoria,

vtedy mu len obžalovaný uviedol, že to auto je v garáži u nejakého Filipa, priezvisko mu ale neuviedol.
Ohľadne celej tejto záležitosti komunikoval len s obžalovaným. Celé sa to týkalo toho istého auta, zo
strany obžalovaného nedostal žiadnu ponuku na iné auto, on mu len ponúkol, že mu vráti peniaze.
Na doplňujúce otázky obhajcu svedok uviedol, že vedomosť o tom, že mal obžalovaný vycestovať do A.,
má len od obžalovaného, ktorý mu tvrdil, že bol v A., nemá žiadne dôkazy o tom, že obžalovaný v A. bol,

ani že v A. nebol. Vrátenie finančných prostriedkov mu navrhol sám obžalovaný, následne to ale stále
posúval zo dňa na deň, podľa neho je hlúposť, keď niekto navrhne vrátenie peňazí a potom ich nevráti.
S obžalovaným sa rozprávali len o kúpnej cene motorového vozidla, a to o sume 8.250,- Eur, ktorá mala
zahŕňať aj všetky náklady obžalovaného. O vrátení finančných prostriedkov komunikovali telefonicky,
keď boli predvolaní na konfrontáciu na políciu, tak aj pred vyšetrovateľom aj pred jeho právnikom U.. T.
sa obžalovaný vyjadril, že mu vráti všetky peniaze, a ešte sa ho pýtal, koľko mu má zaplatiť navyše ako

škodu,ktorúmuspôsobil.Obžalovanýnikdynepopreljehonároknavráteniefinančnýchprostriedkov.On
nežiadal od obžalovaného o možnosť vycestovať s ním do A., jemu sa vycestovať nedalo, v zamestnaní
si musia dovolenky nahlásiť vopred. Na otázku obžalovaného, či vtedy, keď sa vrátil z A. a telefonoval
mu, že sa vrátil s tým vozidlom, či sa malo jednať o to predmetné auto, ktoré mal doviesť z A., svedok
odpovedal áno.

K tejto svedeckej výpovedi sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že poškodený vedel, že toto auto na
SR neprišlo, a že bola druhá alternatíva, že známy obžalovaného mu môže predať auto, tak mu navrhol,
že v D. je dovezené vozidlo, adekvátne jeho požiadavkám, lenže sa musí prihlásiť. Cenu tohto vozidla
ale nevedel, s týmto poškodený súhlasil, a celá ďalšie komunikácia bola o tom druhom vozidle. Nie on
navrhol poškodenému, že mu vráti peniaze, ale on mu povedal, že ak to auto nebude mať, že chce vrátiť

všetky peniaze, a to hneď, pretože mal ísť niekam na chatu. Taktiež sa s poškodeným stretli, aj osobne
v kaviarni, kde mu povedal o závade na tom prvom aute, na čo mu poškodený uviedol, že to auto chce,
ale aby bola táto závada odstránená. To auto, ktoré malo byť odložené v servise, tak to nešlo o toto auto,
ale on chcel aby poškodený dostal vozidlo také, aké chcel. Pred vyšetrovateľom mu uviedol, že mu vráti
všetky peniaze, ale tie, ktoré si myslí, že mu patria po zohľadnení jeho nákladov. Žiadny súdny človek

nemôže požadovať prácu zadarmo, a aby niekto tretí vynaložil vlastné finančné prostriedky na úžitok
iného,ajkeďnedošlokdodaniuvozidla.Všetkytvrdeniaviezdokumentovaťdokladmi,alebovýpoveďami
šoférov, ktorí boli s ním. Nechce poškodenému poškodiť, keď dôjde k vyčísleniu reálnych nákladov,
rozdiel mu bezodkladne vráti. Stále mu ale uniká podstata toho, že ho uviedol do omylu, resp., že ho
podnietil k tomu, aby mu dal finančné prostriedky. Pri prvom stretnutí mu uviedol, že je možnosť, aby s

ním vycestoval do A., na čo mu poškodený uviedol, že nastúpil do ČSOB a že nemá dovolenku, resp.
si ju musí plánovať. Keby aspoň raz s ním vycestoval, videl by, že jeho tvrdenia ohľadne technického
stavu vozidla sú pravdivé. On urobil maximum pre zadováženie auta pre poškodeného.
Poškodený U. O. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení uviedol, že s obžalovaným nie je v
žiadnom vzťahu. Pred týmto skutkom ho poznal asi dva alebo tri mesiace, ale skôr tak z počutia. Bol s

obžalovaným dvakrát v A., kam išiel aj vybrať auto pre tretiu osobu, pri čom mu pomáhal obžalovaný, on
obžalovanému nebol nič dlžný. Potom chcel on doviesť auto, dovtedy nebol žiadny problém, toto bolo
prvýkrát, že ho oslovil, vybral si konkrétne auto, s tým, že mu ho obžalovaný dovezie. Dal mu sumu
10.200,- Eur, a to v Unicredit banke, v hotovosti, s tým, že si to obžalovaný vložil na účet. Vždy sa brávala
malá záloha na auto, nie plná suma, ako v tomto prípade. V banke bol obžalovaný pri okienku, on tam

s ním ale nebol, preto nevedel uviesť, čo presne tam robil. Sumu 10.200,- Eur si povedal obžalovaný,
to bola cena auta, a väčšinou zvyšok sa dorovnával pri dovezení. Ak si dobre pamätal, cena auta bola
9.000,- alebo 9.500,- Eur, zvyšok mali byť náklady obžalovaného. S odstupom času si už na niektoré
veci presne nepamätal, ale pokiaľ vypovedal v prípravnom konaní, tak vypovedal pravdu. Pre auto mal
ísť obžalovaný a on mal ísť s ním. Stále sa ale vyhováral, že je zlé počasie, že má chorú mamu a pod.,

preto išiel nakoniec pre auto on sám. To konkrétne auto, ktoré žiadal doviesť, Volkswagen Golf, bolo dlho
na webe v ponuke, obžalovaný mu vravel, že za to auto treba zaplatiť zálohu a že poň pôjdu spolu, ale
nakoniec nešli. Keď išiel potom sám do Nemecka, zistil, že to auto už bolo predané, tak vzal druhé auto,
o ktorom mu obžalovaný tvrdil, že malo byť všetko zabezpečené, ale nebolo. Tiež mu tvrdil, že sa stretnú
v A., ale nič tam nebolo zabezpečené, o ničom sa nevedelo, nebola zaplatená ani záloha. Nespomenul

si už, čo mu na to povedal obžalovaný, ale z jeho strany to boli samé výhovorky. Na vysvetlenie uviedol,
že to prvé auto, Volkswagen Golf, že bolo predané, zistil na webe, preto si šiel pre druhé auto, ktoré
žiadal, aby mu obžalovaný zabezpečil, ale po príchode zistili, že nie je nič zabezpečené, nie je zaplatená
ani záloha, čo im povedal šéf predajne. To malo ísť o vozidlo Volkswagen Touran. Z uvedených peňazímu obžalovaný vrátil 1.000,- Eur, on od neho ale žiadal vrátenie celej sumy, alebo dovezenie auta. Preto
druhé auto išiel do A., toto auto mal doviesť pre tretiu osobu, ktorá mu na to dala peniaze. Že to prvé
auto je predané zistil asi koncom novembra 2012. O vrátenie peňazí obžalovaného žiadal telefonicky,

nepamätal si už presne kedy, ale bolo to potom, keď už to prvé auto bolo predané. Potom povedal
obžalovanému, že nech mu vráti peniaze, alebo nech mu dovezie hocijaké iné auto. Odvtedy prebehlo
x telefonátov, ale nemá ani auto, ani peniaze.
Na doplňujúce otázky poškodený uviedol, že nemá žiadny písomný doklad o tom, že dal obžalovanému
sumu 10.200,- Eur. Obžalovaný nikdy nepoprel jeho nárok na vrátenie peňazí, peniaze mu ale doteraz

celé nevrátil. Dokonca mu obžalovaný navrhol, že mu vypíše doklad o požičaní, on ale nie je pôžičkáreň.
Obžalovaný mu teda povedal, že mu peniaze vráti, ale zmluvu o pôžičke odmietol podpísať, pretože
obžalovanému tie peniaze nepožičal. Peniaze obžalovanému odovzdal v banke, obžalovaný išiel k
okienku, kde ich pani prepočítavala, teda predpokladá, že prepočítavala tie peniaze. Obžalovaný mal
zariadiť, že to auto sa v A. zabezpečí, resp. zálohuje, aby keď tam prišli, tam to auto bolo. Obžalovaný mu
povedal,žetotamtrebavyplatiť,čomubolodivné.Sobžalovanýmbolajpopodanítrestnéhooznámenia

doviesť auto, obžalovaný ale nevedel, že naňho podal trestné oznámenie. Auto doviezli, on mu všetko
vyrovnal, nie je obžalovanému nič dlžný. Ten Volkswagen Golf chcel poškodený kúpiť bez DPH, teda
cez firmu, cez niekoho, kto má s.r.o.-čku, pretože auto bolo dosť drahé. Obžalovaný mu povedal, že sa
to bude dať kúpiť cez nejakú firmu, ale cez akú, to poškodený nevedel. Po podaní trestného oznámenia
obžalovaného požiadal, aby mu auto v A. cez telefón zabezpečil, potom tam išiel spolu s ním, aj so

svokrom poškodeného, na aute obžalovaného, obžalovaný si tam išiel riešiť jeho ďalšie veci. Na mieste
to auto kúpili, všetko bolo pripravené, tam sa aj vyrovnal s obžalovaným, ktorý si išiel ďalej vybavovať
jeho veci, a on so svokrom išli naspäť domov na kúpenom aute. Poškodený sa v čase, keď malo dôjsť ku
spáchaniu skutku, zaoberal opravou áut. Sumu 10.200,- Eur dal obžalovanému preto, lebo sa dohodli,
že mu dovezie auto, boli spolu v banke, kde sa peniaze vkladali na účet, doklad k tomu nemá žiadny,

ale nejaký by mal existovať. Zľava na Volkswagen Touran mu nebola poskytnutá, on to auto z A. nebral,
keď tam prišiel, nebola na to auto daná žiadna záloha, tak potom zobral iný Touran.
K tejto svedeckej výpovedi sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že poškodený účelovo klame, resp.
skutočnosti účelovo pozmeňuje, pretože bolo vybratých viac vozidiel, on poškodenému vysvetlil, že auto
bez DPH sa môže kúpiť len na firmu, ktorá je platcom DPH, a že pozná ľudí, ktorí by boli ochotní doviesť

takéto vozidlo, ale nevie mu povedať, kto a kedy to bude ochotný spraviť. Požadoval, či nevie o nejakej
firme pred zánikom, na čo mu povedal, že sa jedná o trestný čin krátenia dane, a že si to nikto nevezme
na triko. V ponuke bolo teda viac áut, to konkrétne auto boli spolu pozrieť, auto bolo v poriadku, ale
predajca žiadal poslať kauciu na auto z účtu spoločnosti, ktorá ho bude kupovať, aby si vedel preveriť, či
jeplatcomDPH.Niejepravda,žepoškodenýnemalmožnosťísťsnímdoA..Keďmuvravel,žepotrebuje

vrátiť 1.000,- Eur, pretože potrebuje niečo zaplatiť, tak mu tých 1.000,- Eur bezodkladne vrátil. Že mu
mal doniesť nejakú zmluvu o pôžičke je klamstvo, povedal mu, že ak sa mu niečo stane, tak nech si on
napíše zmluvu o pôžičke, alebo nejaký doklad, že mu peniaze dal. Potom zistil, že naňho podal trestné
oznámenie, on ale nezamlčal, že mu poškodený peniaze dal. Nebol v banke vkladať na účet peniaze,
ktoré mu dal poškodený. Možno boli spolu v banke, kde bol ale on vykonávať nejaké úhrady. Dohoda

medzi nami bola, že dovezie auto, boli viackrát spolu v A., vždy on na mieste zabezpečoval všetky
doklady. Taktiež pre poškodeného zabezpečoval aj emailovú komunikáciu, ktorú doloží. Má v úmysle sa
s poškodeným vyrovnať, s tým, že si vyčísli všetky náklady, a ak potom vznikne z jeho strany nejaký dlh,
tak mu ho uhradí. On poškodeného nepresviedčal, aby mu dal nejaké peniaze, ani ho nevyhľadával, on
za ním prišiel sám, on ho neuviedol do omylu. Taktiež smrteľná choroba podľa neho nie je výhovorka.

Že si poškodený overoval v A., či je auto stále v ponuke, podľa neho nie je pravda, vždy požiadal jeho
na komunikáciu v nemeckom jazyku. Ak by ho poznal, ako tvrdí len dva tri mesiace z počutia, zrejme by
mu nedával 10.200,- Eur bez dokladu. Keby ich vkladal na účet, tak by si aspoň vypýtal kópiu dokladu.
Poškodený z ohovárania jeho osoby zrejme vydedukoval, že príde o finančné prostriedky, preto podal
trestné oznámenie, a tak zmaril možnú dohodu medzi nimi.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj svedok F. C., ktorý po zákonnom poučení uviedol, že čo sa
týka prvého skutku, tak si myslí, že išlo o BMW kupé, bol s obžalovaným v A., spolu ešte s jedným
známym obžalovaného. Oni mali šoférovať tie autá späť, ale kúpa sa neuskutočnila. Čo sa týka druhého
skutku, tak pre to auto boli v okolí C. nad P., pričom kúpa sa tiež neuskutočnila. Pricestoval tam pre auto
s obžalovaným, ale kúpa neprebehla. Čo sa týka tretieho skutku, tak v tom období bol s obžalovaným

v A., ale nevedel uviesť na 100%, či išlo o kúpu Golfa, lebo v tom čase sa riešilo ešte nejaké Audi 2.7
TDI, pričom tam vycestovali, ale kúpa sa taktiež neuskutočnila.
Na doplňujúce otázky obhajcu svedok uviedol, že čo sa týka zabezpečenia kúpy auta v prípade prvého
skutku, tak on išiel s obžalovaným do A. v jednom vozidle, a bol s ním pri všetkých úkonoch, bol tedastále pri ňom. Niečo bližšie ohľadne toho vozidla sa dozvedel, až keď prišli na miesto, keď prišli na
parkovisko, tak obžalovaný začal robiť ohliadku auta, fotil si ho, prezeral doklady k vozidlu, komunikoval
so zástupcom predajcu, a bol v telefonickom kontakte so záujemcom o kúpu na Slovensku. Nevedel už

uviesť, prečo odišli bez auta, bolo to po desiatich hodinách jazdy tam, pričom pred nimi bolo ďalších
desať hodín jazdy späť. Z komunikácie medzi obžalovaným a záujemcom o kúpu zo X. vyrozumel, že
nemôže auto doviesť kvôli nejakým okolnostiam, ktoré boli zistené až na mieste, ale nevedel už uviesť,
či išlo o DPH, alebo nejaký technický problém. Ak si dobre spomenul, tak až na mieste obžalovaný zistil,
že cena auta je navýšená ešte o DPH. On sa do toho bližšie nestaral, keďže nešlo o jeho záležitosť, v

tejto veci bol len šofér, ale stále bol pri obžalovanom. Svedok ďalej uviedol, že nepozná poškodeného U.,
osobnenepoznážiadnehozpoškodených.Onbolprítomnýprikomunikáciiobžalovanéhosozáujemcom
o kúpu BMW, bol pri normálnej komunikácii, ako aj pri tých kriminálnych debatách, keď sa poškodený
obžalovanému vyhrážal, že ho dostane do basy, ak mu nevráti peniaze, a zároveň pokutu, navyše
10.000,- Eur. Jemu obžalovaný, napriek tomu, že auto nedoviezol, zaplatil za cestu 100,- Eur. Čo sa týka
druhého skutku, tak to už svedok do A. ani nechcel ísť, pretože obžalovaný také lacné autá nedovážal.

Podľanehoobžalovanýnechápe,čojezisk,ačojecenapráce.Obžalovanémuhovoril,žeztohonebude
mať žiadny zisk, pretože cesta, prepisy, a všetko okolo toho, je cena práce, a nie zisk. Nakoniec ho
obžalovaný prehovoril, a prebiehalo to presne tak isto, ako v prvom prípade. Tiež bol 24 hodín stále s
obžalovaným. Vyskytol sa klasický problém, a to, že vozidlo malo stočené kilometre, alebo nejaký iný
problémsoservisnouknižkou.Vprvomajdruhomprípadesaautonekúpilo,aleobžalovanýsanevzdával

kúpiť iné vozidlo, tak obchádzali parkovisko a hľadali iné vozidlo, pričom obžalovaný komunikoval so
záujemcom zo X., že je v ponuke iné vozidlo, aby nebola zbytočná cesta. Ak si dobre spomenul, tak
ohľadne tej Octavie záujemca obžalovanému povedal, že ju má zobrať na vlastné riziko, čím myslel
iný kus, ako náhradu za pôvodne vybrané vozidlo, ale že ak sa mu nebude páčiť, tak si ho obžalovaný
nechá. Taktiež jemu musel obžalovaný za cestu zaplatiť. Čo sa týka aktivít vo vzťahu k motorovému

vozidlu Škoda Octavia, tak obžalovaný najprv lustroval internet, kde hľadal ponuky, pričom jedno z tisíc
áut je dobré, ostatné sú odpad, a tiež si myslí, že poškodený S. zorganizoval aj štvanú kampaň na
obžalovaného cez internet, kde uviedol, že je to podvodník, a taktiež kontaktoval ďalších poškodených,
aby spolu z obžalovaného vytiahli peniaze. Napr. ten W. chcel pokutu 10.000,- Eur, tento chcel, aby
mu za 7.000,- Eur doviezol 12 tisícovú Octaviu. Bol prítomný pri tom, ako poškodený Tóth desaťkrát za

hodinu volal obžalovanému, vyhrážal sa mu, že má kamarátov na polícii, až cez vyhrážky mafiou. On
obžalovanému vybavoval aj psychiatra, pretože si chcel siahnuť na život, a tiež ho prosil, aby mu dal
5.000,- Eur, aby mohol tomu človeku kúpiť drahšie auto, a tiež ho žiadal o 10.000,- Eur na pokutu pre
toho W., čo ale odmietol. Svedok ďalej ku tretiemu skutku uviedol, že v tom čase bol v A., ale nevedel už
uviesť, či išlo o dovoz toho Golfu, alebo Audi, pričom obžalovanému uviedol, že s ním ide posledný krát

do Nemecka, a tiež mu uviedol, že riskuje, že pôjde do väzby, lebo každý si od neho, keď sa dozvie, že je
podvodník, začne žiadať ušlé zisky a pokuty. Bol teda celý znechutený a v A. ani nevystúpil von za auta.
Auto taktiež nekúpili, a z A. odišli s tým, že obžalovanému povedal „no vidíš, vybodni sa na to, zase to
bola zbytočná jazda". V období od mája 2012 do konca roka 2012 bol obžalovaný v takom psychickom
stave, že sa bál o život, vyhrážali sa mu cez policajtov až po zavraždenie, tým z W. vrátil 8.000,- Eur,

ale oni to napriek tomu dali na exekúciu a vymáhajú si od neho, ako keby im bol dlžný celú sumu.
Na doplňujúce otázky prokurátorky svedok uviedol, že obžalovaného registroval od 90-tych rokov, ale v
bližšom vzťahu sú asi od roku 2008, keď ho matka obžalovaného poprosila, či by jej pomohol vymôcť
niekoľko miliónov Sk, pri čom bol prítomný aj obžalovaný, a svedok vtedy spomenul, že má problém s
autom, na čo mu obžalovaný povedal, že mu s tým pomôže, tak vycestovali do A. a kúpili pre svedka

BMW. Takto si doviezol z A. niekoľko áut, pričom na aute jazdil dva alebo tri mesiace, alebo pol roka,
auto predal, a doviezol si ďalšie. S obžalovaným takto vycestoval 7 až 10 krát, keď si auto chcel doviesť
pre seba. S obžalovaným do A. jazdil asi 5 až 7 krát, keď chcel obžalovaný doviesť auto pre niekoho
iného. Jeho náklady, v prípade, keď auto pre neho z A. dovážal obžalovaný, boli rôzne, záviselo to od
ceny vozidla, bolo to od 1.800 až po 3.500 Eur, bol to rozdiel medzi nákupnou cenou auta a cenou, ktorú

svedok obžalovanému za auto zaplatil. Na otázku, či sa mu zdá primerané, že si obžalovaný nechal
11.000,- Eur bez toho, aby doviezol auto, svedok uviedol, že preto auto boli v A. niekedy v marci alebo v
apríli 2012. On bol s obžalovaným pre to auto jedenkrát, ale potom bol s obžalovaným ešte v komunikácii
vo vzťahu k tomu autu, pričom raz dal aj telefonát na odposluch. S odstupom času už nevedel uviesť,
či vtedy, keď išli do A. pre BMW, išiel s nimi ešte niekto ďalší, on išiel späť s obžalovaným sám, tak

predpokladal, že to druhé auto sa asi kúpilo, alebo šofér ostal v A.. Pre Octaviu spolu s obžalovaným
vycestoval najmenej dva až trikrát, teda trikrát určite, dvakrát z toho sa vrátil s vozidlom, ktoré kúpil pre
seba. Obžalovaný vtedy uvádzal záujemcovi, že to auto za 7.000,- Eur nie je, ale že je v ponuke iné za
12.000,- Eur, ktoré nemá vadu, a záujemca mu povedal, že tú Octaviu môže doviesť na vlastné riziko.Obžalovaný mu povedal, že to nedovezie, a vtedy začal cirkus. Na záver uviedol, že obžalovanému v
tom období zomrela, už nevedel v akom poradí, či najprv mama a potom otec, ale v krátkom období mu
zomreli obaja rodičia a popri vybavovaní pohrebu čelil aj týmto útokom, najmä zo strany toho W.. Mama

obžalovaného bola niekoľko mesiacov predtým v hospici v bdelej kóme.
K tejto svedeckej výpovedi sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že tá Octavia, ktorá bola ako
alternatívna, nebola za 12.000,- Eur, ale za 8.500,- Eur.
Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj svedok P. C., ktorý po zákonnom poučení uviedol, že nikoho z
poškodených osobne nepozná, taktiež s peniazmi nemal nič spoločné, fungoval len ako šofér.

Na doplňujúce otázky uviedol, že nepozná obchodnú spoločnosť STAFIN PLUS, s.r.o. Obžalovaný veľa
krát zabezpečoval kúpu vozidiel, ale on bol vždy len ako šofér. Nespomenul si na zabezpečenie kúpy
vozidla BMW 320d kupé striebornej farby, ale takéto auto určite nešoféroval. Vozidiel Octavia bolo viac,
spomenul si, že jedna sa nebrala, lebo nebola v dobrom stave, ale nevedel, či to bola práve tá súvisiaca
s týmto prípadom. Jednu Octaviu skúšali, mala automatickú prevodovku, ale tá bola pokazená, preto
sa auto nebralo. Svedok sa komunikácií obžalovaného so záujemcami o kúpu vozidiel nezúčastňoval,

boli to ich osobné veci, on sa do toho nestaral, bol len šofér. Taktiež o sumách sa nikdy nebavili, ani o
tom, čo idú brať, on bol ako šofér, nemali s obžalovaným až taký vzťah, že sa spolu bavili o tom, aké
auto idú brať. Svedok si ďalej spomenul na jeden Golf, ktorý šoféroval, ale išlo o Combi striebornej farby,
takže asi nebol prítomný pri tom prípade uvedenom v obžalobe. S obžalovaným sú susedia, takže s
ním bol v kontakte v období od mája 2012 do konca októbra 2012. V tom čase sa obžalovaný zaoberal

dovozom vozidiel zo zahraničia, bol taký sprostredkovateľ, v minulosti doviezol zo zahraničia vozidlá,
aj on osobne s ním v minulosti nejaké vozidlá doviezol. Svedok si nespomenul na žiadne významné
udalosti vo vzťahu k obžalovanému z obdobia mája 2012 až októbra 2012, nie je lekár, ale podľa neho
bolo všetko v poriadku, čo sa týka psychického stavu obžalovaného. Svedok chodil s obžalovaným pre
autá od roku 2010 asi do konca roku 2012, bolo to asi tak dvakrát za mesiac, nebolo to tak, žeby to bolo

pravidelné. Pre tú jednu Octaviu sa už nevrátili, bola pokazená, myslí, že spomínali, že ju opravia, ale
pre tú sa už nevrátili. Na záver si svedok spomenul na poistnú udalosť, keď do nich zozadu narazilo
auto počas jazdy do A., môže byť, že to bolo v ten deň, keď išli pre to BMW 320d kupé, ale na to vozidlo
si už konkrétne nespomenul.
K tejto svedeckej výpovedi sa vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol, že v tom období mu zomrel otec, krátko

na to aj mama.
V súlade s § 269 a § 253 ods. 2 Trestného poriadku súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj dokazovanie
prečítaním listinných dôkazov, a to: sms komunikácia (č.l. 46 - 50, 91 - 97), dohoda o zaplatení zálohy
(č.l. 69, 81), fotokópia príkazu (č.l. 70), správy UniCredit Bank, a.s. (č.l. 72, 187 - 208, 232 - 233), správa
ČSOB (č.l. 76), dohoda o uznaní dlhu (č.l. 80), doklad o vklade (č.l. 101), doklady ohľadne vozidla BMW

330d (č.l. 106 - 108), doklad o vklade (č.l. 111), príkaz na úhradu (č.l. 114), výpis z obchodného registra
(č.l. 115 - 116), výpisy z účtu spoločnosti STAFIN PLUS, s.r.o. (č.l. 146), správy z Okresného súdu Zvolen
(č.l. 211 - 214), potvrdenie o prijatí finančných prostriedkov (č.l. 219), správy a odpis registra trestov
obžalovaného (č.l. 236 - 238), fotokópia faktúry (č.l. 372). vyčíslenie nákladov k jednotlivým skutkom
(č.l. 377), fotokópie dokladov ohľadne motorových vozidiel (č.l. 378 - 383).

Po vykonaní a zhodnotení vyššie uvedeného dokazovania súd dospel k nasledovným skutkovým a
právnym záverom.
Skutky uvedené v obžalobe boli právne kvalifikované ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona (skutok č. 1/), a ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona (skutky 2/ a 3/). Vykonaným dokazovaním pred samosudcom ale vyplynulo, že vzhľadom na

objektívnu súvislosť v čase, spôsob spáchania skutkov a vzhľadom na predmet útoku, je potrebné všetky
skutky uvedené v obžalobe právne posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin. Vzhľadom na spôsob
konania obžalovaného, s poukazom najmä na výpovede poškodených, súd dospel k záveru, že všetky
skutky je potrebné právne kvalifikovať ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.
a) Trestného zákona (keďže konaním obžalovaného bola spôsobená celková škoda vo výške 36.500,-

Eur, teda v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona škoda značná). O tejto skutočnosti bol obžalovaný
poučení na hlavnom pojednávaní dňa 29. 10. 2014, a následne bola vec opätovne prejednaná pred
senátom.
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že obžalovaný vo všetkých troch prípadoch prevzal
od poškodených finančné prostriedky, za účelom obstarania motorového vozidla. Taktiež je nepochybné,

že vo všetkých prípadoch sami poškodení kontaktovali obžalovaného za účelom, aby im obstaral
motorové vozidlo, teda on sám nevyvinul iniciatívu, aby ich kontaktoval, alebo od nich prvý pýtal peniaze,
finančné prostriedky mu poškodení odovzdali dobrovoľne, bez nátlaku, a na konkrétny účel, teda
obstaranie motorového vozidla. Vo všetkých prípadoch si poškodení po predchádzajúcej konzultácii sobžalovaným vybrali konkrétno motorové vozidlo, ktoré chceli prostredníctvom obžalovaného zadovážiť,
a za týmto účelom bola v dvoch prípadoch spísaná aj písomná zmluva - dohoda o zaplatení zálohy.
V obidvoch dohodách bolo presne špecifikované motorové vozidlo, ktoré mal obžalovaný zaobstarať,

ako aj to, že v prípade, ak do konkrétneho dátumu, uvedeného v dohode, motorové vozidlo nedodá,
je povinný vrátiť poskytnutú zálohu v plnej výške najneskôr do 3 pracovných dní od dohodnutého
termínu dodania. Taktiež v prípade tretieho skutku sa poškodený s obžalovaným ústne dohodli na
zabezpečení konkrétneho motorového vozidla, a za týmto účelom aj poškodený vydal obžalovanému
finančné prostriedky vo výške 10.200,- Eur. Je zároveň nepochybné, čo ani obžalovaný nepopieral, že

vo všetkých troch prípadoch od poškodených skutočne prevzal finančné čiastky uvedené v obžalobe.
A napokon je nepochybné aj to, že vo všetkých troch prípadoch obžalovaný poškodeným motorové
vozidlá v zmysle ich vzájomných dohôd nedodal, ani poškodeným nevrátil finančné prostriedky v plnej
výške.Záveromtedamožnokonštatovať,ževprípadevšetkýchskutkovpoškodenízveriliobžalovanému
finančnéprostriedky,abyichpoužilnakonkrétny,vopreddohodnutýúčel,obžalovanýsiichvšakprisvojil,
a poškodeným v plnej výške nevrátil (pričom nesplnil ani predmet dohody - dodanie motorového vozidla).

Vzhľadom na uvedené závery, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, súd nakoniec konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3
Trestného zákona. V konaní totiž nebolo preukázané, že by obžalovaný svojim konaním uviedol
poškodených do omylu, alebo využil ich omyl, pretože finančné prostriedky mu odovzdali dobrovoľne,
vopred, spolu s obžalovaným dohodli konkrétne motorové vozidlo, ktoré mal obžalovaný zabezpečiť,

a taktiež z výpovedí obžalovaného a svedkov P. C. a F. C. vyplynulo, že obžalovaný skutočne aj
vykonal niektoré úkony, smerujúce k zabezpečeniu motorových vozidiel pre poškodených (čo preukázal
aj listinami, ktoré predložil na hlavnom pojednávaní - č.l. 378 - 383). Obžalovaný sa počas celého
konania bránil tým, že on nikoho do omylu neuviedol, že poškodených nekontaktoval on, ani od nich
finančné prostriedky nevylákal, a že robil všetko pre to, aby motorové vozidlá zabezpečil, a len vinou

poškodených boli nakoniec dodania vozidiel zmarené. Tieto tvrdenia sa ukázali napokon ako sčasti
pravdivé (že nikoho do omylu neuviedol, ani nevyužil niečí omyl, aby seba obohatil), faktom ale stále
ostáva, že obžalovaný motorové vozidlá poškodeným nezabezpečil, ani im nevrátil finančné prostriedky
vplnejvýške.To,žeobžalovanýažpočasdoby,kedymalzabezpečiťmotorovévozidláprepoškodených,
týmto uvádzal rôzne výhovorky a verzie, prečo nie je možné vozidlo poškodeným odovzdať, a tým

ich uvádzať „do omylu", nie je pre právnu kvalifikáciu konania obžalovaného ako podvodu relevantná,
pretože úmysel obžalovaného uviesť poškodených do omylu v čase, keď vykonali majetkovú dispozíciu,
nebol preukázaný (pri trestnom čine podvodu musí byť poškodený uvedený do omylu, alebo musí
byť využitý jeho omyl, a na základe tohto omylu musí poškodený vykonať majetkovú dispozíciu).
Záverom teda možno zhrnúť, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel obžalovaného

uviesť poškodených do omylu, a vylákať od nich finančné prostriedky, pretože ak by takýto úmysel mal,
nepodnikal by kroky, ktoré preukázateľne vykonal, za účelom dovezenia a zabezpečenia motorových
vozidiel pre poškodených. Preto súd konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako zločin sprenevery
podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.
Vzhľadomktomu,žetrestnásadzbatrestuodňatiaslobodyzazločinspreneverypodľa§213ods.1,ods.

3 Trestného zákona je rovnaká ako pri zločine podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona, preto súd obžalovaného o zmene právnej kvalifikácie, s poukazom na § 284 ods. 2 Trestného
poriadku už neupovedomoval. Súd ale vzhľadom na vykonané dokazovanie a zmenu právnej kvalifikácie
skutkov tieto oproti ich zneniu v obžalobe upravil.
K obhajobe obžalovaného súd musí konštatovať, že táto v celom rozsahu neobstojí, a to z viacerých

dôvodov.
Ani v jednom prípade nebolo medzi obžalovaným a poškodenými dohodnuté, že obstarávacia cena
motorového vozidla bude ešte dodatočne navýšená o nejakú odmenu, resp. výdavky obžalovaného.
V každom prípade išlo o výslednú cenu, ktorá mala zahŕňať dovoz vozidla z A., kontrolu originality,
a všetky potrebné úkony, aby mohlo byť vozidlo prihlásené na X., a taktiež mala zahŕňať aj odmenu

a výdavky obžalovaného. V tejto súvislosti je pre súd absolútne nepochopiteľné, pokiaľ to stále tvrdil
obžalovaný, že sa chce s poškodenými dohodnúť, a finančné prostriedky im vrátiť až po tom, ako
si vyčísli vlastné náklady spojené s obstaraním vozidiel, prečo tieto výdavky predložil súdu až dňa
18. 06. 2015, teda po skoro 3 rokoch od spáchania skutkov, a po 13 pojednávaniach v tejto trestnej
veci. K samotnému vyúčtovaniu nákladov (č.l. 377) ale súd poznamenáva, že toto vyčíslenie nie je

absolútne ničím relevantným podložené, nie je zrejmé, ako obžalovaný dospel napr. pri prejdených
kilometroch k nejakej sume, a čo má táto suma predstavovať, a nepredložil k vyúčtovaniu žiadne
listinné doklady, ktoré by nejakým spôsobom verifikovali skutočnosti uvedené vo vyúčtovaní (napr.
pokladničné bloky ohľadne kúpy PHM a pod.). Preto je toto vyúčtovanie ako dôkaz v trestnom konanínepoužiteľné a neprípustné. K obhajobe obžalovaného, že voči poškodeným uplatnil zádržné právo, a že
im vyplatí zvyšok finančných prostriedkov až po tom, ako sa dohodnú na jeho odmene a výdavkoch, súd
poznamenáva, že na uplatnenie zádržného práva nebola splnená ani jedna zo zákonných podmienok

uvedených v § 151s Občianskeho zákonníka. Zádržným právom totiž môže byť zabezpečená len splatná
peňažná pohľadávka, pričom z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný voči poškodeným
žiadnu pohľadávku nemal. Veriteľ (v tomto prípade potenciálne obžalovaný) je povinný bez zbytočného
odkladu upovedomiť dlžníka (v tomto prípade poškodených) o zadržaní veci a jeho dôvodoch, pričom
obžalovaný poškodených informoval o zadržaní finančných prostriedkov až po tom, ako na neho podali

trestné oznámenie, teda až počas úkonov prípravného konania. A posledná z podmienok, že pri
zádržnom práve musí byť zachovaná ekvivalencia medzi hodnotou pohľadávky a zadržanou vecou,
taktiež nebola splnená, pretože obžalovaný vo všetkých troch prípadoch zadržal finančné prostriedky
v podstatne vyššej hodnote, ako by bola potenciálna hodnota jeho nepreukázateľnej pohľadávky. Čo
sa týka poslednej časti obhajoby obžalovaného, že v tomto prípade ide o obchodný spor, a nie je
založená trestnosť skutkov, a že je využívaná polícia na vysporiadanie obchodných vzťahov, tak tu

mal obžalovaný zrejme na mysli zásadu ultima ratio, teda subsidiaritu trestnej represie. K uvedenému
súd poznamenáva, že zásadu ultima ratio je možné aplikovať len pri prečinoch, teda v tých prípadoch,
kedy je možné použiť materiálny korektív uvedený v § 10 ods. 2 Trestného zákona. V prejednávanom
prípade sú ale skutky obžalovaného právne kvalifikované ako zločin, preto na zásadu ultima ratio súd
v tomto prípade nemohol prihliadnuť, aj s odvolaním sa na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Tdo/24/2011 zo dňa 13. 10. 2011. Napokon, poškodený F. U. pri vymáhaní si jeho
pohľadávky voči obžalovanému využil aj iné prostriedky, ako tie, ktoré sú upravené trestným právom, ale
bez pozitívneho výsledku (podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu a následné podanie návrhu
na vykonanie exekúcie). Návrhy na doplnenie dokazovania zo strany obhajcu obžalovaného - výsluch
svedkyne G. L. a vypracovanie znaleckého posudku ohľadne duševného stavu obžalovaného súd

napokon odmietol, pretože svedkyňa sa na hlavné pojednávanie, napriek viacerým predvolaniam, nikdy
nedostavila, a z iných vykonaných dôkazov jednoznačne vplynulo, že nebola bezprostredne prítomná, či
už pri preberaní finančných prostriedkov obžalovaného od poškodených, alebo pri vykonávaní úkonov
zo strany obžalovaného k obstaraniu motorových vozidiel. Znalecký posudok ohľadne duševného stavu
obžalovaného by bol taktiež irelevantný, pretože ako vyplynulo zo správy P.. O. P., obžalovaný sa na

dohodnuté kontroly k nemu nedostavil, preto bol vyradený z evidencie, ale aj pre to, že ošetrujúci lekár
nemal záujem pomáhať človeku, ktorý o pomoc sám nestojí. Pokiaľ by teda bol obžalovaný na tom tak
psychicky zle, ako to prezentoval, zrejme by spolupracoval s ošetrujúcim lekárom v potrebnej miere.
Vzhľadom na všetky doposiaľ uvedené skutočnosti potom súd dospel k záveru, že vina obžalovaného
bola bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná, a jeho obhajoba v celom rozsahu vyvrátená

vykonaným dokazovaním.
Podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí
tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Odňatím slobody na
tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú
škodu.

Obžalovaný H. Č. tak svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky pokračovacieho zločinu
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, pretože si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola
zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd postupoval podľa zásad pre ukladanie trestov uvedených v
§ 34 Trestného zákona. V zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona súd prihliadol na pomer poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností, pričom u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu, ani priťažujúcu okolnosť.
Vzhľadom na uvedené je potom trestná sadzba trestu odňatia slobody 3 roky až 10 rokov.
Zo správ na obžalovaného vyplýva, že doposiaľ sa nedopustil žiadneho priestupku, a že bol v roku 2006
trestne stíhaný, pričom toto trestné stíhanie sa skončilo uzavretím zmieru.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo

výmere 3 rokov, teda na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na osobu
obžalovaného súd zároveň rozhodol o podmienečnom odklade výkonu tohto trestu, s určením skúšobnej
doby vo výmere 3 rokov, za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného
v skúšobnej dobe. Uložený trest je podľa názoru súdu na nápravu páchateľa, ochranu spoločnosti,
ako aj z pohľadu generálnej a individuálnej prevencie postačujúci, a zároveň zabráni obžalovanému

v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu, a zároveň mu umožní
nahradiť poškodeným spôsobenú škodu. Keďže súd uložil nad správaním obžalovaného v skúšobnej
dobe probačný dohľad, v zmysle zákona musel uložiť obžalovanému aj niektorú z povinností aleboobmedzení uvedených v zákone. Vzhľadom na povahu trestného činu a konanie obžalovaného, mu súd
uložil povinnosť nahradiť poškodeným počas plynutia skúšobnej doby spôsobenú škodu.
V trestnom konaní si riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody traja poškodený, a to STAFIN

PLUS, s.r.o., P.. U. S., a U. O.. Títo poškodení uplatnené nároky aj riadne vyčíslili, súd preto zaviazal
obžalovaného k povinnosti nahradiť poškodeným spôsobenú škodu tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozsudku, pričom výška jednotlivých škôd zohľadňuje sumy, ktoré počas trestného stíhania už
obžalovaný poškodeným uhradil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, v lehote 15 dní od jeho oznámenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
Odvolanie má odkladný účinok.
Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného. V
prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného;

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech;
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech;
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený

spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať
odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli;
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli;
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to

v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba
oprávnená konať za právnickú osobu;
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak

toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.